Názvoslovie v kalendároch

Publikoval Dušan Seberíni , 6. Február 2014, 19:48 v kategórii: Názvoslovie v kalendároch | Komentáre sú deaktivované

Názvoslovie v kalendároch

Po celý stredovek, až do začiatku novoveku bola medzinárodným jazykom latinčina. Dnes je takmer pre celý svet medzinárodným jazykom angličtina. Nuž pozrime sa, čo vyjadrujú v týchto medzinárodných jazykoch názvy hodiny, dňa, týždňa i mesiacov…

Denná fáza

Jakobovi potomkovia rozdeľovali deň asi tak, ako všetky iné kultúry, ktoré nepoužívali hodiny. V tom zmysle teda rozoznávame sedem denných fáz :

svitanie

ráno

predpoludnie

p o l u d n i e

popoludnie

podvečer

večer

Aj naši predkovia ešte pred pár desiatkami rokov používali tie isté názvy, ktorými si pomáhali presne určovať dennú fázu, bez použitia pojmu hodina.

Hodina

Názov hodina nie je biblický pojem. Tento časový podiel dňa sa v starozákonnej časti Biblie nenachádza a preto bol v starozákonnej dobe pojem hodina neznámy. Prvý výskyt slova hodina sa v SZ nachádza v knihe proroka Daniela: … v tú hodinu ho hodia do rozpálenej pece. (Dan 3:6 b) K uvedenému textu treba vedieť, že slovom hodina je nesprávne preložené aramejské slovo, ktoré sa vyskytuje v SZ len päťkrát, a to len v Danielovej knihe. Neznamená časový podiel dňa, tvajúci „hodinu“, ale iba stanovený čas [9], ktorý sa vzťahuje na niečo presne určené .

V novozákonnej dobe sa v Rímskej ríši pojem hodina často používal v podobnom význame ako v Danielovej knihe na označenie určitej dennej doby. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. (Mt 10:19) Popri tom sa však tento pojem začal používať aj v novom význame – na označenie dennej doby, ktorú už presne stanovoval hodinový systém.

Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. (Mt 20:3)

To znamená, že sa už bežne používali hodiny. Objektívnym meračom času boli vtedy hodiny slnečné a používalo sa rozdelenie dňa na 12 hodín.

Ježiš odpovedal:

“Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohoto sveta. (J 11:9)

Tabuľka č. 11

Prevod rímskeho delenia dňa na naše delenie
Rím.hod.	Rímsky názov	Súčasná hodina	Odkaz v NZ
1	hora prima	7
2	hora secunda	8
3	hora tertia	9	Sk 2:15
4	hora quarta	10
5	hora quinta	11
6	hora sexta	12	Mt 27:45, Sk 10:9, Mk 15:33
7	hora septima	13
8	hora octava	14
9	hora nona	15	Lk 23:44, Sk 3:1
10	hora decima	16
11	hora undecima	17
12	hora vespera	18

Kvôli výmenám vojenských strážnych služieb mali Rimania zavedené aj delenie noci. Nočný dvanásťhodinový interval bol delený na štyri trojhodinové strážne časti . Delenie hodiny na menšie časové jednotky sa v novozákonnej dobe v Rímskej ríši nepoužívalo, a síce preto, že neexistovalo praktické uplatnenie týchto menších časových jednotiek. Samozrejme preto neexistovali ani spôsoby merania časových jednotiek kratších ako hodina.

♦

Anglický názov hodiny »hour« pochádza z latinského názvu »hóra« a ten pochádza z gréčtiny. Jeho pôvod vychádza z najstaršej gréckej mytológie. Tri sestry – Hóry (gr. Hórai) – boli bohyne troch ročných období. Auxó panovala nad obdobím rastu, Thalló nad obdobím kvetu a Karpó nad obdobím plodov. Ich matkou bola bohyňa Themis a otcom bol Zeus. Keďže každé obdobie roka bolo v znamení niektorej Hóry, konkrétne obdobie sa začalo nazývať hóra. To sa zaužívalo a neskôr sa pod týmto pojmom začal rozumieť určitý čas, čo platilo prenesene aj pre určitú dennú dobu. Tak tento pojem prevzali od Grékov Rimania.

Deň

U Židov jednotlivé dni týždňa nemali názvy a boli rozlišované len radovými číslovkami. Všetky, teda aj siedmy deň. Rímska ríša sedemdenný týždeň nepoznala, ale Židia, ktorí sa usadili v Rímskej ríši, vnášali poznanie sedemdenného cyklu. Tak vzniklo pozvoľne aj latinské pomenovanie dní v sedemdennom cykle podľa židovského vzoru. Rozdiel bol len v tom, že v latinskom pomenovaní siedmy deň dostal meno.

Meno siedmeho dňa vzniklo prirodzene – tak ako vznikala väčšina prezývok. Ak Židia v sobotu hovorili: „Dnes je šabbát,“ možno ešte stále mali na mysli náplň siedmeho dňa. Ak však Riman povedal: „Dnes je sabbatum,“ tak už mal na mysli len názov siedmeho dňa.

A tak sa náplň siedmeho dňa stala pomenovaním …

Až v dobe kresťanstva bol sedemdenný týždeň v Rímskej ríši uzákonený a jednotlivé dni týždňa dostali mená, ktoré sú zhodné s názvami planét. Tento vzor rímskeho názvoslovia môžeme považovať za základný, pretože z tohto názvoslovia prevzala názvy dní týždňa väčšina európskych zemí.

Naše	Pomenovanie dní v Rímskej ríši
názvy	radovými číslovkami		podľa planét
nedeľa	feria prima	deň prvý	dies Solis	deň Slnka
pondelok	feria secunda	deň druhý	dies Lunae	deň Mesiaca
utorok	feria tertia	deň tretí	dies Martis	deň Marsa
streda	feria quarta	deň štvrtý	dies Mercurii	deň Merkura
štvrtok	feria quinta	deň piaty	dies Jovis	deň Jupitera
piatok	feria sexta	deň šiesty	dies Veneris	deň Venuše
sobota	sabbatum	deň siedmy	dies Saturni	deň Saturna

Tu sa však treba zastaviť. Vo väčšine kníh s kalendárnym obsahom sa tvrdí, že dni týždňa boli pomenované podľa planét. A naozaj to na prvý pohľad vyzerá tak, ako keby išlo o planéty slnečnej sústavy … Skutočnosť je však taká, že planéty boli v Rímskej ríši pomenované podľa božstiev! Nám sa už dnes zdá, že Slnko nemôže patriť medzi božstvá a nazvať deň ako „deň Slnka“ – veď to predsa nemôže byť nič zlé … Ale pozrime si, aký názor na to má Boh.

