Warning: include() [function.include]: open_basedir restriction in effect. File(/usr/share/pear/php-utf8/utf8.inc) is not within the allowed path(s): (/tmp:/usr/share/php:/usr/local/lib/php/pear:/etc/apache2/scripts:/usr/local/etc/apache22/scripts:/home/html/dobreslovo.sk) in /home/html/dobreslovo.sk/dobreslovo.sk/data/wp-content/plugins/wpaudio-mp3-player/wpaudio.php on line 245
 Kňazská vysviacka | Dobré Slovo

Kňazská vysviacka

Obsah

Vstupná informácia

Sú funkcie vo vedení RKC správne?

Nezmazateľné znamenie kňaza

Apoštolská sukcesia

Celibát

VSTUPNÁ INFORMÁCIA

Latinské znenie pre tento akt – sacramento ordinis – sa do slovenčiny prekladalo v rôznych obdobiach rôzne. Doteraz používaný názov „kňazská vysviacka“ začína upadať do úzadia a nastupuje modernejší názov „sviatosť posvätného rádu“. Aby však latinskému výrazu „sacramento ordinis“ mohli porozumieť aj laici, je potrebné k tomu rozsiahlejšie vysvetlenie.

Keď sa latinčina stala cirkevným i úradným jazykom v celej strednej Európe, mnohým latinským slovám boli priraďované nové – druhotné – významy. Potrebu tvorby týchto slov prinášal rozvoj najmä v oblastiach práva, lekárstva a bohoslovia. Tak sa dialo až do neskorého stredoveku. V súčasných moderných slovníkoch latinčiny bývajú zvlášť označované konkrétnym znakom významy tých slov, ktoré v dobe Rímskej ríše neexistovali a boli vytvorené neskôr. Je to preto, že tieto neskôr vytvorené významy v mnohých prípadoch nemajú nič spoločné s pôvodným kmeňom slova. Tak je to i v prípade slov „sacramentum“ a „ordó“, ktoré mali v dobe Rímskej ríše svoje ustálené významy.

Slovo „ordó“ má v súčasnosti niekoľko významov, ale jeho prapôvodný význam je rad alebo poradie. Všetky ostatné významy sú odvodeniny. V čase rozkvetu Rímskej ríše sa začalo toto slovo používať vo význame stav, čím sa myslela spoločenská trieda. Chápe sa pod tým občianska alebo spoločenská vrstva ľudí patriacich do oddeleného radu. Dodnes sa zachovali pôvodné slovné spojenia „senátorský stav“, „dôstojnícky stav“ i neskôr vzniknutý výraz „šľachtický stav“. RKC slovo „ordó“ začala používať až vtedy, keď už zjavne porušovala novozákonný stav všeobecného kňazstva. Podľa apoštola Petra totiž všetci kresťania sú bez rozdielu „kráľovským kňazstvom“ {1 Pt 2:9–10}. Ale RKC v snahe o upevnenie pápežskej monarchie začala toto kráľovské kňazstvo deliť na laikov a na klérus. Tak vzniklo „hierarchické kňazstvo“, do ktorého sa už človek nemohol dostať nijako inak, ako cez pápežský monarchický systém. A ten, kto sa tam dostal, súčasne začal patriť do oddeleného – kňazského „radu“ – teda sa stal súčasťou spoločensko-občianskej triedy duchovenstva. Bolo treba výstižne označiť tento stav. A tak slovu „ordó“ bol priradený ďalší význam stav duchovenstva, respektíve stav mníšstva – mníšsky rád.

Slovo „ordinatio“ má doslovný význam zoradenie [do radu]. Etymologicky slovo „ordinatio“ znamená zaujať [patričné] miesto v rade. V latinskom názvosloví sa toto slovo celkom prirodzene používalo aj na označenie vstupu do spoločenskej triedy. Preto aj RKC úplne samozrejme používala toto slovo na označenie vstupu do stavu duchovenstva. Postupne však tomuto výrazu boli priradené nové významy, označujúce celý ceremoniálny proces spôsobu vstupu do stavu duchovenstva. Vznikali odvodené slová, ktoré sa do národných jazykov neprekladali, len sa priamo prevzali: ordinátor, ordinár, ordinárny biskup, ordinácia, atď…

Slovo „sacramento“ má niekoľko pôvodných významov, pričom všetky sa viazali na oblasť právnickú. Najviac sa to slovo používalo vo význame prísaha. Až latinská cirkev mu priradila význam sviatosť. Tento význam bol však prijatý až oveľa neskôr a vyplynul z pôvodného významu prísaha. Lebo „sacramento ordinis“ znamená prísažným spôsobom vstúpiť do rádu. Pôvodne sa takto označovala v Rímskej ríši prísaha senátorov, ktorou vstupovali do stavu senátorského. O 1000 rokov neskôr sa tomuto pojmu priradil význam „sviatosť rádu“ a o ďalších 500 rokov sa začalo tvrdiť, že to ustanovil Kristus. Takéto tvrdenie je prinajlepšom naivná nepravda, čo môže dnes dokázať každý historik, ktorý ovláda podrobnosti dejín Rímskej ríše.



Čítať ďalej

Funkcie vo vedení RKC

FUNKCIE VO VEDENÍ RKC

Aby sme mohli posúdiť správnosť či nesprávnosť kňazských funkcií, potrebujeme k tomu spoznať niekoľko faktov.

Definícia kňazskej vysviacky podľa RKC:

 

Kánon 1008 – »Sviatosťou posvätného rádu sa z božského ustanovenia niektorí spomedzi veriacich nezmazateľným znakom, ktorým sa označujú, ustanovujú za posvätných služobníkov, ktorí sú vysviacaní a určení, aby primerane svojmu stupňu, plniac v osobe Krista Hlavy učiacu, posväcovaciu a riadiacu úlohu, pásli Boží ľud.«

Kánon 1009 – »§1. Posvätnými rádmi sú episkopát, presbyterát a diakonát. §2. Udeľujú sa vkladaním rúk a konsekračnou modlitbou, ktorú pre jednotlivé stupne predpisujú liturgické knihy.«

[i] Faktická poznámka: Keby v súčasnosti žiak tretieho ročníka gymnázia preložil z latinčiny tak nemožne vetu, ako znie preklad kánonu 1008, tak by sa do štvrtého ročníka nedostal.

A teraz si skúsme rozobrať význam uvedených troch stupňov posvätného rádu.

 

Diakon

 

1.

Pán Ježiš ustanovil Petra za zakladateľa prvého kresťanského zboru, ale nedal mu žiadne dispozície pre zriadenie funkcií v ňom. To znamená, že túto vec ponechal na Petra. To preto, lebo Boh chce, aby človek bol spoluúčastníkom na realizácii Božích plánov a rešpektuje rozhodnutie ľudí, ktorých niečím poveril. Všimnime si to u Adama:

Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. {Ge 2:19–20a}

Takým istým spôsobom Boh očakával aj od Petra zriadenie funkcií na vedenie zboru. Peter však na to nebol sám. Mal poradcu od samotného Boha – Ducha Svätého.

2.

Prvý kresťanský zbor bol zbor jeruzalemský. Vedenie v ňom zo začiatku zabezpečoval zbor dvanástich apoštolov.

3.

Akonáhle Dvanásti poznali, že nestačia na všetko sami, zriadili prvú kresťanskú funkciu – diakonát – a ihneď do nej aj ustanovili prvých funkcionárov.

Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie. Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky. {Sk 6:2–6}

4.

Tu vidíme, že výber diakonov zverili apoštoli zboru. Čiže prvých funkcionárov vybrali členovia zboru spomedzi seba a tí, ktorých si zbor vybral, boli potom apoštolmi ustanovení do funkcie. Samotné ustanovenie sa udialo modlitbou a vzkladaním rúk.

5.

Je treba si uvedomiť, že Dvanásti ustanovili diakonov na vysluhovanie večere Pánovej, a to kvôli tomu, aby zjednali v zbore poriadok – aby nikoho pri vysluhovaní neobišli. To však neznamená, že večeru Pánovu vysluhovali výlučne uvedení diakoni. Oni len tú prácu riadili a dohliadali na jej usmernenie. Veď si len uvedomme, že v tej dobe mal jeruzalemský zbor okolo 5000 duší. Ak teda bolo sedem diakonov, keby samotné vysluhovanie robili sami, musel by každý z nich obslúžiť vyše sedemsto ľudí. To bolo nemysliteľné nielen z aspektu fyzického zvládnutia, ale i z aspektu časového, pretože títo ľudia sa schádzali k večeri Pánovej po domoch. Ak by sa v Jeruzaleme schádzali po domoch v 50 členných skupinkách, tak by bolo takých skupiniek vyše 100! A 50 ľudí v jednom dome – to je už pekná tlačenica. Je teda logické, že diakoni boli zborom vybraní riadiaci služobníci.

6.

