Warning: include() [function.include]: open_basedir restriction in effect. File(/usr/share/pear/php-utf8/utf8.inc) is not within the allowed path(s): (/tmp:/usr/share/php:/usr/local/lib/php/pear:/etc/apache2/scripts:/usr/local/etc/apache22/scripts:/home/html/dobreslovo.sk) in /home/html/dobreslovo.sk/dobreslovo.sk/data/wp-content/plugins/wpaudio-mp3-player/wpaudio.php on line 245
 Dejiny času | Dobré Slovo

Názvoslovie v kalendároch

Názvoslovie v kalendároch

Po celý stredovek, až do začiatku novoveku bola medzinárodným jazykom latinčina. Dnes je takmer pre celý svet medzinárodným jazykom angličtina. Nuž pozrime sa, čo vyjadrujú v týchto medzinárodných jazykoch názvy hodiny, dňa, týždňa i mesiacov…

Denná fáza

Jakobovi potomkovia rozdeľovali deň asi tak, ako všetky iné kultúry, ktoré nepoužívali hodiny. V tom zmysle teda rozoznávame sedem denných fáz :

svitanie

ráno

predpoludnie

p o l u d n i e

popoludnie

podvečer

večer

Aj naši predkovia ešte pred pár desiatkami rokov používali tie isté názvy, ktorými si pomáhali presne určovať dennú fázu, bez použitia pojmu hodina.

Hodina

Názov hodina nie je biblický pojem. Tento časový podiel dňa sa v starozákonnej časti Biblie nenachádza a preto bol v starozákonnej dobe pojem hodina neznámy. Prvý výskyt slova hodina sa v SZ nachádza v knihe proroka Daniela: … v tú hodinu ho hodia do rozpálenej pece. (Dan 3:6 b) K uvedenému textu treba vedieť, že slovom hodina je nesprávne preložené aramejské slovo, ktoré sa vyskytuje v SZ len päťkrát, a to len v Danielovej knihe. Neznamená časový podiel dňa, tvajúci „hodinu“, ale iba stanovený čas [9], ktorý sa vzťahuje na niečo presne určené .

V novozákonnej dobe sa v Rímskej ríši pojem hodina často používal v podobnom význame ako v Danielovej knihe na označenie určitej dennej doby. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. (Mt 10:19) Popri tom sa však tento pojem začal používať aj v novom význame – na označenie dennej doby, ktorú už presne stanovoval hodinový systém.

Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. (Mt 20:3)

To znamená, že sa už bežne používali hodiny. Objektívnym meračom času boli vtedy hodiny slnečné a používalo sa rozdelenie dňa na 12 hodín.

Ježiš odpovedal:

“Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohoto sveta. (J 11:9)

Tabuľka č. 11

Prevod rímskeho delenia dňa na naše delenie
Rím.hod. Rímsky názov Súčasná hodina Odkaz v NZ
1 hora prima 7
2 hora secunda 8
3 hora tertia 9 Sk 2:15
4 hora quarta 10
5 hora quinta 11
6 hora sexta 12 Mt 27:45, Sk 10:9, Mk 15:33
7 hora septima 13
8 hora octava 14
9 hora nona 15 Lk 23:44, Sk 3:1
10 hora decima 16
11 hora undecima 17
12 hora vespera 18

Kvôli výmenám vojenských strážnych služieb mali Rimania zavedené aj delenie noci. Nočný dvanásťhodinový interval bol delený na štyri trojhodinové strážne časti . Delenie hodiny na menšie časové jednotky sa v novozákonnej dobe v Rímskej ríši nepoužívalo, a síce preto, že neexistovalo praktické uplatnenie týchto menších časových jednotiek. Samozrejme preto neexistovali ani spôsoby merania časových jednotiek kratších ako hodina.

Anglický názov hodiny »hour« pochádza z latinského názvu »hóra« a ten pochádza z gréčtiny. Jeho pôvod vychádza z najstaršej gréckej mytológie. Tri sestry – Hóry (gr. Hórai) – boli bohyne troch ročných období. Auxó panovala nad obdobím rastu, Thalló nad obdobím kvetu a Karpó nad obdobím plodov. Ich matkou bola bohyňa Themis a otcom bol Zeus. Keďže každé obdobie roka bolo v znamení niektorej Hóry, konkrétne obdobie sa začalo nazývať hóra. To sa zaužívalo a neskôr sa pod týmto pojmom začal rozumieť určitý čas, čo platilo prenesene aj pre určitú dennú dobu. Tak tento pojem prevzali od Grékov Rimania.

Deň

U Židov jednotlivé dni týždňa nemali názvy a boli rozlišované len radovými číslovkami. Všetky, teda aj siedmy deň. Rímska ríša sedemdenný týždeň nepoznala, ale Židia, ktorí sa usadili v Rímskej ríši, vnášali poznanie sedemdenného cyklu. Tak vzniklo pozvoľne aj latinské pomenovanie dní v sedemdennom cykle podľa židovského vzoru. Rozdiel bol len v tom, že v latinskom pomenovaní siedmy deň dostal meno.

Meno siedmeho dňa vzniklo prirodzene – tak ako vznikala väčšina prezývok. Ak Židia v sobotu hovorili: „Dnes je šabbát,“ možno ešte stále mali na mysli náplň siedmeho dňa. Ak však Riman povedal: „Dnes je sabbatum,“ tak už mal na mysli len názov siedmeho dňa.

A tak sa náplň siedmeho dňa stala pomenovaním …

Až v dobe kresťanstva bol sedemdenný týždeň v Rímskej ríši uzákonený a jednotlivé dni týždňa dostali mená, ktoré sú zhodné s názvami planét. Tento vzor rímskeho názvoslovia môžeme považovať za základný, pretože z tohto názvoslovia prevzala názvy dní týždňa väčšina európskych zemí.

Naše Pomenovanie dní v Rímskej ríši
názvy radovými číslovkami podľa planét
nedeľa feria prima deň prvý dies Solis deň Slnka
pondelok feria secunda deň druhý dies Lunae deň Mesiaca
utorok feria tertia deň tretí dies Martis deň Marsa
streda feria quarta deň štvrtý dies Mercurii deň Merkura
štvrtok feria quinta deň piaty dies Jovis deň Jupitera
piatok feria sexta deň šiesty dies Veneris deň Venuše
sobota sabbatum deň siedmy dies Saturni deň Saturna

Tu sa však treba zastaviť. Vo väčšine kníh s kalendárnym obsahom sa tvrdí, že dni týždňa boli pomenované podľa planét. A naozaj to na prvý pohľad vyzerá tak, ako keby išlo o planéty slnečnej sústavy … Skutočnosť je však taká, že planéty boli v Rímskej ríši pomenované podľa božstiev! Nám sa už dnes zdá, že Slnko nemôže patriť medzi božstvá a nazvať deň ako „deň Slnka“ – veď to predsa nemôže byť nič zlé … Ale pozrime si, aký názor na to má Boh.

2 Ak sa nájde u teba v niektorom tvojom bydlisku, ktoré ti dá Pán, tvoj Boh, muž alebo žena, ktorí urobia, čo je zlé v očiach Pána, tvojho Boha, a prestúpia jeho zmluvu, 3 ak pôjdu a budú slúžiť iným bohom a budú sa im klaňať: slnku, mesiacu alebo celému nebeskému voju, čo som neprikázal, 4 a ak vec oznámia tebe, ty to vypočuješ a dôkladne preskúmaš a ak zistíš, že je to pravda, že sa taká ohavnosť stala v Izraeli, 5 muža alebo ženu, čo spáchali tú ohavnú vec, vyvedieš k bránam svojho mesta a ukameňuješ ich na smrť. 6 Ten, kto má zomrieť, zahynie na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov. Nikoho nech neusmrcujú, keď proti nemu svedčí iba jeden svedok. (De 17:2–6)

Práve sme čítali veľmi vážne Božie varovanie. Klaňať sa iným bohom je pre Boha JeHoVaHa taká ohavnosť, že si zasluhuje trest smrti. A pritom všetky dni týždňa nesú mená pohanských bohov …

Tabuľka č. 12

Názvy dní podľa bohov
slovenský latinský latinský grécky „funkcia“
názov názov názov názov gréckeho
dňa dňa boha boha boha
nedeľa dies Solis Sól Helios boh slnečného teplaa svetla
pondelok dies Lunae Lúna Seléné bohyňa mesiacaa hviezdneho neba
utorok dies Martis Mars Áres boh vojny, bojaa krutosti
streda dies Mercurii Mercurius Hermés boh chytrákova posol bohov
štvrtok dies Iovis Iuppiter Zeus najvyšší boh, vládca hromu a blesku
piatok dies Veneris Venus Afrodité bohyňa láskya krásy
sobota dies Saturni Saturnus Krónos boh krajiny Latium, otec boha Jupitera

Keďže Rimania prevzali väčšinu bohov od Grékov, tabuľka uvádza mená dotyčných bohov aj v gréčtine.

Takto aj názvy dní vzdávali úctu rímskym božstvám, ktorým boli zasvätené chrámy, oltáre a napokon i dni! Nešlo iba o pomenovanie – išlo o rituálne uctievanie príslušného boha, ktorému bol daný deň zasvätený.

Dies Martis nie je Marsov deň, ale deň zasvätený bohu vojny – Marsovi!

Dies Venus nie je Venušin deň, ale deň zasvätený pohanskej bohyni lásky Venuši!

A tak je to aj s ostatnými dňami. Presvedčivý dôkaz, že dni boli zasvätené bohom a nie planétam poskytujú názvy dní v germánskych jazykoch. Keby Rimania boli mali dni pomenované podľa planét, bolo by sa to odrazilo aj v germánskom názvosloví. Lebo germánske kmene prevzali názvy dní od Rimanov a bolo by teda prirodzené, aby tieto názvy niesli mená planét. Ibaže germánske názvy nesú mená germánskych bohov! Keďže každý z týchto bohov je z »funkčného« hľadiska obdobou príslušného rímskeho boha, dokazuje to, že išlo o premenovanie dní podľa bohov a nie podľa planét!

Tabuľka č. 13

Anglické názvy dní a planét
slovenské latinské anglické názvy
názvy dní názvy dní planét dní bohov
nedeľa dies Solis Sun sunday Sol
pondelok dies Lunae Moon monday Luna
utorok dies Martis Mars tuesday Tíw
streda dies Mercurii Mercury wednesday Woden
štvrtok dies Jovis Jupiter thursday Thunor
piatok dies Veneris Venus friday Frige
sobota dies Saturni Saturn saturday Saturn

Nedeľa – deň boha Solisa.

