4. SOBOTA V NZ

Publikoval Dušan Seberíni , 29. Jún 2011, 20:31 v kategórii: Sobota v NZ | Komentáre sú deaktivované

Keď Boh stvoril tento svet

keď stvorenie bolo dokonané

Boh odpočíval.

Keď Boží Syn zachránil tento svet

keď spasenie bolo dokonané

Boh odpočíval,

zatiaľ čo jeho Syn v lone smrti

spočíval.

Boh vstúpil do novozmluvného kontaktu s človekom

tým istým spôsobom

ako kedysi pri stvorení sveta

cez odpočatie.[1].

Teda práve odpočatie je prepojením medzi SZ a NZ.

STRETÁVANIE A ODPOČÍVANIE

SZ je s NZ spojený príkladnou kontinuitou. Napriek tomu však existujú medzi týmito dvoma časťami Biblie aj neprekonateľné rozdiely. Jedným z nich je zatriedenie Božieho ľudu.

Zatiaľ čo vyvolený starozákonný Boží ľud chápal svoj vzťah k Bohu skrz zmluvu Abrahámovu, novozmluvný Boží ľud má svoju novú zmluvu postavenú na Ježišovi.

Starozákonný Boží ľud odvodzoval svoje potomstvo od Abraháma a dôsledkom ich zmluvného vzťahu bola možnosť považovať Abraháma za svojho otca [2] .

³⁷ [Ježiš im povedal:] Viem, že ste Abrahámovo potomstvo; ³⁹ Odpovedali mu: “Naším otcom je Abrahám.” (J 8:37a, 39a)

Hoci starozákonný ľud vo všeobecnosti bol schopný považovať Boha za svojho Otca, reálne naplnenie tohto vzťahu vôbec nepripúšťal.

¹⁷ Ježiš im povedal: “Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.” ¹⁸ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu. (J 5:17–18)

Naproti tomu novozmluvný ľud nielen že sa môže honosiť názvom „Božie deti“, ale má i právo nazývať samotného Boha svojím Otcom.

¹⁴ Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. ¹⁵ Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: “Abba, Otče!” ¹⁶ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. (Rim 8:14–16)

Novozmluvné Božie deti majú i výkonné právo, ktoré vyplýva zo vzťahu synovstva. Základným typom tohto práva je možnosť denne sa stretávať so svojím Otcom. A túto výsadu Židia nemali. Oni sa mohli stretávať s Bohom len prostredníctvom svojich kňazov, a to len v sobotu. Novozmluvné Božie deti sa môžu stretávať so svojím Otcom denne a bez kňaza, lebo prostredníkom je veľkňaz Ježiš Kristus.

Nuž a práve tento základný princíp mýli kresťanov vo vzťahu k sobote. Práve preto, že sa môžu stretávať so svojím Otcom kedykoľvek a kdekoľvek, využívajú to a skutočne sa s ním stretávajú. A práve preto, že sa s ním skutočne stretávajú, vedia, že majú s ním skutočný kontakt. A práve preto majú dojem, že je všetko v poriadku.

Lenže – nie je všetko v poriadku, lebo im chýba odpočatie. Lebo

stretávanie je niečo iné ako odpočívanie!

Vysvetlím to na skutočnom príbehu.

Podobenstvo o celodenných výletoch

Moji rodičia boli veľmi bohatí. Vlastnili obchod, ktorý viedla matka a továreň, ktorú riadil otec. A pretože obaja pracovali, o mňa a staršieho brata sa starala vychovávateľka.

Tento príbeh je z doby, keď som mal asi päť rokov. Môj starší brat už vedel využiť bohatstvo rodičov a dával si zaobstarať množstvo najrozmanitejších hračiek, ktoré mu slúžili na vypĺňanie času. Ale ja som bol ešte útle dieťa a jedinou mojou túžbou boli rodičia.

Obchod, v ktorom pracovala matka, bol na prízemí nášho domu, takže som využíval všetky možnosti dostať sa tam – aby som mohol byť s matkou. Vždy, keď som sa k nej dostal začal som sa všeličo vypytovať a riešiť všeličo „super naliehavé“ s vážnosťou dospelého človeka. A matka rada prehliadala, že moje zámienky sú len zámienkami a s úsmevom sa oberala o drahocenné minúty jej pracovného času, ktoré som sa snažil vytrhnúť pre seba.

Ale otec bol iný.

Továreň bola hodne vzdialená od mesta, v dedinke Kráľová. Autobusy vtedy nechodili, takže som sa snažil otcovi denne aspoň zatelefonovať. Ale pritom som využil každú možnosť otca navštíviť. Kedykoľvek išlo od nás niektoré auto do továrne, vždy ma šoféri prišli zavolať, lebo vedeli ako som sa tešil na stretnutie s otcom. Cestou do továrne som si vždy vymýšľal »nesmierne dôležitý dôvod«, pre ktorý som »musel« otca neodkladne navštíviť. A otec ma vždy s úsmevom vypočul, potom ma vzal na ruky, pohladkal po vlasoch a priniesol k autu. Tam ma zložil, zľahka ma capol po zadku a povedal mi: „Ďakujem ti, že si prišiel túto vec vybaviť, ale teraz už choď! Ja mám veľa práce a ty máš byť s tetou vychovávateľkou v parku a nie tu.“ Auto sa pohlo a otec mi ešte zakýval keď sme zahýbali za bránu vrátnice. Tak to bežalo temer pri všetkých stretnutiach s otcom v továrni. Vždy ma prijal, vždy ma vypočul, vždy ma pohladkal, ale vždy ma po pár minútach odovzdal šoférovi.

Spomínam si však veľmi živo aj na iné kontakty s rodičmi. Boli to nedeľné výlety. Skoro každučkú nedeľu sme chodili autom na výlety. Celá rodina. Otec, mama, brat aj ja. A zvykli sme vždy vziať sebou aj zo dvoch príbuzných. Boli to rozprávkové zážitky. Jaskyne, vrcholce hôr, hrady, zámky, kaštiele, obedy na kvitnúcej lúke na deke, plávanie v riečkach, člnkovanie v jazerách – skrátka rozprávkové zážitky. Ale len preto krásne, že tam bol vždy otec, mama a brat.

Celý deň.

Do žblnkotavej riečky som mohol len preto, že so mnou išiel otec. Na strom som mohol liezť za bratom preto, lebo mi to dovolil otec. To, čo som mal po celý týždeň od vychovávateľky zakázané ako nevhodné, nebezpečné, neslušné a ešte rôzne »ne-«, to bolo teraz samozrejme povolené, lebo bol pri tom otec a dohliadal na naše detské vyčíňanie. Prekrásne živé spomienky…

Týmto príbehom som chcel poukázať na dva typy stretnutí z tej doby.

Jeden typ boli každodenné stretnutia s otcom v továrni. Z nich ostala spomienka na otcov úsmev a pohladenie. Druhý typ boli víkendové výlety s otcom a s celou rodinou, ktoré vždy trvali celý deň a ktoré dodnes nosím v sebe ako kaleidoskop prekrásnych nevyčerpateľných obrazov a zážitkov. I po päťdesiatich rokoch sú spomienky na tieto celodenné výletné »odpočinky« živé, sfarbené túžbou – môcť to prežiť znovu.

♦

V tejto chvíli aj tí najzaťatejší odporcovia »sabatu« pochopili, že je rozdiel stretávať sa s pozemským otcom v čase keď pracuje a odpočívať s ním v čase, ktorý vyhradil na spoločný odpočinok on!

A vieme, že aj náš nebeský Otec dodnes pracuje:

¹⁷ Ježiš im povedal:

“Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.”

(J 5:17)

♦

Nuž a tak tvrdenia zástancov nedele sú pomýlené preto,

lebo nerozlišujú dva pojmy:

stretávanie

odpočívanie

♦

V našom vysvetľovaní však nejde o to, aby sme dokazovali, že učeníci sa v prvý deň týždňa nestretávali. Išlo nám o to, aby sa vylúčili falošné dôkazy pri obhajobe nebiblických zásad. Je celkom možné, že učeníci sa v prvý deň týždňa skutočne stretávali, a síce preto, lebo spočiatku sa stretávali k a ž d ý deň!

Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. A neprestávali deň čo deň učiť v chráme i po domoch a zvestovať Krista, Ježiša. (Sk 2:46; 5:42)

Stretávali sa spolu, medzi sebou.

A boli to stretnutia s Ježišom.

Odpočívali však v sobotu.

A bolo to odpočatie s Otcom.

Výroky o sobote v NZ

Slovo sobota sa nachádza v NZ vo veľmi hojnom počte. Výskyty tohto slova môžeme rozdeliť do troch skupín.

