Warning: include() [function.include]: open_basedir restriction in effect. File(/usr/share/pear/php-utf8/utf8.inc) is not within the allowed path(s): (/tmp:/usr/share/php:/usr/local/lib/php/pear:/etc/apache2/scripts:/usr/local/etc/apache22/scripts:/home/html/dobreslovo.sk) in /home/html/dobreslovo.sk/dobreslovo.sk/data/wp-content/plugins/wpaudio-mp3-player/wpaudio.php on line 245
 2.3 – Kanonizácia | Dobré Slovo

2.3 – Kanonizácia

 

KANONIZÁCIA

 

Čo máme rozumieť pod slovom kanonizácia?

Slovo „kánon“ znamenalo v gréčtine pôvodne prút. A keďže na meranie dĺžok sa používala tyčka zhotovená z prútu, začalo sa jej hovoriť „kánon“ vo význame merítko. Tak vznikol prenesený význam tohto slova – „mierka, merítko, norma“.

V biblickej terminológii má toto slovo svoj osobitný význam. Kánon je norma, ktorá určuje, z čoho je biblia zostavená. Zavedenie takejto normy do praxe a jej rešpektovanie pri vydávaní biblie sa nazýva kanonizácia.

Kánon je teda záväzný zoznam kníh, ktoré má Biblia obsahovať.

 

Aký je počet kníh v Biblii pre katolíkov a ostatných?

Každá z oboch častí biblie obsahuje určitý počet spomínaných knižočiek. Nová zmluva obsahuje 27 kníh, a sú to tie isté knihy pre evanjelikov i pre RKC. Teda v NZ nie je žiaden rozdiel. Stará zmluva obsahuje 46 záväzných kníh pre katolíkov a 39 kníh pre ostatných kresťanov. Židovský kánon obsahuje len 24 záväzných kníh.

 

Kto spôsobil túto rozdielnu zostavu – kanonizáciu?

Správnym zodpovedaním tejto otázky môžeme dôjsť k veľmi závažnému zjednocujúcemu prameňu.

Odpoveďou však nie je, kto to spôsobil, ale kto bol oprávnený robiť kanonizáciu SZ!

Ak vieme, že NZ je písmo záväzné pre kresťanov, patrilo by sa vedieť, že SZ samotný – bez NZ – je písmo dodnes záväzné pre judaizmus. Z toho vyplýva oblasť kompetencie. Keby teraz Židia chceli kresťanstvu diktovať, ktoré knihy má NZ obsahovať a ktoré treba dať preč, považovalo by sa to za hrubý zásah do vnútorných vecí kresťanov. Ale rovnako nesprávne bolo, keď RKC urobila výber starozákonných kníh bez ohľadu na ten výber, ktorý urobili Židia.

Nevieme presne, kedy bola napísaná najstaršia kniha SZ, ale vieme pomerne presne, že poslednou knihou SZ bolo proroctvo Malachiášovo, a ten dopísal svoju knihu asi roku 435–430 pred Kristom. Od tohto dátumu môžeme považovať SZ za kompletný. To je súčasne najstarší dátum, kedy mohla kanonizácia SZ prebehnúť v definitívnej forme.

Dá sa predpokladať, že dávno pred týmto termínom musela existovať určitá záväzná zbierka kníh. Židia si svoje knihy starostlivo archivovali, avšak r. 586 pred Kristom bol zničený Šalamúnov chrám, a spolu s ním i chrámový archív, ktorý uchovával posvätné texty. Keď sa Židia vrátili zo zajatia, začali znovu budovať archív svojich posvätných kníh, čo možno považovať za prirodzený priebežný proces kanonizácie.

Ukončenie tohto procesu ovplyvnila tragédia. V roku 70 nášho letopočtu bol zničený jeruzalemský chrám a židovská štátoprávna pospolitosť zanikla. Židia boli rozptýlení, šírili sa rôzne sekty. Za najsilnejšiu a najobávanejšiu sektu Židia považovali kresťanov.