Pondelok – deň bohyne Luny.

Utorok – deň staroanglického božstva Tíw.

Streda – deň staroanglického boha Wodena. (V severských zemiach sa nazýva Ódin.)

Štvrtok – deň staroanglického boha Thunora, boha hromu. (V severských zemiach má meno Thór.)

Piatok – deň staroanglickej bohyne lásky – Frigy.

Sobota – deň boha Saturna, patróna krajiny Latium.

Tabuľka č. 14

Nemecké názvy dní a planét
slovenské latinské nemecké názvy
názvy dní názvy dní planét dní bohov
nedeľa dies Solis e Sonne Sonntag boh slnka Sol
pondelok dies Lunae r Mond Montag bohyňa mesiaca Luna
utorok dies Martis r Mars Dienstag dingesdach
streda dies Mercurii r Merkur Mittwoch stred týždňa
štvrtok dies Jovis r Jupiter Donnerstag boh hromu Donar
piatok dies Veneris e Venus Freitag bohyňa lásky Freya
sobota dies Saturni r Saturn Samstag deň zhromaždenia

nedeľa ostáva dňom boha Sola

pondelok ostáva dňom bohyne Luny

utorok stredoveký dolnonemecký názov dingesdach bol nahradený moderným nemeckým názvom Dienstag.

streda delí sedemdennú periódu na dva trojdňové celky, v ktorých má sobota pevné miesto ako siedmy deň. Názov »stredtýždeň« používajú všetky okolité slovanské národy.

štvrtok deň boha Jupitera – nesie názov nemeckého boha Donara. Jupiter bol vládca búrky, hromu, dažďa a nebeskej klenby. Donar bol bohom hromu.

piatok deň bohyne lásky Venuše má názov starogermánskej bohyne lásky, manželky boha Odina. Starogermánsky tvar jej mena bol Frigg, staronemecký názov bol Frija a tiež Frigge. Severské »frijatac« znamená Frijin deň.

sobota tu najvýraznejšie vystupuje vplyv kresťanstva. Názov Samstag svedčí, že dňom zhromaždenia bola sobota (sammeln = zhromažďovať sa; die Sammlung = zhromaždenie). Nemecké názvoslovie má však pre sobotu aj druhý tvar – Sonnabend – ktorý pochádza z pôvodného rímskeho názvoslovia.

Tabuľka č. 14 ukazuje, že medzi anglickými a nemeckými názvami dní je podstatný rozdiel. Anglické názvy vykazujú celistvosť rímskej predlohy, nemecké názvy nesú stopy pohanských názvov, ale súčasne už vykazujú vplyv kresťanstva.

Ukázali sme si, že názvy dní boli modlársky zasvätené pohanským bohom. Toto si uvedomovali kresťania v rannej cirkvi a chceli sa vyhnúť používaniu takýchto názvov. Preto zaviedli v Rímskej ríši kresťanskú terminológiu, ktorá vychádzala z predošlého latinského pomenovania.

nedeľa Dominica

pondelok feria secunda

utorok feria tertia

streda feria quarta

štvrtok feria quinta

piatok feria sexta

sobota feria septima – (častejšie sabbatum)

Ibaže tu vidíme rozdiel v tom, že v cirkevných spisoch sa začal prvý deň týždňa uvádzať menom, zatiaľ čo ostatné dni sa označovali číslom. To signalizovalo začiatok veľkej prevrátenosti. – Ako k tomu došlo?

Pánov deň

Kresťania museli povinne zo dňa na deň zmeniť pravidelný čas stretávania, lebo 7. marca 321 AD dal rímský cisár Konštantín príkaz na uctievanie nedele, ktorá mala názov deň Slnka. Keďže kresťania uctievali Boha, uctievanie dňa pokladali za modlárstvo. Preto sa snažili aspoň nepoužívať oficiálny pohanský názov nedele dies Solis – deň Slnka. Ale cisárov príkaz museli prijať a my nevieme za akých ťažkých okolností to bolo. Faktom však je, že pohanský názov nedele – dies Solis – kresťania nepoužívali a medzi sebou začali používať názov dies Dominica – deň Pána. Tento názov sa ujal a v krátkej dobe sa začal používať ako neoficiálny názov nedele na celom území vtedajšej Rímskej ríše. Teologicky vzdelaní cirkevní vodcovia sa síce postavili proti tomuto nevhodnému názvu, ale nedarilo sa im zlikvidovať ho, lebo kresťania radšej volili tento krásny názov, aj keď bol teologicky závadný, ako by mali používať pohanský názov dies Solis. Keď pominul vplyv Konštantína Veľkého, bolo už neskoro – kresťania už neboli ochotní vzdať sa názvu dies Dominica.

Pýtame sa však, v čom je závadný ten krásny názov »deň Pánov«? Nuž termín »deň Pánov« je v eschatológii [10] konkrétnym názvom konkrétnej udalosti. V SZ je na mnohých miestach mnohými prorokmi predpovedaný určitý konkrétny deň, keď príde Boh JeHoVaH znovu na zem. Tento deň sa nazýva v SZ »deň Pánov« [11]. Je však dôležité, že sa tento pojem nachádza aj v NZ ale len na jednom mieste – Zj 1:10 (gr. kyriaké heméra – Pánov deň). Okrem uvedeného miesta je tento pojem spomínaný v NZ ešte niekoľkokrát, ale už v inom[12] tvare. Kto by bol ochotný prijať názov »deň Pánov« na pomenovanie nedele, tomu predkladám obsah tohto pojmu, tak ako nám to v NZ podáva apoštol Peter.

Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú aj zem i diela, ktoré sú na nej. (2 Pt 3:10)

Uvedený verš jasne ukazuje, že názov dies Dominica – deň Pána – je síce biblický pojem, ale znamená niečo celkom iné ako názov prvého dňa v týždni!

Preto sa postupne upustilo od tohto názvu a začala sa používať skrátená verzia – Dominica. Táto verzia sa zachovala dodnes, pričom v spisovnej latinčine už má formu podstatného mena ženského rodu s významom »Pánova«. A tak latinčina má dva tvary pre názov nedele – dies Solis a Dominica. Zvíťazil však pôvodný, pohanský, oficiálny názov – dies Solis tým, že sa preniesol v doslovných prekladoch aj do iných jazykov a tak vo väčšine krajín, ktoré patrili pod vládu Rímskej ríše, názov nedele pochádza z názvu »deň Slnka«.

Slovenské názvy

Slovenské názvy dní týždňa boli zavedené o niekoľko storočí neskôr ako názvy germánske a preto nenesú mená rímskych bohov. Sú však pestrou zmesou vplyvu staroslovienčiny a vplyvu východných i západných susedov. Najvýraznejšie vyniknú chybné názvy našich dní týždňa, keď vedľa nich postavíme pôvodné latinské názvy z prvého storočia AD.

Tabuľka č. 15

Slovenské názvy dní týždňa
Latinské názvy Významlatinskýchnázvov Slovenské názvy Významslovenskýchnázvov
feria prima deň prvý nedeľa nepracovný deň
feria secunda deň druhý pondelok deň po nedeli
feria tertia deň tretí utorok druhý deň !!!
feria quarta deň štvrtý streda stred týždňa
feria quinta deň piaty štvrtok štvrtý deň !!!
feria sexta deň šiesty piatok piaty deň !!!
feria septima deň siedmy sobota z lat. sabbata

Nedeľa je názov prevzatý od východných susedov v čase, keď už nebola sobota dňom odpočinku.

Pondelok je názov prevzatý od východných susedov. Ponedeľnik v ruštine znamená následnosť po nedeli.

Utorok je názov prevzatý od východných susedov. Rusky vtornik znamená doslovne »druhýk«.

Streda je dôležitý názov, ktorý dokazuje, pôvod nášho názvoslovia. Český, slovenský a ruský názov jasne vyjadruje stred týždňa, čo znamená, že pred týmto dňom predchádzajú tri dni a po ňom nasledujú tiež tri dni. Takže ostatné názvy sú dezorientačné, lebo utorok nie je druhým dňom ale tretím, štvrtok nie je štvrtým dňom ale piatym a piatok nie je piatym dňom, ale šiestym!

Sobota je jednoznačne siedmym dňom.

Ruské, slovenské a české názvoslovie môže byť podkladom pre historické skúmanie zámeny soboty za nedeľu na tomto slovanskom území.

Štvrtok by mal vyjadrovať, že je piatym dňom v týždni [13]!!!

Piatok by mal vyjadrovať, že je šiestym dňom v týždni!!!

Sobota je v našom kalendárnom systéme uvádzaná ako šiesty deň. To nie je chyba, ale podvrh! Lebo sme národ gramotný a dokonca kresťanský! Čiže sobota môže byť šiestym dňom len pre tých, ktorí nechcú počítať do sedem…

Takže s rehabilitáciou soboty súvisí aj poopravenie názvov dní týždňa.

Týždeň

Rímsky názov tohto sedemdenného cyklu – hebdomas – potvrdzuje, že spočiatku išlo u Rimanov len o evidenciu siedmeho dňa. Lebo slovo hebdomas je latinská transkripcia z gréckeho hebdomos, čo znamená v gréčtine siedmy. V latinčine siedmy je septimus. Latinské pomenovanie septimana (»sedmica«) sa začalo používať až vtedy, keď už evidentne išlo o sedemdenný týždeň s evidenciou všetkých siedmych dní. Slovenský názov »týždeň« má svoj pôvod v staroslovienčine. Názov sám o sebe dokazuje, že vznikol v čase, keď naši predkovia mali už zaužívaný sedemdenný cyklus a názvy siedmych dní boli ustálené. Lebo slovo týždeň vyjadrovalo skutočnosť, že po siedmych dňoch má deň ten istý názov, teda »týždeň«.

Mesiac

Názvoslovie mesiacov, ktoré sa u nás v súčasnosti používa, je staré viac ako 2000 rokov a pochádza pôvodne z rímskeho kalendára.

Januarius – zasvätený pre boha Janusa

Februarius – pôvod názvu je neznámy Martius – zasvätený pre boha Marsa

Aprilis – pôvod názvu je neznámy

Maius – zasvätený bohyni Maji, matke boha Merkuria

Junius – zasvätený bohyni Junone

Július – pomenovaný na počesť cisára G. I. Caesara Augustus – pomenovaný na počesť cisára Augusta

Mená ďalších mesiacov pôvodne oznamovali ich poradie v roku. To bolo v čase, keď platil rímsky desaťmesačný kalendár. Po zmene kalendára, pridaním ďalších dvoch mesiacov, tieto názvy prestali oznamovať poradie.