Prvú skupinu predstavujú také miesta, kde je slovo sobota použité ako určitý dátum, alebo označenie dňa. Takými typickými veršami sú správy o sobotných návštevách synagóg a reprezentantmi tohto typu sú verše Mt 28:1, Mk 1:21, Mk 6:2, Lk 4:16.

Keďže v tomto type veršov sa slovo sobota používa ako názov dňa a má význam chronologický, nebudeme sa im venovať.

Druhú skupinu tvoria state v NZ, kde farizeji vyhľadávajú spor s Ježišom, pretože podľa ich chápania Ježiš sobotu nedodržoval. Sem patria i Ježišove vysvetľovania, čo sobota znamená a čo sa v tento deň môže robiť. Typickými veršami tohto typu sú Mt 12:1–8, Mk 2:23–28, Mt 12:9–14, Mk 3:1–5. Keďže tieto verše majú samy o sebe vysvetľovací charakter, bolo by samoúčelné snažiť sa ich ešte jednotlivo vysvetľovať. Preto uvedieme len jeden výrok Ježiša Krista.

²⁷ I povedal im: “Sobota bola ustanovená [3] pre človeka, a nie človek pre sobotu. ²⁸ A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou. (Mk 2:27–28)

Ježišov výrok oznamuje, že človek nemá sobote slúžiť a súčasne sa dozvedáme, že sobota bola učinená pre človeka. To je dôležitý fakt, ale treba si dať ešte odpoveď na otázku:

„Kto učinil tú sobotu pre človeka?“

Biblia odpovedá, že sobotu pre človeka učinil Boh JeHoVaH! A tak Boh určite bude rozlišovať ľudí, ktorí jeho darom pohŕdli od tých, ktorí jeho dar prijali…

(Ba ozaj – či sú aj takí ľudia, ktorí tento dar od Boha prijali a vzdávajú mu zaň aj vďaku…?)

Tretiu skupinu charakterizujú také verše, ktoré upravujú vzťah k sobote pre novozmluvnú dobu. V NZ sú v podstate len tri výskyty takýchto veršov : Mt 24:20, Kol 2:16, Hebr 4:9. Týmto trom [4]výskytom sa budeme venovať podrobnejšie.

Modlite sa, aby ste nemuseli utekať

v zime alebo v sobotu

Verš, ktorý je nadpisom tejto state, nachádza sa v Mt 24:20 a týka sa druhého príchodu Ježiša Krista.

Aj keď mnohí teológovia zostavili veľmi bohatú paletu výkladov k druhému príchodu Ježiša Krista, poväčšine sú to len pokusy zverejniť vlastné, nedokonalé a skresľujúce predstavy. Je to preto, že naša predstavivosť je viazaná na porovnávanie s niečím, čo sme už videli. Ale druhý príchod Ježiša – parúzia – bude originálom, ku ktorému sa nedá pripodobniť nič.

Hoci je druhý príchod opísaný v čiastkach na rôznych miestach NZ, človek nie je schopný z týchto predpovedí zostaviť úplný opis predpovedaných udalostí. Preto ak chceme robiť výklad k parúzii, sú to len naše domnienky. Je to prirodzené – veď ako by sme vôbec mohli chcieť povedať o druhom príchode Ježišovom viac, ako povedal on?

Na pochopenie dotyčného verša, uvedieme jeho znenie v úplnom kontexte.

¹ Keď Ježiš vyšiel z chrámu a odchádzal, pristúpili k nemu jeho učeníci a ukazovali mu chrámové stavby. ² On im však povedal: “Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené.” ³ Keď potom sedel na Olivovej hore a boli sami, pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: “Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?”

⁴ Ježiš im odpovedal: “Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. ⁵ Lebo prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť: ‘Ja som Mesiáš.’ A mnohých zvedú. ⁶ Budete počuť o vojnách a chýry o bojoch. Dajte si pozor, aby ste sa neplašili. To musí prísť, ale ešte nebude koniec. ⁷ Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami bude hlad a zemetrasenie. ⁸ Ale to všetko bude len začiatok útrap. ⁹ Potom vás vydajú na mučenie, budú vás zabíjať, a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje meno. ¹⁰ Vtedy mnohí odpadnú a budú sa navzájom udávať a nenávidieť. ¹¹ Vystúpi mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. ¹² A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska. ¹³ Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. ¹⁴ Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.

¹⁵ Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, ako predpovedal prorok Daniel – kto číta, nech pochopí: ¹⁶ vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr; ¹⁷ kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu, ¹⁸ a kto bude na poli, nech sa nevracia vziať si plášť. ¹⁹ Beda ťarchavým ženám, a tým, čo budú v tie dni pridájať! ²⁰Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, ²¹ lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. ²² A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. (Mt 24:1–22)

Význam modlitby

²⁰ Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, ²¹ lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. ²² A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. (Mt 24:20–22)

Citované slová hovoril Pán Ježiš svojim učeníkom, ale rovnako aktuálne znejú aj dnes – nám. Čo nám vlastne tieto slová prinášajú?

Ak Pán Ježiš prikazuje modliť sa, aby náš útek nepripadol na zimu ani na sobotný deň, to znamená, že modlitba, ktorá je príkazom Božieho syna, má svoj význam a je správna. A ak nás Ježiš Kristus nabáda, aby sme sa modlili takýmto spôsobom, znamená to, že táto modlitba je aj aktuálna – čiže pravdepodobne ešte nie je definitívne stanovený termín a trvanie druhého príchodu Ježiša Krista.

A keby aj tento termín už stanovený bol, naša modlitba môže Božie rozhodnutie ovplyvniť!

Na prvý pohľad sa nám nechce uveriť, že by ľudská modlitba mohla mať vplyv na stanovenie takého dôležitého termínu ako je parúzia. Ale Božie slovo ukazuje veľmi jasný postoj Boha k tejto veci. V dávnej minulosti bol Boh ochotný zmeniť svoje rozhodnutie kvôli záchrane človeka mnohokrát. Ako príklad uvádzam známy príbeh Abrahámovho „vyjednávania“ s Bohom .

♦

²² Mužovia sa potom odtiaľ obrátili a išli do Sodomy, kým Abrahám ostal ešte stáť pred Pánom. ²³ Tu Abrahám pristúpil bližšie a povedal: „Zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným? ²⁴ Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš, alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom? ²⁵ Nech je ďaleko od teba, aby si takto robil, usmrcoval spravodlivého s bezbožným! Takto by sa rovnako vodilo spravodlivému i bezbožnému. To nech je ďaleko od teba! Ty, ktorý súdiš celú zem, nebudeš takto súdiť!“ ²⁶ Pán mu povedal: „Ak v meste Sodome nájdem päťdesiat spravodlivých, kvôli nim odpustím celému mestu.“ ²⁷ Abrahám však začal znova a povedal: „ Hľa, opovážil som sa rozprávať s Pánom, hoci som len prach a popol. ²⁸ Možno, že do päťdesiat budú chýbať piati spravodliví. Zničil by si kvôli piatim celé mesto?“ On odpovedal: „Nezničím, ak ich tam nájdem štyridsaťpäť.“ ²⁹ A on mu ďalej hovoril: „A čo, keď sa ich tam nájde len štyridsať?“ On odpovedal: „Neurobím to, kvôli štyridsiatim.“ ³⁰ Potom povedal: „Ach, nehnevaj sa, Pane, keď ešte hovorím. Ak sa ich tam nájde len tridsať?“ Odpovedal: „Neurobím to, ak ich tam nájdem tridsať.“ ³¹ A zasa povedal: „Hľa, začal som hovoriť svojmu Pánovi: Čo bude, ak sa ich tam nájde len dvadsať?“ A on odvetil: „Nezahubím (ich) kvôli dvadsiatim.“ ³² A ešte povedal: „Ach, nehnevaj sa, Pane, že ešte raz vravím. Ak sa ich tam nájde len desať?“ On odpovedal: „Nezahubím kvôli desiatim.“ Keď Pán dokončil rozhovor s Abrahámom, odišiel a Abrahám sa vrátil na svoje miesto. (Ge 18:22–32)

♦

Uvedený príbeh Abrahámovho vyjednávania s Bohom zakončuje sám Boh svojím uistením, že desať spravodlivých mu stojí za to, aby zmenil plán záhuby na plán záchrany. Bolestivým faktom však je skutočnosť, že vtedy sa desať spravodlivých nenašlo, a tak Boh zachránil aspoň Abrahámovho synovca s najbližšou rodinou.