Aby sa zamedzilo prenikaniu iného učenia do judaizmu, Židia zvolali asi roku 90 nášho letopočtu synodu do Jamnie, kde sa dohodli, ktoré knihy budú pre judaizmus záväzné. A to je súčasne dátum, kedy bol proces kanonizácie Starého zákona dokončený. Pre jamnijský kánon sa zaužíval častejší názov „hebrejský kánon“, alebo „palestínsky kánon“, a v nezmenenej podobe ho dodnes používajú Židia i kresťania.

 

RKC nemohla prijať hebrejský kánon ak má len 24 kníh

To je zase len neznalosť. Lebo 24 kníh podľa jamnijskej kanonizácie obsahuje presne tie isté knihy, ktoré používajú evanjelické cirkvi. Len spôsob počítania sa odlišuje, takže jamnijských 24 je kresťanských 39. Ukážeme si to prakticky:

¨  Tóra (Zákon) je základom hebrejského kánonu a obsahuje 5 kníh Mojžišových (grécky názov Pentateuch). To je rovnaký počet aj pre kresťanov.

¨  Nebím (Proroci) je zbierka 8 prorockých kníh. Sú to nasledovné knihy: Jozue, Sudcov, Samuelove knihy, Kráľovské knihy, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Dvanásť malých prorokov. Kresťania však počítajú Samuelove knihy za dve, Kráľovské knihy za dve a Dvanásť malých prorokov ako 12 samostatných kníh. Takže rozsahom ide o tie isté knihy, ale líšia sa počtom – kresťania tu majú 21 kníh, teda o 13 kníh naviac.

¨  Ketubím (Spisy) obsahuje 11 nasledovných kníh: Žalmy, Job, Príslovia, Rút, Pieseň Šalamúnova, Kazateľ, Plač Jeremiášov, Ester, Daniel, Ezdráš a Nehemiáš, Knihy kronické (Paralipomenon). Kresťania počítajú Knihy kronické za dve a Ezdráša a Nehemiáša samostatne. Taktiež je tu zhodný rozsah kníh, ale rozdielny počet – kresťania majú 13 kníh, čiže naviac o 2 knihy.

Uvedené knihy sa nazývajú protokanonické (gr. prótos – prvý; prvotný), pretože sú obsiahnuté vo všetkých troch typoch kánonu – hebrejskom, evanjelickom i katolíckom.

V rannej cirkvi sa stávalo, že v niektorých starozákonných kódexoch sa nachádzalo len 22 kníh. Bolo to spôsobené tým, že niektorí pisári pripájali knihu Rút ku knihe Sudcov a Plač Jeremiášov k Jeremiášovej knihe. Tu však išlo o chybu, a nie o spor. Teda 39 = 39. Židia si uvedomujú, že počet ich spisov je 39, ale aby počet kníh zodpovedal počtu hlások v hebrejskej abecede, urobili z toho 24 kníh.

 

Ako vzniklo katolíckych 46 kníh?

Pochádza to z použitia nerovnakých prameňov.

Zatiaľ čo evanjelickí kresťania rešpektujú fakt, že SZ je hebrejského pôvodu, a teda treba brať za záväzný ten kánon, ktorý stanovili Židia, RKC si vzala za záväzný grécky prepis SZ. A ten má o sedem kníh viac.

