ČO BY MAL VEDIEŤ KRESŤAN KATOLÍK O BIBLII ?

To, čo každý iný kresťan.

Grécke slovo „biblia“ znamená knižočky. Teda biblia je zbierka niekoľkých samostatných knižočiek – t.j. kníh menšieho rozsahu. V dnešnej terminológii rozumieme pod slovom Biblia jednu knihu, ktorá sa skladá z dvoch samostatných častí: Starého a Nového zákona. Hoci Starý zákon a Nový zákon tvoria v Biblii jeden organický celok, sú to dve samostatné časti. Pre kresťanov je platná len celá biblia, teda Starý aj Nový zákon, avšak záväzný je len Nový zákon. Pre Židov je platný len Starý zákon. Nový zákon vôbec nepoužívajú a neuznávajú ho, pretože ešte stále čakajú Mesiáša.

Pokiaľ ide o slovenský názov týchto dvoch častí, v tom sa názory kresťanských cirkví rozchádzajú. Sú 3 možnosti názvov a ich kombinácie:

                    Starý zákon – Nový zákon

                    Starý testament – Nový testament

                    Stará zmluva – Nová zmluva

Najzaužívanejšia forma je Starý zákon – Nový zákon, ale je to súčasne aj najmenej vhodná forma, pretože kresťania nežijú pod zákonom, ale v milosti. Preto novšia časť biblie má niesť jednoznačne názov Nová zmluva – lebo nejde o nový druh zákona, ale o novú formu zmluvy, ktorú s nami uzatvára sám Boh. Keďže slovo testament je latinského pôvodu (testamentum – zmluva, termín, závet), nebolo by múdre používať toto cudzie slovo, keď máme jeho rovnocennú slovenskú verziu. A tak sa zdá najsprávnejším pomenovanie Starý zákon – Nová zmluva.

Starý zákon bol písaný v hebrejčine, a niektoré jeho časti v aramejčine. Pokiaľ ide o Novú zmluvu, predpokladá sa, že bola písaná v starogréčtine, v dialekte nazývanom koiné. Rukopisy originálov sa nezachovali. Nie je však vylúčené, že i NZ bola písaná pôvodne v hebrejčine.

PREČO SA KATOLÍCKA BIBLIA LÍŠI OD OSTATNÝCH ?

To je nedorozumenie. Katolícka biblia neexistuje, pretože biblia je len jedna. Sú však určité odlišnosti v prekladoch a zostave biblií. Pre RKC je povolená (záväzná) len tá biblia, ktorá má náležitosti predpísané RKC:

¨    vydanie muselo mať biskupskú pečať – imprimátur

¨    preklad musel mať kanonizáciu RKC

¨    preklad musel byť opatrený vysvetlivkami

¨    preklad musel byť urobený z latinského prekladu zvaného Vulgata

Takto to bolo rozhodnuté v roku 1546 na Tridentskom koncile. Bibliu, ktorá spĺňala uvedené náležitosti, nazývali členovia RKC „katolícka“.

V súčasnosti predpisuje potrebné náležitosti pre katolícky typ biblie Kódex kanonického práva (kán. 825)

nasledovne:

»§1 Knihy Svätého písma nemožno vydávať, ak nie sú schválené Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov; takisto, aby sa mohli vydávať ich preklady do národného jazyka, sa vyžaduje, aby boli schválené tou istou vrchnosťou, a súčasne vybavené potrebnými a dostačujúcimi vysvetlivkami.«

»§2 Preklady Svätého písma, opatrené vhodnými vysvetlivkami, môžu katolícki veriaci s povolením Konferencie biskupov pripraviť a vydať aj v spolupráci s oddelenými bratmi.«

PREČO RKC MUSÍ PREKLADAŤ BIBLIU Z LATINČINY ?

Počas mnohých stáročí si týmto opatrením RKC zaistila úžasnú jednotu vo vnútri svojej cirkvi, pretože používala len latinský preklad zvaný Vulgata. Zamedzilo sa tak mnohým vieroučným i jazykovým sporom.

Hlavným dôvodom používania latinčiny v cirkvi bola myšlienka spoločnej reči, ktorá by spájala kresťanov zo všetkých národov. A tak sa stala latinčina spojovníkom medzi duchovenstvom, ale súčasne brzdou a prekážkou medzi laikmi. Tí nemali ako porozumieť biblickým základom, a tak samotným podstatám vierouky nerozumeli.

Pritom k uzákoneniu latinčiny došlo prirodzenou cestou. Veď už za čias života Pána Ježiša tu na zemi bol jeho pobyt situovaný do Rímskej ríše, kde sa používala latinčina. A tak je prirodzené, že táto reč hneď po gréčtine bola ako prvá obohatená výrazmi kresťanského pôvodu.

Dnes je to už pár rokov, čo Druhý vatikánsky koncil povolil liturgiu v národných jazykoch. Nezrušil latinskú liturgiu, len povolil liturgiu v národných jazykoch. A výsledok je úžasný – liturgia v latinčine sa stáva prebytočnou. Národy používajú svoju vlastnú reč, a niet vlastne kedy, kde a prečo používať latinčinu.

