CELIBÁT

Aký je názor evanjelikov na celibát?

Podkladom k zavedeniu celibátu v RKC je nasledovný výrok Pána Ježiša:

Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“ {Mt 19:12}

V tomto verši sú uvedené tri typy ľudí, ktorí sa ženiť nemôžu. Pritom tretí typ je konkrétnym doporučením celibátu. Rozumieme tomu tak, že ide o dobrovoľné, vlastné rozhodnutie kvôli nebeskému kráľovstvu.

S poľutovaním však treba konštatovať, že tento verš je v slovenských prekladoch zámerne nepresne preložený, aby sa skryl skutočný význam výroku Pána Ježiša. Keďže slovenský preklad RKC je robený z latinskej verzie Neovulgaty, citujem z nej latinské znenie horeuvedeného 12. verša:

Sunt enim eunuchi, qui de matris utero sic nati sunt; et sunt eunuchi, qui facti sunt ab hominibus; et sunt eunuchi, qui seipsos castraverunt propter regnum caelorum. {Mt 19:12 – Neovulgata}

Aj človek latinčiny neznalý tu vidí jasne nesprávny preklad. Ako znie teda doslovný, neupravený preklad?

Sú totiž eunuchovia, ktorí z matkinho lona tak narodení sú; a sú eunuchovia, ktorí sú [výsledkom] konania [od] ľudí; a sú eunuchovia, ktorí sami seba vykastrovali kvôli kráľovstvu nebeskému.

Katolícki teológovia síce namietajú, že eunuch by sa dal preložiť aj inak a že teda tento výraz nemusí znamenať to, čo pod ním rozumieme my. Aby však nebolo pochybností o tom, čo mal Pán Ježiš na mysli, keď vyslovil slovo eunuch, tak práve v treťom prípade latinská verzia zvýrazňuje toto slovo tak, že vedľa neho používa v slovesnom tvare ďalšie slovo toho istého významu – synonymum kastrovať – „castraverunt“. Taktiež v slovenskom preklade o niekoľko strán ďalej prekladatelia z tej istej Neovulgaty nechajú slovo eunuch odznieť v pôvodnej latinskej verzii a my tomu rozumieme:

Pánov anjel povedal Filipovi: „Vstaň a choď na juh k ceste, čo vedie z Jeruzalema do Gazy; je pustá.“ On vstal a šiel. Tu videl Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, a už sa vracal. {Sk 8:26–28}

Zdá sa, že keď prekladatelia chcú, preložia verše správne a keď nesmú, tak si pomôžu „rôznym takým a iným podobným“. Tu je praktický príklad, ako jednoducho sa dá zmenou slovíčka zmeniť celý význam príbehu.

Znovu tu podtrhujem, že Biblia nie je zbierka citátov, ktoré sa dajú ľubovoľne vyberať a potom univerzálne hocikde používať! Ak nevytrhneme z kontextu iba jeden verš, ale prečítame si celú perikopu, tak v tomto prípade ide o udalosť, ktorá začína 1. veršom 19. kapitoly. A pri správnom preklade sa hneď mení celý význam tohto príbehu:

»Nerozlučnosť manželstva«

1} Keď Ježiš skončil tieto reči, odišiel z Galiley a prešiel do judejského kraja za Jordán.

2} Išli za ním veľké zástupy a on ich tam uzdravoval.

3} Tu k nemu pristúpili farizeji a pokúšali ho: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“

4} On odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril

5} a povedal: ‚Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?‘

6} A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“

7} Povedali mu: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?“

8} Odpovedal im: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak.

9} A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“  

»Dobrovoľná zdržanlivosť«

10} Jeho učeníci mu povedali: „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.“

11} On im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.

12} Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa narodili zo života matky ako eunuchovia, iných eunuchmi urobili ľudia a iní sa stali eunuchmi tak, že sa sami vykastrovali pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“ {Mt 19:1–12}

Ako vidieť, v tomto príbehu niet ani zmienky o dobrovoľnej zdržanlivosti.