²⁹ Boh teda pamätal na Abraháma, keď Boh zničil mestá a okolie a Lota vyviedol zo záhuby, keď zničil mestá, v ktorých Lot býval. (Ge 19:29)

Pokiaľ však ide o nás, pýtam sa, či sa nájde dnes aspoň desať spravodlivých, ktorí by chceli naplniť spravodlivosť modlitbami podľa Ježišovho príkazu? Lebo za celých 27 rokov môjho života s Kristom, nikdy som nepočul modlitbu podľa uvedeného príkazu Ježiša Krista! Hoci som si v rôznych zhromaždeniach a modlitebných skupinkách vypočul stovky, ba tisícky modlitieb… Dnes, keď sa pýtam prečo, môžem dať i odpoveď. Je to preto, lebo veriaci sa na druhý príchod Ježiša Krista nedívajú ako na nastávajúcu realitu, ale len ako na určité „bububu“, použiteľné na zastrašovanie malých detí, aby poslúchali. Väčšina kresťanov si vôbec neuvedomuje, že tu Ježiš upozorňuje na najstrašnejšie divadlo v dejinách ľudstva, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. A my z histórie vieme, že ľudstvo na našej zemi prežilo rôzne katastrofy, zemetrasenia a povodne, hrozné vojny, pustošenia, hlad, epidémie, genocídy a všeličo, z čoho sa nám vlasy na hlave neježia od strachu len preto, že to poznáme iba z histórie.

Každá generácia by vedela rozprávať o svojich neopísateľných hrôzach, ktoré ju stihli a práve tie svoje hrôzy považovala za najstrašnejšie… Nuž a napriek všetkým minulým hrôzam Pán Ježiš upozornil, že tesne pred jeho príchodom nastane v súžení vrchol. A práve tu stojíme pred zasľúbením, že záchrana z tohto súženia je možná, ale nebude výsledkom ľudskej snahy. Jej princíp bude spočívať v tom, že trvanie onoho súženia bude skrátené. [5] A toto skrátenie súženia bude preto, aby sa mohli vyvolení zachrániť. Vyvolení (gr. éklektós) sú tí, ktorí boli povolaní (gr. kletós) a na Božie povolanie odpovedali kladne. Ak si to chceme zobraziť na našom prípade, tak to znamená tých, ktorí počuli Ježišov príkaz : Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, a plnili ho tak, že sa skutočne v zmysle tohto príkazu modlili.

Ako sme si už vyššie uviedli na príklade Abraháma, Boh uistil, že stačí desať spravodlivých, aby zmenil svoj plán. Desať modlitebníkov, ktorým záleží na tom, aby sa ich útek neprihodil v zime ani v sobotu. Lenže ja som za celých 27 rokov nepočul na Slovensku ani jedného kresťana takto prosiť Pána. Čo to znamená prakticky? – Pre Boha je to akoby dýka v srdci. Ponúka záchranu – skrátením doby súženia – a nik o záchranu nestojí… Takže vlastne nemá dôvod uskutočniť skrátenie dní súženia. Ale práve pred takýmto stavom Kristus varuje slovami, že keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik…

Ak Boh kedysi dal svoje slovo, že kvôli desiatim spravodlivým nezahubí mesto, som presvedčený, že tento Boh, ktorý sa nemení, chce rešpektovať i v dnešnej dobe prosby aspoň desiatich spravodlivých. A táto stať hovorí, že modlitba na Ježišov výslovný príkaz je naplnením spravodlivosti. Táto stať hovorí, že má význam modliť sa za to, aby Pán zmenil termín svojho príchodu v zmysle našich prosieb.

Útek v zime

²⁰ Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, ²¹ lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. ²² A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. (Mt 24:20–22)

Pozrime sa teraz, ako by zima mala ovplyvniť výsledok Ježišovho príchodu. Ale najprv si predstavme aspoň jedno z predznamenaní tohto príchodu – zemetrasenie. Také poriadne, keď sa začínajú rúcať domy a ľudia, aby sa zachránili pred pochovaním za živa v troskách svojich domov, vybehnú z nich von a útekom sa snažia zachrániť si holý život.

Ak by sa to prihodilo v zime, keď je vonku mínus 20° C, povedzme vo veľkomeste počas zimnej noci, tak ľudia by sa v nočných úboroch snažili zúfalým útekom zachrániť. Takýto útek pred strašnou smrťou v ruinách bol by útekom v ústrety bolestnej smrti zamrznutím.

Na prvý pohľad kruté. Ale len dovtedy, kým si nepripomenieme spravodlivosť tohto diania. Lebo Ježiš nás nabáda modliť sa, aby sme nemuseli utekať v zime … To znamená, že naša modlitba, i keď nemôže zmeniť vlastnú podstatu – útek – môže zmeniť termín úteku. Keby tak nebolo, Ježiš by nám takúto modlitbu neodporúčal. On to prikázal preto, aby tí, ktorí ho poslúchnu, našli záchranu.

Útek v sobotu

²⁰ Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, ²¹ lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. ²² A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. (Mt 24:20–22)

Ak sme si naznačili ako by ovplyvnila „náš útek“ zima, skúsme si ukázať, ako by ho ovplyvnila sobota. Najprv je však potrebné uvedomiť si dva fakty, ktoré nám daný text poskytuje.

1. Nevieme, či Boh stanovil dobu veľkého súženia na dva, tri, štyri, päť, alebo dokonca až na šesť dní, ale vieme, že je dôležité, aby jeden z tých dní nebola sobota.

2. Z toho dôvodu sa domnievame, že doba veľkého súženia by nemala trvať viac ako šesť dní. Lebo keby tá doba trvala sedem dní, alebo viac, jeden deň zo siedmych by nevyhnutne pripadol na sobotu. A príkaz Pána Ježiša modlite sa, aby ste nemuseli utekať v sobotu by strácal zmysel.

A teraz sa už zamyslime, aký význam tu patrí sobote.

V predchádzajúcich kapitolách sme si vysvetlili význam slova sobota. Teraz môžeme prakticky vidieť, aké dôležité je poznať tento správny význam. Aby sme si osviežili pamäť, prečítajme si dva zo starozákonných textov:

…siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. (Ex 20:10a)

Zachovávajte moju sobotu, nech vám je svätá! (Ex 31:14a)

Tu vidíme, že prvý text v nás vyvolá nanajvýš dojem akéhosi sviatku, nariadeného Bohom a v druhom texte pod pojmom »zachovávať« rozumieme príkaz strážiť a ochraňovať.

Ak si však uvedený text prečítame správne, zrazu je pred nami celkom iný obraz. Zrazu vidíme, že siedmeho dňa odpočíva Boh. Teda sobota znamená odpočatie Boha.

…siedmy deň je však odpočatie JeHoVaHa, tvojho Boha.

Zachovávajte moje odpočatie, nech je oddelené pre vás!

SZ podáva mnoho výrokov, v ktorých Boh JeHoVaH oznamuje, že trvá na tom termíne pravidelného odpočatia, ktorý ustanovil siedmeho stvoriteľského dňa. Je to preto, lebo je Boh – Boh, ktorý je verný, Boh, ktorý sa nemení.

Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže. (2 Tim 2:13)

Ale aj NZ nám ukazuje veľmi dôležitú udalosť, pri ktorej Boh svoje odpočatie dodržal. Je to Ježišovo vzkriesenie. A práve tu Boh ukázal vernosť svojmu stvoriteľskému dielu, a síce tak, že dodržal odpočatie, ktoré započal pri stvorení. Hoci bolo už dielo dokonané, a teda Boh mohol svojho syna vzkriesiť ihneď, nechal ho ležať celú sobotu v hrobe, lebo odpočíval. Tu je najvyšší dôkaz Božej vernosti . Tu Boh najvyšším možným sebazaprením prakticky zverejnil svoj postoj voči sobote.

³⁰ Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: “Je dokonané.” Naklonil hlavu a odovzdal ducha. ⁴⁰ Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. ⁴¹ V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. ⁴² Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko. (J 19:30,40–42)

♦

Mnohí obviňujú dodržiavateľov soboty zo zákonníctva. Ale Boh nie je zákonník a predsa odpočatie dodržal. Svojho syna vzkriesil až keď pominula sobota.

⁹ Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych…(Mk 16:9a)

Táto časť je však pre nás aj mementom. Ak Boh nechal i svojho syna v hrobe počas siedmeho dňa a odpočíval, tak bude siedmeho dňa odpočívať aj v budúcnosti. Aj v čase veľkého súženia. A práve preto, aby sme na to nepozabudli, aby sme si to náležite uvedomili, Ježiš na to zvlášť upozornil slovami modlite sa, aby sa váš útek neprihodil v sobotu. To preto, lebo aj v tom čase bude v sobotu Boh odpočívať. A tak sa môžeme domnievať, že nebude konať nič v prospech našej záchrany. Tak ako nekonal počas siedmeho dňa, keď jeho syn ležal v hrobe.