September – siedmy

October – ôsmy

November – deviaty

December – desiaty

Latinské názvy mesiacov boli prijaté vo väčšine európskych krajín a používajú sa dodnes. Je však zvláštne, že nikoho v kresťanskom svete netrápi, že štyri mesiace sú zasvätené rímskym bohom a dva z mesiacov sú pomenované na počesť pohanských rímskych cisárov.

Zhrnutie

Účelom tejto časti je upozornenie na veľmi podivuhodné fakty. Kresťanstvo jestvuje už 2000 rokov a zdalo by sa, že v Európe zvíťazilo vo forme nadnárodného náboženstva. Práve preto vyvstáva otázka, ako je možné, že »kresťanský jazyk«, ktorým vyše 1000 rokov bola latinčina, používa celú časomernú terminológiu pohanského Ríma! Názov hodiny, dní týždňa i názvy mesiacov už po 2000 rokov nesú mená pohanských bohov!

Ak sa niekto spýta, ako je možné, že vyše 1600 rokov sa medzi kresťanmi svätí nedeľa, hoci to Pán Boh nechce, treba odpovedať otázkou : „Ako je možné, že vyše 1600 rokov kresťania používajú mená pohanských bohov – každodenne, celodenne a celoživotne!?! “

Záver kapitoly

Účelom bolo upozorniť na niekoľko faktov.

  • Súčasný kalendár má svoj pôvod v egyptskom náboženskom systéme
  • Názvy dní sú zasvätené cudzím božstvám. Vyšli z pohanského Ríma a kresťanský Rím sa nikdy nepokúsil o ich zmenu! A sú to práve Slovania, ktorí sa z tohto názvoslovia „vymanili“ – zrejme už v dobe, keď sa snažili vymaniť spod vplyvu Ríma.
  • Názvy mesiacov tiež vyšli z pohanského Ríma a polovica z nich je zasvätená cudzím bohom a modlám!
  • Názov hodina pochádza z gréckeho polyteizmu!

Popri množstve kalendárnych zmien,

sedemdenný cyklus ako jediný

pretrval bez zmeny až dodnes.

Dokázal existovať v rôznych kalendárnych systémoch

ako samostatný systém,

nezávislý na žiadnom inom časomernom systéme!

Sedemdenná perióda sa opakuje

mesiac čo mesiac,

rok čo rok,

od vekov až na veky …

Sedemdenný cyklus nevznikol delením roka alebo mesiaca,

ale bol daný človeku od Boha.


[1] Niečo podobné sa zachovalo dodnes aj u nás, kde sú dni roka „zasvätené“ menám. (Napríklad: dnes je Jána). Pôvodne to boli iba mená svätcov, neskôr došlo k sekularizácii.

[2] Podrobný popis egyptského kalendára podáva grécky historik Herodotos vo svojom diele Dejiny.

[3] Lat. nundinae = trh.

[4] Pozri v tejto kapitole state »Názvoslovie« a »Týždeň«.

[5] Gregor XIII. bol pápežom od roku 1572 do roku 1585.

[6] V tej dobe ešte nebol známy mayský kalendár.

[7] Myšlienka z knihy Evy Kotulovej – Kalendář, aneb kniha o věčnosti a času – Praha 1978, Svoboda

[8] Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium, čl. 106, str. 213 (vydal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1968)

[9] Slovo hodina je tu použité preto, lebo prekladatelia boli ovplyvnení prekladom v Septuaginte, kde je použité slovo hóra.

[10] Eschatológia je teologická náuka o posledných časoch ľudstva na zemi.

[11] Tento pojem dodnes nie je v eschatológii dostatočne objasnený a je predmetom mnohých sporov, preto nepodávam o ňom bližšiu správu. Záujemcovia o bližšie objasnenie si môžu pozrieť príslušné starozákonné texty – napr. Joel 1:15; Sof 1:14; Zach 14:1.

[12] Gr. heméra kyriú.

[13] Táto chyba sa vyskytuje temer vo všetkých rečiach. Napríklad december znamená desiaty, hoci vieme, že je dvanásty…

Čítať ďalej

8. DEJINY ČASU

 

Poznal som,

 že všetko, čo robí Boh,  

má večnú platnosť;  

k tomu nemožno už nič pridať,  

ako ani nie je možné nič odobrať. 

 (Kaz 3:14) 

 

 Najstaršie písomné zápisy o čase obsahuje Biblia. 

 

Prvý pojem o čase je zapísaný v prvom verši Biblie.

Je to počiatok – Alfa.

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem (Ge 1:1).  

Posledný pojem o čase sú slová Ježiša Krista, zapísané na konci Biblie.

Je to koniec – Omega.

Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec. (Zj 22:13)    

 Tým je časový interval uzavretý. 

 

Všetko, čo sa týka človeka,

prebieha tu na zemi,

má charakter časnosti,

a nachádza sa vo vnútri intervalu

<   počiatok — koniec   >

 

 

 Všetko, čo sa týka Boha Stvoriteľa

prebieha všade

má charakter večnosti

a nie je ničním ohraničené

 

 

PRE BOHA STVORITEĽA

JE VŠETKO TERAZ A TU

 

 

 

Merače času

 

Súčasná doba je poznamenaná tým, že ľudstvo už »všetko vie«, »všetko pozná« a »všetko môže dosiahnuť«. Protipólom týchto absolutizmov je duševná chudoba. Človek si prestal všímať javy okolo seba a máločo ho zaujíma v origináli. To preto, lebo jeho poznanie pramení z kópií. Človek spoznáva prírodu z knižiek, videozáznamov, z prednášok a počítačových výstupov a z všeličoho iného. Chýba mu len vlastný priamy kontakt s prírodou. Naši predkovia – od raja počnúc až po 19. storočie – spoznávali prírodu v prírode. A preto nám mohli zanechať záznamy zo svojich prechádzok na cestičkách poznania… Aj v oblasti merania času.

Časnosť poskytuje podklady pre meranie času zo dvoch rovnocenne sa odvíjajúcich sledov

  • pozorovaním prírody vzniká prírodný kalendár
  • pozorovaním oblohy vzniká nebeský kalendár

 

Prírodné merače času Zmeny v prírode si dokáže všimnúť aj človek, ktorý nemá žiadne vzdelanie. A človek si všíma tie zmeny, ktoré sa ho dotýkajú bytostne. Napríklad zimu. V našom zemepisnom pásme sa aj bez kalendára dá zistiť, že zima prichádza po zbere všetkej úrody. Nás to už dnes nezaujíma, lebo potraviny nakupujeme v obchodoch a teplo dodávajú teplárne. Našou starosťou je len mať dostatok peňazí na potraviny a teplo z teplární… Ibaže pred 200 rokmi nebolo ústredné kúrenie, ani elektrické vykurovacie systémy ani potravinárske obchody s konzervovanými pomletými mŕtvolami zvierat. A tak človek musel robiť každoročne prípravu na zimu … Každoročne? – To teda musel vedieť čo je to rok! V našej krajine sa dodnes zachovalo niekoľko lazov, ku ktorým nevedie cesta a prístup chodníkmi je veľmi namáhavý. Na takýchto lazoch pred 200 rokmi boli ľudia »odrezaní« od sveta a predsa žili v biologickom súlade – zodpovedajúcom ich podmienkam. Nevlastnili hodiny ani kalendár a my sa pýtame, aký bol ich časomerný systém. Samozrejme, že päťročné dieťa si už pamätalo, čo je sneh a desaťročné dieťa vedelo definovať leto i zimu. Ale dospelý človek musel vedieť, za akú dobu po zbere úrody príde zima. A koľko treba dreva na jednu zimu a koľko sena pre jednu kravu a koľko krumpľov pre jednu osobu… Podľa čoho to určoval?

Táto otázka nie je položená správne. Lebo faktom je, že človek nemusel určovať nič. Boh – Tvorca – všetko stvoril tak, že človek dostáva z prírody dostatočné množstvo informácií na to, aby mohol vnímať premeny času. Keď opadá lístie zo stromov, človek vie, že prichádza zima. Keď slnko začne ostro svietiť do očí spoza tamtoho vŕšku, človek vie, že prichádza jar. Keď sa roztopí sneh, treba začať sadiť. A tráva sa kosí keď je už veľká a veľká je keď sú dni veľmi dlhé a noci veľmi krátke. Anička povie, že jar bude vtedy, keď začnú sliepky kvokať. A teší sa na kuriatka. Ďurko zasa vie, že na jar priletia lastovičky. A keď gazda Matúš vyprevadil svojho otca Ondreja na poslednej ceste, na druhý deň spílil strom, ktorý zasadil Matúšov dedko v tom roku, keď sa mu narodil syn Ondrej. Matúš pozorne počítal letokruhy na spílenom pni a potom trasľavou rukou zapísal v svetlici uhlíkom do spevníka: „Môj otec Ondrej dožil sedem ráz desať letokruhov a k tomu ešte dva. Umrel akurát keď sa liahli húsatá.“

Nuž tu vidíme krátky prierez prírodnými meračmi času. Nie odstavec, ani kniha, ale celá knižnica by sa dala popísať o tom ako každé stvorenie Božie i každý priemet Božieho stvoriteľského diela nesie v sebe i na sebe znaky a znamenia vplyvu času. A človek si musí položiť otázku, kto riadi sťahovavé vtáctvo, kto káže sliepkam kvokať, kto tvorí letokruhy na strome a kto, kto, kto … A tak aj ten najzaostalejší človek pochopí, že existuje KTOSI, kto je väčší, múdrejší a schopnejší ako on.

 

A tak stvorenstvo objavuje v prírode Tvorcu a v čase Darcu.