Hoci funkcia diakona sa zdala na prvý pohľad funkciou pomocnej činnosti, diakoni mimo svojej služby – vysluhovania večere Pánovej – boli aktívni kresťania. Tak aktívni, ako ktorého viedol Duch Svätý. Teda diakónia vôbec neznamenala vyčlenenie na pomocné práce a obmedzenie ostatnej sféry pôsobnosti v rámci akejsi kňazskej hierarchie. Naopak – čítame, že diakon Štefan, plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom. {Sk 6:8}

===

Grécke slovo „diakonos“ znamená služobník. V NZ sa toto slovo nachádza na mnohých miestach vo viacerých významoch:

vo význame služobník – všeobecne:

Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom [diakonos]. {Mt 20:26b}

vo význame služobník – duchovne:

Ja [Pavol] som sa stal jej služobníkom [diakonos] podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. {Kol 1:25–26}

vo význame čašník:

Jeho matka povedala obsluhujúcim [diakonois]: „Urobte všetko, čo vám povie!“ {Jn 2:5} V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní [diakonia] zanedbávajú ich vdovy. Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali [diakonein] pri stoloch. {Sk 6:1–2}

vo význame duchovného daru – charizmy:

Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe [diakonian]. {Rim 12:6–7a}

Zhrnutie :

Z uvedeného vyplýva, že pomenovanie „diakon“ sa môže rovnocenne priradiť rôznym vzťahom, najčastejšie vo význame:

služba – vo všeobecnom zmysle slova

služba – prisluhovanie večere Pánovej a obsluha v zhromaždení

charizma – duchovný dar služby

Ak tomuto slovu priradíme význam úrad alebo funkcia v zhromaždení, nestane sa nič zlé, pokiaľ budeme mať na zreteli, že takíto funkcionári sú služobníci zhromaždených Božích detí, a nie extra kňazská trieda!

A tu dochádzame k zaujímavému záveru. Práve preto, že môže ísť o rôzne významy slova diakon, je potrebné rešpektovať, ak v jednom zbore má funkcia diakona inú náplň ako v druhom. Býva to zvyčajne dôsledok rôzneho výkladu a chápania tohto slova. Lebo akákoľvek z horeuvedených náplní je biblická.

Nebiblické je len to, ak jedna skupina kresťanov dá pojmu diakon svoju náplň a vnucuje ju potom iným zborom. A toto robí RKC. Lebo podľa RKC napríklad diakon nesmie vysluhovať večeru Pánovu – eucharistiu, hoci v prvotnej cirkvi práve na toto boli prví diakoni zvolení!!!

 

Presbyter

 

Táto funkcia bola v Starom zákone zaužívaná temer od prvopočiatku, presnejšie odvtedy, ako Jakubovo potomstvo vytvorilo kmeňovú pospolitosť. Bolo to však v tom význame, ktorý existoval vo všetkých etnikách, ktoré mali kmeňovú štruktúru. Išlo o prirodzenú formáciu najstarších členov kmeňa, ktorí tvorili „poradný zbor starcov“.

A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Jehovah, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka, a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie. Choď, zhromaždi starších Izraela [geroisián] a povedz im: Zjavil sa mi Jehovah, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, a povedal mi: Bedlivo som vás pozoroval, aj to, čo sa s vami dialo v Egypte.“ {Ex 3:15–16}

Od tej doby, ako kmeňom Izraela dal organizačnú štruktúru Mojžiš, nadobudla funkcia starších riadiacu a spravujúcu podobu. Zhromaždite ku mne všetkých starších [presbyteroys] a vedúcich [kritás] z vašich kmeňov a ja im do uší oznámim tieto slová a za svedkov proti nim zavolám nebo i zem. {De 31:28 – LXX}

Po mnohých stáročiach síce táto funkcia zmenila niekoľkokrát svoj význam, ale zachovala sa až do doby Ježišovej. Preto vo všetkých evanjeliách často čítame o starších, respektíve starších ľudu, vo význame „rada starších“. Jednalo sa o starozákonný typ vyspelého vedenia v izraelskom občiansko-náboženskom systéme.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší [presbyteron], veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ {Mk 8:31}

Keďže to bol najzaužívanejší a najstarší spôsob, ktorým sa izraelská pospolitosť mohla spolupodieľať na spravovaní náboženskej obce, pri vzniku prvého kresťanského zboru v Jeruzaleme hneď v počiatkoch Dvanásti apoštoli ustanovili aj starších zboru – presbyterov. Nevieme presne, kedy a ako sa to stalo, ale je jasné, že pri zakladaní zborov v iných oblastiach bolo už známe, že vedenie jeruzalemského zboru pozostáva z apoštolov a starších:

V tých dňoch prišli do Antiochie proroci z Jeruzalema. Jeden z nich menom Agabus, vstal a z vnuknutia Ducha oznámil, že bude veľký hlad po celom svete. A aj bol za Klaudia. Preto sa učeníci rozhodli, že každý podľa svojich možností napomôže bratov, čo bývajú v Judei. Aj to urobili a poslali zbierku starším [presbyteroys] po Barnabášovi a Šavlovi. {Sk 11:27–30} Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším [presbyteroys] do Jeruzalema. Apoštoli a starší [presbyteroi] sa zišli a skúmali túto vec. {Sk 15:1–2,6}

Preto bolo úplne samozrejmé, že i Pavol a Barnabáš na svojej prvej misijnej ceste ustanovovali starších – všade tam, kde vznikal zárodok nového zboru.

Aj tomu mestu hlásali evanjelium a získali mnoho učeníkov. Potom sa vrátili do Lystry, Ikónia a Antiochie. Posilňovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia. A keď im po jednotlivých cirkvách ustanovili [zvolili] starších [presbyteroys], modlili sa a postili a odporúčali ich Pánovi, v ktorého uverili. {Sk 14:21–23}

Zhrnutie :

Ak chceme správne pochopiť funkciu starších, je treba sa zamyslieť nad niekoľkými faktami.

1.

Gramatický tvar v gréckej pôvodine je veľmi dôležitý, pretože slovenský preklad má pre jednotné i množné číslo stále ten istý tvar – starší. Naproti tomu gréčtina veľmi výrazne rozlišuje jednotné a množné číslo tvarmi presbyteros – presbyteroi. Z gramatických tvarov v jednotlivých textoch biblie je úplne jasné, že táto funkcia sa nikdy neviazala na jednotlivca! Rovnako v SZ, ako aj v NZ sa táto funkcia vždy viaže na kolektív starších vo význame rada starších, respektíve staršovstvo (gr. presbyterion).

2.

Nikde v NZ niet zmienky, že by starší mali tvoriť kňazský úrad. Ak v NZ v preklade RKC nachádzame takýto podklad, je to zámerne zavádzajúca informácia! Pretože nadpisy perikop sa v pôvodnom texte nenachádzajú! Nižšie uvedený nadpis „Úpravy o kňazoch“ je redakčným dielom RKC, ktorým upravuje myslenie svojich členov. »Úpravy o kňazoch« Starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä tí, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní. {1 Tim 5:17}

3.

Funkcia starších predstavovala určitý typ kolektívneho vedenia zboru. A toto vedenie mohlo mať dve formy: vystupovalo buď ako úplne samostatný typ vedenia, alebo ako súčasť spoločného vedenia s apoštolmi. Samostatné vedenie je zrejmé z vyššie uvedených veršov Sk 14:21–23, nakoľko tam Pavol s Barnabášom ustanovili starších a odišli. Tieto prvé zbory boli vedené a spravované len staršími. V tej istej dobe však existovalo v Jeruzaleme riadenie tamojšieho zboru, ktoré pozostávalo z dvoch kvázi rovnocenných zložiek, tvoriacich dohromady kolektívne vedenie. Boli to apoštoli a starší. Teda tu starší nemali úplnú samostatnosť.

4.

Keďže obe tieto formy existovali súčasne, NZ nám tu dáva odkaz, že obe sú rovnako vhodné. V ďalšom uvidíme, že forma samostatného vedenia staršovstvom môže plynulo prejsť do inej formy riadenia bez toho, že by sa jednalo o recesiu alebo herézu.