 Hovorí sa tu o nerozlučnosti manželstva!

Farizeji totiž predložili Ježišovi otázku rozvodu, a to nie preto, že by potrebovali vysvetlenie, ale aby ho pokúšali. Tak to čítame v treťom verši. Pán Ježiš jednoznačne obhájil otázku nerozlučnosti manželstva tým, že odpovedal Božím slovom (viď verše 4–6). Farizeji sa potom vzdialili, avšak v učeníkoch Pána Ježiša ostal duch pokušenia, a preto vo svojom vnútri asi takto mudrovali: „Ak náš Učiteľ teraz potvrdil, že manželstvo možno rozviesť len v prípade nevery, je to veľké riziko ženiť sa. Čo ak natrafím na dáku hroznú povahu a celý život ju budem musieť mať na krku?“ Tu niektorí z učeníkov začali o tom rozmýšľať aj nahlas:

Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.

Pán Ježiš iste ťažko niesol, že práve jeho najbližší neporozumeli. Veď len chvíľočku predtým citoval Božie slovo, ktoré zdôrazňovalo, že Boh si praje, aby muž a žena žili v manželstve:

Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?“

Práve preto už učeníkom nezdôrazňuje znovu to, čo povedal pred farizejmi, ale tu, v užšom kruhu im vysvetľuje asi toto: „Hej, sú takí, pri ktorých manželstvo neprichádza do úvahy, pretože sú k tomu nespôsobilí. Sú to jednak tí, ktorí sa narodili ako eunuchovia, tiež tí, ktorí sa dobrovoľne podrobili operácii, aby mohli zastávať výnosné funkcie, a tiež takí, ktorí sa vykastrovali kvôli nebeskému kráľovstvu. Ale vo všetkých troch prípadoch ide o eunuchov. Ak teda chcete špekulovať o neženení sa, dajte sa vykastrovať a nebudete mať viac o čom špekulovať.“

Tvrdá reč. Ale patrila učeníkom a patrí dodnes všetkým tým, ktorí špekulujú o neženení sa len preto, že manželstvo je spojenie navždy. Túto tvrdú reč však nemožno v žiadnom prípade brať ako podklad k celibátu pre budúcich adeptov na kňazský úrad, a síce z dvoch dôvodov:

1. 

 Ak niekto nechce byť ženatý, je to jeho právo. Ak pritom nechce byť ženatý napríklad preto, že chce pracovať ako misionár plne pre Pána, treba jeho rozhodnutie prijať s maximálnou úctou. Ale ak niekto chce viesť Boží ľud a nechce byť ženatý, tak sa protiví Božej vôli, pretože jednou z podmienok pre kandidáta na biskupský či presbyterský úrad je manželstvo! NZ to zdôrazňuje na dvoch miestach:

»Biskupi« Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! {1 Tim 3:1–5}

»Cirkevní predstavení« Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal; nech je každý z nich bez úhony, muž jednej ženy, má mať veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti. Lebo biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia. {Tít 1:5–9}

A tu je príčina, prečo evanjelické cirkvi tvrdo odsudzujú celibát. Kto sa usiluje byť biskupom a neposlúcha Pána Boha – tým, že odmieta manželstvo – toho nemôže poslúchať veriaci človek! Lebo kto neposlúcha Boha, nedáva záruku, že bude viesť Boží ľud po Božích cestách! Pozrime si, kam tento druh neposlušnosti vedie. Božie slovo dáva jasné inštrukcie, aký má byť biskup. To ale neposlušná cirkevná vrchnosť čítať nemôže, lebo by ju to usvedčovalo z hriechu. Preto si určili svoje vlastné, záväzné podmienky pre kandidatúru na biskupstvo v Kódexe kanonického práva (kán. 378). A tie sa už dajú dobre čítať, lebo tam niet zmienky o ženbe. Píše sa tam v niekoľkých bodoch, že kandidát na biskupstvo

¨  má mať pevnú vieru,

¨  nábožnosť a ďalšie cnosti,

¨  dobrú povesť,

¨  viac ako 35 rokov,

¨  prax v presbyteriáte viac ako 5 rokov,

¨  doktorát zo Svätého písma.