² Ak sa nájde u teba v niektorom tvojom bydlisku, ktoré ti dá Pán, tvoj Boh, muž alebo žena, ktorí urobia, čo je zlé v očiach Pána, tvojho Boha, a prestúpia jeho zmluvu, ³ ak pôjdu a budú slúžiť iným bohom a budú sa im klaňať: slnku, mesiacu alebo celému nebeskému voju, čo som neprikázal, ⁴ a ak vec oznámia tebe, ty to vypočuješ a dôkladne preskúmaš a ak zistíš, že je to pravda, že sa taká ohavnosť stala v Izraeli, ⁵ muža alebo ženu, čo spáchali tú ohavnú vec, vyvedieš k bránam svojho mesta a ukameňuješ ich na smrť. ⁶ Ten, kto má zomrieť, zahynie na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov. Nikoho nech neusmrcujú, keď proti nemu svedčí iba jeden svedok. (De 17:2–6)

Práve sme čítali veľmi vážne Božie varovanie. Klaňať sa iným bohom je pre Boha JeHoVaHa taká ohavnosť, že si zasluhuje trest smrti. A pritom všetky dni týždňa nesú mená pohanských bohov …

Tabuľka č. 12

Názvy dní podľa bohov
slovenský	latinský	latinský	grécky	„funkcia“
názov	názov	názov	názov	gréckeho
dňa	dňa	boha	boha	boha
nedeľa	dies Solis	Sól	Helios	boh slnečného teplaa svetla
pondelok	dies Lunae	Lúna	Seléné	bohyňa mesiacaa hviezdneho neba
utorok	dies Martis	Mars	Áres	boh vojny, bojaa krutosti
streda	dies Mercurii	Mercurius	Hermés	boh chytrákova posol bohov
štvrtok	dies Iovis	Iuppiter	Zeus	najvyšší boh, vládca hromu a blesku
piatok	dies Veneris	Venus	Afrodité	bohyňa láskya krásy
sobota	dies Saturni	Saturnus	Krónos	boh krajiny Latium, otec boha Jupitera

Keďže Rimania prevzali väčšinu bohov od Grékov, tabuľka uvádza mená dotyčných bohov aj v gréčtine.

Takto aj názvy dní vzdávali úctu rímskym božstvám, ktorým boli zasvätené chrámy, oltáre a napokon i dni! Nešlo iba o pomenovanie – išlo o rituálne uctievanie príslušného boha, ktorému bol daný deň zasvätený.

Dies Martis nie je Marsov deň, ale deň zasvätený bohu vojny – Marsovi!

Dies Venus nie je Venušin deň, ale deň zasvätený pohanskej bohyni lásky Venuši!

A tak je to aj s ostatnými dňami. Presvedčivý dôkaz, že dni boli zasvätené bohom a nie planétam poskytujú názvy dní v germánskych jazykoch. Keby Rimania boli mali dni pomenované podľa planét, bolo by sa to odrazilo aj v germánskom názvosloví. Lebo germánske kmene prevzali názvy dní od Rimanov a bolo by teda prirodzené, aby tieto názvy niesli mená planét. Ibaže germánske názvy nesú mená germánskych bohov! Keďže každý z týchto bohov je z »funkčného« hľadiska obdobou príslušného rímskeho boha, dokazuje to, že išlo o premenovanie dní podľa bohov a nie podľa planét!

Tabuľka č. 13

Anglické názvy dní a planét
slovenské	latinské	anglické názvy
názvy dní	názvy dní	planét	dní	bohov
nedeľa	dies Solis	Sun	sunday	Sol
pondelok	dies Lunae	Moon	monday	Luna
utorok	dies Martis	Mars	tuesday	Tíw
streda	dies Mercurii	Mercury	wednesday	Woden
štvrtok	dies Jovis	Jupiter	thursday	Thunor
piatok	dies Veneris	Venus	friday	Frige
sobota	dies Saturni	Saturn	saturday	Saturn

Nedeľa – deň boha Solisa.

Pondelok – deň bohyne Luny.

Utorok – deň staroanglického božstva Tíw.

Streda – deň staroanglického boha Wodena. (V severských zemiach sa nazýva Ódin.)

Štvrtok – deň staroanglického boha Thunora, boha hromu. (V severských zemiach má meno Thór.)

Piatok – deň staroanglickej bohyne lásky – Frigy.

Sobota – deň boha Saturna, patróna krajiny Latium.

Tabuľka č. 14

Nemecké názvy dní a planét
slovenské	latinské	nemecké názvy
názvy dní	názvy dní	planét	dní	bohov
nedeľa	dies Solis	e Sonne	Sonntag	boh slnka Sol
pondelok	dies Lunae	r Mond	Montag	bohyňa mesiaca Luna
utorok	dies Martis	r Mars	Dienstag	dingesdach
streda	dies Mercurii	r Merkur	Mittwoch	stred týždňa
štvrtok	dies Jovis	r Jupiter	Donnerstag	boh hromu Donar
piatok	dies Veneris	e Venus	Freitag	bohyňa lásky Freya
sobota	dies Saturni	r Saturn	Samstag	deň zhromaždenia

nedeľa ostáva dňom boha Sola

pondelok ostáva dňom bohyne Luny

utorok stredoveký dolnonemecký názov dingesdach bol nahradený moderným nemeckým názvom Dienstag.

streda delí sedemdennú periódu na dva trojdňové celky, v ktorých má sobota pevné miesto ako siedmy deň. Názov »stredtýždeň« používajú všetky okolité slovanské národy.

štvrtok deň boha Jupitera – nesie názov nemeckého boha Donara. Jupiter bol vládca búrky, hromu, dažďa a nebeskej klenby. Donar bol bohom hromu.

piatok deň bohyne lásky Venuše má názov starogermánskej bohyne lásky, manželky boha Odina. Starogermánsky tvar jej mena bol Frigg, staronemecký názov bol Frija a tiež Frigge. Severské »frijatac« znamená Frijin deň.

sobota tu najvýraznejšie vystupuje vplyv kresťanstva. Názov Samstag svedčí, že dňom zhromaždenia bola sobota (sammeln = zhromažďovať sa; die Sammlung = zhromaždenie). Nemecké názvoslovie má však pre sobotu aj druhý tvar – Sonnabend – ktorý pochádza z pôvodného rímskeho názvoslovia.

Tabuľka č. 14 ukazuje, že medzi anglickými a nemeckými názvami dní je podstatný rozdiel. Anglické názvy vykazujú celistvosť rímskej predlohy, nemecké názvy nesú stopy pohanských názvov, ale súčasne už vykazujú vplyv kresťanstva.