Biskup

Slovenské slovo biskup a aj jeho cudzojazyčné transkripcie patria medzi biblické slovné bacily. Toto slovo je fonetickou prešmyčkou gréckeho „episkopos“. A slovo „episkopos“ vieme do slovenčiny preložiť presným výrazom dozorca. Taktiež sloveso „episkopein“ vieme preložiť presnými termínmi dozerať, dohliadať, starať sa, mať na starosti. Toto sloveso a všetky jeho tvaroslovné možnosti sú výrazmi bežnej hovorovej gréčtiny. Už v Starom zákone sa bežne toto slovo používalo v jeho normálnych významoch:

Krajina, do ktorej tiahneš, aby si ju vlastnil, je krajinou vrchov a rovín a zavlažovaná je z neba dažďami, krajinou, o ktorú sa stará [episkopeitai] Pán, tvoj Boh, a sú na ňu ustavične upreté oči Pána, tvojho Boha, od začiatku roka až do konca. {De 11:11–12 – LXX}

A Septuaginta nám poskytuje dôkaz, že výraz „episkopos“ bol titul štátneho úradníka – dozorcu a výraz „episkopé“ mal význam „úrad dozorcu“ alebo „dozorný orgán“. Ale používal sa aj zovšeobecnený význam „úrad“:

Jeho dní nech je čím menej a jeho úrad [episkopen] nech prevezme iný. {Ž 109:8 – LXX}

Teda tam, kde sa tvary tohto gréckeho slova adekvátne prekladajú, niet sporných prístupov k tomuto slovu. Ak však grécky výraz prevezmeme do inej reči nepreložený, odrazu vzniká slovo s úplne novým významom. I do slovenčiny bolo slovo biskup prevzaté ako nový výraz – názov funkcie v RKC. A práve preto, že ide o prevzaté slovo s jednoznačným významom, slovenčina nepozná jeho činnostný tvar, ktorý by značil “biskupovať” alebo “biskupovanie”. Z uvedeného dôvodu v našich prekladoch nemožno postrehnúť rozsiahle spektrum rôznych tvarov gréckeho slova „episkopein“, ak sú do slovenčiny správne preložené adekvátnymi slovenskými výrazmi. Uvádzam dva také príklady.

Dbajte na to [episkopoyntes], aby nik nepremeškal Božiu milosť; aby nevyrazil nejaký koreň horkosti a nevyvolal zmätok a nenakazil mnohých. {Hebr 12:15} Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň [episkopoyntes] nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. {1 Pt 5:1–3}

V oboch uvedených príkladoch by malo správne znieť „biskupujte“. Ale to si nemôžeme dovoliť, lebo „biskupovať“ predstavuje viac posmešnú formu vo význame „bačovať“, než prácu biskupa. Vôbec z toho nevyplýva dozorcovská starostlivosť biskupa. Týmto stručným etymologickým náznakom som sa snažil vysvetliť, že biskup v NZ nie je nič viac ako dozorca a nemá vôbec nič spoločné s kňazstvom – tobôž nie s vrcholovým útvarom kňazstva. V ďalšom texte si ukážeme, že v prvotnej cirkvi slová starší a biskup predstavovali tú istú funkciu. Dokazovať to však netreba, lebo RKC to nepopiera. Výstižný je úvod k pastorálnym listom NZ, ktorý zostavil súčasný teológ RKC – profesor Heriban. V jeho 4. časti, v druhom odstavci (str. 2482) profesor Heriban uvádza: »Obraz cirkevnej organizácie naznačenej v Pastorálnych listoch možno stručne zhrnúť takto: Na čele jednotlivých cirkevných obcí sú presbyteri – biskupi. Obidva názvy označujú tie isté osoby. Keďže však názov „biskup“ (gr. epískopos) sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle, odborníci usudzujú, že „biskup“ bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci. Teda nebol to ešte biskup v dnešnom zmysle slova.«

V citáte treba poopraviť tvrdenie profesora Heribana, že výraz biskup sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle. Nie je to pravda. Dôkazom je text listu do Filipis: Pavol a Timotej, služobníci Krista Ježiša, všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, čo sú vo Filipách, aj biskupom [episkopois] a diakonom [diakonois]: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. {Flp 1:1–2}

V tomto texte ako keby boli starší vynechaní. To preto, lebo starší a biskup môže byť tá istá osoba, čo potvrdzuje práve uvedený verš množným číslom pri slove biskup. Keby totiž bol správny aj úsudok, ktorý uvádza prof. Heriban, že »biskup bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci«, v takom prípade by museli byť vo Filipis aspoň dva cirkevné zbory, aby bol pri slove biskup opodstatnený tvar množného čísla. Takže práve uvedený verš je dôležitým dôkazom, že slovo biskup je vyjadrením toho istého významu ako presbyter. A nakoniec nechajme zaznieť Božie slovo.

»Cirkevní predstavení« Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal; nech je každý z nich bez úhony, muž jednej ženy, má mať veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti. Lebo biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia. {Tít 1:5–9}

Vysvetlivka RKC k Tit 1:5–9 : »Pavol tu uvádza smernice na vonkajšiu organizáciu Cirkvi. Porov. 1 Tim 3:1–5. „Starší“ (gr. presbyteroi) sú predstavení miestnej cirkvi. Biskup (gr. episkopos), po slovensky strážca, dozorca, sa tu pravdepodobne vzťahuje na jedného zo „starších“ čiže presbyterov (porov. 1 Tim 3:1).« Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu. Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo, aby neupadol do opovrhnutia a do diablovho osídla. {1 Tim 3:1–7}

Vysvetlivka RKC k 1 Tim 3:1–7: »„Biskupstvo“ (episkopé) tu ešte neznamená biskupský úrad v dnešnom význame. „Biskupi“ čiže strážcovia, dozorcovia, mali vedúcu funkciu v miestnej cirkvi, ale nie je nám dostatočne známe, čím sa líšili od „starších“, t.j. presbyterov. Presné rozlíšenie medzi biskupmi, staršími (presbytermi) a diakonmi nastalo až neskôr.«

Zhrnutie :

1.

Nikde v NZ niet ani zmienky, že by biskup mal byť nadriadený diakonom a starším.

2.

Taktiež nenájdeme ani zmienky, že by presbyter mohol byť nadriadený biskupovi.

3.

Ak pripustíme, že biskup a starší môže znamenť aj to isté, nikde v NZ nie je žiadne doporučenie, aby sa v budúcnosti tieto dva pojmy od seba navzájom funkčne diferencovali.

4.

Ak Pavol na sklonku svojich misijných ciest nazýva starších z Efezu biskupmi, tak to nie je preto, že by ich „povýšil“ na vyššiu hodnosť biskupa, ale práve preto, aby im zvýraznil, že nesmú ostať v stave pasívnej funkcie, ale v pozícii starších musia aktívne dozerať na zverený Boží ľud, aby ho chránili:

Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si starších cirkvi. Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. {Sk 20:17,28}

V tomto prípade vidíme, že biskupmi sú starší, a aj to, že Pavol nekáže biskupom pásť starších, ale káže starším pásť Boží ľud.

5.

Správne, dobre preložené znenie tohto textu má byť:

Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si starších cirkvi. Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za dozorcov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. {Sk 20:17,28}

Uvedený verš patrí medzi kľúčové, pretože tu je pre starších jasne určená jedna z ich náplní – v úlohe dozorcu pásť Boží ľud a dávať naň pozor!

6.

Nikde v NZ niet zmienky, že by sa mali po stáročiach vytvárať nové funkcie na vedenie Božieho ľudu, ani zmienky, že by sa mali označené funkcie meniť.

7.

Ak však zrazu prekladateľ na niekoľkých miestach slovo „episkopos“ nepreloží a nechá ho odznieť v pôvodnej forme, vzniká tak bacil, lebo my vnímame toto nepreložené slovo v inom význame, ako ho predkladá originál. A takýmto spôsobom – na podnet prekladateľa – začíname sami vytvárať „funkciu“ episkopa – biskupa, ktorú originál nepozná.

8.

A ešte otázka pre vrchnosť RKC. Kde v Božom slove je ten príkaz na prerobenie funkcií, ktoré v prvotnej cirkvi ustanovili apoštoli? Kde v Božom slove je príkaz na vytvorenie rímskokatolíckych kňazsko-jurisdikčných úradov?

9.

A nakoniec predkladám dve definície Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa nesnažia nič dokázať, ani oprieť o Písmo sväté. Len jednoducho oznamujú. Sami teraz posúďte, čo oznamujú – pravdu či lož.

»Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet (pozri Jn 10:36), prostredníctvom svojich Apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a poslania ich nástupcov, to jest biskupov, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi. A tak Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi.«

»Biskupa treba mať za veľkňaza svojho stáda, od ktorého sa určitým spôsobom odvodzuje a závisí život jeho v Krista veriacich.«

Hierarchia

Slovo hierarchia je zložené z dvoch gréckych slov: „hiereus“ – kňaz; „arché“ – vláda, vrchnosť, mocnosť. Teda slovo hierarchia znamená triedenie kňazov podľa zverenej moci.

Najprv chcem znovu zdôrazniť, že biskup vo funkcii vedúceho kňaza sa v prvotnej cirkvi nevyskytuje. Ak však pochopíme túto funkciu správne, ako funkciu dozorcu slúžiaceho Božiemu ľudu, tak funkcia služobníka sa v cirkvi vyskytuje už od prvopočiatku. A to slovo – služobník – je kľúčové pre vedenie novozmluvného ľudu, lebo vedenie novozmluvného Božieho ľudu nespočíva v rukách kňazov, ale v rukách služobníkov!

