Warning: include() [function.include]: open_basedir restriction in effect. File(/usr/share/pear/php-utf8/utf8.inc) is not within the allowed path(s): (/tmp:/usr/share/php:/usr/local/lib/php/pear:/etc/apache2/scripts:/usr/local/etc/apache22/scripts:/home/html/dobreslovo.sk) in /home/html/dobreslovo.sk/dobreslovo.sk/data/wp-content/plugins/wpaudio-mp3-player/wpaudio.php on line 245
 Genéza soboty | Dobré Slovo

2. GENÉZA SOBOTY

 

Jeden padlý anjel

je v Biblii spomenutý ako zastierajúci cherub.

On okrem iného spôsobuje, že jasné a jednoznačné slovo

stáva sa nejasným a mnohoznačným.

 

  

Vymedzenie pojmov

  

Aby sme zvládli potrebný výklad, je nutné najprv zvládnuť základné pojmy a súvislosti. A aby sme mohli správne pochopiť otázku siedmeho dňa, je treba najprv vysvetliť významy určitých slov a tiež fakty, ktoré ovplyvňujú náš názor. Preto sa o to pokúsime v tejto kapitole. Tu však treba upozorniť, že bez zvládnutia základných pojmov nie je možné porozumieť jadru tejto knihy.

Biblia je kniha, ktorá síce bola písaná ľuďmi, ale diktoval ju Boží Duch. Toto Sväté písmo nazývame inšpirovaným Božím slovom. Avšak v Biblii sa nachádza aj Bohom neinšpirované slovo, ktoré má ľudskú redakciu. Toto neinšpirované slovo má rozmanitý charakter. Sú to poznámky, konkordančné znamienka, vysvetlivky, ale tiež názvy jednotlivých perikôp a členenie kníh na kapitoly a verše.

Rozdiel medzi inšpirovaným a neinšpirovaným slovom je veľmi výrazný. Zatiaľ čo inšpirované Božie slovo je dokonalé a preto večné, nemenné, pravdivé a neomylné, neinšpirované slovo je nedokonalé, a preto môže byť zostavené chybne a nevhodne. Z toho dôvodu je potrebné mať na zreteli, že neinšpirovaná časť Biblie je meniteľná a nezáväzná! Jej pôvodným účelom je napomáhať pri orientácii v inšpirovanej časti.

Vysvetlivky, poznámky, nadpisy perikôp a konkordančné znamienka sú spravidla v každom vydaní Biblie iné a sú výsledkom úpravy vydavateľa, na základe jeho náboženskej príslušnosti. Taktiež poradie jednotlivých kníh v Biblii je dielom ľudskej redakcie.  

V ďalšom sa chcem venovať členeniu Biblie.

  

Členenie Biblie

Členenie Biblie na kapitoly a verše je v súčasnosti všade jednotné takmer vo všetkých vydaniach Biblie.

Rozdelenie na kapitoly sa pripisuje parížskemu profesorovi Štefanovi Langtonovi a datuje sa na začiatok 13. storočia. Rozdelenie kapitol na verše urobil Francúz Robert Estienne známy ako Robert Stephanus. Žil v rokoch 1503–1559. Pôvodné rozdelenie urobil v roku 1551 na gréckom texte Biblie a v roku 1555 to zaviedol aj do latinského textu Vulgáty.

Hoci je známe, že toto rozdelenie má veľa vážnych chýb a nedostatkov, neuvažuje sa s jeho úpravou, lebo je prijaté na celom svete a práve jednotnosť tohto rozdelenia je jeho hlavnou devízou. Je to výborná pomôcka pri práci s Bibliou, lebo umožňuje jednotnú orientáciu v ktorejkoľvek časti Biblie. Treba však pamätať, že ani kapitoly ani verše nie sú Bohom predpísané časti, lebo Boh dal zapísať svoje Slovo bez tohto rozdelenia.

A práve tu chcem upozorniť na výrazne chybné rozdelenie prvých dvoch kapitol hneď na začiatku Biblie. V knihe Genezis, ktorá sa tiež nazýva Prvá kniha Mojžišova, obsahuje prvá kapitola 31 veršov. Teda končí šiestym stvoriteľským dňom. Siedmy deň Božieho stvoriteľského diela je už zaradený do druhej kapitoly, čím sa skresľuje pohľad na celistvosť Božieho stvoriteľského diela.

Toto chybné rozdelenie si uvedomujú biblisti na celom svete a jednotlivé vydavateľské redakcie sa snažia dostupným spôsobom o nápravu. Väčšinou je náprava dosiahnutá tým, že celé stvoriteľské dielo – vrátane siedmeho dňa – je považované za jednu perikopu a tá je označená výrazným nadpisom. Rád by som upozornil na originálne riešenie tohto problému v slovenskom katolíckom preklade Biblie, vydanom v Ríme roku 1995. V tomto vydaní je celé stvoriteľské dielo opísané v samostatnom oddiele s kontrastným nadpisom »Stvorenie sveta« a jednotlivé stvoriteľské dni sú rozdelené do samostatných perikôp so samostatnými nadpismi. Čiže oddiel »Stvorenie sveta« obsahuje aj siedmy stvoriteľský deň a ďalší oddiel začína až druhou časťou štvrtého verša v druhej kapitole.