♦

Ukázali sme si, že názvy dní boli modlársky zasvätené pohanským bohom. Toto si uvedomovali kresťania v rannej cirkvi a chceli sa vyhnúť používaniu takýchto názvov. Preto zaviedli v Rímskej ríši kresťanskú terminológiu, ktorá vychádzala z predošlého latinského pomenovania.

nedeľa Dominica

pondelok feria secunda

utorok feria tertia

streda feria quarta

štvrtok feria quinta

piatok feria sexta

sobota feria septima – (častejšie sabbatum)

Ibaže tu vidíme rozdiel v tom, že v cirkevných spisoch sa začal prvý deň týždňa uvádzať menom, zatiaľ čo ostatné dni sa označovali číslom. To signalizovalo začiatok veľkej prevrátenosti. – Ako k tomu došlo?

Pánov deň

Kresťania museli povinne zo dňa na deň zmeniť pravidelný čas stretávania, lebo 7. marca 321 AD dal rímský cisár Konštantín príkaz na uctievanie nedele, ktorá mala názov deň Slnka. Keďže kresťania uctievali Boha, uctievanie dňa pokladali za modlárstvo. Preto sa snažili aspoň nepoužívať oficiálny pohanský názov nedele dies Solis – deň Slnka. Ale cisárov príkaz museli prijať a my nevieme za akých ťažkých okolností to bolo. Faktom však je, že pohanský názov nedele – dies Solis – kresťania nepoužívali a medzi sebou začali používať názov dies Dominica – deň Pána. Tento názov sa ujal a v krátkej dobe sa začal používať ako neoficiálny názov nedele na celom území vtedajšej Rímskej ríše. Teologicky vzdelaní cirkevní vodcovia sa síce postavili proti tomuto nevhodnému názvu, ale nedarilo sa im zlikvidovať ho, lebo kresťania radšej volili tento krásny názov, aj keď bol teologicky závadný, ako by mali používať pohanský názov dies Solis. Keď pominul vplyv Konštantína Veľkého, bolo už neskoro – kresťania už neboli ochotní vzdať sa názvu dies Dominica.

Pýtame sa však, v čom je závadný ten krásny názov »deň Pánov«? Nuž termín »deň Pánov« je v eschatológii [10] konkrétnym názvom konkrétnej udalosti. V SZ je na mnohých miestach mnohými prorokmi predpovedaný určitý konkrétny deň, keď príde Boh JeHoVaH znovu na zem. Tento deň sa nazýva v SZ »deň Pánov« [11]. Je však dôležité, že sa tento pojem nachádza aj v NZ ale len na jednom mieste – Zj 1:10 (gr. kyriaké heméra – Pánov deň). Okrem uvedeného miesta je tento pojem spomínaný v NZ ešte niekoľkokrát, ale už v inom[12] tvare. Kto by bol ochotný prijať názov »deň Pánov« na pomenovanie nedele, tomu predkladám obsah tohto pojmu, tak ako nám to v NZ podáva apoštol Peter.

Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú aj zem i diela, ktoré sú na nej. (2 Pt 3:10)

Uvedený verš jasne ukazuje, že názov dies Dominica – deň Pána – je síce biblický pojem, ale znamená niečo celkom iné ako názov prvého dňa v týždni!

Preto sa postupne upustilo od tohto názvu a začala sa používať skrátená verzia – Dominica. Táto verzia sa zachovala dodnes, pričom v spisovnej latinčine už má formu podstatného mena ženského rodu s významom »Pánova«. A tak latinčina má dva tvary pre názov nedele – dies Solis a Dominica. Zvíťazil však pôvodný, pohanský, oficiálny názov – dies Solis tým, že sa preniesol v doslovných prekladoch aj do iných jazykov a tak vo väčšine krajín, ktoré patrili pod vládu Rímskej ríše, názov nedele pochádza z názvu »deň Slnka«.

Slovenské názvy

Slovenské názvy dní týždňa boli zavedené o niekoľko storočí neskôr ako názvy germánske a preto nenesú mená rímskych bohov. Sú však pestrou zmesou vplyvu staroslovienčiny a vplyvu východných i západných susedov. Najvýraznejšie vyniknú chybné názvy našich dní týždňa, keď vedľa nich postavíme pôvodné latinské názvy z prvého storočia AD.

Tabuľka č. 15

Slovenské názvy dní týždňa
Latinské názvy	Významlatinskýchnázvov	Slovenské názvy	Významslovenskýchnázvov
feria prima	deň prvý	nedeľa	nepracovný deň
feria secunda	deň druhý	pondelok	deň po nedeli
feria tertia	deň tretí	utorok	druhý deň !!!
feria quarta	deň štvrtý	streda	stred týždňa
feria quinta	deň piaty	štvrtok	štvrtý deň !!!
feria sexta	deň šiesty	piatok	piaty deň !!!
feria septima	deň siedmy	sobota	z lat. sabbata

Nedeľa je názov prevzatý od východných susedov v čase, keď už nebola sobota dňom odpočinku.

Pondelok je názov prevzatý od východných susedov. Ponedeľnik v ruštine znamená následnosť po nedeli.

Utorok je názov prevzatý od východných susedov. Rusky vtornik znamená doslovne »druhýk«.

Streda je dôležitý názov, ktorý dokazuje, pôvod nášho názvoslovia. Český, slovenský a ruský názov jasne vyjadruje stred týždňa, čo znamená, že pred týmto dňom predchádzajú tri dni a po ňom nasledujú tiež tri dni. Takže ostatné názvy sú dezorientačné, lebo utorok nie je druhým dňom ale tretím, štvrtok nie je štvrtým dňom ale piatym a piatok nie je piatym dňom, ale šiestym!

Sobota je jednoznačne siedmym dňom.

Ruské, slovenské a české názvoslovie môže byť podkladom pre historické skúmanie zámeny soboty za nedeľu na tomto slovanskom území.

Štvrtok by mal vyjadrovať, že je piatym dňom v týždni [13]!!!

Piatok by mal vyjadrovať, že je šiestym dňom v týždni!!!

Sobota je v našom kalendárnom systéme uvádzaná ako šiesty deň. To nie je chyba, ale podvrh! Lebo sme národ gramotný a dokonca kresťanský! Čiže sobota môže byť šiestym dňom len pre tých, ktorí nechcú počítať do sedem…

Takže s rehabilitáciou soboty súvisí aj poopravenie názvov dní týždňa.