A tu sme v rozpore s RKC. Lebo ona tvrdí:

»Hierarchia zostala aj po smrti apoštolov. Oni totiž ustanovili svojich nástupcov a vkladaním rúk ich vysvätili na biskupov, ktorí sa v prvých časoch nazývali presbytermi. Sv. Pavol apoštol nariaďuje svojim učeníkom, Timotejovi (bol biskupom v Efeze) a Titovi (ktorého ustanovil za biskupa na ostrove Kréta), akých mužov majú vybrať a ustanoviť a ktorých potom vkladaním rúk majú vysvätiť za biskupov – presbyterov (1 Tim 3:2; Tit 1:7). Neskoršie tých, ktorí dosiahli plnosť kňazstva, nazývali biskupmi (mohli udeľovať všetky sviatosti a vykonávať právomoc na väčšom území). Mohli súdiť aj presbyterov, ktorí sa previnili a boli autentickými učiteľmi pre územie, ktoré spravovali. („episkopos“, biskup, znamená v gréčtine dozorcu, „presbyter“ staršieho).«

»Cirkevnú hodnosť (službu), a to aj najvyššiu, môže dosiahnuť každý, kto je na to súci, bez ohľadu na pôvod, na stav, na sociálne postavenie (majetok a pod.). Všetci veriaci rovnako majú právo na prijatie sviatostí, na rozhodnutie svojej záležitosti pred cirkevným súdom (napr. manželské spory). – Cirkev nebola založená ani charizmaticky, totiž tak, že cirkevnú právomoc by boli mali v Cirkvi tí, čo boli vyznačení mimoriadnymi darmi, charizmami. Cirkev sám Kristus založil hierarchicky tak, že iba vyvoleným sa dostalo posvätnej moci (biskupom, kňazom a diakonom); títo v tejto hodnosti (službe) mali slúžiť Božiemu ľudu a viesť ho po ceste spásy.«

Apoštol Peter, ktorý mal od Krista poverenie na založenie cirkvi, tvrdí však niečo iné. Vo svojom prvom liste píše, že kňazom je každý znovuzrodený človek:

Veď ste sa znovuzrodili nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným.{1 Pt 1:23} Prichádzajte k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a vbudujte sa aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva [hierateuma], aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo [hierateuma], svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. {1 Pt 2:4–5,9}

Uvedené slová Peter použil na pokyn Ducha Svätého nielen na to, aby nám ukázal, čím sú Božie deti, ale aj na to, aby preukázal kontinuitu NZ so SZ. Lebo horeuvedené slová sú pôvodne zasľúbením živého Boha, ktoré odovzdal svojmu vyvolenému izraelskému národu skrze Mojžiša:

Potom Mojžiš vystúpil k Bohu. Tu Pán na neho zavolal z vrchu: „Toto povieš Jakubovmu domu a zvestuješ Izraelitom: »Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem – a budete mi kráľovským kňazstvom [hierateuma – LXX] a svätým národom!« Toto sú slová, ktoré máš predniesť Izraelitom.“{Ex 19:3–6}

Mojžiš šiel, zvolal starších ľudu [presbyteroys – LXX] a oznámil im všetky slová, ktoré mu prikázal Pán. A ľud jednomyseľne odpovedal: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán.“ Potom Mojžiš tlmočil slová ľudu Pánovi. {Ex 19:7–8}

Tieto slová dokazujú, že Peter prijal postavenie novozmluvného vodcu – tak ako kedysi Mojžiš pre Izraelitov – a že vyvoleným Božím ľudom sa stali všetci tí, ktorí boli vykúpení krvou Ježiša Krista. Všimnime si však aj analógiu SZ s NZ. V SZ síce Mojžiš odovzdáva Božie posolstvo starším ľudu, ale zasľúbenie kráľovského kňazstva nepatrí starším, ale všetkým Izraelitom, ktorí boli ochotní zachovávať zmluvu, uzavretú s Bohom. V NZ Peter odovzdáva toto posolstvo taktiež všetkým, ktorí prijali vykúpenie “krvou novej zmluvy”. V uvedených veršoch Petrovho listu má výraz kňazstvo v gréčtine tvar „hieratéma“. Toto slovo sa v NZ nachádza len dvakrát, a to len v horeuvedených veršoch {1 Pt 2:5,9}.

Božie slovo teda skrze Petra oznamuje všetkým kresťanom, že sa po znovuzrodení začleňujú do toho istého kňazského stavu, ktorý Boh zasľúbil svojmu vyvolenému izraelskému ľudu a ktorý zaujal a až dodnes zastáva Ježiš Kristus. Súčasne však Boh vylúčil možnosť priradiť toto kráľovské kňazstvo k akejkoľvek funkcii alebo kňazskej službe, a síce tým, že výraz „hieráteuma“ nie je nikde inde v NZ použitý! Teda tento druh kňazstva je práve svojou všeobecnosťou vskutku jedinečný. Je tu však ďalšia zaujímavosť, ktorá vzbudzuje bázeň pri spoznávaní dokonalosti Božieho slova.

Úžasné je, že NZ rozlišuje druhy kňazstva! Zatiaľ čo výraz „hierateuma“ vyjadruje kňazstvo vzniknuté vyvolením Božím, výraz „hierateia“ označuje kňazský úrad, ktorý vzniká prijatím a prevzatím kňazskej funkcie. Aj slovo „hierateia“ sa v NZ nachádza len na dvoch miestach:

Podľa zvyku kňazského úradu [hierateia] lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu.{Lk 1:9}

A iste aj tí, čo z Léviho synov dostávajú kňazský úrad [hierateia], majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj oni vyšli z Abrahámových bedier. {Hebr 7:5}

A nakoniec v tejto súvislosti NZ obsahuje ešte jednu úžasnú dokonalosť. Od slova „hiereús“ sú odvodené aj dva výrazy pre označenie konania kňazskej služby. Sú to „hieratéo“ a „hierúrgeo“. Aj keď v bežnej gréčtine by mohlo ísť o synonymá, v NZ sú to dva rozdielne pojmy. Výraz „hieratéo“ označuje všeobecne kňazskú službu, ktorá vyplýva zo zastávania kňazského úradu a výraz „hierúrgeo“ označuje novozákonnú kňazskú službu! Oba výrazy sa nachádzajú v NZ len na jednom mieste:

Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu [hierateuein] pred Bohom {Lk 1:8}

Predsa len som vám napísal, a miestami trochu smelšie, a niečo som vám pripomenul pre milosť, ktorú som dostal od Boha, aby som bol služobníkom [leitourgos] Krista Ježiša medzi pohanmi a konal posvätnú službu [hierourgeo] Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom. {Rim 15:15–16}

Tento posledný text je snáď najzávažnejší. Tu oba synonymné výrazy „leitúrgein“ a „hierúrgein“ znamenajú bohoslužbu a sú použité v tom istom verši vedľa seba preto, aby sme pochopili, že novozmluvná kňazská služba už nespočíva v obetných úkonoch, ale spočíva v zvestovaní radostnej zvesti – evanjelia. Výraz „hierúrgeo“ znamená svätú činnosť [tu] na zemi. A že touto svätou činnosťou je pre Boží ľud nesenie evanjelia, to potvrdzuje i najväčší evanjelista – Pavol:

Mám sa teda čím chváliť v Kristovi Ježišovi pred Bohom. Veď sa neodvážim hovoriť niečo, čo prostredníctvom mňa neurobil Kristus, pre poslušnosť pohanov, slovom i skutkom, mocou znamení a divov, v sile Ducha. Tak som všetko dookola od Jeruzalema až po Ilýriu naplnil Kristovým evanjeliom. {Rim 15:17–19}

A táto svätá činnosť – nesenie evanjelia – je záverečným príkazom Pána Ježiša Krista pre všetkých, ktorí chcú byť jeho učeníkmi:

A povedal im [Ježiš]: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ {Mk 16:15}

A práve preto túto svätú činnosť môže konať každý znovuzrodený človek.

A práve preto túto svätú činnosť má konať každý znovuzrodený človek.

A práve preto túto svätú činnosť každý znovuzrodený človek koná!

Preto, že patrí medzi kráľovské kňazstvo!

Je teda rozdiel medzi hierachickým kňazstvom a znovuzrodeným Božýím ľudom.

 

Zhrnutie :

 

V gréčtine znie bežné označenie kňaza „hiereus“ a vyskytuje sa v NZ mnohokrát. Z tohto výrazu sú odvodené mnohé ďalšie slová, v NZ tiež hojne používané. Štyri z nich sú dôležité:

hieratéma   – kňazstvo vyvoleného Božieho ľudu

hierateia     – kňazstvo vo význame kňazský úrad, vyplývajúce z prijatia funkcie kňaza

hierúrgeo   – kňazská služba novozmluvného ľudu – zvestovanie evanjelia

hieratéo     – kňazská služba, vyplývajúca zo zastávania funkcie kňaza ===

Nikde v NZ nie je spomínaná funkcia kňaza vo význame vodcov Božieho ľudu!