O manželstve tam niet ani zmienky. Tak sa nahrádza Slovo živého Boha slovom neposlušného človeka.

2. 

Celibát nie je nariadením ľudí – je nariadením diablovým. Slovo živého Boha to komentuje veľmi jasne:

»Falošní učitelia« Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov, zvedení pokrytectvom luhárov, ktorí majú na svedomí vypálené znamenie; zabraňujú ženiť sa a jesť pokrmy, ktoré Boh stvoril, aby ich so vzdávaním vďaky požívali veriaci a tí, čo spoznali pravdu. {1 Tim 4:1–3}

Teda tí, čo zabraňujú ženiť sa, praktizujú učenia démonov.

A tí, ktorí takéto démonské príkazy prijímajú, budú sa aj sami – skôr či neskôr – pridržiavať zvodných duchov.

To je Božie stanovisko k celibátu, ktoré netreba viac komentovať.

Treba sa však za vrchnosť RKC modliť, lebo mnohí kňazi uvedenú pravdu vôbec nepoznajú.

… možno im raz Boh dá kajúcnosť, aby poznali pravdu a vymanili sa z osídel diabla, ktorý ich drží v zajatí svojej vôle. {2 Tim 2:25–26}

Ako máme rozumieť Ježišovmu výroku

Mat 19:12?

Keďže je to veľmi chúlostivá otázka, Pán Ježiš vopred a aj na konci upozornil, že: Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané… Kto to môže pochopiť, nech pochopí.

Ako tomu rozumieť?

Samozrejme, že každého napadne ihneď otázka, či sa má človek naozaj vykastrovať pre Božie kráľovstvo? Odpoveď znie však rezolútne: „Vôbec nie!“ Pán Ježiš by také niečo nedoporučoval, a tobôž nie kňazom. Veď predsa poznal vynikajúco SZ. A tam sa

v 5. knihe Mojžišovej doslovne hovorí: Eunuch, ktorý má rozmliaždené alebo odstránené semenníky, alebo odrezaný pohlavný úd, nesmie vôjsť do Pánovho zhromaždenia. {Dt 23:1}

Z uvedeného textu pochopíme, že Pán Ježiš by nebol doporučoval stav, ktorý robil človeka až tak menejcenným, že sa nesmel zúčastňovať židovských bohoslužieb. A predsa tie tvrdé slová povedal. Ak teda povedal, že sú eunuchovia, tak treba predpokladať, že v tej dobe existovali všetky tri typy. A skutočne prvý typ – eunuch od narodenia – mohol existovať. Takisto existovali v hojnom počte v krajinách susediacich s Izraelom takí eunuchovia, ktorí sa dali vykastrovať dobrovoľne. Pôvodne však nešlo o chrámových spevákov a ani o strážcov háremu – tieto funkcie sa začali využívať dodatočne. Hlavným dôvodom v tej dobe bola snaha panovníkov, aby získali múdrych, vzdelaných, a pritom spoľahlivých správcov majetku. Eunuch, keďže nemal svoju rodinu, dával záruku, že nebude pre seba tajne brať z panovníkovho majetku, ak bude mať legálne dosť. Preto takýto správca mal vysoké postavenie, stále hmotné zabezpečenie a hojnosť. A to bol dôvod, prečo v tej dobe bola takáto funkcia lákavá.

Teda prvé dva typy eunuchov sú jasné. A čo tretí typ?

Aby sme to pochopili, musíme sa vrátiť v Matúšovom evanjeliu o jednu kapitolu dozadu. Tu čítame veľmi podobné slová Ježišove – podobné obsahom i tvrdosťou:

Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do ohnivého pekla. {Mt 18:8–9}

Musíme sa pýtať, ako to uviesť do praxe.