Možno si kladiete otázku, či je až také dôležité, ako je text rozdelený ak obsah ostáva ten istý. Nuž – rozdelenie dôležité je! Lebo práve toto rozdelenie spôsobilo vo väčšine vydaní Biblie, že siedmy deň nie je považovaný za súčasť stvoriteľského diela a je chápaný len ako akýsi prívesok, či dodatok k stvoriteľskému dielu. Ako by išlo o súkromný doplnok Stvoriteľa k správe o stvorení. V druhej časti knihy uvidíme a pochopíme, prečo je dôležité správne rozdelenie.

  

Zhrnutie

Účel tejto časti výkladu bol ten, aby sme si uvedomili, že

  • Božie stvoriteľské dielo tvorí kompaktný celok
  • Opis Božieho stvoriteľského diela končí v Ge 2:4

 

Význam kľúčových slov V  Ge 2:1–4

  

Pozrime si opis siedmeho dňa v správe o stvorení sveta. Aby sme zvýraznili náplň siedmeho dňa, čítajme každý verš samostatne.

Genezis – Kapitola 2.

1 Takto boli ukončené nebo a zem a všetky ich voje.

2 Siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil.

3 I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil.

4 Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené. V tom čase, keď Pán, Boh, urobil zem a nebo.

 

V uvedených veršoch je potrebné objasniť význam štyroch slov, ktoré bežne používame, ale ich obsah nerozumieme. Sú to slová požehnať, zasvätiť, odpočinúť a Pán.

 

Prvé slovo – požehnať

Slovo požehnať znie v hebrejčine barak.

Požehnanie predstavuje prejav nekonečného prúdu Božej priazne a milosti. Preto sa nedá skutočný a úplný význam pojmu požehnanie nijako opísať ani dokonale pochopiť. Ľudský rozum nie je schopný obsiahnuť tie úžasné nevyspytateľné možnosti Boha, ktorými On môže a je schopný prejaviť svoju priazeň. Teda – požehnanie je obrovský nevyčerpateľný balík Božej priazne a milosti, obsahujúci postoj, vzťah, náklonnosť i dobrorečenie Boha, obdarenie láskou a šťastím, úspechom a pokojom a ešte mnohými nespočetnými prvkami božského charakteru, ktoré ľudská myseľ nedokáže registrovať ani ako pojmy.

Do gréčtiny bolo slovo barak preložené slovom eulógein, čo v doslovnom preklade znamená dobrorečiť. Uvedomujeme si pritom, že niektoré naše výrazy nevystihujú plnohodnotne význam v pôvodinách. Tak je to aj v tomto prípade, lebo v požehnaní je obsiahnuté aj dobrorečenie, ale dobrorečenie je len štipôčka z toho nekonečného celku, ktorý sa nazýva požehnaním.

Ak si uvedomujeme to nekonečné »plus«, ktorým požehnanie je, treba si uvedomiť aj niekoľko faktov, ktoré sa požehnania týkajú.

1. Boh žehná aj tým, ktorí sú v blízkosti jeho požehnania, ak sú tam ako priaznivci.

2. Existuje „miera požehnania«, ktorej maximum je plnosť.

3. Aj neživé veci a predmety môžu byť požehnané.

4. Aj prostredníctvom neživých predmetov možno mať podiel na požehnaní, ktorým sú ony požehnané (napríklad Biblia, alebo sobota).

5. Opakom požehnania je zlorečenstvo a kliatba.

 

požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. (Ge 2:3)

 

Druhé slovo – zasvätiť

Slovo zasvätiť je odvodené od slova svätý a svätý znie v hebrejčine kádoš. V náboženskej terminológii sa slovo svätý používa často v nevhodných slovných spojeniach a jeho skutočný význam pozná málokto. Žiaľ, aj väčšina tých, ktorí poznajú skutočný význam slova svätý, v konkrétnych prípadoch si tento význam neuvedomujú, hoci hebrejské slovo kádoš je pomerne presne definovateľné. Kádoš znamená oddelený. Nie je to však oddelenie prehradením, ale oddelenie vyčlenením. Aby sme pochopili význam slova kádoš, pomôžeme si praktickým príkladom.

Predstavme si, že do kostola alebo zhromaždenia príde bohatý brat Ján Fazuľa a dá vyhlásiť oznam, že daroval svojmu zboru či farnosti 100 spevníkov. Súčasne upozorní, že jeden spevník chce používať v tomto kostole on a preto prosí ostatných, aby to rešpektovali. Všetky spevníky, okrem toho jedného si môžu prítomní bratia a sestry zdarma rozobrať, ale ten jeden sa uloží v predposlednej lavici, kde Ján Fazuľa zvykne sedávať. Čo sa stane? Veriaci v tom kostole budú rešpektovať Fazuľovo želanie a spevník, oddelený pre Fazuľu, začnú volať Fazuľov spevník. Keby niekto chcel Fazuľov spevník vziať, ostatní ho upozornia, že je to spevník Fazuľov a treba ho nechať na svojom mieste, aby ho mohol Fazuľa použiť, keď príde.

Ak takéto oddelenie vykonal Boh, tak to, čo on oddelil nazývame Božie, alebo sväté.