Týždeň

Rímsky názov tohto sedemdenného cyklu – hebdomas – potvrdzuje, že spočiatku išlo u Rimanov len o evidenciu siedmeho dňa. Lebo slovo hebdomas je latinská transkripcia z gréckeho hebdomos, čo znamená v gréčtine siedmy. V latinčine siedmy je septimus. Latinské pomenovanie septimana (»sedmica«) sa začalo používať až vtedy, keď už evidentne išlo o sedemdenný týždeň s evidenciou všetkých siedmych dní. Slovenský názov »týždeň« má svoj pôvod v staroslovienčine. Názov sám o sebe dokazuje, že vznikol v čase, keď naši predkovia mali už zaužívaný sedemdenný cyklus a názvy siedmych dní boli ustálené. Lebo slovo týždeň vyjadrovalo skutočnosť, že po siedmych dňoch má deň ten istý názov, teda »týž – deň«.

Mesiac

Názvoslovie mesiacov, ktoré sa u nás v súčasnosti používa, je staré viac ako 2000 rokov a pochádza pôvodne z rímskeho kalendára.

Januarius – zasvätený pre boha Janusa

Februarius – pôvod názvu je neznámy Martius – zasvätený pre boha Marsa

Aprilis – pôvod názvu je neznámy

Maius – zasvätený bohyni Maji, matke boha Merkuria

Junius – zasvätený bohyni Junone

Július – pomenovaný na počesť cisára G. I. Caesara Augustus – pomenovaný na počesť cisára Augusta

Mená ďalších mesiacov pôvodne oznamovali ich poradie v roku. To bolo v čase, keď platil rímsky desaťmesačný kalendár. Po zmene kalendára, pridaním ďalších dvoch mesiacov, tieto názvy prestali oznamovať poradie.

September – siedmy

October – ôsmy

November – deviaty

December – desiaty

Latinské názvy mesiacov boli prijaté vo väčšine európskych krajín a používajú sa dodnes. Je však zvláštne, že nikoho v kresťanskom svete netrápi, že štyri mesiace sú zasvätené rímskym bohom a dva z mesiacov sú pomenované na počesť pohanských rímskych cisárov.

Zhrnutie

Účelom tejto časti je upozornenie na veľmi podivuhodné fakty. Kresťanstvo jestvuje už 2000 rokov a zdalo by sa, že v Európe zvíťazilo vo forme nadnárodného náboženstva. Práve preto vyvstáva otázka, ako je možné, že »kresťanský jazyk«, ktorým vyše 1000 rokov bola latinčina, používa celú časomernú terminológiu pohanského Ríma! Názov hodiny, dní týždňa i názvy mesiacov už po 2000 rokov nesú mená pohanských bohov!

♦

Ak sa niekto spýta, ako je možné, že vyše 1600 rokov sa medzi kresťanmi svätí nedeľa, hoci to Pán Boh nechce, treba odpovedať otázkou : „Ako je možné, že vyše 1600 rokov kresťania používajú mená pohanských bohov – každodenne, celodenne a celoživotne!?! “

Záver kapitoly

Účelom bolo upozorniť na niekoľko faktov.

Súčasný kalendár má svoj pôvod v egyptskom náboženskom systéme
Názvy dní sú zasvätené cudzím božstvám. Vyšli z pohanského Ríma a kresťanský Rím sa nikdy nepokúsil o ich zmenu! A sú to práve Slovania, ktorí sa z tohto názvoslovia „vymanili“ – zrejme už v dobe, keď sa snažili vymaniť spod vplyvu Ríma.
Názvy mesiacov tiež vyšli z pohanského Ríma a polovica z nich je zasvätená cudzím bohom a modlám!
Názov hodina pochádza z gréckeho polyteizmu!

Popri množstve kalendárnych zmien,

sedemdenný cyklus ako jediný

pretrval bez zmeny až dodnes.

Dokázal existovať v rôznych kalendárnych systémoch

ako samostatný systém,

nezávislý na žiadnom inom časomernom systéme!

Sedemdenná perióda sa opakuje

mesiac čo mesiac,

rok čo rok,

od vekov až na veky …

Sedemdenný cyklus nevznikol delením roka alebo mesiaca,

ale bol daný človeku od Boha.

[1] Niečo podobné sa zachovalo dodnes aj u nás, kde sú dni roka „zasvätené“ menám. (Napríklad: dnes je Jána). Pôvodne to boli iba mená svätcov, neskôr došlo k sekularizácii.

[2] Podrobný popis egyptského kalendára podáva grécky historik Herodotos vo svojom diele Dejiny.

[3] Lat. nundinae = trh.

[4] Pozri v tejto kapitole state »Názvoslovie« a »Týždeň«.

[5] Gregor XIII. bol pápežom od roku 1572 do roku 1585.

[6] V tej dobe ešte nebol známy mayský kalendár.

[7] Myšlienka z knihy Evy Kotulovej – Kalendář, aneb kniha o věčnosti a času – Praha 1978, Svoboda

[8] Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosanctum Concilium, čl. 106, str. 213 (vydal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1968)

[9] Slovo hodina je tu použité preto, lebo prekladatelia boli ovplyvnení prekladom v Septuaginte, kde je použité slovo hóra.

[10] Eschatológia je teologická náuka o posledných časoch ľudstva na zemi.

[11] Tento pojem dodnes nie je v eschatológii dostatočne objasnený a je predmetom mnohých sporov, preto nepodávam o ňom bližšiu správu. Záujemcovia o bližšie objasnenie si môžu pozrieť príslušné starozákonné texty – napr. Joel 1:15; Sof 1:14; Zach 14:1.

[12] Gr. heméra kyriú.

[13] Táto chyba sa vyskytuje temer vo všetkých rečiach. Napríklad december znamená desiaty, hoci vieme, že je dvanásty…

Čítať ďalej

07. SOBOTENIE

Publikoval Dušan Seberíni , 5. Júl 2011, 23:15 v kategórii: Sobotenie | Komentáre sú deaktivované

A tak ostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud.

Lebo kto vošiel do jeho pokoja,

aj on si odpočinul od svojich diel

ako Boh od svojich.

Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja,

aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti.

(Hebr 4:9–11)

Táto kapitola nie je určená na letmé čítanie!

Táto kapitola nemá informačný charakter.

Vzhľadom na to, že v tejto kapitole ide o veľmi náročné exegézy, je potrebné, aby čitateľ tejto kapitoly dokonale poznal celú Bibliu. Biblické citáty budú použité aj z Roháčkovho prekladu, nakoľko preklad RKC je nepresný a jeho nepresnosťou by sa znásobila namáhavosť výkladu.

Niektoré časti tejto kapitoly sú len náznaky a poukazujú na neprebádané miesta v biblistike.