 

Nebeské merače času – kalendárne

14  A Bôh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delily deň od noci, a budú na znamenia, na určité časy, na dni a na roky. 15 A budú svetlami na nebeskej oblohe, aby svietili na zem. A bolo tak. 16 A Bôh učinil dve veľké svetlá, väčšie svetlo, aby panovalo nado dňom, a menšie svetlo, aby panovalo nad nocou, a tiež hviezdy. 17 A Bôh ich dal na nebeskú oblohu, aby svietily na zem 18 a aby panovaly nado dňom i nad nocou a aby delily svetlo od tmy. A Bôh videl, že je to dobré. 19 A bol večer, a bolo ráno, štvrtý deň. (Ge 1:14–19 – Roh)

Z uvedenej správy chcem upozorniť na 14. verš. V Roháčkovom preklade je daný verš preložený s maximálnou presnosťou a z gramatického hľadiska je jeho preklad správny. Ale významovo je oveľa zrozumiteľnejšia nasledovná podoba: 14  A Bôh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delily deň od noci, a budú na znamenia, na [určenie času], na dni a na roky. (Ge 1:14) Biblická správa o štvrtom stvoriteľskom dni oznamuje, že Slnko, Mesiac a hviezdy boli stvorené, aby plnili nasledovné funkcie

  • aby oddeľovali svetlo od tmy
  • aby delili deň od noci
  • aby vládli nad dňom a nad nocou
  • aby osvetľovali zem
  • aby boli na znamenia
  • aby boli na určenie času

 

 A tak ľudstvo využíva funkcie Slnka, Mesiaca a hviezd a rôznymi systémami určuje čas.

Hodinový čas vkladá do dní,

denný do týždňov,

týždenný do mesiacov,

mesačný do rokov

a ročný do kalendárov.

 

V súčasnosti sa používajú tri základné typy kalendárov

  • lunárny – mesačný
  • solárny – slnečný
  • lunisolárny – kombinovaný

 

Lunárny kalendár

Tento kalendárny princíp je založený na sledovaní premien Mesiaca. Premeny Mesiaca sú optické javy, viditeľné voľným okom a vyplývajú zo spôsobu, ktorým je Mesiac osvetlený zo Slnka. Tieto premeny sa nazývajú mesačné fázy a sú štyri :

       nov     

       kosák v tvare D – dorastá

       spln

       kosák v tvare C – cúva

Začiatok nového mesiaca pripadá na  ten deň, keď sa objaví na nebi »nový Mesiac«. Ten potom zmizne z oblohy a objaví sa tenký prúžok kosáka, ktorý má tvar D. Je viditeľný na večernej oblohe a každého dňa mu pribúda z pravej strany väčší pruh osvetlenia. Takým spôsobom dorastie do fázy prvej štvrte, v ktorej vidíme presný polkruh tvaru D. Potom Mesiac ďalej dorastá až do fáze splnu, kedy vidíme osvetlený celý kruh. To znamená, že je Mesiac obrátený k Zemi svojou osvetlenou polovicou. Po splne je Mesiac viditeľný na rannej oblohe v tvare C. Každým dňom z neho ubúda až dosiahne poslednú štvrť. Potom pokračuje ďalej v tvare C až do úzkeho prúžku kosáka. Tak prejde do novu, kedy je obrátený k Zemi neosvetlenou polovicou.

Každý nasledujúci mesiac začína až vtedy, keď sa objaví na nebi nový Mesiac. Podstatou lunárneho kalendára je teda časový interval medzi dvoma rovnakými fázami Mesiaca. Dĺžka mesiaca kolíše medzi 29 a 30 dňami, stredná dĺžka mesiaca je 29,53 dňa. Roky lunárneho kalendára mávajú striedavo 354 a 355 dní, preto je lunárny rok o 10 až 12 dní kratší ako rok slnečný.

Solárny kalendár

Solárny kalendár je založený na pohybe Slnka po oblohe. Jeho mesiace a týždne nie sú závislé na žiadnom z bodov obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Slnko sa otáča okolo svojej osi približne raz za 4 týždne, ale nerovnomerne – na rovníku za 27 dní a na póloch za 30 dní. Solárny rok má 12 mesiacov, ktoré spolu trvajú 365 dní, 5 hodín, 48 minút a 45,97 sekundy. V súčasnosti sa tento kalendár používa na celom svete ako základný.

Lunisolárny kalendár

Lunisolárny kalendárny systém je komplikovaný. Pokúša sa zladiť lunárny kalendárny systém so solárnym. Má 12 lunárnych mesiacov po 29 a 30 dňoch, ale pretože počíta s pohybom Slnka, pridáva v priestupných rokoch ešte dodatočný – trinásty – mesiac. Obyčajné dvanásťmesačné roky majú 353, 354 alebo 355 dní, priestupné trinásťmesačné roky majú po 383, 384 alebo 385 dní. Tento systém sa používa dodnes v Izraeli.    Časové parametre Zeme Pri otáčavom pohybe sa Zem otočí okolo svojej osi za 24 hodín. Otáča sa smerom od západu na východ. Dôsledkom je zdanlivo opačný pohyb nebeskej klenby – od východu na západ. Okolo Slnka krúži Zem po elipsovitej dráhe smerom na západ. Pohybuje sa nerovnomerne – rýchlejšie sa pohybuje v tej dráhe, kde je k Slnku najbližšie a pomalšie tam kde je najvzdialenejšia.

 ♦♦♦

Do 31. decembra 1924 sa začínal v astronómii deň na poludnie. Od 1. januára 1925 platí na celom svete »svetový čas«. Meria sa od polnoci a je to stredný slnečný čas greenwichského poludníka, ktorý sa pokladá za nultý. Od neho smerom na východ a západ sa počítajú pásmové časy. Smerom na východ hodiny pribúdajú a smerom na západ odbúdajú. Miestny čas má rozdielne ročné období aj v smere sever – juh. Na severnej pologuli je leto od 21. júna, na južnej od 21. decembra.

 

Z biblického pohľadu je základnou jednotkou času deň.

 

Lunárny aj slnečný kalendár dávajú nerovnako dlhé intervaly, ktoré je ťažko prispôsobiť najmenším časovým jednotkám – minútam a sekundám. A pritom

 

sedemdenné združenia dní – týždne – sú rovnako dlhé

a tvoria nekonečný reťazec

od stvorenia až po »Božie dosť«.

Týždne sú rovnomerné, závislé na dňoch

a dni sú závislé len na Bohu.

 

Umelé merače času Človek nevynašiel čas ani jeho meranie. Lebo človek od nepamäti čas meral, a to bez toho, že by si to uvedomoval. Až pri porovnávaní jednotlivých výsledkov merania sa začala prebúdzať snaha o vytvorenie jednotných meracích spôsobov. A tak vznikali rôzne časomerné čudá, ktoré dnes obecne nazývame hodiny. Faktom však ostáva, že ľudia spočiatku hodiny nepotrebovali, lebo ich nevedeli využiť.   Na meranie času jestvuje nespočetné množstvo spôsobov, ale v podstate sú len tri princípy

  • subtraktívny (odčítavajúci)
  • astronomický
  • indiferentný (nezávislý)

 

Subtraktívny princíp merania času.

Tento princíp bol používaný od nepamäti a je založený na ubúdaní. Napríklad dlhé časové obdobie terminovala spotreba kŕmneho sena. Krátke časové úseky sa určovali spotrebou rôznych zložiek, napríklad spotrebou oleja v nádobke olejovej lampy, alebo časom »kým dohorí táto sviečka«. Tieto prvotné časové merače boli výlučne subjektívne. K ich výraznému vylepšeniu došlo zaužívaním delenia celku. Napríklad na sviečke sa čiarkami označili rovnaké dieliky a tak vznikla stupnica. Dielik na stupnici už predstavoval určitý časový úsek, a to bol dôvod k porovnávaniu hrubšej sviečky s tenšou, dlhších dielikov s kratšími a tak dochádzalo prirodzeným spôsobom k vytváraniu časových etalónov. Ich platnosť bola síce obmedzená miestom a dobou, ale môžeme už hovoriť o objektivizácii merania času.

Takýmto spôsobom vznikli rôzne typy vodných a pieskových hodín. Kolískou vodných hodín bolo staroveké Grécko, kde ich nazývali kleps(h)ydra. Mali odkvapkávací, prietokový alebo prikvapkávací systém. Pieskové hodiny pochádzajú pravdepodobne zo Sumeru.

 

Astronomický princíp merania času.

Tento princíp je založený na sledovaní polohy nebeských telies, a to buď priamo, alebo sledovaním ich vplyvu. Podľa polohy Slnka na nebeskej klenbe sa určuje odhadom denná doba na celom svete dodnes.

Najstarším astronomickým meračom času bola tyč zabodnutá kolmo do zeme. Starí Gréci ju nazývali gnómón. Bol to primitívny typ slnečných hodín, ale aj najstaršie astronomické zariadenie. Tyč osvetlená slnečnými lúčmi vrhala na zem tieň a poloha tieňa určovala dennú dobu. Dĺžka tieňa umožňovala pomerne presne stanoviť dni rovnodennosti, aj najdlhší a najkratší deň. A takouto tyčou sa dali merať aj polohy nebeských telies.

Klasické slnečné hodiny sa nazývali solárium a krajinou ich pravdepodobného pôvodu bol Egypt.

 

Indiferentný princíp merania času.

Človek túžil po takom spôsobe merania času, ktorý by nebol závislý na ročnej dobe, ani na počasí a jeho výsledky by boli prístupné v každej dobe. Tak vznikli mechanické hodiny, ktorých pôvodný názov bol horárium. Udržali si niekoľko storočí prioritu pri meraní času, ale v minulom storočí ich vytlačili hodiny elektrické, elektronické a atómové.

♦♦♦

Účelom tohto odseku nebol iba prehľad, ale aj upozornenie, že princípy merania času vedú len zdanlivo k snahe o jednotu. Lebo pod maskou snahy o jednotu sa skrýva snaha o centrálny vládnúci systém. Prvým krokom v tomto trende bolo zavedenie svetového času. Druhým krokom bolo zavedenie striedania zimného a letného času. Teraz je chvíľku pohov. A to je príležitosť na varovanie, ktoré nám dáva Biblia:

23 Štvrté zviera bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev, bude zožierať, mlátiť a šliapať celú zem. 24 A desať rohov: z toho kráľovstva povstane desať kráľov, po nich však povstane iný, ten bude rozdielny od prvších a troch kráľov zosadí. 25 Bude hovoriť reči proti Najvyššiemu a bude nivočiť svätých Najvyššieho, bude chcieť zmeniť časy a zákon …  

(Dan 7:23–25a)

 

 

Čítať ďalej

8. Kalendáre a letopočty

Kalendáre a letopočty

 

Pri stvorení sveta zavesil Stvoriteľ do vesmíru nebeské hodiny, aby človek mohol aj z nebeskej klenby vnímať čas. Zatiaľ čo prírodné časomiery podávajú praktický obraz času, nebeská klenba poskytuje podklady pre exaktný – prevažne teoretický – model času. Jedným z takýchto modelov času je aj kalendár.  