Je veľmi dobré, že slovo Kádoš prekladáme do slovenčiny slovom svätý – teda jedinečným výrazom, ktorý sa používa len na označenie Božieho vlastníctva. Takže teraz už prakticky začíname chápať, že všetko, čo je Božie, môžeme nazývať sväté, lebo si to vybral a oddelil pre seba Boh. Treba však vedieť i to, že svätým sa nestane človek alebo predmet tak, že ho kňaz vysvätí, okiadza kadidlom, alebo mrmlavými formulkami v kostole premieňa na svätosť. Predmet sa stáva svätým tak, že si ho vybral – spomedzi ostatných – Boh! U človeka je to dvojstupňové. Prvý stupeň znamená, že si človeka vybral Boh a druhý stupeň znamená, že to človek prijal.

Pojem svätý je pre človeka jeden z najdôležitejších pojmov v Biblii. Svätý nie je forma výnimočnosti, ale je to druh Božieho vlastníctva. Bránou do tohto vlastníctva je posvätenie, respektíve zasvätenie, čo je v podstate akt vyňatia z obecného užívania a príprava na užívanie pre Boha.

Tým je zodpovedaná aj otázka čistoty. Posvätenie – z ľudského hľadiska – nie je úkon kultového očisťovania, ale úkon odovzdávania sa Bohu. A Boh sa už dokáže postarať, aby to, čo použije, bolo absolútne čisté. Sám zabezpečuje svoju ochranu nad tým, čo vyčlenil na používanie len pre seba.

Pokiaľ ide o ľudí, Boh chce aby ľudia vedeli o tom, čo je pre neho sväté, a síce preto, aby k tomu prechovávali náležitú úctu.

I požehnal siedmy deň a  zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. (Ge 2:3)

 

Tretie slovo – Pán

V druhej kapitole knihy Genezis má druhá časť štvrtého verša vedľa slova Boh v slovenských prekladoch slovo Pán, alebo v iných prekladoch slovo Hospodin. To je zámerne zlý, zavádzajúci preklad! V hebrejčine je na tomto mieste meno Boha – JHVH. V slovenskom prepise je to JeHoVaH. Preto budeme v ďalšej časti tejto knihy používať meno JeHoVaH vrátane jeho všetkých tvaroslovných výrazov.

Že Boh je Pán, to nikto nepopiera. Ale »Pán« nie je meno Boha! Meno Boha je JHVH. A v ďalšom uvidíme, že slovo šábat sa úzko spája s menom JeHoVaHa. Preto je treba to meno poznať a nie ho ignorovať.

Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené. V tom čase, keď [JeHoVaH] Pán, Boh, urobil zem a nebo. (Ge 2:4)

 

Štvrté slovo – odpočívať

Hebrejské slovo šábat sa nachádza v Biblii prvýkrát v Ge 2:2,3 a jeho slovenský význam je odpočívať! Teda slovo odpočívať sa v Biblii nachádza prvý raz v Ge 2:2,3 pričom treba vedieť, že v hebrejskom origináli je na tomto mieste slovo  š á b a t .

 

Slovo šábat neznamená odpočinok vo význame oddych,

 pretože Boh nepotrebuje odpočívať,

 aby nazbieral nových síl.

Ale slovo šábat nie je ani názov dňa,

ani príkaz na plnenie čohosi,

ani zákaz robenia čohokoľvek.

 

Slovo šábat je výraz, vyjadrujúci odpočinok,

 ktorý nasleduje bezprostredne po tom, ako sa  p r e s t a l o  s činnosťou,

ktorá sa za(po)čala počinom.

Je to teda od-počinok od počinu,

 alebo v zrozumiteľnejšom podaní

 o d p o č a t i e   od   p o č a t i a .

 

Hebrejčina má niekoľko slov, ktoré sú v Biblii z nedostatku slovnej tvorivosti a odvahy preložené ako odpočívanie. Uvediem tri príklady.

N u a c h .  Toto slovo sa síce prekladá ako odpočinutie, ale nie je to v pravom zmysle slova synonymum pre šábat, hoci na prvý pohľad slovenský preklad ten dojem vytvára. Etymologicky [1] vhodnejší preklad slova nuach je oddych a rozumie sa tým odpočinok človeka. (Ruach = dych; nuach = oddych).

Š a a h   je oddych pri únave, znamená spočinúť a doslovný význam je »oprieť sa pod stromom«.

Š á m a t   označuje ležanie ladom, doslovne »nechať ležať v pokoji«.

Keďže slovenčina niekoľko hebrejských slov prekladá výrazom odpočívať, aby sme jedinečné slovo šábat odlíšili od ostatných slov podobného významu, budeme v tomto výklade používať na preklad slova šábat slovenský novotvar  o d p o č a ť  – v celej škále jeho tvaroslovia. Zdôrazňujem, že aj keď je slovo odpočať už v slovenčine archaizmus, je potrebné ho prijať ako novotvar – vyhradený výlučne na preklad hebrejského slova šábat! Slovo sobota budeme používať len v tých prípadoch, keď je potrebné pomenovať siedmy deň týždňa – teda vo význame názvu siedmeho dňa. Toto opatrenie je v tejto fáze objasňovania veľmi potrebné, a síce preto, aby sme sa vyhli nesprávne chápanému slovu sobota a tiež preto, aby sme rozlíšili

  • kde v Biblii ide o odpočatie Boha
  • kde v Biblii sa píše o oddychovaní človeka
  • kde ide o názov dňa

 

Keď si všetko vysvetlíme, a až všetko správne pochopíme, potom termín sobota môžeme začať slobodne používať – aj v tejto knihe v posledných kapitolách. Potom vo svetle Božieho slova budeme rozumieť pod pojmom sobota čosi viac ako názov dňa, čosi iné ako príkazy a zákazy. Pretože šábat nie je názov dňa, ani označenie siedmeho dňa, ani návod na sviatok, alebo náboženský obrad.