Iné časti sú len začiatkom úvah a ich cieľom je prelomiť hrádzu nedotknuteľnosti tejto témy – aby sa aj iní odvážili skúmať túto oblasť bez predsudkov voči sobote. Lebo už tým, že sobota je odpočatie JeHoVaHovo, zaslúži si maximálnu pozornosť kresťanskej pospolitosti.

Boh však nechce našu pozornosť – Boh chce našu lásku.

Tak prosím pre túto kapitolu správny prístup.

Ide o pokus – pokročiť dopredu o kus …

Sporne preložené verše

Účel tohto oddielu nie je kritika, ani nie predkladanie novej doktríny, ani nie boj proti doterajšiemu chápaniu častí Biblie. Účelom tohto oddielu je upozornenie na určité fakty, ktoré doteraz neboli zverejnené, preto ich nepozná väčšina súčasných teológov. Je teda prirodzené, že dotyčné fakty nepozná ani väčšina radových kresťanov.

Ak chcem upozorniť na sporný preklad troch rôznych veršov, týkajúcich sa soboty, je potrebné pritom upozorniť, že korene tohto sporného prekladu sú zapustené vo veľmi dávnej minulosti – v čase vzniku Septuaginty [1]. Ak si pripomenieme fakt, že Septuaginta vznikala v Egypte, tak SZ nám podáva jasné svedectvo, že Egypt bol pre Boží ľud vždy zdrojom problémov.

Sporne preložené verše sú teda dedičstvom zo Septuaginty. Sú to verše Ge 8:22, Ex 5:5 a Ex 12:15. Ale okrem nich je v Biblii ešte mnoho veršov, v ktorých sa nachádza slovo šábat a je preložené tak, že v prekladoch do národných jazykov je jednoducho neidentifikovateľné!

Aby sme pochopili mechanizmus sporného prekladu, musíme si najprv vysvetliť pojem slova protonymum. Do slovenčiny sa tento pojem prekladá ako »prvovýznamové« alebo »prvotnovýznamové« slovo, ale výstižnejší je voľný preklad slovom »prapodstata«.

Protonymum je také slovo, ktorého prvotný význam ostáva nezmenený v každej dobe a spoločensko-politickej formácii. Je to jedno-jednoznačné slovo, a teda nepotrebuje definíciu na objasnenie svojho významu. Je to slovo, ktoré je v každej dobe rovnaké súčasne významom aj aktuálnosťou.

Uvediem príklady na rozlíšenie významu a aktuálnosti protonyma.

Meno Ján Fazuľa nie je protonymum. Významom nie je ním preto, lebo v Strednej Lehote žije v každom druhom dome Ján Fazuľa a teda pod týmto pojmom je možné si predstaviť dvadsať rôznych ľudí. A toto slovo nemá ani trvalú aktuálnosť, lebo pred 60 rokmi nebol na Slovensku ani jeden Ján Fazuľa a o 30 rokov nemusí byť na Slovensku už ani jeden.

Typickým protonymom je slovo voda. Význam tohto slova je všade na svete rovnaký a aktuálnosť tohto slova je nesporná od stvorenia sveta.

Podobným prvovýznamovým slovom je i hebrejský výraz šábat.

Aktuálnosť tohto slova začala pri stvorení sveta siedmeho dňa

– samotným stvorením šábatu.

Význam slova je nemenný na veky vekov, a to z niekoľkých dôvodov.

Šabat vyjadruje realitu, že siedmeho dňa Boh odpočíva.

Šabat neznamená odpočinok všeobecne, ale je to špecifická realita

– odpočinok Boha JeHoVaHa.

A preto, že Boh JeHoVaH je len jeden, nemôže existovať viac druhov šábatu.

Boh JeHoVaH je večný a jeho večnosť dáva šábatu atribút večnosti.

Z uvedeného vyplýva, že význam slova šábat sa nemôže zmeniť a ani stratiť aktuálnosť. Význam je zrozumiteľný stále, a to bez akejkoľvek potreby obnovy definície.

A tu dochádzame právom k otázke, či je to všetko pravda. Či to naozaj platí aj pri slove šábat.

Uvedomujeme si, že v prípade protonyma voda sa nemohlo stať, aby prestalo byť aktuálne, lebo by zanikol samotný život. Ale prípad slova šábat je akoby výnimkou. Význam slova sa stratil, aktuálnosť taktiež a bez definície už pomaly nemožno pobadať pôvodnú obsahovú verziu. Pýtame sa, čím to je?

Nuž – v tejto fáze sa nezaobídeme bez vysvetlenia princípu a existencie duchovného sveta.

♦

Princíp a existenciu tohto sveta uviedol do chodu Boh JeHoVaH a aj riadi to Boh JeHoVaH. Ale odporca Boha JeHoVaHa – diabol – by chcel tie najzákladnejšie Božie princípy pretvoriť a prevrátiť. Ibaže Božie dielo je dobré, večné a nemenné. Preto Boh nemusí mať obavy, že by ho diabol vyvrátil zo základov.

To diabol vie a keďže nemôže prevrátiť Božie dielo, snaží sa pretvoriť a prevrátiť myslenie a vnímanie človeka.

Preto útočí na ľudí princípom dobrovoľnosti. Predkladá človeku prevrátené hodnoty a ponúka ich za veľmi výhodných a lákavých podmienok. Podstata diablovej úskočnosti je v tom, že človek sám musí vystrieť ruku po prevrátených hodnotách, ktoré on ponúka. Avšak len čo si človek ponúkanú prevrátenosť prevezme, diabol uskočí a zodpovednosť nesie človek sám. Lebo zatúžil po tom sám, chcel to sám a prevzal to sám. Dobrovoľne.

Je len samozrejmé, že ten, kto prevrátené hodnoty prijme, prestáva mať pôvodné pravé vnímanie. Je to asi tak, ako keby chcel klamár inému človeku dokázať, že masívny kamenný stĺp nestojí, ale leží. Pretože stĺp nevládze zrútiť, nahovorí človeka, aby si ľahol na bok a z tej polohy pozoroval stĺp, pričom mu do uší stále hudie, že on stojí a stĺp leží. Po chvíli ležiaci človek skutočne nadobudne dojem, že je to pravda a navyše je presvedčený, že to vlastne objavil sám. Asi takto pracuje diabol.

Ak sa pýtame, prečo Boh proti tomu nezasiahne, je tu vlastne pôvodný princíp sporu diabla s Bohom. Človek je tvor slobodný a Boh mu dáva v zmysle absolútnej slobody právo rozhodnúť sa aj nesprávne. Toto diabol vie a využíva to ako principiálnu taktiku boja. Keby Boh diabla spútal, diabol by mohol tvrdiť, že Boh vyhráva len preto, že na svoje víťaziace dielo nedopustí skúšku odolnosti. A keby Boh nedovolil diablovi prihovárať sa k človeku, mohol by zase človek tvrdiť, že nie je slobodný, lebo nemá možnosť komunikácie s každým. Preto Boh skúšanie človeka dopúšťa, ale pritom nenecháva človeka samotného.