A tak to bude i s prekladmi. Stačilo povoliť používanie prekladov biblie v národných jazykoch, a zrazu sa národy prebudili. Katolícki veriaci veľmi skoro zistili, ako RKC zaostala za evanjelickými prúdmi v oblasti vydávania biblie. Ale aj katolícki teológovia veľmi skoro zistili, že katolíci poriadne zaostali v biblickom výskume, keďže sa Vulgatou, ako čínskym múrom, ohradili na dlhé stáročia. Zatiaľ čo evanjelické prúdy urobili úžasné kroky v skúmaní pôvodných manuskriptov, katolícka špičková teologická elita prešľapovala na mieste. Hoci sa snažila nezaostávať, nemala to kde prakticky využiť, keďže pre praktické použitie bola predpísaná Vulgata. A tá bola vo funkcii porovnávacej biblickej normy nemenná.

Prvým míľovým skokom dopredu bola oprava Vulgaty.

Máloktorý kňaz vedel o zásahoch, ktoré boli v minulosti urobené do vydania Sixtínskej Vulgaty. A nemali ani potuchy, že Klementínska Vulgata vôbec nie je totožná s Hieronymovým prekladom. Ale každý sčítanejší teológ vedel o nedostatkoch a chybách, ba i sporných miestach v Klementínskej Vulgate. Preto pápež Pius X. vytvoril v roku 1907 komisiu na opravu Klementínskej Vulgaty. Táto komisia síce usilovne pracovala, ale jej výsledky boli prakticky nepoužiteľné, lebo Klementínska Vulgata bola predpísaná ako záväzná, a nesmela sa meniť. Prelom nastal až po Druhom vatikánskom koncile. Vtedy bola zriadená oficiálna pápežská komisia, ktorá pracovala vyše 10 rokov na oprave latinskej Vulgaty. Výsledkom bolo jej revidované vydanie, ktoré vyšlo 25. apríla 1979. Aby sa toto revidované vydanie odlišovalo i názvom od pôvodného vydania, staré vydanie sa v súčasnosti nazýva Sacra Vulgata a revidované vydanie má názov Nova Vulgata – Bibliorum Sacrorum, alebo jednoduchšie Neovulgata.

V súčasnosti je Neovulgata v RKC záväzným Písmom, avšak už nie v tom zmysle, ako to predpisoval Tridentský koncil. Neovulgata je záväzná pre účely liturgické a pre citovanie biblie v úradných dokumentoch, publikáciách a pre verejné účely, reprezentujúce RKC.

O tom, čo je napísané stručne v predchádzajúcich dvoch odstavcoch, by sa dala napísať celá kniha. Dnešní katolícki veriaci si nevedia vôbec predstaviť, aké ťažké boje museli prebojovať katolícki teológovia, aby sa mohlo vôbec o chybách vo Vulgate nahlas hovoriť. Veľkou pomocou a prielomom v tomto smere bola biblická encyklika, ktorú vydal pápež Pius XII. V roku 1943. Hájila síce tradičné poňatie biblie, ale už tým, že existovala, rozbúrila polemiku u katolíckych biblistov. A tá sa ešte viac rozčerila na Druhom vatikánskom koncile. Výsledkom bola Konštitúcia o Božom slove – Dei verbum. O prekladoch Písma sa v nej hovorí:

»22. Veriacim kresťanom musí byť dokorán otvorený prístup k Písmu svätému. Preto cirkev už od začiatku prijala za svoj najstarší grécky preklad Starého zákona, nazývaný Septuaginta. Má však vždy v úcte aj iné preklady východné a latinské, zvlášť takzvanú Vulgatu. Božie slovo však má byť prístupné všetkým dobám, preto sa cirkev s materskou starostlivosťou stará, aby boli zhotovené dobré a správne preklady do rôznych jazykov, predovšetkým z pôvodných textov posvätných kníh. Ak sú vypracované v spolupráci s odlúčenými bratmi, keď sa to ukázalo ako vhodné, a cirkevná autorita k tomu dala povolenie, môžu ich používať všetci kresťania.«

»25. …Okrem toho nech sa zhotovia vydania Písma svätého aj pre nekresťanov, opatrené primeranými poznámkami a upravené pre ich pomery. O účinné rozširovanie týchto vydaní, všetkými spôsobmi, nech sa múdro starajú duchovní pastieri i kresťania každého stavu.«

Ak zvážime, že v dobe vzniku tejto konštitúcie ešte Neovulgata neexistovala, musíme konštatovať, že doporučenie používať Neovulgatu nie je záverom koncilu. Je to výsledok trendu tradičného rímskokatolíckeho duchovenstva, ktoré sa s revolučnými závermi Druhého vatikánskeho koncilu dodnes nijako nevie zmieriť.

Každý sa môže sám presvedčiť, že uvedená konštitúcia Dei verbum z Druhého vatikánskeho koncilu nepredpisuje preklady z Vulgaty, ale naopak – doporučuje preklady z originálov!

A teda dnes sa už vlastne nejedná o predpis – skôr je to zaužívané, rokmi osvedčené opatrenie, ktoré vo forme doporučenia doznieva. Presne tak ako latinská liturgia odišla z bohoslužieb RKC sama, tak i latinská verzia biblie sama časom ustúpi novým, moderným prekladom. Ale naďalej si treba vážiť a považovať za rozumné, že voči vonkajšku v oficiálnych aktoch RKC sa používa jednotný typ prekladu.