Šábat je odpočívanie Boha.

Pokiaľ ide o ľudí – sú len tí, ktorí odpočívajú s ním a tí, ktorí s ním neodpočívajú. Tí prví vedia čo a ako. A tých druhých  Boh oslovuje slovami:

Nerušte moje odpočívanie.

Ak prijmeme túto základnú pravdu, odpadnú všetky problémy okolo sporu »sobota či nedeľa« .

 

Chyby prevzaté zo septuaginty

 

V treťom storočí AC bol urobený preklad hebrejských starozákonných textov do gréčtiny[2]. Tento preklad SZ sa zachoval dodnes a nesie názov Septuaginta. Vznikol v egyptskej diaspóre [3] Židov, ale podnet pre jeho vznik dal egyptský faraón Ptolemaius Filadelfus. Presnejšie údaje o vzniku Septuaginty však nie sú známe.

Podľa povesti tento preklad vznikol zvláštnym spôsobom. Faraón dal vylodiť sedemdesiat vtedajších špičkových znalcov Písma na ostrove Patmos a zabezpečil, aby po celú dobu prekladateľskej práce neboli rušení. Loď sa pre nich vrátila, až keď bol preklad hotový. Z toho pochádza názov Septuaginta (lat. Septuaginta – sedemdesiat). Aristeova legenda uvádza, že prekladateľov bolo v skutočnosti 72 – z každého pokolenia Izraela po 6 zástupcov. Iné staré pramene uvádzajú, že preklad bol ukončený v rekordnom čase za 70 dní a z toho pochádza jeho názov.

Ranná cirkev Septuagintu hojne používala a spočiatku sa zdala byť pomocou – hlavne pre kresťanov, ktorí neovládali hebrejčinu. Bolo to preto, lebo vtedajším najrozšírenejším jazykom bola gréčtina a cez ňu sa stali starozákonné knihy dostupné vtedajšiemu kresťanstvu. Ale veľmi skoro došlo k vážnym rozporom so Židmi, ktorí v nej zistili nielen mnohé nepresnosti, ale i fakt, že časť prekladu nebola preložená doslovne. Okrem toho preklad obsahoval aj knihy, ktoré neboli súčasťou židovského kánonu – teda do SZ nepatrili! Preto sa Židia od tohto prekladu dištancovali a od druhého storočia začali používať presnejšie grécke preklady – Aquilov, Teodociónov  a Symmachov.

Aj keď sa nezachovali historicky presné údaje o vzniku Septuaginty, zachovala sa samotná Septuaginta a dodnes sa používa ako grécky porovnávací text starozákonných textov. Hoci je aj v súčasnosti Septuaginta medzi teológmi často používaná, veľmi obľúbená a považuje sa za nedoceniteľný zdroj informácií, holým faktom je skutočnosť, že tento preklad bol vždy zdrojom škriepok, nedorozumení a jalových dišpút. Mnoho bludných hypotéz malo svoj prameň práve v tomto preklade. A je nesporné, že hebrejská predloha pre preklad Septuaginty bola iná, ako v súčasnosti najstarší známy hebrejský text Starého zákona – Leningradský rukopis z roku 1008 AD.

V prípade kauzy »sobota či nedeľa« je Septuaginta hlavným zdrojom zastierania pravdy.

 

Preklad slova šábat do gréčtiny

V súčasnosti 99% kresťanov nemá ani tušenie, že v SZ sa nachádza slovo sobota popri tvare podstatného mena aj v tvare slovesa! Túto neinformovanosť spôsobil neinšpirovaný preklad Septuaginty.

V gréckom texte Septuaginty je činnostný tvar slova sobota zamaskovaný takým spôsobom, že bez porovnávania textu s hebrejským originálom, nielen že sa nedá v Septuaginte určiť, kde v SZ sa hovorí o činnostnom tvare soboty, ale spôsob prekladu ani nedáva poznať, že sa jedná o sobotu!

 

Preklad slovesa a podstatného mena

Hebrejské slovo šábat má tvar slovesa a jeho význam je odpočívať. Popri tvare slovesa existuje aj tvar podstatného mena, ktoré má podobu šabbát a znamená odpočívanie. Svojím obsahom je podstatné meno rovnocenné s tvarom slovesa. Z uvedeného vyplýva, že preklad do akéhokoľvek jazyka musí rozlišovať tvar slovesa a tvar podstatného mena!                          

Tabuľka č. 1

Rozlíšenie slovesa a podstatného mena v SZ
Hebrejský názov šábat šabbát  
Typ Sloveso Podstatné meno Spolu
Strongovo číslo 07673 07676  
Počet výskytov 73 107 180
Výskyt  v  % 40 60 100
Počet kníh výskytu 19 15 21
Prvý výskyt v SZ Ge 2:2 Ex 16:23  

 

Uvedená tabuľka prehľadne ukazuje, že počet výskytov slovesa a podstatného mena v hebrejskom SZ je taký početný, že sa nijako nedá preložiť do iného jazyka v zrozumiteľnom podaní bez toho, že by ten jazyk nerozlišoval sloveso aj podstatné meno s rovnakým kmeňom!