Nikde v NZ niet ani náznak, že by novozmluvný ľud mal mať kňazských zástupcov na prinášanie obete.

Nikde v NZ niet ani náznaku hierarchického usporiadania cirkvi. ¨

Tvrdenie, že Kristus založil cirkev hierarchicky, je v ostrom protiklade s Božím slovom, ktoré ukazuje, že cirkev bola založená charizmaticky!!!

Je tu však jeden dôležitý fakt. Ak Peter oznámil všeobecné kňazstvo, tak s tým súvisí i kňazská služba tohoto kňazstva. Je to hlásanie evanjelia! A to je služba každého Ježišovho učeníka.

 

Záver kapitoly

 

RKC rozlišuje dva typy kňazstva – všeobecné a hierarchické. Ale príkazom NZ je iba všeobecné kňazstvo. ¨

RKC vie, ako vyzerala organizačná štruktúra prvotnej cirkvi. Niet tu ani stopy po kňazských funkciách, ktoré si vytvoril rímskokatolícky monarchický systém.

RKC priznáva, že funkcia biskupa v prvotnej cirkvi nebola ešte funkciou biskupa v dnešnom zmysle slova. Len zabúda pravdivo informovať svoje ovečky, kde sa nachádza ten príkaz na zdeformovanie náplne a poňatia všetkých vodcovských funkcií, ktoré sú v NZ uvedené. Lebo RKC tvrdí, že tieto funkcie ustanovil Kristus. Mala by teda aj informovať, kedy a kde to ustanovil. Lebo Božie slovo o tom nikde nehovorí.

Pre tých, ktorí chcú stoj čo stoj nájsť v NZ podklad pre cirkevnú hierarchiu, sám Pán Ježiš zanechal výstižný podklad:

Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: »Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: „Učiteľ“ a: „Pane“ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.

Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.« {Jn 13:12–17}

A z toho vyplýva dodnes platné posolstvo:

 

Vedenie novozmluvného Božieho ľudu nespočíva v rukách kňazov, ale spočíva v rukách služobníkov

!

Čítať ďalej

Nezmazateľné znamenie kňaza

NEZMAZATEĽNÉ ZNAMENIE KŇAZA

 

To nie je biblický pojem. Ale je to praktická úprava RKC, ktorá vznikla ako zábezpeka po smutných skúsenostiach pápežských krutovlád. Mnohokrát v dejinách pápežstva vládli na pápežskej stolici krutovládcovia. A mnohokrát sa stalo, že nástupca po krutovládcovi označil všetku činnosť takéhoto krutovládcu za neplatnú. Inokedy zase krutovládca, vyhlásil činnosť svojho predchodcu za neplatnú. A inokedy úchylný pápež zrušil všetky úkony svojich predchodcov. To boli katastrofálne stavy! Predstavte si, že biskupi a kňazi, ktorí desaťročie poctivo pracovali, zrazu prestali byť právoplatnými kňazmi, pretože boli vysvätení pápežom, ktorý z rozhodnutia svojho úchylného nástupcu bol jednoducho „vygumovaný“. A tak aj biskupi a kňazi boli „vygumovaní“. A všetky úkony, ktoré previedli, boli neplatné. Tisíce manželstiev muselo po desaťročiach platného manželstva zrazu obnovovať manželské zmluvy, tisíce detí bolo „neplatne“ pokrstených či birmovaných, atď. A ľudstvo sa proti tomu nevedelo brániť. Pápeži tohto typu mávali svoje vojsko, a neváhali ho použiť… RKC dodnes nemá vyriešený základný princíp svojej existencie – ako odvolať nehodného pápeža, respektíve ako mu zabrániť, aby cirkev nemusela jeho bezbožné činy prijať, rešpektovať a ďalej realizovať. Keďže cirkev nedokázala urobiť opatrenia voči pápežovi, skúsila to inak. Urobila opatrenia pri definovaní sviatostí. Tie sviatosti, ktoré pápežským anulovaním najviac postihovali ľudstvo, boli prehlásené za nezmazateľné – teda žiaden pápež nemohol ich platnosť žiadnym spôsobom anulovať. Tak sa stalo, že krst, birmovka a kňazská ordinácia boli na Tridentskom koncile ustanovené ako nezmazateľné sviatosti.

Čítať ďalej

Apoštolská sukcesia

APOŠTOLSKÁ SUKCESIA

Objasnenie pojmu

Latinské „successio“ znamená nastúpenie na niečie miesto, nástupníctvo, nástup. V RKC sa pod tým rozumie nástupníctvo na Petrovu stolicu. Odovzdávanie Petrovej apoštolskej stolice – cestou vzkladania rúk – sa nazýva apoštolskou sukcesiou. Rímskokatolícky kňaz sa môže stať kňazom len takým spôsobom, že naňho vzkladá ruky ordinárny biskup. Tak sa stáva schopným a oprávneným pre kňazskú činnosť. Pritom ordinárny biskup bol do kňazského stavu vysvätený iným ordinárnym biskupom, ten zas iným svojím predchodcom, takto dôjdeme až k pápežovi; a pápež je súčasťou nepretržitej postupnosti, pochádzajúcej až od Petra. Vznikla tak nepretržitá reťaz vzkladania rúk, ktorá má svoj počiatok pri apoštolovi Petrovi. RKC tvrdí, že táto reťaz vzkladania rúk nebola prerušená od Petra až dodnes. Apoštolská sukcesia je založená na ľudskej vierouke, a nie na slove Božom. Biblia nikde nehovorí, že by Peter mal vytvoriť takúto dynastickú líniu, ale predovšetkým nikde nehovorí ani o tom, čo by mal Peter v tejto línii odovzdávať. Preto sa Boh postaral o to, aby táto reťaz bola evidentne prerušená. Otázne však nie je, či táto reťaz prerušená bola, alebo nie. Otázne je, čo sa takýmto neprerušeným nástupníctvom má odovzdávať a čo je možné takýmto neprerušeným nástupníctvom získať. Lebo my vieme, že vzkladaním rúk sa odovzdáva naplnenie Duchom Svätým. Ale o Duchu Svätom v celej škále apoštolskej sukcesie niet ani zmienky. Teda o čo tu vlastne ide? ¨  Laickí veriaci v RKC to nevedia. Drvivá väčšina z nich výraz „apoštolská sukcesia“ vôbec nepozná, nevie o čo ide a ani sa to nemá odkiaľ dozvedieť. ¨  Podobne je to aj s drvivou väčšinou rímskokatolíckych kňazov: svoje smutné pápežské dejiny poznajú len sporadicky, alebo vôbec nepoznajú. ¨  Tí klerici v RKC, ktorí vedia o čo ide, mlčia, lebo jednoducho nemôžu povedať pravdu – podpílili by si tak pod sebou konár. ¨  Predsa však je len podivuhodné, že v dnešnej dobe RKC ešte stále trvá na uvedenej sukcesii, napriek tomu, že táto bola evidentne preseknutá a nijako sa nedá pospájať. Pravdivé vyriešenie otázky apoštolskej sukcesie je nesmierne dôležité, lebo na nej stojí a súčasne padá celá rímskokatolícka teológia. Na čom stojí? Stojí na predpoklade, že všetci príslušníci kléra v RKC apoštolskú sukcesiu majú, a to ich oprávňuje ku konaniu úkonov, pre konanie ktorých je „sukcesná apoštolskosť“ predpísaná. Zároveň týmto oddeľujú od seba všetkých nekatolíckych kresťanov, pretože títo sukcesnú apoštolskosť nemajú, a teda nie sú v pravom slova zmysle kresťanmi až dovtedy, kým v kajúcnosti nepríjmu eucharistiu od kňaza, ktorý je sukcesnou apoštolskosťou obdarený. Na čom padá? Ak sa seriózne dokáže, že apoštolská sukcesia prerušená bola, potom celá doktrína sviatostí stráca kostru a padá ako stan, v ktorom sa zlomila nosná konštrukcia.