Ak sme teraz pochopili, prečo prikázal Ježiš modliť sa, aby sme nemuseli utekať v sobotu, tak sme si určite uvedomili aj Božiu spravodlivosť a lásku. Lebo počas veľkého súženia nebudú zachránení iba tí, ktorí zachránení nechcú byť. Ktorí Ježišove výzvy ignorujú. Asi tak, ako v Noemových časoch …

Zhrnutie

Kto čítal úvod tejto kapitoly, ten si iste uvedomil nasledovné.

Uvedený obsah, pokiaľ sa týka parúznych detailov, sú zatiaľ len naše ľudské, omylné domnienky…

Naša záchrana nie je založená na tom, či danému textu správne porozumieme,

ale na tom, či poslúchneme príkaz nášho Pána!

Inými slovami – záchranu (spasenie) získavajú tí, ktorí poslúchajú príkazy Pána Ježiša Krista. A jeden z týchto príkazov znie:

Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu!

Nech vás nikto nesúdi pre soboty

Uvedený verš z listu Kolosenským 2:16 sa používa tak i onak. Rovnako sa ním oháňajú priaznivci soboty ako aj odporcovia soboty. Preto prv, než zaujmeme stanovisko, pozrime si tento verš v kontexte.

¹ Chcem, aby ste vedeli, akú starosť mám o vás aj o Laodicejčanov i o mnohých, čo ani nevideli moju telesnú tvár, ² aby sa potešili ich srdcia a aby tesne spojení v láske dosiahli všetko bohatstvo plného chápania a poznania Božieho tajomstva, Krista, ³ v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania. ⁴ Toto hovorím, aby vás nik nezviedol peknými rečami. ⁵ Lebo aj keď som telom vzdialený, duchom som s vami a radujem sa, keď vidím váš poriadok a pevnosť vašej viery v Krista.

⁶ Ako ste teda prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite: ⁷ v ňom zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere, ako ste sa naučili, a vynikajte vo vzdávaní vďaky! ⁸ Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi! ⁹ Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. ¹⁰ V ňom ste aj vy naplnení. On je hlavou každého kniežatstva a mocnosti. ¹¹ V ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. ¹² S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych. ¹³ Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. ¹⁴ Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž. ¹⁵ Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi.

¹⁶ Nech vás nikto nesúdi pre pokrm ani pre nápoj ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty, ¹⁷ lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus.

¹⁸ Nech vás nik nepripraví o víťaznú cenu samoľúbou poníženosťou, uctievaním anjelov a upútavaním pozornosti na to, čo videl, lebo to sa len márne nadúva vo svojom telesnom zmýšľaní ¹⁹ a nedrží sa hlavy, z ktorej celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom. ²⁰ Ak ste s Kristom odumreli živlom sveta, prečo sa, akoby ste ešte žili vo svete, podriaďujete nariadeniam: ²¹ “Nechytaj, ani neokús, ani sa nedotýkaj!”? ²² Veď to všetko sa má použiť, a tým zničiť – sú to ľudské príkazy a náuky. ²³ Vyzerá to ako múdrosť v predstieranej nábožnosti, poníženosti a prísnosti voči telu; ale nie je to nič čestné, iba na ukájanie tela. (Kol 2:1–23)

Keď náš verš čítame v kontexte celej kapitoly, je tam toho neúrekom a nevieme sa v prvej chvíli zorientovať – čoho sa napomenutie o sobote týka. Ale keď si prečítame túto kapitolu niekoľkokrát, začnú sa nám ako také stĺpiky vynárať nosné verše tejto kapitoly.

Pavel tu dvakrát varuje Kolosenských pred falošnými zvodcami a pritom ukazuje na oporný bod – na Krista. Lebo Kristus zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž. Takže náš vzťah k Bohu už nesmie byť založený na nariadeniach. Asi toto je ústredným posolstvom druhej kapitoly.

Pokiaľ ide o sobotu – Pavel varuje Kolosenských pred tými, ktorí zákonníckou diktatúrou prikazujú dodržiavanie soboty. Sobota je tu spomenutá v rámci celej sústavy nezmyselných, nefunkčných zákonníckych príkazov. Teda jedná sa o kontakt kresťanov s pôvodnými židovskými dodržiavateľmi zákona, u ktorých vzťah k Bohu bol uväznený príkazmi

< musíš ↔ nesmieš >

Aj sobota bola uväznená medzi mantinelmi musíš a nesmieš. A zrejme tento vzťah nanucovali aj kresťanom v Kolosách. Pavel pred tým vystríha. Ale aj SZ vystríhal pred takýmto nezmyselným dodržiavaním soboty.

⁴ Čujte toto, vy, čo šliapete po chudákoch a nivočíte bedárov krajiny. ⁵ Hovoríte: »Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie; a sobota, aby sme otvorili sýpky, aby sme zmenšili efu, zväčšili cenu a klamali na falošnej váhe? (Am 8:4–5)

¹³ Pán povedal: “Pretože sa mi tento ľud svojimi ústami približuje a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa, takže je ich bázeň ku mne naučeným ľudským príkazom, ¹⁴ preto, hľa, ja znovu vykonám divy s týmto ľudom, podivne a čudno, i zahynie múdrosť jeho mudrcov a rozum jeho rozumných sa schová.“ (Iz 29:13–14)

Aj Ježiš Kristus vystríhal pred otrockým dodržiavaním zákona a snažil sa slovom i skutkom vysvetliť, že sobota nie je ani musíš, ani nesmieš.
Aj my pred tým vystríhame, lebo sobota je odpočatie Boha. A ten, kto Boha miluje, odpočívať s ním chce! Bez toho, že by sa k tomu nútil a bez toho, že by sa triasol strachom, čo všetko si musí v ten deň odoprieť. Bez toho, že by kukal na hodinky, kedy už to všetko skončí, kedy už bude môcť byť zasa sám sebou… Lebo …

I povedal im: “Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. (Mk 2:27)

Ten kto Boha miluje, odpočívať s ním c h c e !

Ak vám teda niekto vytýka, že nedodržiavate sobotu takým spôsobom či rítom ako on, ak vám niekto vytýka, že sa nedištancujete od jedál, ktoré nejedáva on, ak vám niekto dáva podobné výčitky aké dávali farizeji Ježišovi, prikláňame sa k Pavlovi a spolu s ním (ho) vystríhame :

Nech vás nikto nesúdi

pre pokrm ani pre nápoj ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty!

Výroky o nedeli v NZ

Všetky katechetické príručky a teologické slovníky svorne tvrdia, že sobota sa týkala len SZ, pretože prvotná cirkev sa už schádzala v nedeľu – na počesť Ježišovho zmŕtvychvstania. V prekladoch NZ je nedeľa často nazývaná »prvý deň týždňa«. Tento pojem sa v NZ vyskytuje v ôsmych rôznych veršoch. Pritom šesť veršov opisuje Ježišovo zmŕtvychvstanie a tak na biblické zdôvodnenie nedele ostávajú len dva verše. A tie sa používajú temer vždy vytrhnuté z kontextu.

Prvý verš sa týka zhromaždenia v Troade a druhý verš patrí zhromaždeniu v Korinte. Najlepšie to pochopíme, keď si oba verše podrobne rozoberieme.

Zhromaždenie v Troade

Pre zdôvodnenie a opodstatnenie tvrdenia, že už prví kresťania sa schádzali v nedeľu, používa sa verš:

Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba… (Sk 20:7)

Pozrime si, o čom tento verš hovorí skutočne, keď nie je vytrhnutý z kontextu.

»Pavol v Troade.Vzkriesenie Eutycha «

Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba, Pavol s nimi hovoril, lebo na druhý deň chcel odcestovať, a pretiahol reč až do polnoci. V hornej sieni, kde sme boli zhromaždení, bolo mnoho lámp. Istý mladík menom Eutychus sedel v okne, a pretože Pavol dlho hovoril, tvrdo zaspal. Premožený spánkom spadol z tretieho poschodia dolu. Zdvihli ho mŕtveho. Pavol zišiel dole, ľahol si naň, objal ho a povedal: „Neplašte sa, lebo jeho duša je v ňom.“ Potom sa vrátil hore, lámal chlieb a jedol, dlho, až do svitania, ešte hovoril a potom odišiel. Chlapca priviedli živého a nemálo ich to potešilo. (Sk 20:7–12)

Hoci sa tento text používa ako hlavný dôkaz,

že sa ranná cirkev stretávala v nedeľu,

v skutočnosti

práve tento text dokazuje,

že v tej dobe sa kresťania v nedeľu nestretávali!