Tento grécky prepis SZ má meno Septuaginta. Vznikol v treťom alebo druhom storočí pred Kristom v egyptskej diaspóre Židov. Neskôr bol podľa tohto prepisu zostavený tzv. „alexandrijský kánon“. Podľa povesti tento preklad dal vyhotoviť egyptský kráľ Ptolemaius Filadelfus veľmi zvláštnym spôsobom. Dal vylodiť sedemdesiat vtedajších špičkových znalcov písma na ostrove Patmos a zabezpečil, aby po celú dobu práce neboli rušení. Vrátili sa pre nich, až keď bol preklad hotový. Z toho pochádza názov Septuaginta (lat. septuaginta – sedemdesiat). Niektoré pramene uvádzajú, že prekladateľov bolo v skutočnosti 72 – z každého pokolenia Izraela po 6 zástupcov. Iné staré pramene uvádzajú, že preklad bol ukončený v rekordnom čase za 70 dní a z toho pochádza jeho názov. I keď sa nezachovali historicky presné údaje o vzniku Septuaginty, zato sa však zachovala samotná Septuaginta v nezmenenej podobe, a dodnes sa používa. Úlohou prekladateľov bolo preložiť z hebrejčiny všetky posvätné knihy do vtedajšieho najrozšírenejšieho jazyka, ktorým bola gréčtina. Keďže v tej dobe ešte nebol ustanovený židovský kánon SZ, nemohlo byť presne určené, ktoré knihy sa majú prekladať a ktoré nie. A tak sa v tomto preklade objavilo aj sedem kníh, ktoré sa nenachádzajú nikde inde. Týchto sedem kníh RKC nazýva deuterokanonické (gr. deuteros – druhý, druhotný).

 

V tejto veci treba vedieť, že

¨  najprv vznikol kánon jamnijský, potom kánon evanjelický, a nakoniec kánon RKC;

¨  kánon RKC vznikol posledný a bol len protireakciou na kánon evanjelický, ktorý bol uvedený o 12 rokov skôr;

¨  v kánone RKC názov „deuterokanonické knihy“ priniesli samotní predstavitelia RKC. Teda sami priznávajú, že tieto knihy sú druhotné. Nie vo význame časovom, ale hodnotou druhotné!

 

Sú deuterokanonické knihy nepravé?

O pravosť tu predsa nejde. Ide o to, či do Biblie patria alebo nie. Súčasná doba je charakteristická tým, že dnes si už každý trochu sčítaný človek môže sám overiť desiatky faktov, ktoré hovoria v neprospech deuterokanonických kníh. Na posúdenie niekoľko z nich uvádzam.

¨  Prvým faktom je, že Židia tieto knihy nezaradili do svojho kánonu a dodnes sa od nich dištancujú. Ranná cirkev radostne uvítala existenciu gréckej Septuaginty, a hojne ju používala. Spočiatku bola Septuaginta pomocou pre prvotnú cirkev. Ale veľmi skoro došlo k vážnym rozporom so Židmi, ktorí v nej zistili mnohé nepresnosti a časť prekladu nebola preložená doslovne. Preto sa Židia od tohto prekladu dištancovali a začali používať od druhého storočia presnejšie grécke preklady – Aquilov (135), Teodociónov (180) a Symmachov (asi 198). Samozrejme, že i západní kresťania pochopili, že potrebujú dobrý preklad, a tak vzniklo niekoľko latinských verzií, avšak nie veľmi vydarených. Preto rímsky biskup Damasus roku 382 poveril učeného mnícha Hieronyma, aby tie existujúce latinské verzie opravil. Hieronymus 3 roky pracoval na revízii latinských textov. Potom sa však rozhodol pre vlastný latinský preklad priamo z hebrejčiny. Začal v roku 390 a dokončil ho okolo roku 406. Kresťania spočiatku tento preklad odmietali, ale neskôr sa veľmi osvedčil, rozšíril a pre všeobecnú obľúbenosť ho začali nazývať Vulgata (lat. vulgatus – všeľudový, všeobecne medzi ľudom rozšírený). Bola to vlastne prezývka, avšak zaužívala sa a dnes je tento názov oficiálnym termínom.

¨  Druhým faktom je odmietavé stanovisko Hieronyma voči deuterokanonickým knihám. Hieronymus síce zachoval počet kníh podľa Septuaginty, avšak SZ prekladal z hebrejčiny a nie z gréčtiny! Z toho dôvodu 5 deuterokanonických kníh vôbec nepreložil a do Vulgaty boli prevzaté zo starších latinských prekladov. Ďalšie dve deuterokanonické knihy síce preložil, ale viditeľne ledabolo, takže v roku 1976 museli byť tieto dve knihy preložené pre Neovulgatu úplne samostatne. Jedná sa o knihu Judit a knihu Tobiáš. Úvod k týmto dvom knihám z Písma svätého, vydaného RKC, hovorí sám za seba.