Z astronomického hľadiska je podstatou kalendára

  • striedanie dňa a noci
  • premeny mesačných fáz
  • zmeny polohy Zeme vzhľadom k Slnku

 

Z civilizačného hľadiska sú podstatou kalendára

  • tradície
  • zvyky
  • narodeniny 

 

Ale prapodstatou kalendára je Božia ponuka, aby človek aj v časovom poli vnímal jeho prítomnosť. A práve toto sa z kalendárov vytratilo ako prvé a kalendáre začali slúžiť na evidovanie sviatočných dní, uctievanie cudzích bohov a zostavu záznamov o panovaní svetských vládcov.    

 

Egyptský kalendár

 

Egyptský kalendár existoval už pred 5000 rokmi. Kalendárny systém bol slnečný a úzko súvisel s egyptským kultom Slnka. Východiskový rok v egyptskom kalendárnom systéme neexistoval. Letopočet bol v tomto kalendárnom systéme premennou veličinou. Začínal vždy nástupom vlády nového vládcu. Po jeho smrti začal ďalší letopočet nástupom nového vládcu. Pritom neexistovala spojitosť medzi  jednotlivými letopočtami. Navyše neexistovalo pravidlo pre stanovenie prvého roku v novom letopočte, takže väčšinou posledný rok predchádzajúceho letopočtu bol totožný s prvým rokom nového letopočtu. Ale nemuselo to tak byť vždy. Letopočet mal teda vždy názov panovníka. Rok trval 365 dní. Tvorilo ho 12 tridsaťdňových mesiacov a na konci roka sa vždy pripájalo 5 dní sviatkov. Ročné obdobia boli 3 a každé trvalo 4 mesiace, t.j. 120 dní. Menovali sa záplavy, sejba, žatva. Týždeň bol v egyptskom kalendári neznámym pojmom. Mesiace boli rozdelené na tri rovnaké dekády po 10 dní. Deň nemal svoje pomenovanie v zmysle dní týždňa, zato ale mal temer každý deň v roku svoje meno podľa boha, ktorému bol zasvätený [1]. Aj keď sa letopočty menili, roky v rámci nich boli pomerne presne evidované [2].

 

Grécky kalendár

 

V gréckych krajoch bol kalendár neznámym pojmom a jeho zrod bol výsledkom prirodzeného vývinu. Spočiatku v rôznych krajoch Grécka vznikali samostatné primitívne systémy merania času, ktoré nijako navzájom neboli prepojené. Neskôr začali dominovať kalendárne systémy mestských štátov, ktoré však ešte stále nemali a ani nehľadali spôsob prepojenia. Až vplyvom rastúcej suverenity Atén začal prevládať aténsky spôsob merania času. Boli v ňom evidentné stopy egyptského vplyvu, avšak značne degradované vlastným originálnym riešením – napríklad pri vsuvných rokoch.  

Aténsky rok trval 354 dní. Pozostával z 12 mesiacov, ktoré mali striedavo 29 a 30 dní. Na vyrovnanie rozdielu medzi aténskym a slnečným rokom používali Aténčania osemročný cyklus, v rámci ktorého vsúvali v treťom, piatom a ôsmom roku mesiac s dĺžkou 30 dní. Vsuvný rok sa nazýval poseideón deuteros – druhý poseideón, lebo bol zaraďovaný za mesiac poseideón. Týmto spôsobom bol v osemročnom cykle zosúladený aténsky rok so slnečným rokom, lebo cyklus mal presne 2922 dní.

8 x 354 + 3 x 30 = 2922 = 8 x 365,25

Zosúladenie kalendárnych dní bolo síce v rámci uvedeného osemročného cyklu presné, ale jednotlivé roky vykazovali značné výkyvy. Preto aténsky astronóm Metón v roku 432 zaviedol devätnásťročnú periódu, ktorá mala sedem vsuvných mesiacov.  

Začiatok aténskeho roka nie je známy. Predpokladalo sa, že rok začínal letným slnovratom, ale čestnejšie je priznať, že nepoznáme udalosť, ani dátum, na ktorý sa začiatok roka vzťahoval. Väčšina historikov aj komputistov uvádza, že rok začínal okolo polovice nášho júla, a to bol mesiac hekatombaión.  

Letopočet bol v gréckom kalendári najväčším problémom, lebo rok bol označovaný podľa úradujúceho predstaviteľa obce, a síce tak, že pred jeho menom bol uvedený aj poradový rok jeho volebného obdobia. Ibaže v každej obci bol iný predstaviteľ, preto sa žiadnemu kronikárovi nepodarilo zladiť roky ani pre tie najznámejšie grécke mestá. Až v 3. storočí bol zavedený chronologický systém, objektívne prijateľný pre všetky grécke štáty. Bolo to stanovenie východiskového roka pre letopočet. Ako východiskový rok bol prijatý rok 776 AC. To bol najstarší známy dátum konania olympijských hier, preto bol ustanovený ako »Prvá olympiáda«, čo znamenalo prvý rok letopočtu. A pretože olympijské hry sa konali každý štvrtý rok, letopočet obsahoval číslo olympiády a rok po jej zahájení. Prepočet tohto systému je zložitý, pretože my sa dívame na grécky letopočet spätne – odpočítavaním, avšak datovanie gréckeho letopočtu bolo vzostupné – pripočítavaním k 1. roku olympiády.

Pre pochopenie uvádzam matematickú i tabuľkovú ukážku prepočtu na náš kalendárny systém. Napríklad »Olympiáda 3,2« znamenala druhý rok tretej olympiády a je to dátum 767 AC. Názorne to potvrdzuje pripojená tabuľka.

  Tabuľka č. 8

Prepočet gréckeho letopočtu na náš
Číslo olympiády Zahájenie olympiády Rok olympiády Letopočet AC
1. 776 1. 776
    2. 775
    3. 774
    4. 773
2. 772 1. 772
    2. 771
    3. 770
    4. 769
3. 768 1. 768
    2. 767
    3. 766
    4. 765

 

 Výpočet je nasledovný. Pred treťou olympiádou ubehli dva štvorročné cykly, teda prvý rok tretej olympiády bol  776 – 2 × 4 = 768 , čiže druhý rok bol 768 – 1 = 767. 

 

Aténsky mesiac  (gr. mén, ménos) bol lunárny. Mená mesiacov boli odvodené od náboženských sviatkov a v rôznych obciach sa líšili. Zachovali sa aténske názvy mesiacov :

hekatombaión                približne júl

metageitnión                  august

boédromión                   september

pyanepsión                    október

maimaktérión                november

poseideón                      december

gamélión                        január

anthestérión                   február

elafébolión                    marec

múnychión                    apríl

thargélión                      máj

skiroforión                    jún

  

Delenie mesiaca na týždne Gréci nepoznali. Mesiac bol rozdelený podľa egyptského vzoru do troch dekád. Dni v rámci dekády nemali svoje názvy, ale rozlišovali sa presne – opisným spôsobom:  

  • Prvý deň prvej dekády nazývali »deň nového mesiaca«.
  • Nasledujúci deň nazývali »druhý deň po novom mesiaci«.
  • Prvý deň druhej dekády – jedenásty deň mesiaca – bol prvý deň »stredu mesiaca«.
  • Prvý deň tretej dekády – dvadsiaty prvý deň mesiaca – bol nazývaný »desiaty deň pred koncom mesiaca«.

 

Deň sa počítal od večera do večera. Rozdelenie dňa na hodiny sa v antickom Grécku nepoužívalo. Boli len fázy dňa. Ale od 5. storočia už boli známe na meranie času hodiny. Slnečné hodiny sa nazývali gnómón a vodné klepshydra. Konštrukcia slnečných hodín bola veľmi jednoduchá. Vrhačom tieňa bola tyč alebo obelisk a meračom bola priemetná rovina na zemi. Podľa takýchto hodín sa dal presne stanoviť dátum dennej rovnodennosti a samozrejme aj dátum najdlhšieho a najkratšieho dňa. Kalendár sa v gréckych krajoch nazýval hémerologion.  

 

Rímsky kalendár

 

Pôvodný kalendár niesol Romulovo meno, ktorý bol podľa tradície zakladateľom Ríma. Tento kalendár bol niekoľkokrát upravovaný.

Letopočet bol označovaný skratkou A.U.C. , čo v latinčine znelo »Ab Urbe condita« a znamenalo »od založenia mesta (Rím)«. Počiatočný rok rímskeho kalendára sa traduje ako dátum založenia mesta Rím a bol to rok 753 AC.  

Romulov rok mal 10 mesiacov a začínal marcom. Mesiace: Martius (31), Aprilis 30), Maius (31), Junius (30), Quintilis (31), Sextilis (30), September (30), October (31), November (30), December (30). Romulov rok mal 304 dní a kalendár nebol ani solárny, ani lunárny.

Numov rok je pomenovaný podľa Romulovho následníka, ktorým bol kráľ Numa Pompilius. Ten previedol podstatné úpravy Romulovho kalendára. K desiatim mesiacom pridal ešte dva – Januarius a Februarius. Rok začínal marcom a ostatné mesiace nasledovali tak ako v Romulovom roku, ibaže posledným mesiacom v roku bol február, na konci ktorého bol »sviatok dušičiek«. Numova úprava ponechala pôvodné 31-dňové mesiace nezmenené, ale ostatné mesiace skrátila na 29 dní. Mesiace: Martius (31), Aprilis (29), Maius (31), Junius (29), Quintilis (31), Sextilis (29), September (29), October (31), November (29), December (29), Januarius (29), Februarius (28). Numov rok trval 355 dní a kalendárny systém bol mesačný. V roku 190 AC bol začiatok roka preložený na prvý január. Bolo to z praktického dôvodu, lebo od roku 153 AC nastupovali konzuli do svojho úradu prvého januára. Januarius sa teda stal prvým mesiacom, potom nasledoval marec a ostatné mesiace nezmenené. Rok končil februárom. Vsunutím januára na začiatok roka názvy mesiacov Quintilis až December prestali už vyjadrovať poradie – piaty až desiaty.