A je to veľmi jednoduché. Pán Ježiš tu obrazne hovorí: „Nehrešte!“ Nič viac, nič menej. Pritom však tým maximálne naturalistickým obrazom ukazuje, aký je hriech krutý – vrhá človeka do ohnivého pekla. A ak je človek telesný, ak mu telo rozkazuje, tak neostáva nič iné, len sa rozhodnúť: peklo alebo zmrzačenie. Ruka, ktorá nechce človeka poslúchať a robí si čo chce, je zbytočná. Ale uváž, človek, či ti to stojí za to, odťať si ruku. Veď je tvojou súčasťou. Bude ti celý život chýbať. A to len preto, že si jej nevedel rozkázať. Tak čo teda urobíš? Odtneš si ruku, nohu, vylúpneš oko, alebo si vyberieš peklo?

Nech sa nestane ani jedno! Východiskom je nehrešiť!

V každej krízovej situácii treba si položiť na jednu stranu váhy svoju túžbu po hriechu a na druhú stranu váhy svoju ochotu obetovať za túto chvíľkovú túžbu svoje oko, nohu či ruku. Treba si dať odpoveď v úplnej vážnosti, či by si si dal najprv vylúpiť oko, aby si sa potom za túto cenu vyhol hriechu? Stojí ti to za to? Hriechu sa vyhnúť samozrejme treba, ale uvažuj. Len si spomeň, ako človek musí nútiť svoju ruku, keď si z prsta vyberá ihlou zadretý íver. Bolí to. Ak však chceme predísť hnisaniu, treba íver vybrať, aj za cenu bolesti. A preto prekonávame bolesť a nútime jednu ruku, aby vošla ihlou pod kožu druhej ruky. Ako by sa však musel človek nútiť, aby si dokázal jednou rukou odťať druhú! A tu sme pri pointe, ktorú Pán Ježiš týmto príkladom naznačil.

Človeče! Ak si ty schopný nabrať toľkú silu, že by si vedel prikázať svojej ruke, aby odťala tvoju druhú ruku, či ti nie je ľahšie využiť tú silu na to,  aby si prikázal tej ruke nehrešiť? Uvažuj!

Niečo podobné nám chcel Pán ukázať aj v 19. kapitole.

Je nám jasné, že oženiť sa je prirodzené. Ak sa však niekto neožení, je to jeho vec. Ak sa však neožení, a pritom horí túžbou po žene, tak to už prirodzené nie je. Vtedy zaznievajú slová zo Svätého písma: Ale vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža. {1 Kor 7:2} Ak horíš a neoženíš sa, budeš mať v tele osteň. A s ostňom v tele sa žije a pracuje veľmi ťažko.

Túžba po partnerovi je daná od Boha. Preto je taká silná, aby človek nemohol inak, len plniť Božiu vôľu. A tá je daná na začiatku Biblie, keď sa prvýkrát stalo Slovo živého Boha k človeku:

Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ {Ge 1:28}

Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. {Ge 2:24}

Stručná história celibátu

Bol ustanovený v 4. storočí, jeho záväznosť potvrdil Druhý lateránsky koncil v roku 1054. Pápeži však volili radšej porušovať ho, ako zrušiť. Napríklad Alexander VI. mal tri nemanželské deti od neznámych matiek a ďalšie štyri deti s milenkou, s ktorou žil v cudzoložstve pred očami celého Vatikánu.

Hlava britskej katolíckej cirkvi, kardinál Hume prehlásil, že »celibát nie je božský zákon, ale zákon cirkevný – teda ktorýkoľvek pápež a generálny koncil by ho mohol zmeniť«. Naproti tomu Kódex kanonického práva RKC (kán. 277) tvrdí, že celibát je Boží dar: »Klerici sú povinní zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitný Boží dar, pomocou ktorého sa posvätní služobníci môžu nerozdeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľuďom«.