Dňom pravidelného stretávania aj v tej dobe bol siedmy deň. Len tomu treba rozumieť. Deň totiž začínal večer po západe slnka[6]!

Nám to znie neobvykle, lebo dnes nám deň začína »ráno«. Ale ešte v neskorom stredoveku aj v Európe počítali za začiatok dňa večer. Tento spôsob bol nazývaný vlašský a v strednej Európe ho nazývali aj český.

Teda v Troade Pavol siedmy deň dodržal ako deň odpočatia a chcel odísť v následný – prvý deň. Samozrejme nie proti noci, ale ráno! Takže večer – v prvý deň týždňa – zišli sa troadskí kresťania s Pavlom na rozlúčkové stretnutie. Pavol pretiahol reč až do polnoci. A ráno – ešte stále v prvý deň týždňa – odišiel. Keby sa kresťania v tej dobe boli stretávali v prvý deň týždňa, Pavel by si nemohol dovoliť odísť pár hodín pred začatím zhromaždenia – a ešte k tomu s celým svojím sprievodom. Veď s Pavlom odišlo minimálne osem ľudí : Sopater, Aristarchus a Sekundus, Gájus a Timotej, Tychikus a Trofimus a Lukáš (Sk 20:4–6).

Príbeh je preto popisovaný tak podrobne, lebo tu došlo k úžasnému zázraku vzkriesenia. Keďže sa jednalo o rozlúčkový večer s Pavlom – teda o zhromaždenie výnimočné –nie je to dobrý príklad pre zmenu dňa zhromažďovania. A keďže zhromaždenie bolo výnimočné, aj termín konania bol úplne výnimočný – zhromaždenie sa začalo večer.

♦

Uvádzam niekoľko dôkazov, že zhromaždenie začalo skutočne večer.

♣ V ôsmom verši je napísané, že v hornej sieni, kde sme boli zhromaždení, bolo mnoho lámp. (Sk 20:8) Pokiaľ by niekto chcel namietať, že to mohli byť lampy nezapálené, podotýkam, že v tej dobe neexistovali nainštalované lampy, ktoré sa rozsvietili otočením vypínača.

♣ Samotný časový údaj v siedmom verši, je preložený nesprávne! Väčšina vydaní Biblie uvádza namiesto prekladu lacné ustálené slovné spojenie „prvý deň týždňa“. Tie lepšie preklady uvádzajú „prvý deň po sobote“. Ale oboje je rovnako zavádzajúce, lebo v gréckom texte (en dé te miá tón sabbáton) sa slovo deň (heméra) nenachádza! Takže v tých lepších prekladoch stačí malá grafická úprava a text dostáva spresňujúci zmysel: „prvý [deň] po sobote“. Ihneď mizne dojem, že by sa udalosť konala počas »dňa«

♣ Je tu aj druhá alternatíva, ale nijako neprotirečí. V tej dobe už bol pojem »týždeň« vo význame sedemdennej periódy známy, ale na pomenovanie tejto periódy sa používalo v prenesenom význame slovo sobota. Aj v tomto prípade je v gréckom texte použité slovo sobota. Takže keby krkolomný preklad »v prvý soboty« znel »v prvý [deň novej] soboty«, jednoduchá vysvetlivka pod čiarou by objasnila, že sa jedná o prvý deň nového týždňa – a ten začína večer po západe slnka.

♣ Vo veršoch Mk 16:2, Mk 16:9, Lk 24:1, J 20:1 je v slovenskom preklade taktiež použitý výraz »prvý deň týždňa« ale v gréckom texte sa nenachádza ani slovo »týždeň«, ani slovo »deň«! Doslovné znenie by bolo aj tu „v prvý soboty“. A aby bolo jasné, že sa to nestalo večer po skončení soboty, vo všetkých štyroch prípadoch je doložený spresňujúci časový údaj »ráno«.

♣ Verše J 20:1 a J 20:19 hovoria o dvoch rôznych udalostiach, ktoré sa udiali v ten istý deň – jedna ráno a druhá večer. A práve tu kvôli časovej následnosti dejov bolo treba rozlíšiť o ktorý večer sa jednalo. Keby to nebolo zrozumiteľne rozlíšené, vznikol by mylný dojem, že Ježiš sa najprv ukázal večer učeníkom a až potom – ráno – Márii Magdaléne. Lebo najprv bol večer a potom ráno…

Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. (J 20:1) Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: “Pokoj vám!” (J 20:19)

Uvedené dva verše v gréckej verzii originálnym spôsobom oznamujú, že v 19. verši sa síce jednalo o večernú dobu, ale časove nasledujúcu až po rannej udalosti. V J 20:1 je uvedený časový údaj »v prvý soboty – ráno za tmy«. A aby bolo jasné, že v J 20:19 sa jedná o večer po spomínanom ráne, ale že pritom ešte nejde o večer druhého dňa v týždni, v gréckom texte sa tento raz slovo deň nachádza! Je tam vo význame »neskoro toho dňa«. A doslovný preklad by znel : „Večer – teda neskoro toho dňa – v onen prvý soboty…“

♦

Ešte uvádzam príklad, kde by sa mohlo predpokladať, že udalosť sa stala večer, po skončení soboty. Aby nedošlo k takejto mylnej domnienke, aj tento verš obsahuje spresňujúci časový údaj »na úsvite«: Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. (Mt 28:1)

♦

Teraz iste mnohí pochopili, že keby príbeh z Troady bol vzorom pre termín zhromaždení, tak by sme to museli vziať doslova, schádzať sa večer, vydržať až do rána a nevypadnúť pritom z okna … Každý normálny človek vie, že to Boh od nás nechce.

Doplnok k Troade – pre náročných čitateľov

Na začiatku nášho letopočtu – asi 50 rokov pred Pavlovou návštevou Troady – navštívil tieto miesta slávny zemepisec Strabón. V úvode k trinástej knihe Geografie opisuje, že územie Tróje leží na najsevernejšom pobreží Malej Ázie. Podľa starovekej Tróje sa nazývalo i dosť široké okolie. V predminulom storočí toto územie patrilo Turecku a vtedy Heinrich Schliemann previedol rozsiahle vykopávky v pahorku nazvanom Hisarlik, kde pozostatky Tróje doslova »vykopal«.

V Pavlovej dobe bolo mesto Tróas prístavom na pobreží Egejského mora. Ležalo približne na 26° východnej dĺžky a 40° severnej šírky, asi 20 km juhozápadne od pôvodnej Tróje – na tom istom najsevernejšom cípe Malej Ázie ako kedysi Trója. Názov dostalo podľa územia, na ktorom sa nachádzalo.

Príbeh Pavla a Eutycha sa stal počas Pavlovej tretej misijnej cesty. Prvý raz prišiel Pavol do Troady v rámci svojej druhej misijnej cesty, okolo roku 50 AD,.sprevádzaný Sílasom a asi aj Timotejom. V Troade mal Pavol v noci videnie, preto hneď na druhý deň odišiel do Macedónie.

⁶ Prešli cez Frýgiu a galatský kraj, lebo Svätý Duch im bránil hlásať slovo v Ázii. ⁷ Keď došli k Mýzii, pokúšali sa dostať do Bitýnie, ale Ježišov Duch im to nedovolil. ⁸ Obišli teda Mýziu a zišli do Troady. ⁹ Tam mal Pavol v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: “Prejdi do Macedónska a pomôž nám!” ¹⁰ Hneď ako mal to videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium. (Sk 16:6–10)

Vidíme teda, že Pavel počas svojej druhej misijnej cesty nestihol v Troade rozvinúť sieť misijnej činnosti. Na svojej tretej misijnej ceste bol Pavol v Troade dvakrát. Najprv prišiel priamo z Efezu, ale znovu sa tam nezdržal, pretože sa chcel stretnúť s Titom a Titus už tam nebol .

¹²Keď som prišiel do Troady hlásať Kristovo evanjelium, hoci sa mi otvárali dvere v Pánovi, ¹³ môj duch nemal pokoja, lebo som nenašiel svojho brata Títa. Preto som sa s nimi rozlúčil a odišiel som do Macedónska. (2 Kor 2:12–13)

Pavol teda odchádza do Macedónska a odtiaľ do Grécka. Z Grécka sa vrátil po troch mesiacoch do Macedónie a odtiaľ prišiel do Troady znova. Tento raz prišiel s početnou skupinou misionárov a podarilo sa mu zdržať sa tam dlhšie.