Trochu histórie

Evidentnou objektívnou pravdou je, že apoštolská sukcesia bola rozťatá v roku 1378, v dobe pápežskej schizmy, keď boli právoplatne „nastúpení“ na pápežskú stolicu súčasne dvaja pápeži. A hoci boli obaja rovnako „právoplatní“, stali sa súčasne obaja rovnako „neprávoplatní“, pretože dali jeden druhého do kliatby – a to úplne právoplatne! Avšak tu sa nezastavili. Kvôli nim sa muselo rozdeliť celé vtedajšie kresťanstvo – presnejšie povedané, bolo rozseknuté na dva kusy jedného klátu. Obaja z pápežov totiž dali do kliatby aj protivníkových stúpencov. Keďže každý biskup musel byť pápežovi poddaný v poslušnosti, nech si už vybral na poslúchanie hociktorého z tých dvoch, kliatbe toho druhého sa nevyhol. A pod biskupa patrili samozrejme kňazi a diakoni. Nech patrili pod ktoréhokoľvek biskupa, boli prekliati. Takže vlastne v rímskokatolíckom duchovenstve neexistoval neprekliaty duchovný. A toto rozdelenie trvalo temer 40 rokov. RKC dodnes tvrdí, že sa nedá určiť, ktorý z tých dvoch pápežov bol pravý a ktorý falošný, a že to už tak ostane naveky. Ale človek nezaťažený slepou poslušnosťou voči RKC nemá problémy určiť, ktorý z tých dvoch pápežov bol pravý. V takom prípade sa postupuje jednoduchou matematickou kombinatorikou. Ak treba určiť z uvedených dvoch pápežov pravého, existujú len štyri možnosti: 1.  obaja boli praví 2.  nepravý bol avignonský 3.  nepravý bol rímsky 4.  obaja boli nepraví Skúsme pripustiť, že obaja boli praví. To by ale znamenalo, že obaja boli ustanovení tým istým Svätým Duchom. Ak by to však bolo tak, museli by si padnúť do náručia, objať sa, vzájomne sa požehnať a potom sa v pokojnej pohode dohodnúť o následnej spolupráci. Lebo Duch Svätý nepreklína, Duch Svätý žehná… Keďže sa však o toto nepokúsil ani jeden, ťažko by bolo určiť, v ktorom z nich bol Duch Svätý. Ale oni sami klasifikácii napomohli: obaja sa výrazne angažovali vo vzájomnom preklínaní. A to nie je dielo Ducha Svätého, ale dielo diablovo. Teda obaja boli služobníkmi diabla… Ibaže obaja mali právoplatnú pápežskú sukcesiu! Takže sa musíme spýtať, ¨  na čo je použiteľná apoštolská sukcesia, keď právoplatnými majiteľmi apoštolskej sukcesie bolo toto apoštolské nástupníctvo právoplatne dvojnásobne prekliate?!? ¨  na čo je potrebná apoštolská sukcesia pre apoštolských nástupcov, keď ju môže obdržať aj služobník diablov – rovnako lacno a rovnako právoplatne? Keď uvedené dvojpápežstvo prešlo do trojpápežstva, právoplatným nástupcom tretieho pápeža bol Ján XXIII., ku ktorému sa samotná RKC nechce hlásiť, a označila ho za lotra. Ten uvalil na Jána Husa kliatbu a neskôr kliatbu sprísnil jej najprísnejšou formou – osobným interdiktom. To znamenalo, že v meste, kde sa Hus nachádzal, nesmela sa vysluhovať omša. A tak sa pýtame, prečo sa nesmela vysluhovať omša v meste, v ktorom bol Ján Hus – prekliaty dvoma prekliatymi pápežmi – a prečo mohli vysluhovať omšu kňazi a biskupi, prekliati tými istými prekliatymi pápežmi? Prečo kliatba bola evidovaná u Jána Husa a ignorovala sa u pápežov? Keďže sa to pýtali už pred päťsto rokmi prví protestanti, RKC sa chtiac-nechtiac musela k tomu vyjadriť. Stalo sa tak na Tridentskom koncile 3. marca 1547. Tu bolo určených 7 sviatostí a samotný princíp sviatosti bol definovaný tak, aby ju mohol udeliť ktokoľvek, hoci aj lotor: »…táto milosť sa udeľuje samotným aktom prijatia sviatosti, pôsobí teda sviatosť výkonom vykonaným – ex opere operato – a nie výkonom konajúceho – ex opere operantis.« Znie to ako vtip. Pôvodný zámer bol ospravedlniť takých pápežov, ako bol Ján XXIII. a uspokojiť biskupov, ktorých tento dobrodruh „vysvätil“ do kňazského stavu, že je všetko v poriadku, že sú právoplatnými biskupmi, lebo samotná ordinácia je sviatosť, a sú teda vysvätení samotnou sviatosťou a nie spomínaným dobrodruhom. Ibaže tá istá definícia sviatosti umožňovala nehodným osobám nielen ju vysluhovať, ale aj prijímať! A to platí dodnes. Tridentský koncil tak pochoval v RKC nielen Ducha Svätého, ale aj všetky kresťanské cnosti. Lebo v RKC lotor s pápežskou sukcesiou je viac ako laik „čistý ako sneh“. A vysvätenie do kňazského stavu môže vykonať iba ten biskup, ktorému udelil oprávnenie – hoci aj taký dobrodruh ako Ján XXIII. – ale bez tohoto oprávnenia by nemohol byť ordinárny biskup ordinárnym biskupom. XXX Nie je to náhoda, že samotné pápežstvo túto svoju apoštolskú postupnosť preklialo. Boh je Pán a nikdy sa mu nič nevymklo z rúk. Vedel, čo bude nasledovať, vedel, že prichádza čas reformácie. Preto sa postaral o to, aby pri vzniku nového druhu cirkvi – reformovanej cirkvi – bol tento nebiblický reťazec vzkladania rúk nielen nežiadúci, ale priam odpudzujúci… Preto evanjelické cirkvi apoštolskú sukcesiu nielenže nemajú, ale ju rázne odmietajú. A ak RKC dodnes na sukcesii trvá, je načase, aby pri tom aj zodpovedne upozorňovala, že sukcesiou sa odovzdáva od roku 1378 prekliatie…

Apoštol bez apoštolskej sukcesie

A teraz čosi na zamyslenie. NZ nám poskytuje presvedčivý obraz o tom, ako výber do služby uskutočňoval v prvotnej cirkvi Svätý Duch. »Vyslanie Barnabáša a Šavla« V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol. Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo, na ktoré som ich povolal.“ Oni sa postili a modlili, vložili na nich ruky a prepustili ich. {Sk 13:1–3} Čo sa tu udialo? Vidíme, že Barnabáš a Pavol pôsobili v Antiochii spolu s ďalšími tromi bratmi ako proroci a učitelia. Duch Svätý si ich však vybral na inú prácu, ako bolo spravovanie Antiochijského zboru. V texte ďalšej kapitoly sa dozvedáme, že boli vybraní do úradu apoštolského. V Lystre sedával istý muž s chorými nohami. Bol od narodenia chromý a nikdy nechodil. Počúval Pavla hovoriť a on sa naňho zahľadel. A keď videl, že má vieru a môže byť uzdravený, povedal veľkým hlasom: „Postav sa rovno na nohy!“ A on vyskočil a chodil. Keď zástupy videli, čo Pavol urobil, po lykaonsky kričali: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe.“ Barnabáša nazvali Jupiterom a Pavla Merkúrom, lebo on viedol reč. A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať. Keď sa o tom dopočuli apoštoli Barnabáš a Pavol, roztrhli si šaty, vybehli medzi zástup a kričali: „Mužovia, čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich.“ {Sk 14:8–15} A tu je namieste otázka, kto boli tí „oni“, ktorí vzložili na Barnabáša a Pavla ruky? Lebo sme čítali, že výber uskutočnil sám Svätý Duch. Ale kto uskutočnil ustanovenie – ordináciu – Barnabáša a Pavla do apoštolského úradu? No predsa tí traja zostávajúci bratia – Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, [a] Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom. Tu dochádzame k dvom veľmi dôležitým faktom: 1.  V NZ je apoštolstvo uvádzané na prvom mieste, proroctvo a učiteľstvo nasleduje až potom: A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov. {1 Kor 12:28} A my vidíme, že ordinácia môže prebiehať aj smerom hore. Proroci – teda nižší stupeň – ordinovali prorokov do vyššieho stupňa – apoštolského. 2.  Ordinácia sa uskutočnila bez delegáta spomedzi dvanástich apoštolov.