Septuaginta však priniesla nepochopiteľnú kombináciu. Zatiaľ čo sloveso šábat je do gréčtiny preložené, podstatné meno šabbát je do gréčtiny  prepísané.

Sloveso šábat je na prvom mieste svojho výskytu – v Ge 2:2,3 – preložené do gréčtiny slovesom »katépausen«. To je pre grécky hovoriaceho človeka zrozumiteľné slovo a znamená prerušiť činnosť – odpočívať. Podstatné meno šabbát je na prvom mieste svojho výskytu – v Ex 16:23 – prepísané do gréčtiny v tvare »sábbata«. Tento prepis má v gréčtine základný tvar » sábbaton«. Vznikol tak, že k hebrejskému tvaru »sabbat« sa pripojila koncovka -on. Tým dostalo rýdzo grécku podobu podstatného mena, z čoho vznikla aj latinská transkripcia »sabbatum« a o pár storočí neskôr aj slovenská verzia »sobota«.

Slovo sobota je (teda) fonetický prepis podstatného mena šabbát.

Pôvod zastretia významu tohto slova je nasledovný. Zatiaľ čo v hebrejčine bolo slovo šabbát pre Izraelitov zrozumiteľné a znamenalo odpočinutie – v tom zmysle, že sa prestalo s činnosťou – v gréčtine už uvedený fonetický prepis »sábbat-on« neznamenal nič. Bol len zoskupením hlások, ktoré predstavovali pri vyslovení určitý – nič nevyjadrujúci – zvuk. Vyslovenie tohto slova bolo pre radového Gréka zvukom, ku ktorému nevedel priradiť žiadnu reálnu predstavu. Išlo teda o skomoleninu, pričom koncovka »-on« naznačovala, že ide o podstatné meno. Je teda prirodzené, že pôvodne nezrozumiteľný výraz »sábbaton« sa začal nesprávne chápať ako názov siedmeho dňa, a náboženský obrad Židov.

Takýmto spôsobom sa slovu »sábbaton« priradil celkom iný význam.

Je však rovnako prirodzené, že zrozumiteľný výraz »katépausen« nespájal nikto s náboženským obradom Židov, pretože slová »katépausen« a »sábbaton« sú pre Gréka tak rozdielne, ako pre Slováka »odpočívať« a »sobota«. Bežný človek sa nemal ako dovtípiť, že by mal hľadať medzi slovami katépausen a sobota akúkoľvek súvislosť. Preto ľudia vtedajšieho grécky hovoriaceho sveta nemohli z textu Septuaginty pochopiť význam siedmeho dňa.

A práve preto, že prvé preklady Biblie do národných jazykov sa robili pomocou Septuaginty, tieto preklady obsahujú tie isté chyby ako Septuaginta! A práve preto, že na základe prvých prekladov boli vypracované metodické pomôcky pre ďalších prekladateľov Biblie, tie isté chyby sa nachádzajú aj v neskorších prekladoch[4]! A tak prináša Septuaginta zastretie pravdivého významu soboty po celých 2200 rokov.

 

Preklady rôznymi slovami

Okrem uvedeného problému Septuaginta prináša i ďalší druh dezorientácie, a síce v tom, že používa pri preklade toho istého slova rôzne synonymá. Až tak rôzne, že sa čitateľ nedovtípi, že sa týkajú toho istého. Napríklad vo verši Ex 16:30 je sloveso šábat preložené slovom »ésabbátisen«, čo by sa dalo preložiť do slovenčiny slovesom od sobota, teda ako »sobotovať« alebo »sobotiť«. Keďže predtým bolo slovo šábat preložené ako »katépausen«, bežný čitateľ sa nemal odkiaľ dozvedieť, že katépausen a ésabbátisen je v hebrejskom origináli to isté. Práve tak ako slovenský čitateľ nevie, že odpočívať a sobotovať má znamenať to isté. 

 

Zhrnutie 

Problémy, ktoré Septuaginta prináša sú v tom, že

  • na prvých dvoch miestach výskytu slovesa šábat je toto preložené do gréčtiny správne
  • v ďalších troch prípadoch je to isté slovo preložené v nezrozumiteľne zamaskovanej podobe
  • v ďalších prípadoch je zámerne prekladané odlišnými slovami.

 

Septuaginta však priniesla i ďalšie problémy, o ktorých sa zmienime v siedmej kapitole.

 

Záver kapitoly 

 

Cieľom tejto kapitoly bolo oznámiť, že

  • požehnanie je nevypovedateľný balík Božej milosti a priazne
  • zasvätenie je oddelenie pre Boha
  • šabbát je odpočívanie Boha, čo my nazývame sobotou
  • Božie meno je JeHoVaH  a nie Pán

 

 


[1] Etymológia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá skúmaním pôvodu slov a vysvetľuje ich vzťahy a príbuznosti. 

[2] Predpokladaný časový údaj vzniku Septuaginty nie je doteraz potvrdený, ani vyvrátený. Isté je však, že v čase Ježišovho pôsobenia už existovala.

[3] Židovská diaspóra je náboženská obec Židov, žijúcich trvale mimo svojho pôvodného územia. (Viď Slovníček na konci knihy).