¹ Keď potom rozruch ustal, Pavol si zavolal učeníkov, povzbudil ich, rozlúčil sa a odišiel do Macedónska. ² Prechádzal tými krajmi, povzbudzoval bratov mnohými slovami a prišiel do Grécka. ³ Tam strávil tri mesiace, a keď sa chystal odplaviť do Sýrie, Židia mu strojili úklady. Preto sa rozhodol, že sa vráti cez Macedónsko. ⁴ Sprevádzali ho Berejčan Pyrrhov syn Sopater, zo Solúnčanov Aristarchus a Sekundus, Derbejčan Gájus a Timotej i Ázijčania Tychikus a Trofimus. ⁵ Oni šli vopred a čakali nás v Troade. ⁶ My sme sa po dňoch Nekvasených chlebov odplavili z Filíp a o päť dní sme došli za nimi do Troady, kde sme sa zdržali sedem dní. (Sk 20:1–6)

Na tejto ceste Pavla sprevádzal Lukáš, ktorý všetko opísal v Skutkoch apoštolských. Preto opis tejto udalosti obsahuje toľké podrobnosti. V šiestom verši sa nachádza niekoľko zaujímavých časových údajov, ktoré umožňujú zistiť pomerne presne dátum opisovanej udalosti, pretože slávnosť Nekvasených chlebov mala presný dátum začiatku a trvala sedem dní. V SZ je presne determinované ustanovenie o tejto slávnosti:

¹⁵ Sedem dní budete jesť nekvasené chleby. Ihneď v prvý deň odstránite kvas zo svojich domov, lebo každý, kto by od prvého [dňa] až do siedmeho dňa [soboty] jedol niečo kysnuté, bude vyhladený z Izraela. ¹⁶ V prvý deň budete mať sväté zhromaždenie; aj v siedmy deň budete mať sväté zhromaždenie. V tieto dni nebudete konať nijakú prácu okrem toho, čo je potrebné na prípravu jedla pre každú osobu. ¹⁷ Takto zachovávajte (zákon) nekvasených chlebov, lebo práve v tento deň som vyviedol vaše zástupy z egyptskej krajiny. Tak zachovávajte tento deň z pokolenia na pokolenie ako večné ustanovenie! ¹⁸V prvom (mesiaci), od večera štrnásteho dňa tohoto mesiaca budete jesť nekvasené chleby až do večera dvadsiateho prvého dňa tohoto mesiaca. (Ex 12:15–18)

Ak Lukáš uvádza, že do Troady prišli až päť dní po dňoch Nekvasených chlebov, znamená to, že do Troady dorazili 26. nísana. Ak chceme prepočítať vtedajší židovský kalendár na súčasný kalendárny systém, vieme, že u Židov začínala slávnosť nekvasených chlebov večer 15. nísana, chvíľku po západe slnka, po skončení 14. nísana. Tiež vieme, že táto slávnosť pripadla každý rok na iný deň, lebo 14. nísan bol počítaný podľa fáz Mesiaca[7] .Pripadol na deň prvého jarného splnu Mesiaca, keď bol nový Mesiac vo fáze 14. dňa.

Keďže neexistuje historický dôkaz, ktorého roku sa udiala predmetná Pavlova návšteva v Troade, predpoklad je, že to mohlo byť v rozmedzí rokov 53–57 AD. V tabuľke č. 2 uvádzam časové náväznosti Pavlovho pobytu v Troade, z ktorých je zrejmé, že ak Pavel odchádzal z Troady v nedeľu, tak 14. nísan pripadol na pondelok. A ostatné je už jednoduché. Hvezdársky software hravo vypočíta, že v rozmedzí uvedených piatich rokov pripadol prvý jarný spln Mesiaca jedine v roku 55 AD na pondelok. Prehľadne to ukazuje tabuľka č. 3., ktorá pomerne presne stanovuje rok Pavlovej návštevy v Troade [8].

Tabuľka č. 2

Chronológia Pavlovho pohybu v Troade
Deň	Udalosť	Dátum
pondelok	Slávnosť Paschy vo Filipis	14. nísan

utorok	Slávnosť nekvasených chlebov	15. nísan
streda	Slávnosť nekvasených chlebov	16. nísan
štvrtok	Slávnosť nekvasených chlebov	17. nísan
piatok	Slávnosť nekvasených chlebov	18. nísan
sobota	Slávnosť nekvasených chlebov	19. nísan
nedeľa	Slávnosť nekvasených chlebov	20. nísan
pondelok	Slávnosť nekvasených chlebov	21. nísan

utorok	Odchod Pavla z Filipis	22. nísan
streda	Cesta loďou do Troady	23. nísan
štvrtok	Cesta loďou do Troady	24. nísan
piatok	Cesta loďou do Troady	25. nísan
sobota	Príchod Pavla do Troady	26. nísan

nedeľa	Pobyt Pavla v Troade	27. nísan
pondelok	Pobyt Pavla v Troade	28. nísan
utorok	Pobyt Pavla v Troade	29. nísan
streda	Pobyt Pavla v Troade	30. nísan
štvrtok	Pobyt Pavla v Troade	1. ijar
piatok	Pobyt Pavla v Troade	2. ijar
sobota	Pobyt Pavla v Troade	3. ijar

nedeľa	Rozlúčka s Pavlom – po celú noc	4. ijar
nedeľa	Odchod Pavla z Troady – skoro ráno	4. ijar

Tabuľka č. 3

Stanovenie dáta 14. nísana podľa splnu mesiaca
Rok AD	Spln mesiaca	Deň	Západ slnka
53	22. 3. 53	piatok	19, 46
54	11. 4. 54	utorok	20, 07
55	31. 3. 55	pondelok	19, 55
56	20 .3. 56	sobota	19, 42
57	08 .4. 57	piatok	20, 05

V tabuľke č. 3 sú uvedené aj časy západu slnka pre Troadské zemepisné pásmo. Ak v čase splnu Mesiaca – 31. marca 55 AD slnko zapadlo o 19. hodine 55. minúte nášho času, tak o 19 dní neskôr bol západ slnka o 20. hodine 11 minúte.

Z uvedeného vyplýva, že zhromaždenie v prvý deň týždňa mohlo začať najskôr 15 minút po 20. hodine. Ak by sa teda jednalo o pravidelné nedeľné zhromaždenia, tak je to na začatie zhromaždenia doba nanajvýš nevhodná …

♦

Pavel z Troady odchádza skoro ráno v nedeľu. Ide do Assonu, vzdialeného asi 40 km. Jeho sprievod ide loďou, ale on sám odchádza peši po pobreží. Ak predpokladáme, že cesta trvala okolo osem hodín a skoro ráno mohlo znamenať asi šiestu hodinu rannú, tak Pavel strávil na ceste práve ten čas, keď mal celkom iste sedieť v nedeľnom zhromaždení! Určite by tak bol urobil, keby v nedeľu zhromaždenie bolo bývalo…

Ak by niekto nechcel prijať fakt, že deň začínal večerom a že sa teda stretnutie začalo po dvadsiatej hodine, tak mu pomôže jednoduchá matematika. Keby stretnutie bolo začalo v prvý deň týždňa ráno – povedzme o deviatej hodine – tak fakt, že Pavol pretiahol reč až do polnoci by znamenal pätnásť hodín zhromaždenia až do chvíle, keď došlo k tragédii. Keďže aj potom dlho, až do svitania, ešte hovoril, robí to spolu dvadsaťjeden hodín zhromaždenia.

Nuž ak vám niekto predloží verš Sk 20:7 ako dôkaz, kedy sa prvotná cirkev schádzala, pomôžte mu prakticky a aj pomocou matematiky pochopiť omyl, ktorý prevzal od minulých generácií a nikdy si ho neoveril.

Dodatok

Pavol – hoci mal veľa chýb – bol nesporne najväčším evanjelistom. Nový zákon však uvádza nielen tie situácie a konania Pavlove, z ktorých si máme brať príklad, ale aj tie, ktoré sú záporným príkladom. Takýmto záporným príkladom je aj Pavlova rozlúčka v Troade. Boh je Bohom poriadku a noc neurčil na zhromaždenia. Keby Pavel nebol pretiahol reč až do polnoci, nemusel Eutychus, zmorený spánkom, vypadnúť z okna! A keby Pavel nebol dlho, až do svitania, ešte hovoril, a namiesto toho by sa bol pobalil, možno by si nebol zabudol v Troade svoje písacie potreby, o ktorých píše Timotejovi :

Keď prídeš, prines plášť, čo som si nechal v Troade u Karpa, aj knihy a najmä pergameny …

(2 Tim 4:13)

Zhromaždenie v Korinte

Často sa zvykne citovať aj iný verš, v ktorom je výraz „prvý deň týždňa“. Jeho plné znenie je nasledovné:

Nech si každý z vás v prvý deň týždňa u seba odloží, čo môže, aby sa nerobili zbierky, keď prídem. (1Kor 16:2)

Je zvláštne, že aj teologicky vzdelaní ľudia prijímajú tento verš za dôkaz, že dňom stretávania kresťanov má byť prvý deň týždňa – teda nedeľa. Ale ak predložíme tento verš v kontexte – teda tak ako bol napísaný – potom nie je treba k tomu žiaden výklad.