»Keďže Hieronym si málo cenil knihu Tobiáš, preložil ju narýchlo za jeden deň, a len preto, aby vyhovel naliehavým žiadostiam biskupov Chromantia a Heliodora. Okrem toho do prekladu uviedol niektoré svoje moralizačné dodatky, napríklad verše 2:12–18; 3:18–22; 6:16–22; 7:14–15.«

»Hieronym v úvode Knihy Judita spomína, že v latinských rukopisoch našiel mnoho variantov. Vyznáva, že sa pokúsil o revíziu latinského textu podľa aramejskej osnovy, ale že mu veľmi nezáležalo na presnom podaní textu: prekladal ho viac podľa zmyslu, než v jeho slovnom znení, mnoho veršov vynechal a preklad urobil cez jednu noc. Preto sa text Vulgaty pri prekladoch do moderných jazykov už viac nepoužíva: takmer všetky dnešné preklady a Nová Vulgata používajú za základný text grécku recenziu Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu s prípadnými opravami podľa iných gréckych manuskriptov a Starolatinského prekladu. Aj tento úvod a rozdelenie Knihy Judita sú k textu preloženému z gréckej osnovy«. [i] 

¨  Tretím faktom je, že dve z deuterokanonických kníh neboli pôvodne napísané v hebrejčine ani v aramejčine, ale v gréčtine. Sú to Druhá machabejská kniha a Kniha múdrosti. Ak pripustíme, že posledná kniha SZ podľa židovského kánonu pochádza asi z roku 430 pred Kristom, tak 2. Machabejská kniha tam jednoznačne nemôže patriť, lebo pochádza najskôr z roku 130 pred Kristom. Predpokladá sa, že uvedené dve knihy boli do Septuaginty priložené dodatočne. Taktiež kniha Judit bola pravdepodobne do Septuaginty pridaná dodatočne, pretože jej vznik sa datuje na začiatok 1. storočia pred Kristom, a vtedy Septuaginta už existovala.

¨  Štvrtým faktom je, že deuterokanonické knihy boli po celý čas zdrojom nešvárov a nejednotnosti kresťanov, lebo sú dva typy biblií: S deuterokanonickými knihami a bez nich. RKC celých tisíc rokov tento problém neriešila a dodnes v ňom nie je jednotná. Luther v roku 1534 uzavrel tento problém za reformované kresťanstvo tak, že definoval tieto knihy ako »užitočné, ktoré sa však nemôžu stavať na roveň k inšpirovanému Písmu svätému«. Tridentský koncil 8. apríla 1546 na protest voči Lutherovi uzákonil deuterokanonické knihy za záväzné pre RKC. Fakt, že ich samotná RKC nazvala „deuterokanonické“, naznačuje, že i pre ňu sú druhotné. Westminsterská konfesia v roku 1648 deuterokanonickým knihám odmietla priznať inšpirovanosť a v roku 1827 Biblická spoločnosť prijala uznesenie vydávať biblie bez týchto kníh.

¨    Piatym faktom je skutočnosť, že Pán Ježiš veľmi často citoval SZ, ale ani jeden jeho citát v NZ nepochádza z niektorej z týchto kníh.

¨  Šiestym faktom je, že aj apoštol Pavol cituje vo svojich listoch niekoľkokrát starozákonné pasáže zo Septuaginty, ale nepoužil žiadnu časť z týchto sporných kníh.

¨  Siedmym faktom je, že naši vierozvestcovia – Konštantín a Metod – preložili do staroslovienčiny postupne celú bibliu, ale 1. a 2. knihu Machabejskú vynechali.