Týždeň v rímskom kalendári mal jednu zvláštnosť – bol to týždeň osemdenný a nazývali ho internundinum. Jednotlivé dni týždňa neboli pomenované, ale zvykli sa označovať písmenami A až H. Pritom sedem dní bolo považovaných za pracovné dni a ôsmy deň bol dňom pracovného voľna. Nazýval sa nundiny [3], ale nebol to deň sviatočný, ani deň oddychu, ale deň trhový! V Romulovom roku nenadväzovali tieto osemdenné týždne ani na slnečný rok, ani na mesačné roky. Romulov rok mal 38 týždňov a Numov 44 týždňov. Motiváciou pre kalendár v Ríme nebola na prvom mieste náboženská potreba určenia sviatočných dní, ale boli to predovšetkým sekulárne aspekty  

  • určenie pracovných dní, kvôli otvoreniu úradov
  • určenie trhových dní
  • dáta hier a športových podujatí

 

Juliánsky kalendár

 

Keď sa konzul Gaius Iulius Caesar stal diktátorom Ríma, zaviedol niekoľko reforiem. Z nich najvýznamnejší dosah pre celý civilizovaný svet bolo zavedenie kalendára. K reforme rímskeho kalendára došlo v roku 708 od založenia Ríma, t.j. roku 46 AC. Podnetom k reforme bola pre Caesara egyptská kalendárna predloha. Vypracovaním nového kalendárneho systému poveril Caesar alexandrijského hvezdára gréckeho pôvodu – Sósigena. Kalendárny systém bol pomenovaný »juliánsky« na počesť Julia Caesara.     Zmeny Februarius bol presunutý medzi Januarius a Martis. Quintilis bol mesiac v ktorom sa Caesar narodil. Po jeho smrti, 15. marca roku 44 AC, bol Quintilis premenovaný po Caesarovi na Julius s nezmenenou dĺžkou 31 dní. Sextilis bol v roku 27 AC premenovaný na počesť vtedajšieho cisára Augusta na Augustus. Kalendár rozoznával letný a zimný slnovrat a tiež dni jarnej a jesennej rovnodennosti.  

 Zavedenie kalendára

Pri nábehu tohto systému došlo k výraznému zlomu, ale jednalo sa o posun roka a nie o posun dní. Aby sa v zábehovej dobe osvojovania kalendára nenarušil sled času, bol zavedený úvodný juliánsky rok. Tento úvodný rok, nazvaný »Annus confusionis ultimus«, bol nastolený kurióznym, ale dôkladne premysleným spôsobom. Začal 13. októbra 47 AC a skončil 31. decembra 46 AC! V roku zmeny bol do februára vložený mesiac, ktorý mal 23 dní. Potom boli medzi november a december pridané dva mesiace, ktoré nazvali »menses intercalares« a trvali spolu 67 dní. Čiže celý úvodný rok trval 445 dní. Ďalej už bol sled času zaznamenávaný pravidelným kalendárnym systémom. Prvý rok juliánskeho kalendára bol rok 709 od založenia Ríma, t.j. rok 45 AC. Oproti rímskemu kalendáru sa v ňom rok predĺžil o 10 dní.

Popis kalendára

Juliánsky kalendár bol solárny a rok mal 365,25 dní. Mesiace mali počet 30 a 31 dní. Zaviedol sa každý štvrtý rok ako priestupný, takže Februarius mal 28 dní a v priestupnom roku 29 dní. V Caesarovej dobe mal rok 45 až 46 osemdňových týždňov.

Ročné obdobia

Boli štyri – jar, leto, jeseň a zima.

Jar – začínala 7. februára a trvala 91 dní. Jej stredom bola jarná rovnodennosť 25. marca.

Leto – začínalo 9. mája a trvalo 94 dní. Jeho stred bol obrat Slnka 24. júna.

Jeseň – začínala 11. augusta a trvala 91 dní. Jesenná rovnodennosť bola 24. septembra.

Zima – začínala 10. novembra a trvala 89 dní. Zimný obrat Slnka bol 25. decembra.

 

 Týždeň

Juliánsky kalendár postupne upúšťal od predošlého osemdenného týždňového systému, ale mesiace ešte neboli delené na sedemdenné týždne. Len tri dni v mesiaci mali meno. Boli to kalendy, nóny a idy. Kalendy – (lat. calendae) bol názov pre deň, keď nastal nov mesiaca. V tomto dni bolo zvykom platiť nájomné, splácať dlhy a úroky z dlhov, ako aj vymáhať pohľadávky. Preto účtovnícka kniha dostala názov Calendarium. Neskôr sa do takejto knihy zapisovali aj iné dáta a tak vznikala podoba dnešného kalendára. Kalendy sa stali prvým dňom v mesiaci. Nóny – (lat. nonae) znamenali fázu prvej štvrti Mesiaca (piaty alebo siedmy deň – podľa celkového počtu dní v mesiaci) a súčasne prestavovali 9. deň pred Idami. Idy – (lat. idus) boli dni, ohlasujúce spln Mesiaca a znamenali stred kalendárneho mesiaca (trinásty, alebo pätnásty deň – podľa celkového počtu dní v mesiaci). V dobe zrušenia osemdenného týždňa nebol už pre Rimanov sedemdenný týždeň neznámym pojmom [4]. Popri rímskom delení mesiaca na kalendy, nony a idy postupne vnikalo medzi Rimanov aj povedomie sedemdenného cyklu. Dni tohto cyklu nemali názvy, iba siedmy deň dostal latinský názov sabbatum – sobota. Takže sedemdenná kalendárna perióda je jasným vplyvom židovskej diaspóry v Rímskej ríši. A keďže pomenovanie siedmeho dňa bolo evidentne prevzaté od Židov, samotný názov sabbatum svedčí o tom, že to bol deň odpočatia pre Židov. Úzkostlivé dodržiavanie siedmeho dňa v Židovských kruhoch malo za následok, že ho Rimania spočiatku len brali na vedomie, ale neskôr ho začali dodržiavať. Nie ako cyklus náboženský, ale ako praktickú súčasť kalendárneho systému. Lebo v ten deň sa nedalo so Židmi obchodovať.

Deň

Deň začínal v rôznych obdobiach rôzne. Zo začiatku sa považovala za deň svetlá časť – podľa slnečných hodín. Po vynájdení mechanických hodín sa deň začínal počítať od polnoci do polnoci. Juliánsky kalendár rešpektoval štátoprávny základ Rímskej ríše a preto dni mali hlavný význam štátosprávny, až potom náboženský.

Z hľadiska štátosprávneho sa dni delili nasledovne.

  • dies fasti – úradné dni  – mohli sa konať súdy
  • dies nefasti – neúradné dni – nesmeli sa konať súdy, ani úradovanie, ale ani náboženské konania
  • dies fissi – poloúradné dni

Do neúradných dní patrili aj tie, v ktorých sa v minulosti stalo dáke veľké nešťastie a na základe povery boli zaradené medzi dni zlopovestné.

Z náboženského hľadiska sa dni delili na

  • dies festi – sviatočné dni
  • dies profesti – pracovné dni
  • dies intercisi – polosviatočné dni – mohla sa konať bohoslužba, ale aj práca

 

Oprava kalendára

V roku 8 AC dal Caesarov nástupca, cisár Augustus juliánsky kalendár poopraviť. Jednalo sa o opravu v tom zmysle, že od založenia juliánskeho kalendára bolo vsunutých navyše 6 priestupných rokov. Preto bol stanovený ďalší priestupný rok až na 8. rok AD. Od tej doby už sled v juliánskom kalendári nebol nijako narušený a pretrval nezmenený až do 16. storočia.    

 

Gregoriánsky kalendár

 

Prvú požiadavku na opravu kalendára predniesol kardinál Pierre d´Ailly na Kostnickom koncile. Aj ďalšie koncily – bazilejský, lateránsky a tridentský – mali v programe opravu kalendára. Ale na skutočnú opravu sa podujal až pápež Gregor XIII. [5] a dal pripraviť projekt zmeny juliánskeho kalendára.

 

Problémy juliánskeho kalendára

Veľkým problémom boli presuny začiatku roka. Juliánsky kalendár bol v priebehu stáročí v rôznych krajinách rôzne upravovaný. Začiatok roka bol presúvaný na 25. december, 1. marec, 1. január, 1. september a tiež na Veľkú noc. Tým, že sa začiatok roka presúval na rôzne dátumy, prestal byť kalendár jednotný. Pokusy o presun začiatku roka na Veľkú noc znamenali už totálny chaos, lebo Veľká noc mala v každom roku začiatok inokedy.  Ďalším problémom bol výpočet sviatkov Veľkej noci. V roku 325 AD prijali kresťania na nicejskom koncile spôsob výpočtu sviatkov Veľkej noci podľa dáta jarnej rovnodennosti. Pretože v tom roku pripadla jarná rovnodennosť na 21. marca, koncil uznal 21. marec za deň jarnej rovnodennosti. Súčasne rozhodol, že Veľká noc sa bude sláviť po prvom splne Mesiaca, ktorý nastane po 21. marci. Ak by však pripadol spln na nedeľu, mala sa sláviť Veľká noc až nasledujúcu nedeľu. Problém tohto rozhodnutia bol v tom, že v neskorších dobách deň jarnej rovnodennosti nenastal 21. marca, ale pod vplyvom nepresnosti kalendára sa tento deň posúval od 21. marca smerom dozadu – do zimného obdobia. Pritom sviatok Veľkej noci sa posúval dopredu – smerom k letu. Najväčším problémom a dôvodom k oprave juliánskeho kalendára bola jeho nepresnosť. Pôvodca kalendára – Sósigenés – vedel, že rok trvá menej ako 365,25 dní, ale odchýlka bola takým malým zlomkom času, že ju pokladal za zanedbateľnú. Lenže táto odchýlka spôsobovala, že kalendár oproti skutočnému času išiel »dopredu« – asi ako keď hodiny »utekajú« dopredu. Ibaže takéto hodiny sa z času na čas napravia a je všetko v poriadku. Kdežto kalendár utekal celé stáročia dopredu, a to rýchlosťou 1 deň za 128 rokov. Takže v šestnástom storočí už odchýlka predstavovala 10 dní. Nový kalendárový systém vypracoval Luigi Lilius a jeho platnosť bola vyhlásená 24. februára 1582 pápežskou bulou. Pôvodne mala zmena nastať 4. októbra 1582 o 24,00 hod. tak, že ďalším dňom mal byť 15. október 1582. Avšak skutočné prevedenie sa datuje na 6. októbra 1582 tak, že o 24,00 hodine bol 17. október 1582. Názov »gregoriánsky« sa zaužíval až neskôr, na základe názvu pápežovho pamätného spisu Canones in Calendarium Gregorianum perpetuum.

 

Rok v gregoriánskom kalendáre trvá 365,2425 dní.