Od doby Letníc pôsobí na zemi Boží Duch a ochotne zvestuje pravdu, tak ako to Ježiš Kristus zasľúbil.

Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. (J 15:26,16:13)

Výborný príklad princípu slobody ponúka samotná existencia tejto knihy. Svoj obsah ukáže len tým, ktorí ju vezmú do ruky a budú ju čítať.

Kto túto knihu odsunie nabok bez čítania, má právo nedozvedieť sa, čo je v nej!

A práve tak aj Duch svätý ukazuje pravdu len tomu, kto o to stojí. Kto Ducha Svätého odmietne, ten má právo žiť v nevedomosti, v klame a lži a v poslednej fáze zakotviť trvale v blude. Ale má pritom právo vedieť, že Boh mu možnosť výberu pravdy predložil a on pravdu odmietol!

¹¹ A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži ¹² a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť. (2 Tes 2:11–12)

♦

A teraz sme pri podstate vysvetlenia protonyma šábat. Toto slovo ostáva stále protonymom. Ale len pre tých, ktorí prijímajú Ducha pravdy. A ten Duch sa určite prihovorí každému, aby v otázke šábatu ponúkol objasnenie pravdy.

Na sklonku obdobia rannej cirkvi – existovali medzi kresťanmi dve skupiny ľudí. Prvú skupinu tvorili tí, ktorí v otázke šábatu stáli na strane pravdy. Druhú skupinu tvorili tí, ktorí dodržiavali nariadenie cisára – svätiť nedeľu. Tých prvých prezývali sabatiáni. Správa z roku 428 AD uvádza, že sabatiánov zatrieďovali medzi nebezpečných sektárov[2], lebo odmietali nariadenie – svätiť nedeľu. Tí , ktorí nedeľu svätili, upravili aj písomné doklady tak, aby ich tieto doklady neobviňovali. Preto slovu šábat priradili rôzne iné významy a pomocou nich pozmenili aj významy určitých veršov v Biblii.

Tu však vyskočí pred nás otázka, ako je možné, že až doteraz nikto takýto podvod nespozoroval. Ak chceme túto otázku pochopiť, môže nám v tom pomôcť príklad inej anomálie. Napríklad otázka krstu.

♦♦♦

Slovo krst je v slovenčine prekladom gréckeho výrazu báptizma, čo znamená ponorenie. Sloveso baptizein znamená ponoriť. Teda už význam slova oznamuje vonkajší úkon obradu. Keď sa však prestal konať obrad ponárania, bolo treba zastrieť pravdu. To sa stalo v latinských prekladoch Biblie tak, že vo význame »pokrstiť« neboli použité latinské výrazy, vyjadrujúce akt ponorenia – hoci latinčina má niekoľko slov, ktoré znamenajú ponorenie. Keby sa bolo použilo v latinskej Biblii vo význame pokrstiť napríklad slovo »mergere«, ťažko by krstiteľ vysvetľoval latinsky hovoriacemu krstencovi, prečo hovorí »ponáram« a pritom krstenca neponára. Preto sa v latinskom preklade Biblie už na sklonku prvotnej cirkvi objavilo slovo baptizare, ktorému bol priradený v latinčine na základe pozmeneného úkonu celkom nový význam. Už nešlo o akt ponorenia, ale o celkový obrad, v ktorom bolo ponorenie nahradené poliatím, respektíve pofŕkaním. A samozrejme, že zmenenému chápaniu boli prispôsobené všetky príručky, učebnice, katechetické pomôcky, ale aj slovníky. A tak dodnes v latinsko-slovenskom slovníku [3] nachádzame:

baptisma, baptizmus = krst

baptista = krstiteľ

baptizo = krstiť

Vidíme, že bežný slovenský záujemca o latinčinu sa zo slovníka pravý význam nedozvie. Lebo slovenské významy uvedených latinských slov už vyjadrujú celkový obrad v pozmenenom chápaní a nie pôvodnú podstatu obradu – ponorenie. Pritom všetky uvedené výrazy sú v slovníku označené hviezdičkou, čo znamená, že v dobe Rímskej ríše latinčina tieto výrazy nepoužívala. Sú to teda rýdzo kresťanské výrazy a ich významy sú tendenčne upravené! Podobne sú upravené učebnice latinčiny aj katechizmy. Nie je to preto, že by autor slovníka chcel úmyselne klamať, ale preto, že aj on sa naučil od svojho učiteľa latinčiny skreslené významy uvedených výrazov. Lebo sa to odovzdávalo v zdeformovanom podaní vyše tisíc rokov. Preto sa ani slovenský rímskokatolícky teológ nemal odkiaľ dozvedieť pravdu, že baptisma znamená ponorenie a baptizein znamená ponárať. – Lebo nepravde boli prispôsobené slovníky aj učebnice…

Ale napriek tomu, že teológovia celé stáročia predkladali falošnú verziu krstného obradu, existovali vždy kresťania, ktorí nielen že hlásali pravdu, ale ju aj prakticky uskutočňovali tým, že krstili ponorením!

♦♦♦

Podobne je to aj s otázkou šábatu.

Študenti, ktorí sa učili hebrejčinu v teologických seminároch, nemohli nájsť v preklade SZ chyby, lebo učebnice i slovníky sú vyše tisíc rokov prispôsobené práve týmto chybám. Všetky učebnice a slovníky! A dokonca výučba sa opiera práve o tieto chyby. Takže študent sa učí hebrejčinu už týmto prevráteným spôsobom. Lebo aj jeho učiteľ sa to tak učil, lebo aj učiteľ učiteľa to tak spoznal. Touto postupnosťou by sme došli až do obdobia na sklonku rannej cirkvi.

Študenti sa učia nasledovne. Slovo šábat znamená »odpočívať« – viď Ge 2:2,3. Ale môže znamenať aj »prestať«, o čom nás presviedča Ex 5:5. A význam prestať môže byť aj so záporom, o čom svedčí Ge 8:22. A v špecifickom význame »odstrániť« je toto slovo použité v Ex 12:15.