Uvedený verš nehovorí o stretnutiach v prvý deň týždňa,

ale o zbierke v prvý deň týždňa!

A vôbec nejde o zbierky v zhromaždeniach, ale o pravidelné – týždenné – domáce sporenie na účely zbierok pre Jeruzalem. Toto sporenie má prebiehať doma, teda – u seba!

Pozrime, čo tento verš oznamuje, keď nie je vytrhnutý z kontextu.

¹ Čo sa týka zbierok pre svätých, urobte aj vy tak, ako som nariadil galatským cirkvám. ² Nech si každý z vás v prvý deň týždňa u seba odloží, čo môže, aby sa nerobili zbierky, keď prídem. ³ Keď budem u vás, pošlem tých, ktorých uznáte za hodných, s listom do Jeruzalema zaniesť váš milodar; ⁴ ak bude vhodné, aby som aj ja šiel, pôjdu so mnou. (1Kor 16:1–4)

♦

Odporcovia soboty sú schopní ísť až tak ďaleko, že pri preklade Biblie zámerne vynechávajú spomínané príslovkové určenie miesta – u seba. Ako ukážku uvádzam zdeformované znenie predmetného verša v iných prekladoch.

¹ So zbierkou pre svätých urobte aj vy tak, ako som prikázal cirkevným zborom v Galácii. ² Nech každý z vás každú nedeľu odloží, čo mohol usporiť, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem. (Evanjelický preklad)

¹ Pokiaľ ide o zbierku pre svätých, aj vy urobte tak, ako som to nariadil cirkvám v Galácii. 2 Nech si každý z vás v prvý deň po sobote odloží, čo by mohol usporiť, aby sa zbierky nerobili vtedy, keď prídem. (Ekumenický preklad)

¹ Čo sa týka zbierky pre svätých, urobte aj vy tak, ako som prikázal galatským cirkvám. ² Nech si každý z vás v prvý deň v týždni odkladá a zbiera to, čo môže, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem. (Porúbčanov preklad)

¹ Se sbírkou pro (jeruzalémské) křesťany to dělejte i vy tak, jak jsem to nařídil církvím v Galácii. ² Vždycky v neděli ať si dá každý z vás něco stranou a uloží, kolik bude moci, aby se se sbíráním nezačalo teprve, až k vám přijdu. (Preklad Petrů)

Tu sme videli praktickú ukážku tendenčných prekladov. Stačí vynechať jedno slovíčko a zmysel vety sa mení. Najvýraznejšiu chybu predkladá evanjelický preklad. Tí kresťania, ktorí používajú evanjelický preklad Biblie, nemajú sa odkiaľ dozvedieť, že sa nejedná o nedeľné zbierky v zhromaždení, ale že apoštol Pavel nariaďuje odkladať peniažťoky doma – čiže u seba…

Nariadenie apoštolského snemu

Prvý jeruzalemský snem je opísaný v Sk 15:6–29. Náplňou snemu bolo vyriešiť spor o obriezku, ktorý nastal v Antiochii. Princíp sporu bol nasledovný. V dobe zakladania prvých kresťanských zborov vznikali dve rozdielne skupiny kresťanov. Vyslúžili si prezývky »pohanokresťania« a »židokresťania«.

Pohanokresťania, pochádzajúci hlavne spomedzi Grékov a Rimanov, prijímali evanjelium pomerne ľahko, pretože do kresťanstva si nemohli priniesť nič z predošlej polyteistickej vierouky. Ak chceli prijať

Krista, museli sa vzdať v š e t k é h o predošlého. Boli ako nádoby, z ktorých sa najprv všetko vyprázdnilo, takže náplň evanjelia sa potom v nich s ničím nemiešala.

Naproti tomu židokresťania v každom zbore prinášali problémy, pretože prijatím Ježiša sa nemuseli vzdať svojho Boha, ale naopak – viac sa k nemu priblížili. Niektorí však nemali jasné, čo patrí z ich predošlej, starozákonnej vierouky – judaizmu – do kresťanstva a čo nie. A tak niektorí horliví Židia vnášali do kresťanstva také prvky judaizmu, ktoré obeťou Ježiša Krista stratili svoj význam, stali sa nezmyselným bremenom, ba dokonca mohli byť i znevažovaním Ježišovej obete. Pritom postoj voči Bohu nemusel byť u týchto Židov negatívny – skôr to bola nedostatočná známosť o význame evanjelia. Všimnime si v tejto súvislosti apoštola Petra. Hoci už bol kresťanom, zakladateľom a vodcom jeruzalemského zboru, predsa mal podobné problémy. Prv, než išiel ku Kornéliovi, musel mu Boh zjavením oznámiť, čo zo zákona už neplatí.

Spor v Antiochii vyvolali židokresťania. Obriezku chceli povýšiť na podmienku k spaseniu preto, lebo pochádzali spomedzi horlivých Židov zo sekty farizejov. Teda išlo o náročnejších dodržiavateľov Mojžišovho zákona! Nuž a ak títo horlivci propagovali obriezku ako podmienku spasenia, robili to preto, lebo antiochijskí kresťania obriezku ignorovali. Keby teda antiochijskí kresťania boli ignorovali aj sobotu, určite by to bol na pretrase bod číslo jedna! Ak Pavel a Barnabáš nemali v Antiochii spor o sobotu, znamená to, že dotyční horlivci spomedzi Židov nemali v tejto otázke do čoho zabŕdnuť – nebol to problém, ktorý by bolo treba riešiť. Lebo v Antiochii sa sobota dodržiavala…

Ak teda prvý apoštolský snem, konaný v Jeruzaleme, nenariadil dodržiavať sobotný odpočinok, tak to je dôkaz, že dodržiavanie soboty nebolo v tej dobe nijako narušované.

Sobota a RKC

Správa o zámene soboty za nedeľu sa zachovala v mnohých záznamoch. Stalo sa tak 7. marca 321 na príkaz rímskeho cisára Konštantína Veľkého, ktorý určil, že v celej Rímskej ríši sa bude uctievať »dies Solis« – deň Slnka. Temer všetci vtedajší kresťania územne patrili pod mocenský vplyv Konštantína, preto museli jeho príkaz prijať. Rímsky biskup Silvester to prijal taktiež.

Ôsmy deň

Ak v roku 321 nariadenie rímskeho cisára dalo podklad k hroznej deformácii v kresťanstve, za to nemôžeme. Neboli sme pri tom a nevieme, za akých tvrdých okolností sa to stalo. Zodpovední sme však za to, ako sa k tejto otázke postavíme dnes! A tu zrazu užasneme nad súčasným postojom RKC, ktorá tvrdí vo svojom najvážnejšom dokumente – v ustanovení Druhého vatikánskeho koncilu – že zmenu spôsobila apoštolská tradícia!!!

Tento fakt sa dá ťažko podložiť slovenským prekladom záverov Druhého vatikánskeho koncilu, nakoľko v slovenčine existujú dve katolícke verzie tohto dokumentu. Pre porovnanie uvádzam ten istý citát z oboch verzií, pričom presne preložená je verzia vydaná v Ríme.

♣ Verzia vydania v Spolku sv. Vojtecha v roku 1969 (nepresnosťou prekladu je na okraji použiteľnosti) :

»Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý siedmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka.« [9]

♣ Verzia vydania v Ríme v roku 1968 :

»Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka.« [10]

Dve poznámky k uvedeným textom.