[4] Doteraz sa mi nepodarilo nájsť v žiadnom národnom jazyku taký preklad Biblie, ktorý by prekladal sloveso šábat a podstatné meno šabbát slovami s rovnakým kmeňom!

 

 

 

Všetko urobil vhodne na svoj čas:

do srdca im vložil (tušenie) večnosti,

ale nik nemôže vystihnúť dielo,

ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

(Kaz 3:11)

 

Genéza soboty

 

Teraz, keď už poznáme význam všetkých potrebných kľúčových slov, prečítajme si znovu celú správu o stvorení. V tejto správe sú všetky naše redakčné úpravy uvedené v hranatej zátvorke a kľúčové slová sú uvedené tučným typom písma.

G e n e z i s  –  k n i h a   p ô v o d u

Prahistória, stvorenie sveta 

Kapitola 1.

1 Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. 2 Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží  sa vznášal nad vodami.

Dielo prvého dňa

3 Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. 4 Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. 5 A Boh nazval svetlo »dňom« a tmu nazval »nocou«. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý.

Dielo druhého dňa

6 Potom Boh povedal: „Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“ 7 I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. 8 A Boh nazval oblohu »nebom«. A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý.

Dielo tretieho dňa

9 Potom Boh povedal: „Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ A stalo sa tak. [oddelil súš od vôd] 10 A Boh nazval súš »zemou« a zhromaždište vôd nazval »morom«. A Boh videl, že je to dobré. 11 Tu Boh povedal: „Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno, podľa svojho druhu na zemi!“ A stalo sa tak. 12 Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 13 A nastal večer a nastalo ráno, deň tretí.

Dielo štvrtého dňa

14 Tu Boh povedal: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! 15 I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!“ A stalo sa tak. 16 A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. 17 Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem 18 a aby vládli nad dňom a nad nocou a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. 19 A nastal večer a nastalo ráno, deň štvrtý.

Dielo piateho dňa

20 Tu Boh povedal: „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!“ [oddelil tvory plávajúce – vodné od lietajúcich – vzdušných] 21 A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode, podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory, podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 22 Boh ich požehnal a povedal: „Ploďte a množte sa a naplňte morské vody, aj vtáctvo nech sa rozmnožuje na zemi!“ 23 A nastal večer a nastalo ráno, deň piaty.

Dielo šiesteho dňa

24 Potom Boh povedal: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!“ A stalo sa tak. 25 Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 26 Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ [oddelil – rozlíšil nadradené tvory od podradených] 27 A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. [oddelil – rozlíšil muža a ženu] 28 Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ 29 Potom Boh povedal: „Hľa dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! 30 Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu.“ A stalo sa tak. 31 A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer a nastalo ráno, deň šiesty.

Kapitola 2.

[Dielo siedmeho dňa]

1 Takto boli ukončené nebo a zem a všetky ich voje. 2 Siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval [šábat] od všetkých diel, ktoré urobil. 3 I požehnal [barak] siedmy deň a zasvätil [kadoš] – oddelil ho, lebo v ňom odpočíval [šábat] od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. 4 Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené. V tom čase, keď Pán [JHVH], Boh, urobil zem a nebo.

 

Proces oddeľovania

 

Celé Božie stvoriteľské dielo je nasmerované k človeku a vyústilo do šiesteho dňa, keď Boh človeka stvoril. Ale Božie slovo nám hovorí, že toto dielo šiesteho dňa neskončilo. Ukončené bolo až siedmeho dňa.

A z tohto pohľadu je dielo stvorenia sedemdenné, pričom až siedmy deň je jeho vyvrcholením! Lebo počas všetkých siedmich dní Boh tvoril. Stvorením a robením. Zatiaľ čo stvorenie predstavuje vrcholnú činnosť Božiu, vlastnú len a len Bohu, robenie je proces oddeľovania už stvorených hodnôt. A to oboje – stvorenie a robenie – spolu predstavuje Božie d i e l o. Pojem [Božie] dielo sa spomína prvý raz až v siedmom dni, čiže až vtedy, keď to dielo bolo ukončené.

Pozrime si to dielo v zápise z Biblie a pochopíme ako Boh robil. Stvoreným hodnotám priraďoval ďalšie hodnoty procesom oddeľovania.

 

1. deň         oddelil svetlo od tmy

2. deň         oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd nad oblohou

3. deň         [oddelil súš od vôd]

4. deň         oddelil deň od noci a oddelil svetlo od tmy

5. deň         [oddelil tvory plávajúce-vodné od lietajúcich-vzdušných]

6. deň         [oddelil tvory nadriadené od podriadených]

7. deň         o d d e l i l   činnosť od odpočívania – počatie od odpočatia

 

Z uvedeného prehľadu vidíme, že siedmy deň síce patrí k predošlým šiestim dňom – práve procesom oddeľovania, ale súčasne vidíme, že tento deň sa od ostatných výrazne odlišuje – náplňou oddeľovania. Prvých šesť dní Božiemu oddeľovaniu podliehajú výsledky jeho činnosti, ale siedmeho dňa bola oddelená samotná jeho činnosť – teda všetko, čo ňou vzniklo – od čohosi, čo doteraz nebolo. Od odpočatia. To znamená, že siedmemu dňu Boh dáva (priraďuje) novú hodnotu – odpočatie. V nej je zahrnutý aj zvláštny prvok Božej činnosti – jej ukončenie. Lebo bez ukončenia by nemalo Božie stvoriteľské dielo svoju logickú úplnosť.