Študent si vyučovaciu látku doma zopakuje a usilovný študent si to potvrdí aj zo slovníka. A tak po zložení skúšky z hebrejčiny bude mať v pamäti zafixované možné významy slova šábat tak ako sa to učil. A preto, že slovníky vo všetkých jazykoch hovoria to isté a preklady SZ vo všetkých rečiach majú svorne tie isté chyby, bežný hebrejčinár nemá odkiaľ zistiť, že sa niečo z hebrejčiny naučil nesprávne. Nemá prečo byť nedôverčivý. Nemá dôvod ani pomyslieť, že by niečo malo byť inak …

◊◊◊

Na prvý pohľad to vyzerá ako začarovaný kruh. Ale naozaj len na prvý pohľad.

Chybné preklady vznikali preto, že pri prekladaní bola na prvom mieste gramatika a nie exegéza! A tie chybné preklady doteraz obstáli preto, lebo sa posudzujú výlučne z gramatických aspektov! Ale ak na prvé miesto postavíme exegézu, nutne pri chybnom preklade musíme chybu objaviť. Lebo Biblia má svoje zákonitosti …

EXEGÉZA Ge 8:22

Úvod

Keď som si vypísal podľa slovenskej konkordancie všetky výskyty slova sobota, zistil som, že prvý výskyt tohto slova je až v Ex 16:23 . To by naznačovalo, že sobota bola daná Izraelu a že sa teda týka výlučne Izraela.

Po čase som zistil, že prvý výskyt slovesa šábat je v Ge 2:2–3. Čiže medzi prvým výskytom slovesa šábat v Ge 2:2–3 a ďalším nasledujúcim výskytom podstatného mena v Ex 16:30 je hlboká priepasť mĺkvej prázdnoty. Časove táto priepasť predstavuje 2400 až 2500 rokov, v ktorých ako by Boh na sobotu zabudol.

Zdalo sa mi však nepravdepodobné, že by Boh v priebehu takej dlhej doby zabudol spomenúť svoje odpočívanie, ak to bolo z jeho strany skutočne pravidelnosťou sedemdenného cyklu. Preto som použil Strongovu konkordanciu, ktorá má priradené ku každému slovu číslo – tzv. Strongove čísla. Pomocou nich som si vypísal všetky výskyty hebrejského výrazu šábat – zvlášť v tvare slovesa a zvlášť v tvare podstatného mena. A tak som zistil, že po Ge 2:2,3 je najbližší výskyt slova šábat v Ge 8:22. Ibaže tam som ho našiel preložené výrazom, ktoré má celkom iný význam. Je to výraz »ne-prestať«.

[Boh riekol Noemovi:] Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc. (Ge 8:22)

Vlastná exegéza

Verš Ge 8:22 je dôležitým zasľúbením, v ktorom Boh podáva správu o tom, aké zmeny bude prinášať tok času na zemi po potope. Táto správa bola v tom čase veľmi dôležitá, pretože osem ľudí, ktorí potopu prežili, nemalo ani potuchy o zmenách, ktoré následkom potopy nastali v celej vesmírnej sústave. Dnes už o tom vieme podstatne viac ako Noe. Uistenie, ktoré Boh vtedy riekol vo svojom srdci, bolo organickou nadväznosťou na stvorenie, opísané v 1. kapitole knihy Genezis.

Ak podrobne porovnáme správu o stvorení s faktami, ktoré uvádza 8. a 9. kapitola knihy Genezis, zistíme, že

Boh po potope dáva ľudstvu správu o všetkých zmenách,

ktoré vznikli ako dôsledok potopy.

Postupne vymenúva všetko, čo stvoril

a pri každom oznamuje druh zmeny,

ktorú následky potopy vyvolali.

To naznačuje, že tu nastal akýsi druhotný »štart ľudstva«. Preto mal Boh dôvod oznámiť ľuďom aj parametre tohto »štartu«. Hlavne kvôli zmenám, ktoré sa bezprostredne týkali človeka. Preto oznámil práve vo verši Ge 8:22 objektívne pôsobiace parametre:

Odteraz, [dokiaľ bude trvať] zem, po všetky jej dni, sejba a žatva, studeno a teplo, leto a zima, deň a noc neprestanú. (Ge 8:22 – Roháček)

Všimnime si teda niektoré podrobnosti v správe o stvorení a porovnajme ich so správou po potope. Zisťujeme s úžasom, že všetky stvoriteľské dni sú po potope spomenuté, oznámením ich nových atribútov, len oznámenie o siedmom dni chýba. Hoci v hebrejskom origináli sa práve v Ge 8:22 slovo šábat nachádza!

V tabuľke č.4 sú všetky časti z verša Ge 8:22 zvýraznené tónovaním. Tak získavame zaujímavý prehľad.

Tabuľka č. 4

PREHĽAD ZMIEN PO POTOPE
Deň	Pred potopou	Po potope
0.	Na počiatku (Ge 1:1)	Odteraz, (Ge 8:22)
	stvoril Boh nebo a zem (Ge 1:1)	[dokiaľ bude trvať] zem, (Ge 8:22)
1.	A Boh nazval svetlo dňom a tmu nazval nocou. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. (Ge 1:5)	po všetky jej dni (Ge 8:22)
2.	Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami! I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. A Boh nazval oblohu nebom. A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. (Ge 1:6–8)	Svoju dúhu dávam na oblaku, a bude znamením zmluvy medzi mnou a medzi zemou a bude, keď zaoblačím oblakom nad zemou, že sa ukáže dúha na oblaku a vtedy sa rozpamätám na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami, jako i medzi každou živou dušou v každom tele, a nebude viacej vôd na potopu, aby skazila každé telo. (Ge 9:12–15)
3.	Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš! A stalo sa tak. A nastal večer a nastalo ráno, deň tretí (Ge 1:9,13)	…vyschli vody z povrchu zeme. Tu odstránil Noe pokrov korába a videl a hľa, už bol oschnul povrch zeme! (Ge 8:13b–14)
4.	A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! (Ge 1:14)	deň a noc, sejba a žatva, studeno a teplo, leto a zima (Ge 8:22)
5.	A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode, podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory, podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. (Ge 1:20–21)	Vaša bázeň a váš strach bude na každom zvierati zeme a na každom vtákovi neba; to i so všetkým, čo sa hýbe na zemi, i so všetkými rybami mora je dané do vašej ruky. (Ge 9:3)
6.	… na svoj obraz, na obraz Boží ho stvoril (Ge 1:27a) Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! (Ge 1:28) Hľa dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! (Ge 1:29)	Na obraz Boží učinil Boh človeka. (Ge 9:6a) Potom Boh požehnal Noema a jeho synov a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! (Ge 9:1) Všetko, čo sa hýbe a žije, nech je vám za pokrm, všetko vám dávam tak, ako zelené byliny. (Ge 9:3)
7.	A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. (Ge 2:3)	*?!? neprestanú ?!?* (Ge 8:22)

V prekladoch SZ sa sloveso šábat prekladá rôzne a často nezrozumiteľne. A práve tabuľka č. 4 dokazuje, že správa o potope je úplná až vtedy, keď sa zodpovie aj otázka odpočívania Boha JeHoVaHa.