Latinský originál síce používa termín »ôsmy [deň]«, čo správne vystihol slovenský preklad vydaný v Ríme. Ale nikde ten dokument nevysvetľuje, ako »napasovať« osemdenný katolícky cyklus do sedemdenného občianskeho kalendárneho systému. Náš ľud je vzdelaný, vie počítať do viac ako osem a preto snáď má právo vedieť, čo a ako …
Kto chce pochopiť absurdný osemdenný cyklus, »objasní« mu to iná absurdná vysvetlivka: „Šabbat je hebrejské slovo a česky znamená »deň odpočinku, pokoja«. Židia počítali týždeň od 1. do 7. dňa, kresťania od 2. do 8., aby naznačili, že sobota nie je posledným dňom týždňa, ale nedeľa, lebo v ten deň Boh vzkriesením Ježiša dokončil svoje dielo stvorenia, jeho obnovou v Kristovi[11].“ Táto vysvetlivka má svoj pôvod v slepom stredovekom prijímaní cirkevných definícií. Lebo v NZ je nedeľa označená jednoznačne termínom prvý deň týždňa – čomu zodpovedá pravda, že siedmym dňom je sobota! Potvrdzuje to aj publikácia, z ktorej sme práve citovali, a napodiv – iba pár riadkov predtým. „Tretím Božím prikázaním bol už v Starom zákone jeden deň v týždni, a to siedmy (sobota), zasvätený Bohu. To platí aj pre kresťanov, ktorí však už od apoštolských dôb nesvätili ako sviatočný deň sobotu – na rozdiel od Židov – ale »deň po sobote«, t.j. nedeľu[12] .“

PODOBENSTVO O PREZIDENTOVI

Skúste si predstaviť, že váš otec je prezident USA. Býva v Bielom dome, ale vy bývate vo svojom pôvodnom dome v Kalifornii. Aj vaši bratia a sestry bývajú v Kalifornii. Otec chce so svojimi deťmi udržiavať stály kontakt, preto dá postaviť na Floride veľkú vilu a dohodne so všetkými synmi a dcérami, že cez víkend sa bude schádzať v tejto vile celá rodina. A hoci ako prezident má plné ruky práce, vždy na víkend si urobí čas, odletí na Floridu a trávi tam víkend so svojimi synmi a dcérami.

Všetci sú šťastní, tešia sa na tieto stretnutia, len vy nie. Lebo cez víkend nemáte čas a v iné dni je rodinná vila prázdna. A tak začnete dochádzať za otcom v stredu do Bieleho domu. Otec vás vždy vľúdne prijme, ale vy sám pociťujete, že tým stretnutiam niečo chýba.

Až jedného dňa vám otec povie: „Syn môj, máš ku mne voľný vstup, lebo si môj syn. Pre teba sú tu vždy dvere otvorené, ale uvedom si, že nie si na svete sám! Ja cez týždeň pracujem. Starám sa aj o tých ľudí, ktorí nie sú mojimi synmi a musím spravovať celú zem. A ty, práve preto, že si môj syn, máš zvláštne privilégium. Chcem sa s tebou stretávať osobitne, preto som na to vyhradil celý deň. Vtedy tí ostatní nemajú prístup do našej vily, tam smiete byť len vy, moje deti. Ale nie si sám!

V ten deň sa chcem venovať všetkým mojim deťom. A tak ťa očakávam budúci víkend v našej rodinnej vile na Floride.“

Vy ste si však znovu cez víkend neurobil čas a na Floride ste nebol. Ale po otcovi túžite, preto sa znovu v stredu objavíte v Bielom dome. Poznajú vás tam, vpustia vás dnu, ibaže otec vás čaká pred dverami veľkej zasadačky. Radostne vás objíme, usmeje sa a potom vážnym hlasom povie: „ Veľmi ma to mrzí, syn môj, ale mám dôležitú poradu. Vyšiel som von preto, aby som ti pomohol, ak niečo nevyhnutne potrebuješ. Ale ak je to len tá tvoja zvyčajná návšteva ako každú stredu, tak ťa upozorňujem, že mám práve dôležitú poradu. Príď cez víkend do našej vily na Floride – tam sa budem venovať výlučne tebe. Ahoj.“

Vy ste si však znovu cez víkend neurobil čas na stretnutie s otcom. A tak ďalšiu stredu znovu stojíte vo vstupe do Bieleho domu. Tento raz vás však dnu nepustia. Zriadenec sa vám pokloní a podá vám slúchadlo odkazovača so slovami, že hore nesmiete, ale otecko ráčil nechať pre vás odkaz. Priložíte slúchadlo k uchu a ozve sa otcov hlas:

„Mrzí ma, synček, že som musel pristúpiť k tomuto tvrdému opatreniu, ale nedalo sa inak. Si tvrdohlavý, neposlušný a veľmi sebecký. Chodíš ma navštevovať tvrdošijne v stredu a prinášaš so sebou vždy svoje sebectvo. Nezáleží ti na tom, že pracujem, ty jednoducho chceš ako taký rozmaznanec prinútiť mňa – svojho otca – aby som ťa poslúchal. Prijal som ťa vždy preto, že ťa mám rád. Ale ostatní tvoji bratia to nerobia. Len pozorujú, že moja láska k tebe začína byť na úkor poriadku. Tvoja prítomnosť v Bielom dome v nestránkových dňoch je však tá menšia bolesť. Tou väčšou bolesťou je tvoja neprítomnosť na rodinných stretnutiach. Chýbaš nám. Necítime sa plne šťastní, lebo tvoje miesto pri stole je prázdne. Tak sa rozhodni. O dobe stretávania rozhodujem ja! Ale aj ty! Ty rozhoduješ tým, že to buď prijmeš, alebo zamietneš. Doteraz každý víkend sme ťa očakávali a čakáme ťa aj naďalej. Kiež by si sa rozhodol správne.“

Odvtedy ubehlo mnoho rokov. Ocko je stále prezident a ty naďalej chodievaš každú stredu do Bieleho domu – vypočuť si z telefonického odkazovača známy ockov hlas. Slová už poznáš naspamäť a robíš to už ani nie zo vzdoru, ani nie zo zaťatosti – už len tak nasilu, zo zotrvačnosti, lebo si lenivý vo svojom živote urobiť zmenu.

Otec aj bratia ťa stále čakajú pri spoločnom stole. Ale termín stretnutí otec kvôli tebe meniť nebude! Už len preto nie, že má okrem teba ďalšie deti, ktoré sa s ním cez víkend pravidelne stretávajú. Už len kvôli nim termín stretnutí nezmení. Buď sa prispôsobíš otcovej vôli tak ako tvoji súrodenci, alebo budeš vnímať ten drahý otcov hlas len z odkazovača na otcovej vrátnici.

[1] Porovnaj Ge 2:1-2 a J 19:30

[2] Hebrejsky AB = otec; ABRAM = vysoký otec ; ABRAHÁM = otec národov

[3] V slovenskom preklade RKC slovo »ustanovená« je nepresný výraz. V gréčtine je na tomto mieste slovo egéneto, pochádzajúce z tvaru »ginomai«, a to neznamená ustanoviť rozhodnutím, ale učiniť zrodením. To ukazuje na počiatok – k stvoreniu … Správne znenie prekladu by bolo »zrodená«, alebo »učinená«.

[4] Nakoľko výklad verša Hebr 4:9 je náročný, je spracovaný v samostatnej kapitole.

[5] V Markovom evanjeliu je otázka dĺžky trvania onoho súženia opísaná v minulom čase. A keby Pán tie dni neskrátil, nezachránil by sa nik. Ale kvôli vyvoleným, ktorých si vyvolil, skrátil tie dni. (Mr 13:20) Ak tu Boh opisuje veci budúce v minulom čase – ako by sa už boli stali – tak to nie je nič nové v Biblii. (Napríklad Ján v Zjavení opisuje veci budúce ako také, ktoré už videl, ako by sa boli už stali, teda tiež v minulom čase.)

[6] Pozri „Sväté písmo – Rím 1995″, vysvetlivku č. 1 na str. 2211: Veľká noc sa začínala večer 14. nísana (pre Židov bol vtedy už 15. nísan, lebo nový deň sa začínal večer).

[7] Gustav Friedrich: Rukovět křesťanské chronologie, Paseka 1997, Praha

[8] Určite v tomto prípade teológov vyruší značné posunutie dáta pre Pavlov pobyt v Troade. Avšak údaje o Pavlovej tretej misijnej ceste sú veľmi rozdielne. Napríklad slovenský autor Jozef Heriban vo svojom lexikóne uvádza štyri rôzne údaje, čo svedčí o tom, že ich odpísal od rôznych iných autorov a ani sa nesnažil vzájomne ich porovnať. Čo je však horšie – kolektív redaktorov to opísal do Biblie medzi vysvetlivky… A tak – pokým niekto seriózne neposunie latku poznania trochu viac dopredu – máme dôvod sa domnievať, že apoštol Pavol svoju tretiu návštevu Troady uskutočnil v roku 55!

[9] Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium, čl. 106, str. 138 (Spolok sv. Vojtecha, Bratislava 1969)

[10] Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium, čl. 106, str. 213 (Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1968)

[11] Naše víra, str. 291 (Zvon, Praha 1991)

[12] Naše víra, str. 291 (Zvon, Praha 1991)

Čítať ďalej