 

Charakteristiky Gregoriánsky kalendár má niekoľko charakteristických veličín, väčšinou prevzatých z juliánskeho kalendára. Sú to

  • S – Slnečný cyklus – má 28 rokov, pretože každých 28 rokov dní v roku pripadajú na rovnaké dni týždňa. Pritom nultý rok nášho letopočtu bol deviatym rokom slnečného cyklu.
  • Z – Mesačný cyklus – nazývaný aj Metonovo zlaté číslo. Je to 19 ročný cyklus. Na 19 rokov pripadá 235 synodických obehov Mesiaca. Pritom nultý rok bol prvým rokom mesačného cyklu.
  • I – Indikácia – je 15 ročný cyklus. Pritom nultý rok bol tretím rokom tejto periódy. Pôvod indikácie nie je známy. Predpokladá sa, že súvisela so služobnými rokmi rímskych legionárov, lebo sa často uvádzala pod názvom Rímsky počet.
  • E – Epakta – je 19 ročný cyklus, ktorý označuje fázu mesačného cyklu, v ktorej sa nachádza Mesiac 1. januára.
  • N – Nedeľné písmeno – sa určuje tak, že dni sú označované abecedným názvoslovím, a síce písmenami  a; b; c; d; e; f; g. Tieto písmená sa cyklicky opakujú, pričom na 1. január pripadá písmeno „a“. Nedeľné písmeno je to, ktoré pripadá na nedeľu.
  • V – Dátum veľkonočnej nedele – je stanovovaný tak, že veľkonočná nedeľa pripadá na prvú nedeľu po cyklickom splne, ktorý nastane v intervale 21. marca až 25. apríla. Ak by nastal spln až 26. apríla, posúva sa veľkonočná nedeľa na 19. apríl. Cyklický spln sa opakuje pravidelne s periódou synodického mesiaca. Na stanovenie dátumu je rozhodujúci poludník, ktorý prechádza Jeruzalemom.

 

Prechod na gregoriánsky kalendár

Táto zmena nenaštrbila genetickú otázku sledu dní v týždni, lebo 6. október 1582 bola sobota a ďalší nasledujúci deň – 17. október 1582 bola nedeľa. Čiže zmena sa týkala zmeny dát a nie následnosti názvov dní. Tie neboli zmenou dát dotknuté. Toto jednoznačne potvrdzujú všetci odborníci v komputistike.   Gregoriánsky kalendár nebol prijatý všetkými krajinami naraz. V roku 1582 ho prijalo len niekoľko krajín. Ostatné krajiny ho zaviedli neskôr. Všetci nekatolíci odmietali kalendár preto, že jeho iniciátorom bol rímsky pápež. Krajiny s prevládajúcim vplyvom pravoslávnej cirkvi z uvedeného dôvodu prijali juliánsky kalendár až začiatkom tohto storočia. V mnohých krajinách bol prechod na tento kalendárny systém veľmi búrlivý, pretože jeho prijatie spôsobilo mnoho nepríjemností. Snáď najbúrlivejší priebeh prijatia bol v Anglicku, kde musel byť uzákonený parlamentom. Vynechaných 11 dní prinieslo problémy s vyplácaním miezd, s platením nájomného a mnoho akcií sa neuskutočnilo – najmä narodeniny a štátne oslavy okrúhlych jubileí. Originálne riešenie prechodu prijali Švédi. V priebehu rokov 1700 – 1740  vypúšťali v priestupných rokoch z kalendára priestupný deň a tak prešli na gregoriánsku úpravu hladko, bez problémov!  

Tabuľka č. 9

Prijatie gregoriánskeho kalendára v Európe
Krajina Rok Krajina Rok
  prijatia   prijatia
Švajčiarsko 1583 Nemecko 1699
Flandry 1583 Švédsko 1700
Nizozemsko kat. 1583 Dánsko 1700
Morava 1584 Anglia 1752
Česko 1584 Rusko 1918
Poľsko 1586 Juhoslávia 1919
Slovensko 1587 Rumunsko 1919
Maďarsko 1587 Grécko 1923

 

 

   

Juliánska perióda

 

Uvedený kalendárny systém navrhol v roku 1583 francúzsky astronóm Joseph Justus Scaliger (1540–1609), preto sa často uvádza pod názvom Scaligerova perióda. Scaliger ju však pomenoval »Juliánska perióda«. Tento názov má zvláštny protestný podtón. Scaliger navrhol svoj systém bezprostredne po vyhlásení platnosti gregoriánskeho kalendára, a teda názov naznačuje, že prirodzenou nadstavbou juliánskeho kalendárneho systému má byť systém nazvaný juliánska perióda. Pritom pôvod názvu je prinajmenšom kuriózny.  

  • Juliánsky kalendár dostal meno na počesť panovníka, ktorý sa volal Gaius Iulius Caesar.
  • Juliánska perióda dostala meno podľa vynálezcovho otca, ktorý sa volal Julius Caesar Scaliger.

 

 V dobe, keď Scaliger zostavil svoj kalendárny počet, nemohol tušiť, že sa jeho vynález po 400 rokoch stane základom pre počítačové kalendárne systémy. Jeho snahou bolo vytvorenie takého kalendárneho systému, ktorý by umožňoval porovnávanie jednotlivých ér, t.j. pomocou ktorého by sa dalo plynule prechádzať z jedného kalendárneho systému do iného bez toho, že by hrozila početná chyba. Aby sa vyhol problému rôznych počiatkov v rôznych časových sústavách, zvolil systém, v ktorom by nultý rok bol umiestnený tak ďaleko v minulosti, aby bol bezpečne ďalej ako najstaršie historicky podložené udalosti a taktiež ďalej, ako nultý rok najstaršieho známeho kalendárneho systému [6] . Scaligerova perióda má implicitnosť troch periód, ktoré boli známe už v minulých kalendárnych systémoch – 28 ročný cyklus slnečný, 19 ročný cyklus mesačný (Metonov cyklus) a 15 ročný cyklus rímsky (indikácia). Súčinom uvedených troch periód vzniká číslo, ktoré je časovým intervalom Scaligerovej periódy:

28 x 19 x 15 = 7980

Prepočtom stanovil Scaliger presný dátum fiktívneho nultého roku, ktorý môžeme nazvať »rok absolútnej nuly«. Je ním 1. január 4713 AC o 12,00 hodine. Tomuto dátumu bol priradený prvý deň. Ďalšie dni majú charakter prirodzenej aritmetickej postupnosti a nasledujú nepretržite za sebou, bez delenia na mesiace, roky a letopočty a bez ohľadu na dĺžky mesiacov a priestupné roky.  

Dôležitá charakteristika juliánskej periódy je v tom, že nultý rok začína konkrétnym dňom – pondelkom – a po ňom nasleduje ďalších šesť dní týždňa. Celkove má táto perióda 1140 týždňov, čo predstavuje 1140  neprerušených sedemdenných cyklov. Teda juliánsky dátum je plynule pripojený do gregoriánskeho kalendára aj sledom dní v týždni a umožňuje pri akomkoľvek dátume okamžité zistenie, ktorý to bol deň. Samozrejme je to založené na predpoklade, že sled dní v priebehu časnosti nikdy nebol zmenený.

Pre názorné pochopenie uvádzam  dva juliánske dátumy:

Rok 1600 AD = 2 305 447 JD

Rok 2000 AD = 2 451 544 JD

V minulom storočí bol zavedený modifikovaný juliánsky dátum – MJD – ktorého nultá rovina je preložená časovým limitom 2 400 000,5 JD. Tento systém sa v súčasnosti čoraz viac používa, pretože umožňuje prácu s menšími číslami. Platí

MJD = JD – 2 400 000,5

Pre názorné pochopenie uvádzam výpočet roku 2000 v hodnotách MJD:

Rok 2000 AD = 2 451 545,0 – 2 400 000,5 = 51 544,5 MJD

  

Zhrnutie

  • Juliánska perióda je časový interval 7980 rokov a platí do roku 3267 AD.
  • Nultý rok juliánskej periódy je rok 4713 AC.
  • Nultý bod juliánskej časovej stupnice je 1. január 4713 AC.
  • Juliánsky deň je systém číslovania dní za sebou, bez delenia na mesiace a roky.
  • Juliánsky dátum je číslo, označujúce konkrétny deň v rámci juliánskej periódy. Vyjadruje počet juliánskych dní, ktorý uplynul od 1. januára 4713 AC. Značí sa JD a jeho mernou jednotkou je deň.

 

 

Cassiniho astronomický čas

 

Francúzski astronómovia v 18. storočí objavili nezrovnalosť, vyplývajúcu z nesprávneho uvádzania dát pred naším letopočtom a v našom letopočte. Táto nezrovnalosť vyplýva z toho, že po prvom roku AC (pred naším letopočtom), nasleduje hneď prvý rok AD (nášho letopočtu). Čiže chýba nulový rok. Preto riaditeľ Parížskeho observatória Cassini v roku 1740 dal návrh, aby astronomický čas zahrňoval aj nultý rok. Odvtedy astronómia s nultým rokom počíta, a to tak, že používa matematické princípy číselnej osi v intervale (-¥ ; +¥) . Za nultý rok bol v astronómii počítaný prvý rok AC a roky pred ním dostali záporné znamienko. Preto astronomický rok -1 je totožný s historickým rokom 2 AC. Pre jednoduchšie pochopenie uvádzam tabelárne znázornenie problému.  

Tabuľka č. 10

Porovnanie historického letopočtu s astronomickým
historickýletopočetpred Kristom astronomickýletopočet historickýletopočetnáš
AC Rok AD
   2 2
   1 1
1  0  
2 -1  
3 -2  

 

Prevod historického letopočtu AC na astronomický má jednoduchý vzorec:

xx rokov AC = – (xx – 1) astronomických rokov 

Historický spôsob datovania nezanikol, len popri ňom nadobudol platnosť astronomický spôsob datovania, ktorý je pre súčasnú komputistiku záväzný.  

 

Letopočty

 

Udalosť, od ktorej sa počítajú roky, je v rôznych kalendárnych systémoch rôzna. Väčšinou sa vzťahujú na historickú udalosť. Jedine juliánska perióda má začiatok fiktívny.  

Nultý rok kalendárov  

Gréci               od počiatku olympiád                776      AC

Rimania           od založenia Ríma                     753      AC

Židia                od stvorenia sveta                      3761    AC

Mohamedáni   odchod Mohameda do Mediny  622      AD

Kresťania        od narodenia Krista

Letopočty   Pre rôzne účely bolo treba zostaviť letopočet dôb minulých.     Letopočty od stvorenia sveta – vychádzali z údajov SZ. Dodnes sú pre ne zaužívané dva latinské názvy : Anni ab origine mundi  a Creatione mundi .  