¨  Ôsmy fakt je snáď najpresvedčivejší. Slovo živého Boha je pravdou! Keby teda deuterokanonické knihy mali do Biblie patriť, museli by byť predovšetkým pravdivé! A my vieme, že tieto knihy pôsobia mnoho problémov práve tým, že nie sú pravdivé! Ibaže RKC nedokáže nazvať veci pravým menom, a tak namiesto slova lož používa zjemňujúci výraz nepresnosť. Otázku pravdivosti najlepšie ilustruje úvod ku knihe Judit, nachádzajúci sa v Písme svätom, ktoré vydala RKC:

» 4.2 Problém historickosti. Všetky tieto historické, chronologické, geografické a iné údaje spôsobujú veľa vážnych problémov, lebo nezodpovedajú vedeckým poznatkom z dejín starovekého Blízkeho východu. Uvádzame iba tie najvýraznejšie nepresnosti a nedôslednosti: 1. Nabuchodonozor (605–562 pred Kristom) nebol kráľom Asýrčanov, ale Babylončanov, a nikdy nevládol v meste Ninive, ktoré zaniklo s Asýrskou ríšou r. 612 pred Kristom.«

» 4.3 Hypotetický záver. Všetky tieto konštatácie a náznaky privádzajú k záveru, že Kniha Judita nie je historický spis v pravom zmysle slova. Údaje o osobách a situáciách sa vzťahujú na časový rozsah viacerých storočí, kým udalosť zachytená v Knihe sa odohrala iba za niekoľko mesiacov. Autor spisu spája mená a skutočné fakty z rôznych období a vytvára dielo, ktoré nemožno presne zaradiť do určitého historického rámca.« [ii]

¨  Deviaty fakt udáva samotná RKC a je zapísaný v úvode Biblie, vydanej RKC, nasledovne: »Názvom deuterokanonické knihy sa chce iba pripomenúť, že kanonickosť daných spisov sa neuznávala hneď od začiatku a všade v Cirkvi. Čo sa týka výrazu deuterokanonické spisy, treba poznamenať, že ide o termín zaužívaný iba od čias Sixta Sienskeho (1520–1569) v katolíckej tradícii, kým protestanti ich nazývajú apokryfy…« [iii]

 

Čo sú apokryfy?

Svetovým – a teda aj slovenským – jazykovým problémom je nejednotnosť RKC a evanjelických cirkví pri zostave kresťanskej terminológie. Takže ak použijeme dáky výraz, najprv si musíme objasniť, čo jedni a druhí pod výrazom rozumejú, a potom sa dohodnúť, čo budeme pod daným výrazom rozumieť odteraz my. Grécke slovo „apokryfos“ znamená skrytý, ukrytý. V tom sme jednotní.

¨  Sedem kníh SZ, ktorými sa líši alexandrijský kánon od hebrejského sa nazýva:

                            v RKC                            deuterokanonické knihy

                            v pravoslávnej cirkvi        nekanonické knihy

                            v EC                               starozákonné apokryfy

¨  Po jamnijskej synode, keď Židia dostali záväzný kánon, ostatné posvätné knihy odvrhli a zničili. Mnohé z nich sa však dodnes uchovali a nazývajú sa:               

                               v RKC         apokryfy

                               v EC            pseudoepigrafy, resp. pseudepigrafy

¨  Staré vydanie Vulgaty (tzv. klementínske vydanie z roku 1592) obsahovalo na konci – za NZ – prídavok, ktorý mal názov apokryfy. Evanjelici ich nazývajú pseudoepigrafy.

¨  Okrem toho existujú rôzne knihy a evanjeliá, týkajúce sa NZ. Tieto sa nazývajú svorne v RKC i evanjelických cirkvách novozákonné apokryfy. Najznámejšie sú Tomášovo evanjelium, Petrovo evanjelium, Evanjelium egyptské a Nikodémovo evanjelium.

Na otázku „Čo sú apokryfy?” môžeme odpovedať , aby to pochopili všetky kresťanské prúdy. Tu je odpoveď:

Apokryfy sú knihy, ktoré do kánonu Biblie nepatria.

 

Čítať ďalej