 

Teória  počiatku

 

Ak sme prijali oznam z Biblie, že siedmeho dňa Boh dokonal svoje dielo – čo znamená, že   s k o n č i l   svoje stvoriteľské konanie – tak pritom môžeme postrehnúť aj zvláštnosť Božej dokonalosti. Totiž končiť môže len to, čo bolo započaté. Nuž a Božie stvoriteľské dielo započaté bolo! Stvorením! Oznamuje to biblická správa o stvorení prvou vetou v Biblii:

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.

Všimnime si teraz, že » p o č i a t o k « nie je náplňou prvého stvoriteľského dňa, ale je akýmsi úvodom k   c e l é m u  Božiemu stvoriteľskému dielu. Pritom to slovo počiatok nie je časovo ohraničené, čo znamená, že pred ním je celé nekonečno Božej existencie a za ním taktiež nie je žiadna časová hranica. – Nuž a prvý stvoriteľský deň organicky vrastá priamo do tohto časovo nepostrehnuteľného počiatku.

Počiatok môžeme charakterizovať ako styčník, v ktorom začína dialóg Boha so svojím stvorenstvom. Ak je počiatok styčníkom, logicky teda obsahuje podstaty Božie i ľudské. Podstatou Boha je nekonečno, podstatou človeka je konkrétny štart. A práve z toho dôvodu, že ide o Božie nekonečno, počiatok nie je hranica časová. Ale práve pre toto Božie nekonečno ani ukončenie Božieho diela nemôže byť časovou

hranicou. Preto ukončenie urobil Boh nevystihnuteľne dokonalým spôsobom. Tak, aby to bolo Božie – a teda večné a súčasne tak, aby to v ľudskom časovom chápaní bolo dovŕšením.

 

Preto Boh nevystihnuteľne dokonalým spôsobom  

p r e s t a l   konať stvoriteľskú činnosť,

 a síce tak, že  

z a č a l   odpočívať .

Toto je vyjadrením princípu siedmeho dňa.

 

V tom istom mikrookamžiku, keď Boh začal odpočívať, prestal konať stvoriteľské dielo. Ale rovnako platí, že v tom istom mikrookamžiku, keď Boh prestal konať stvoriteľské dielo, začal odpočívať. Tu vidíme, že pre človeka je takýto mikrookamžik nepostrehnuteľný nielen z časového hľadiska, ale rovnako je nerozlíšiteľný aj z hľadiska náplne činnosti. Takže človek vníma len dokonalé spojenie ukončenia činnosti so začiatkom odpočatia. Práve preto šábat nie je slovo, ani názov, ani príkaz.

Šábat je realita!

Je to realita úžasne dokonalej jednoty, v ktorej sa spája ukončenie Božej stvoriteľskej činnosti s jeho odpočatím.

 

Šábat je realita,

že siedmeho dňa Boh JeHoVaH odpočíva.

Túto realitu registrujeme ako oddelený siedmy deň.

 

Takýmto spôsobom dal Boh človeku   s v o j e   odpočatie, aby v ňom človek vnímal ľudským časovo obmedzeným chápaním   v e č n o s ť . Lebo v Božom odpočatí je v dokonalej jednote prepojené ukončenie aj začiatok – ako v kruhu, ktorý je nekonečný.

Ibaže nekonečnosť kruhu prináša človekovi všednosť. Preto Boh dal oddelenému siedmemu dňu i svoje p o ž e h n a n i e,  aby oddelenie nebolo len jednotvárnym značkovaním času, ale aby bolo aj radostným očakávaním a prijímaním požehnania, ktoré siedmy deň so sebou prináša.

 

 

Stretnutie s Bohom

 

Boh nie je spútaný ani časom, ani priestorom. Z toho vyplýva, že pre Boha nie je problém nachádzať sa v danom čase »na každom mieste« a taktiež nie je pre neho problém zotrvať v danom priestore »od vekov až naveky«. Preto sa hovorieva, že Boh je »všetko – vždy – všade«.  

Naproti tomu život človeka je obmedzený časopriestorom, a to tak prirodzene, že každý človek vníma časopriestor len podvedome. Zároveň však existencia ľudstva v časopriestore je podmieňujúca tak bytostne, že celé ľudstvo i každý jednotlivec úplne tomu podriaďuje svoje bytie i konanie.

 

Podľa vzťahu k času, priestoru a osobe rozoznávame tri typy pozemských stretnutí.

1. Stretnutie človeka s človekom

2. Stretnutie človeka s Bohom

3. Stretnutie Boha s človekom

 

Stretnutie človeka s človekom

Človek s človekom sa stretáva v čase aj v priestore súčasne. Ak sa chcú stretnúť dvaja ľudia, musia si určiť kedy a kde. A stretnú sa len vtedy, ak obaja dodržia oboje – čas i priestor. Čiže ak sa obaja navzájom stretnúť chcú, musia byť obaja v určenom čase na určenom mieste! Inak k stretnutiu nedôjde.