Lotri so sukcesiou

Existuje obdobie, ktoré historici RKC nazývajú „saeculum obscurum“ – temný vek pápežstva. Je to približne 166-ročné obdobie v rozmedzí rokov 880 až 1046. Spomedzi 45 pápežov tohto obdobia by bolo ťažké vybrať aspoň 5 takých, ktorých by súčasné kritériá kresťanstva neexkomunikovali z RKC. Pre nemravnosť, intrigy, vraždy, svätokupectvo a iné plody diabla. V tej plejáde sú zastúpené všetky neresti. A RKC si dovoľuje tvrdiť, že títo pápeži mali Petrovu nástupníckosť? Že by bol ten rázny Peter takýchto vyvrheľov ordinoval do funkcie vedenia cirkvi??? Veď je to výsmech a znevažovanie Petra. Ak sama RKC tvrdí, že to bolo obdobie temna, že pápeži boli nositeľmi „strašnej mravnej spustlosti a túžby po moci“, „vrahovia, karieristi, intrikári a škodcovia cirkvi“, tak ako to súvisí s nepretržitým odovzdávaním Petrovej stolice? Tu sa treba zodpovedne spýtať, ktorého z nich by ustanovil do funkcie biskupa Duch Svätý? A aj odpoveď si treba dať zodpovedne!! Celú pápežskú dynastiu zlovôle by Duch Svätý minimálne stokrát prerušil. Aby sa to nestalo, Ducha Svätého museli z Ríma vyhnať a nahradiť ho apoštolskou sukcesiou. Tú mohol prijať aj taký lotor, ako Ján XII.: »Úpadok dosiahol vrcholu, keď na pápežský stolec nastúpil Alberichov 17 ročný syn Oktavián, neukáznený divoch ako kedysi Nero. Nazval sa Ján XII.« [vii] Tu sa dá snáď najlepšie pochopiť, ako a prečo apoštolská sukcesia vznikala…

Záver kapitoly

Apoštolská sukcesia definitívne skončila dvojpápežským prekliatím sukcesie. Od tej doby nastala nová – reformačná – éra, v ktorej vznikol nový typ evanjelických cirkví. Cirkvi, ktoré sú založené Duchom Svätým, nepotrebujú apoštolskú sukcesiu, pretože povolanie do služby uskutočňuje jedinečne samotný zakladateľ cirkvi Ježiša Krista – Duch Svätý! Ustanovenie do služby – ordináciu – vykonávajú tí, ktorí boli Duchom Svätým k tomu poverení. Dnes práve tak, ako v čase prvotnej cirkvi.

Čítať ďalej

Celibát

CELIBÁT

 

Aký je názor evanjelikov na celibát?

 

Podkladom k zavedeniu celibátu v RKC je nasledovný výrok Pána Ježiša:

Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“ {Mt 19:12}

V tomto verši sú uvedené tri typy ľudí, ktorí sa ženiť nemôžu. Pritom tretí typ je konkrétnym doporučením celibátu. Rozumieme tomu tak, že ide o dobrovoľné, vlastné rozhodnutie kvôli nebeskému kráľovstvu.

S poľutovaním však treba konštatovať, že tento verš je v slovenských prekladoch zámerne nepresne preložený, aby sa skryl skutočný význam výroku Pána Ježiša. Keďže slovenský preklad RKC je robený z latinskej verzie Neovulgaty, citujem z nej latinské znenie horeuvedeného 12. verša:

Sunt enim eunuchi, qui de matris utero sic nati sunt; et sunt eunuchi, qui facti sunt ab hominibus; et sunt eunuchi, qui seipsos castraverunt propter regnum caelorum. {Mt 19:12 – Neovulgata}

Aj človek latinčiny neznalý tu vidí jasne nesprávny preklad. Ako znie teda doslovný, neupravený preklad?

Sú totiž eunuchovia, ktorí z matkinho lona tak narodení sú; a sú eunuchovia, ktorí sú [výsledkom] konania [od] ľudí; a sú eunuchovia, ktorí sami seba vykastrovali kvôli kráľovstvu nebeskému.

Katolícki teológovia síce namietajú, že eunuch by sa dal preložiť aj inak a že teda tento výraz nemusí znamenať to, čo pod ním rozumieme my. Aby však nebolo pochybností o tom, čo mal Pán Ježiš na mysli, keď vyslovil slovo eunuch, tak práve v treťom prípade latinská verzia zvýrazňuje toto slovo tak, že vedľa neho používa v slovesnom tvare ďalšie slovo toho istého významu – synonymum kastrovať – „castraverunt“. Taktiež v slovenskom preklade o niekoľko strán ďalej prekladatelia z tej istej Neovulgaty nechajú slovo eunuch odznieť v pôvodnej latinskej verzii a my tomu rozumieme:

Pánov anjel povedal Filipovi: „Vstaň a choď na juh k ceste, čo vedie z Jeruzalema do Gazy; je pustá.“ On vstal a šiel. Tu videl Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, a už sa vracal. {Sk 8:26–28}

Zdá sa, že keď prekladatelia chcú, preložia verše správne a keď nesmú, tak si pomôžu „rôznym takým a iným podobným“. Tu je praktický príklad, ako jednoducho sa dá zmenou slovíčka zmeniť celý význam príbehu.

Znovu tu podtrhujem, že Biblia nie je zbierka citátov, ktoré sa dajú ľubovoľne vyberať a potom univerzálne hocikde používať! Ak nevytrhneme z kontextu iba jeden verš, ale prečítame si celú perikopu, tak v tomto prípade ide o udalosť, ktorá začína 1. veršom 19. kapitoly. A pri správnom preklade sa hneď mení celý význam tohto príbehu:

»Nerozlučnosť manželstva«

1} Keď Ježiš skončil tieto reči, odišiel z Galiley a prešiel do judejského kraja za Jordán.

2} Išli za ním veľké zástupy a on ich tam uzdravoval.

3} Tu k nemu pristúpili farizeji a pokúšali ho: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“

4} On odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril

5} a povedal: ‚Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?‘

6} A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“

7} Povedali mu: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?“

8} Odpovedal im: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak.

9} A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“  

»Dobrovoľná zdržanlivosť«

10} Jeho učeníci mu povedali: „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.“

11} On im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.

12} Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa narodili zo života matky ako eunuchovia, iných eunuchmi urobili ľudia a iní sa stali eunuchmi tak, že sa sami vykastrovali pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“ {Mt 19:1–12}

 

Ako vidieť, v tomto príbehu niet ani zmienky o dobrovoľnej zdržanlivosti.

 Hovorí sa tu o nerozlučnosti manželstva!

Farizeji totiž predložili Ježišovi otázku rozvodu, a to nie preto, že by potrebovali vysvetlenie, ale aby ho pokúšali. Tak to čítame v treťom verši. Pán Ježiš jednoznačne obhájil otázku nerozlučnosti manželstva tým, že odpovedal Božím slovom (viď verše 4–6). Farizeji sa potom vzdialili, avšak v učeníkoch Pána Ježiša ostal duch pokušenia, a preto vo svojom vnútri asi takto mudrovali: „Ak náš Učiteľ teraz potvrdil, že manželstvo možno rozviesť len v prípade nevery, je to veľké riziko ženiť sa. Čo ak natrafím na dáku hroznú povahu a celý život ju budem musieť mať na krku?“ Tu niektorí z učeníkov začali o tom rozmýšľať aj nahlas:

Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.

Pán Ježiš iste ťažko niesol, že práve jeho najbližší neporozumeli. Veď len chvíľočku predtým citoval Božie slovo, ktoré zdôrazňovalo, že Boh si praje, aby muž a žena žili v manželstve:

Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?“

Práve preto už učeníkom nezdôrazňuje znovu to, čo povedal pred farizejmi, ale tu, v užšom kruhu im vysvetľuje asi toto: „Hej, sú takí, pri ktorých manželstvo neprichádza do úvahy, pretože sú k tomu nespôsobilí. Sú to jednak tí, ktorí sa narodili ako eunuchovia, tiež tí, ktorí sa dobrovoľne podrobili operácii, aby mohli zastávať výnosné funkcie, a tiež takí, ktorí sa vykastrovali kvôli nebeskému kráľovstvu. Ale vo všetkých troch prípadoch ide o eunuchov. Ak teda chcete špekulovať o neženení sa, dajte sa vykastrovať a nebudete mať viac o čom špekulovať.“

Tvrdá reč. Ale patrila učeníkom a patrí dodnes všetkým tým, ktorí špekulujú o neženení sa len preto, že manželstvo je spojenie navždy. Túto tvrdú reč však nemožno v žiadnom prípade brať ako podklad k celibátu pre budúcich adeptov na kňazský úrad, a síce z dvoch dôvodov:

1. 

 Ak niekto nechce byť ženatý, je to jeho právo. Ak pritom nechce byť ženatý napríklad preto, že chce pracovať ako misionár plne pre Pána, treba jeho rozhodnutie prijať s maximálnou úctou. Ale ak niekto chce viesť Boží ľud a nechce byť ženatý, tak sa protiví Božej vôli, pretože jednou z podmienok pre kandidáta na biskupský či presbyterský úrad je manželstvo! NZ to zdôrazňuje na dvoch miestach:

»Biskupi« Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! {1 Tim 3:1–5}

»Cirkevní predstavení« Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal; nech je každý z nich bez úhony, muž jednej ženy, má mať veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti. Lebo biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia. {Tít 1:5–9}

A tu je príčina, prečo evanjelické cirkvi tvrdo odsudzujú celibát. Kto sa usiluje byť biskupom a neposlúcha Pána Boha – tým, že odmieta manželstvo – toho nemôže poslúchať veriaci človek! Lebo kto neposlúcha Boha, nedáva záruku, že bude viesť Boží ľud po Božích cestách! Pozrime si, kam tento druh neposlušnosti vedie. Božie slovo dáva jasné inštrukcie, aký má byť biskup. To ale neposlušná cirkevná vrchnosť čítať nemôže, lebo by ju to usvedčovalo z hriechu. Preto si určili svoje vlastné, záväzné podmienky pre kandidatúru na biskupstvo v Kódexe kanonického práva (kán. 378). A tie sa už dajú dobre čítať, lebo tam niet zmienky o ženbe. Píše sa tam v niekoľkých bodoch, že kandidát na biskupstvo

¨  má mať pevnú vieru,

¨  nábožnosť a ďalšie cnosti,

¨  dobrú povesť,

¨  viac ako 35 rokov,

¨  prax v presbyteriáte viac ako 5 rokov,

¨  doktorát zo Svätého písma.