  • Najstarší taký letopočet zostrojil zakladateľ kresťanskej chronológie Sextus Julius Africanus. Svoje dielo dokončil v roku 221. Letopočet začína 1. januárom 5502 AC.
  • Známy bol aj alexandrijský letopočet od stvorenia sveta. Jeho pôvodcom bol Panodoros. Začiatok bol 29. augusta roku 5493 AC. Letopočet bol zostavený okolo roku 400, ale ostal nedokončený. Dokončil ho roku 412 Anianos.
  • Židovský letopočet od stvorenia sveta je doposiaľ platný a bol vytvorený v prvej polovici štvrtého storočia. Vytvoril ho rabbi Hillel, nazývaný Hanassi. Začína 7. októbra 3761 AC. Rok 2000 podľa gregoriánskeho kalendára je rokom 5760 až 5761 židovského letopočtu.

 

Kresťanský letopočet

Skratka letopočtu je A.D. a pochádza z latinského názvu »anno Domini« – roku Pána (plné znenie je anni Domini nostri Jesu Christi). Zakladateľom tohto letopočtu bol rímsky opát Dionysius Exigus. V roku 497 začal skúmať, kedy sa narodil Kristus. Svoj letopočet dokončil okolo roku 525. V ňom za »rok jedna« považoval rok narodenia Krista. Pri zostave letopočtu vychádzal z troch predpokladov, a síce, že Ježiš mal tridsať rokov keď zomrel, že sa to stalo v období Paschy a že to bolo v dobe Diokleciánovej. Východiskový dátum tej doby bol 29. august 284. Postupoval dozadu podľa veľkonočných sviatkov a tak došiel k roku 0, ktorý začínal 25. marca. Nazval ho východiskový rok.  Je zaujímavé, že tento letopočet sa ihneď neujal, pretože už súčasníci Dionýza Exiga mali výhrady voči jeho záverom. Až o dvesto rokov neskôr ho začali používať Angličania a po ďalších sto rokoch Francúzi. Pápežská kúria ho prijala až v roku 963 a až potom si ho osvojili ostatné krajiny Európy.

Po zavedení tohto letopočtu bolo potrebné jednoznačne označovať aj roky pred týmto letopočtom. Preto sa na sklonku prvého tisícročia ujalo označenie »ante Christum natum« – pred narodením Krista. Toto sa označovalo skratkou A.C.N. Neskôr sa zaužívala zjednodušená skratka A.C., čo znamená v skrátenom podaní to isté »ante Christum« – pred Kristom.

Nultý rok v Exigovom letopočte bol pre mnohých historikov terčom kritiky. Z toho dôvodu existuje mnoho prác, ktoré sa pokúšajú stanoviť nultý rok presnejšie. Za zmienku stojí letopočet, ktorý zostavil pre svoju kroniku Marianus Scotus (1028–82). Vychádzal z domnienky, že Kristus umrel v piatok 15. nísana čo bolo podľa rímskeho datovania 25. marca. 

 

Kalendárne útoky proti siedmemu dňu

 

Rafinovaný spôsob útokov proti siedmemu dňu spočíval v snahe nahradiť siedmy deň hocičím iným, alebo sedemdenný cyklus zrušiť.

 

Islamský kalendár

Tento kalendár vznikol z arabského lunárneho kalendára. Prvú úpravu urobil sám Mohamed, ďalšie úpravy boli urobené v dobe vlády kalifov a jeho súčasný stav pochádza z Umarovej úpravy. Kalendár je nepresný a oproti gregoriánskemu »beží dopredu«, nakoľko rok má len 354 dní. V tomto kalendári je zvláštnosťou týždeň, v ktorom je síce prvým dňom nedeľa, ale sviatočným dňom je piatok! Arabský názov piatku je »jaum al-džuma« a význam tohto názvu je »deň zhromažďovania sa«, resp. »deň spoločenstva«. Hoci islamské náboženstvo je evidentnou zmesou judaizmu a kresťanstva, práve principiálne odchýlky od judaizmu a kresťanstva potvrdzujú, že nejde o nepresnosti, ale o premyslený útok proti obom náboženským smerom. Piatok – ako zhromažďovací deň stúpencov Mohameda – bol predovšetkým útokom proti sobote!

 

Francúzsky revolučný kalendár

Tento kalendárny systém bol zavedený 5. októbra 1792 na základe uznesenia národného konventu. Kalendár bol motivovaný trendom Francúzskej revolúcie a preto sa jeho začiatok vzťahoval na 22. september 1792, čo bol deň vyhlásenia republiky. Roky sa značili rímskymi číslicami, pričom rok 1792 bol vyhlásený za rok prvý. Rok pozostával z 12 mesiacov a každý mesiac mal 30 dní. Posledných 5 dní v roku bolo venovaných ľudovým slávnostiam. Sedemdenné týždne boli zrušené a mesiac sa delil na tri dekády. V rámci dekády sa dni nazývali jednoducho prvý, druhý, tretí, … desiaty, pričom desiaty deň mal byť sviatočný. Deň bol rozdelený dekadickým princípom na desať hodín, hodina mala 100 minút a minúta 100 sekúnd. Toto dekadické delenie dňa bolo zrušené ako prvé, už v roku 1795, a nahradené pôvodným delením dňa na 24 hodín so 60 minútovou hodinou a 60 sekundovou minútou. Kalendár trval do 31. decembra 1805, teda 13 rokov. Zrušený bol 1. januára 1806.  V prílohovej časti v tabuľke č. 16 sú prehľadne predložené názvy mesiacov. Názvy oznamujú stav v prírode a prípony v názve zjednocujú každé ročné obdobie.

 

Ruské nepereryvky

Slovo nepereryvky znamená doslovne »neprerušence«. Bola to snaha vytvoriť týždne bez dňa odpočinku, teda snaha o zrušenie sedemdenného Božieho cyklu. Tento pokus trval však veľmi krátko. V roku 1929 bol v ZSSR zrušený sedemdenný týždeň a zavedený päťdenný. V päťdennom týždni boli 4 pracovné dni a 1 deň voľna. Voľný deň bol »putujúci«, čo znamená, že bol pre každé pracovné odvetvie iný a taktiež pre rôzne kraje bol rôzny. Z toho vyplynuli hrozné chaotické situácie, lebo príbuzní, ktorí pracovali v rôznych odvetviach, mali deň voľna v rôznych dňoch, čiže sa nemohli spolu stretávať. Podobne návštevy príbuzných v iných mestách sa nedali plánovať na voľný deň, lebo neexistovali žiadne koordinačné prehľady o tom, kde je kedy voľný deň. Po dvoch rokoch zmätkov sa tento systém zrušil a od roku 1932 sa nahradil šesťdenným týždňom. Rok bol rozdelený na 12 mesiacov a mesiac mal 5 šesťdenných týždňov, pričom február končil dlhým desaťdenným týždňom. Voľným dňom bol šiesty deň a bol to evidentný útok proti sobote. Systém trval desať rokov a počas trvania narobil hrozné zmätky a nedozierne škody. Od 27. 6. 1940 začal platiť znovu gregoriánsky kalendár s 52 sedemdennými týždňami.

 

Snahy OSN

Hospodárska a sociálna rada OSN sa snaží už niekoľko desaťročí nájsť vhodnejší kalendárny systém. Uvediem dva príklady tohto trendu. V roku 1953 bol predložený na prejednanie v OSN projekt tzv. »svetového kalendára«. Kalendár sledoval princíp štyroch rovnako dlhých štvrťrokov a tomuto princípu násilne prispôsoboval ostatné nižšie delenie. Štvrťrok mal mať 3 mesiace a celkove 13 sedemdenných týždňov, teda spolu 91 dní. Keďže uvedený návrh nebol prijatý, v OSN sa vážne jednalo v rokoch 1954 – 1956 o návrhu filozofa menom Auguste Comte, ktorý v roku 1849 navrhol kalendárny systém s 13 mesiacmi po 28 dní. Teda mesiac by trval rovné 4 týždne. Na konci roka mal byť pripočítaný 1 deň ako deň mieru a priateľstva. Deň priestupného roka mal byť medzi júnom a júlom. Návrh taktiež nebol prijatý, lebo číslo 13 sa nedá deliť na dve polovice a štyri štvrtiny.   Pri OSN ostáva stála komisia, ktorá spracúva nové návrhy na zavedenie päťdenného alebo šesťdenného týždňa. Uvádzam k tomu len jedno výstižné stanovisko: » Keby OSN prijala kalendár s päťdenným, alebo šesťdenným týždňom, zničila by niečo, čo už trvá celé tisícročia – ani pri prvej úprave kalendára nariadenej Júliom Caesarom v roku 46 pred naším letopočtom, ani pri druhej úprave kalendára Gregorom XIII. v roku 1582, nebol narušený sled dní v týždni. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota nedeľa za sebou nasledujú už po tisíce rokov bez ohľadu na úpravy mien alebo dĺžky mesiacov, skracovanie či predlžovanie rokov [7] «.

 

Súčasný katolicizmus

Staroveký pohanský Rím mal pred 2000 rokmi osemdenný týždeň. Súčasný pápežský Rím ešte nemá diktát nad celým svetom, preto nemôže nariadiť vládam, aby osemdenný týždeň zaviedli. Nuž aspoň vyjadruje svoj odmietavý postoj voči Božiemu sedemdennému cyklu, a síce tak, že nariaďuje svojím podriadeným svätiť „každý ôsmy deň“ : »Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mystérium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies Dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka[8]

  

Zhrnutie

Uvedených päť príkladov, z rôznych období, z rôznych častí zeme, z výrazne rozdielnych politických a náboženských systémov združuje spoločný menovateľ – boj proti siedmemu dňu …

  • Uvedené príklady pochádzajú z časového rozpätia skoro tisícštyristo rokov, čo znamená, že spoločným vodcom nemôže byť človek.
  • Uvedené príklady sú z takých rozdielnych politických prúdov, že vodcom nemôže byť ani skupina ľudí.
  • Uvedené príklady majú také rozdielne vieroučné podstaty, že vodcom nemôže byť ani náboženské učenie.

Uvedené príklady najpresvedčivejšie ukazujú, že útoky proti siedmemu dňu … nie sú vecou vlády, ani politického systému, ani náboženstva, ale je to trend diablovej taktiky a jeho úskočného boja.

 

 

 

Čítať ďalej