Predstavme si tento typ stretnutia prakticky. Pri zámerných stretnutiach je potrebné najprv včas dodať vstupné informácie, ktoré musia mať tri základné údaje: miesto, čas a osoby – alebo kde, kedy a kto. Napríklad taký plagát: „Ján Fox z Prahy bude spievať v košickom Divadle hudby v pondelok, 10. januára 2000 o 18. hodine.“ Kto má ozajstný záujem nepríde ani v utorok, ani v stredu, ale v pondelok. Ale ak príde v určenom termíne, tak iste nie do Divadla pantomímy, ale do Divadla hudby. Čiže v takomto type stretnutia býva človek prakticky praktický – vie čo, kde, kto a kedy.

A tak človek s človekom sa stretáva súčasne v čase, aj v priestore.

 

Stretnutie človeka s Bohom

Človek s Bohom sa môže stretnúť kedykoľvek kdekoľvek. Ale toto stretnutie je založené na vlastnosti Boha, že Boh môže byť »vždy všade«. Z toho vyplýva, že sa stretáva on s nami a nie my s ním! A aj vtedy, keď k stretnutiu s ním dôjde na základe našej iniciatívy – teda aj vtedy, keď máme dojem, že prichádzame my k nemu, aj vtedy v skutočnosti prichádza Boh k nám a nie my k nemu!

Typickým stretnutím tohto typu je modlitba. Je to ako telefonický rozhovor, pri ktorom môžeme hovoriť s volanou osobou, hoci ju fyzicky nevidíme. A to napriek tomu, že je priestorovo vzdialená. Pritom naše vytáčanie čísla volanej osoby prekonáva priestor, ale je závislé na čase – teda na tom, že volaná osoba v  danom čase toto volanie príjme. Až vtedy preklenieme priestor.

Pri stretnutí človeka s Bohom je to podobné. Ak Boh na naše volanie odpovedá, tak takéto stretnutie prekonáva priestor. Ale je  z á v i s l é  na čase. Na našom čase, v ktorom sa k Bohu prihovárame.

A tak stretnutie človeka s Bohom nie je obmedzené priestorom, ale je závislé na čase!

 

Stretnutie Boha s človekom

 

Stretnutie v čase a priestore

Boh nie je viazaný ani časom, ani priestorom. Ale človek áno. Preto pozvánka k stretnutiu s ním musí mať kvôli človeku časopriestorový údaj »kedy a kde«.

Takýmto typickým stretnutím Boha s človekom bola starozákonná bohoslužba. Diala sa na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase – v sobotu. Boh tam prichádzal. Nebýval tam, on tam prichádzal! Nemal tam úradné hodiny, ale stretnutia s tými, ktorí sa chceli stretnúť s ním. Tým, že sa (tam) stretávali s ním, súčasne sa (tam) stretávali navzájom ! 

 

Stretnutie v čase

Toto je zvláštny druh stretnutia, pretože

Najvyšší nebýva v domovoch, zhotovených rukou, ako hovorí prorok:  Nebo je mojím trónom a zem podnožkou mojich nôh. Akýže mi postavíte dom, hovorí Pán, alebo aké je miesto môjho odpočinku? (Sk 7:48–49) 

Uvedené Božie slovo potvrdzuje, že ak pozvanie dáva Boh, tak to nemôže byť pozvanie v priestore, pretože Boh nie je viazaný na priestor a nebýva v domoch.

Aby však k stretnutiu mohlo dôjsť,

Boh dáva – kvôli človeku –

časový údaj pozvania –»kedy«.

 

Základným princípom tohto typu stretnutia je vlastnosť Boha, že aj keď sa nachádza súčasne všade, nerozdvojuje sa. To umožňuje neobmedzenému množstvu ľudí stretnúť sa s ním odrazu v stanovenom čase.

Je to možné na nekonečne mnohých miestach. A to je princíp stretnutia v čase.

Miesto konania je dané vlastnosťou pozývateľa.  V š a d e .

 

Takýmto stretnutím v čase je sobota – odpočatie Boha,

ustanovené ním samým siedmeho stvoriteľského dňa.

Termín odpočatia je každý siedmy deň.

Dĺžka trvania je jeden deň.

 

A oboje bolo Bohom stanovené kvôli človeku. Je to teda vlastne pozvanie a keďže pozývateľom je Boh, je prirodzené, že aj termín konania určil on. Tento termín je veľmi dôležitý, pretože samotný Ježiš povedal:

“Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.” (J 5:17b)

Preto Boh určil spoločne platný deň na odpočatie – siedmy deň! A aby ľudia tento termín poznali, Boh ho dal zverejniť v zbierke svojich príkazov, ktorá sa nazýva Desatoro:

8 Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! 9 Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, 10 siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach!  11 Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho. (Ex 20:8–11)

 

 

Stretnutie mimo času a priestoru

Existuje ešte jeden typ stretnutia, ktorý sa však nevzťahuje na súčasnosť a platí ako zasľúbenie. V tomto type je stretnutie s Bohom zasľúbením, ktoré bude mať reálnu podobu ako bytie s Bohom. Tento typ stretnutia nie je obmedzený ani časom ani priestorom, lebo predstavuje existenciu človeka v bezprostrednej blízkosti Boha. Čas a priestor sú tu nahradené kvalitou a neporušiteľná kvalita je zárukou novej kategórie, ktorá sa nazýva 

večnosť.

 

 

Záver kapitoly

 

Cieľom bolo oboznámiť, že

*                     šábat má v sebe večnosť

*                     šábat má v sebe časový atribút

*                     šábat má v sebe pravidelnú periódu

 

Čítať ďalej