O manželstve tam niet ani zmienky. Tak sa nahrádza Slovo živého Boha slovom neposlušného človeka.

2. 

Celibát nie je nariadením ľudí – je nariadením diablovým. Slovo živého Boha to komentuje veľmi jasne:

»Falošní učitelia« Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov, zvedení pokrytectvom luhárov, ktorí majú na svedomí vypálené znamenie; zabraňujú ženiť sa a jesť pokrmy, ktoré Boh stvoril, aby ich so vzdávaním vďaky požívali veriaci a tí, čo spoznali pravdu. {1 Tim 4:1–3}

Teda tí, čo zabraňujú ženiť sa, praktizujú učenia démonov.

A tí, ktorí takéto démonské príkazy prijímajú, budú sa aj sami – skôr či neskôr – pridržiavať zvodných duchov.

To je Božie stanovisko k celibátu, ktoré netreba viac komentovať.

Treba sa však za vrchnosť RKC modliť, lebo mnohí kňazi uvedenú pravdu vôbec nepoznajú.

… možno im raz Boh dá kajúcnosť, aby poznali pravdu a vymanili sa z osídel diabla, ktorý ich drží v zajatí svojej vôle. {2 Tim 2:25–26}

 

Ako máme rozumieť Ježišovmu výroku

Mat 19:12?

 

Keďže je to veľmi chúlostivá otázka, Pán Ježiš vopred a aj na konci upozornil, že: Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané… Kto to môže pochopiť, nech pochopí.

Ako tomu rozumieť?

Samozrejme, že každého napadne ihneď otázka, či sa má človek naozaj vykastrovať pre Božie kráľovstvo? Odpoveď znie však rezolútne: „Vôbec nie!“ Pán Ježiš by také niečo nedoporučoval, a tobôž nie kňazom. Veď predsa poznal vynikajúco SZ. A tam sa

v 5. knihe Mojžišovej doslovne hovorí: Eunuch, ktorý má rozmliaždené alebo odstránené semenníky, alebo odrezaný pohlavný úd, nesmie vôjsť do Pánovho zhromaždenia. {Dt 23:1}

Z uvedeného textu pochopíme, že Pán Ježiš by nebol doporučoval stav, ktorý robil človeka až tak menejcenným, že sa nesmel zúčastňovať židovských bohoslužieb. A predsa tie tvrdé slová povedal. Ak teda povedal, že eunuchovia, tak treba predpokladať, že v tej dobe existovali všetky tri typy. A skutočne prvý typ – eunuch od narodenia – mohol existovať. Takisto existovali v hojnom počte v krajinách susediacich s Izraelom takí eunuchovia, ktorí sa dali vykastrovať dobrovoľne. Pôvodne však nešlo o chrámových spevákov a ani o strážcov háremu – tieto funkcie sa začali využívať dodatočne. Hlavným dôvodom v tej dobe bola snaha panovníkov, aby získali múdrych, vzdelaných, a pritom spoľahlivých správcov majetku. Eunuch, keďže nemal svoju rodinu, dával záruku, že nebude pre seba tajne brať z panovníkovho majetku, ak bude mať legálne dosť. Preto takýto správca mal vysoké postavenie, stále hmotné zabezpečenie a hojnosť. A to bol dôvod, prečo v tej dobe bola takáto funkcia lákavá.

Teda prvé dva typy eunuchov sú jasné. A čo tretí typ?

Aby sme to pochopili, musíme sa vrátiť v Matúšovom evanjeliu o jednu kapitolu dozadu. Tu čítame veľmi podobné slová Ježišove – podobné obsahom i tvrdosťou:

Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do ohnivého pekla. {Mt 18:8–9}

Musíme sa pýtať, ako to uviesť do praxe.

A je to veľmi jednoduché. Pán Ježiš tu obrazne hovorí: „Nehrešte!“ Nič viac, nič menej. Pritom však tým maximálne naturalistickým obrazom ukazuje, aký je hriech krutý – vrhá človeka do ohnivého pekla. A ak je človek telesný, ak mu telo rozkazuje, tak neostáva nič iné, len sa rozhodnúť: peklo alebo zmrzačenie. Ruka, ktorá nechce človeka poslúchať a robí si čo chce, je zbytočná. Ale uváž, človek, či ti to stojí za to, odťať si ruku. Veď je tvojou súčasťou. Bude ti celý život chýbať. A to len preto, že si jej nevedel rozkázať. Tak čo teda urobíš? Odtneš si ruku, nohu, vylúpneš oko, alebo si vyberieš peklo?

Nech sa nestane ani jedno! Východiskom je nehrešiť!

V každej krízovej situácii treba si položiť na jednu stranu váhy svoju túžbu po hriechu a na druhú stranu váhy svoju ochotu obetovať za túto chvíľkovú túžbu svoje oko, nohu či ruku. Treba si dať odpoveď v úplnej vážnosti, či by si si dal najprv vylúpiť oko, aby si sa potom za túto cenu vyhol hriechu? Stojí ti to za to? Hriechu sa vyhnúť samozrejme treba, ale uvažuj. Len si spomeň, ako človek musí nútiť svoju ruku, keď si z prsta vyberá ihlou zadretý íver. Bolí to. Ak však chceme predísť hnisaniu, treba íver vybrať, aj za cenu bolesti. A preto prekonávame bolesť a nútime jednu ruku, aby vošla ihlou pod kožu druhej ruky. Ako by sa však musel človek nútiť, aby si dokázal jednou rukou odťať druhú! A tu sme pri pointe, ktorú Pán Ježiš týmto príkladom naznačil.

Človeče! Ak si ty schopný nabrať toľkú silu, že by si vedel prikázať svojej ruke, aby odťala tvoju druhú ruku, či ti nie je ľahšie využiť tú silu na to,  aby si prikázal tej ruke nehrešiť? Uvažuj!

Niečo podobné nám chcel Pán ukázať aj v 19. kapitole.

Je nám jasné, že oženiť sa je prirodzené. Ak sa však niekto neožení, je to jeho vec. Ak sa však neožení, a pritom horí túžbou po žene, tak to už prirodzené nie je. Vtedy zaznievajú slová zo Svätého písma: Ale vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža. {1 Kor 7:2} Ak horíš a neoženíš sa, budeš mať v tele osteň. A s ostňom v tele sa žije a pracuje veľmi ťažko.

Túžba po partnerovi je daná od Boha. Preto je taká silná, aby človek nemohol inak, len plniť Božiu vôľu. A tá je daná na začiatku Biblie, keď sa prvýkrát stalo Slovo živého Boha k človeku:

Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ {Ge 1:28}

Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. {Ge 2:24}

 

Stručná história celibátu

 

Bol ustanovený v 4. storočí, jeho záväznosť potvrdil Druhý lateránsky koncil v roku 1054. Pápeži však volili radšej porušovať ho, ako zrušiť. Napríklad Alexander VI. mal tri nemanželské deti od neznámych matiek a ďalšie štyri deti s milenkou, s ktorou žil v cudzoložstve pred očami celého Vatikánu.

Hlava britskej katolíckej cirkvi, kardinál Hume prehlásil, že »celibát nie je božský zákon, ale zákon cirkevný – teda ktorýkoľvek pápež a generálny koncil by ho mohol zmeniť«. Naproti tomu Kódex kanonického práva RKC (kán. 277) tvrdí, že celibát je Boží dar: »Klerici sú povinní zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitný Boží dar, pomocou ktorého sa posvätní služobníci môžu nerozdeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľuďom«.


[i] Kódex kanonického práva, Bratislava 1996

[ii] Sväté Písmo, Rím 1995, str. 2482 – úvodnú poznámku zostavil Prof. Jozef Heriban, SDB

[iii] Dokumenty II. vatikánskeho koncilu, Lumen Gentium, čl. 28 (Spolok sv. Vojtecha, Bratislava 1969)

[iv] Dokumenty II. vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium, čl. 41 (Spolok sv. Vojtecha, Bratislava 1969)

[v] Malý teologický lexikon, str. 80

[vi] Malý teologický lexikon, str. 80

[vii] A. Franzen: Malé cirkevní dějiny, str. 125

Čítať ďalej