Táto otázka by sa mohla zodpovedať napríklad tak, že po potope Boh svoje periodické odpočatie zrušil. Ale správa v Ex 16:23–30 potvrdzuje opak:

Vidzte,že JeHoVaH vám dal sobotu; preto vám dáva v šiesty deň chleba na dva dni. Seďte každý tam, kde ktorý ste. Nech nikto nevychádza v siedmy deň zo svojho miesta. A tak odpočíval ľud siedmeho dňa. (Ex 16:29–30)

Ak teda Boh po potope svoje odpočatie nezrušil a trval na jeho periodickom dodržiavaní každého siedmeho dňa, bolo by nedôsledné, keby to nebol spomenul v správe o zmenách, vyvolaných následkom potopy. Našťastie je tu verš Ge 8:22, ktorý obsahuje uistenie o Božom odpočinku. Len ho treba preložiť správne – bez vplyvu puncovaných univerzitných predpojatostí…

Skúsme si teraz verš Ge 8:22 predostrieť v doslovnom a aj vo voľnom preklade.

Doslovný preklad by teda znel nasledovne:

Kým potrvá zem, ne odpočatie, sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc.

A voľný preklad by znel:

Odteraz, dokiaľ bude trvať zem, všetky jej dni a soboty, sejba a žatva, studeno a teplo, leto a zima, deň a noc neskončia.

Takže zrozumiteľný záver tejto úvahy nám podáva Božie slovo v Ge 8:21–22 nasledovne.

A JeHoVaH zavoňal vôňu upokojujúcu a JeHoVaH riekol vo svojom srdci: „Nebudem už viacej zlorečiť zemi pre človeka, lebo čo vytvorí srdce človeka, je zlé, od jeho mladosti, ani už viacej nepobijem všetkého živého, ako som učinil. Odteraz zem, všetky jej dni, o d p o č a t i a , sejba a žatva, studeno a teplo, leto a zima, deň a noc ne-skončia.“

♦

Odteraz zem,

všetky jej dni,

soboty,

sejba a žatva,

studeno a teplo,

leto a zima,

deň a noc

ne-skončia.

♦♦♦

EXEGÉZA Hebr 4:9

O texte Hebr 4:9 vykladači písma uvádzajú, že sa to týka čohosi iného. V podstate neopisujú čoho, len iného…

… a tak som si to potom myslel aj ja. – Ale len kým som nezačal robiť túto prácu. Pýtal som sa Pána, čo s týmto textom. A mesiac som si text čítal… A ďalší mesiac som sa Pána pýtal… Až jedného dňa, ako keď sa na púšti zdvihol oblak pred Božím ľudom, aby sa Boží ľud mohol vydať na cestu, tak i predo mnou začal Duch Svätý naznačovať smer. A ja som sa pohol. …

Tak vznikla táto exegéza.

Aby sme pochopili význam tohto posolstva, musíme prejsť mnohými vysvetľujúcimi textami a vzdať sa predošlých mylných výkladov k tejto stati. Avšak kým nemáme možnosť poznať originál Listu Hebrejom, akékoľvek vysvetľovanie – teda aj toto – je neukončené…

Lebo z čiastky známe a z čiastky prorokujeme (1 Kor 13:9).

Ako je už spomenuté v úvode knihy, rozdelenie Biblie na kapitoly a verše bolo urobené v stredoveku, je dielom človeka a nie vždy sa podarilo daný text rozdeliť správne. V prípade nášho textu je rozdelenie kapitol urobené veľmi nevhodne, čím skutočný význam zaniká. Z toho dôvodu uvádzam ako podklad k celej stati úsek z dvoch kapitol, keďže tvoria jeden celok. Tento úsek – perikopu – nazveme pre účel tejto knihy „Pozvanie k sobotnému odpočinku“ [1] .

Skúmaný text

K a p i t o l a 3.

¹¹ Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja [2663] [2]!”

¹² Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, ¹³ ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to »dnes«, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. ¹⁴ Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca, ¹⁵ ako sa hovorí: “Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri onej vzbure.”

¹⁶ Kto sú to však tí, čo počuli a búrili sa? Vari nie všetci, čo vyšli pod Mojžišovým vedením z Egypta? ¹⁷ A na ktorých sa hneval štyridsať rokov? Nie na tých, čo zhrešili, a ich telá popadali na púšti? ¹⁸ A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho pokoja [2663], ak nie tým, čo neuverili? ¹⁹ A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru. (Hebr 3:7–19)

K a p i t o l a 4.

¹ Bojme sa teda, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho pokoja [2663]! ² Veď aj nám sa hlásalo evanjelium tak ako aj im. Ale im počuté slovo neosožilo, lebo sa nespojili vierou s tými, ktorí ho počuli. ³ A do pokoja [2663] vchádzame my, čo sme uverili, ako povedal: “Ako som vo svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja [2663]!”, hoci je dielo dokončené od stvorenia sveta.

⁴ Lebo kdesi povedal o siedmom [1442] dni takto: “V siedmy deň si Boh odpočinul [2664] od všetkých svojich diel.”

⁵ A tu zasa: “Nevojdú do môjho pokoja [2663]!”

⁹ A tak ostáva sobotný odpočinok [4520] pre Boží ľud.

¹⁰ Lebo kto vošiel do jeho pokoja [2663], aj on si odpočinul [2664] od svojich diel ako Boh od svojich. ¹¹ Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja [2663], aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti. (Hebr 4:1–11)

POROVNANIA TEXTOV

Uvedená perikopa Hebr 3:7 – 4:11 obsahuje niekoľko citátov zo SZ. Preto skúsme porovnať tento text, uvedený v Liste Hebrejom, s textami zo SZ. Každú časť nášho textu, ktorú svätopisec Listu Hebrejom prevzal zo SZ, porovnáme osobitne s prislúchajúcou časťou v SZ.

Porovnanie prvé

Tento úsek sa vzťahuje na udalosť, uvedenú v 17. kapitole knihy Exodus. Tam je opísaný »deň pokúšania na púšti« nasledovne.

¹ Potom na Pánov rozkaz tiahla celá izraelská pospolitosť po svojich stanoviskách z púšte Sin a utáborila sa v Rafidim, kde nebolo vody na pitie pre ľud. ² A ľud doliehal na Mojžiša a vravel:„Daj nám vodu na pitie!“ Ale Mojžiš im odvetil:„Prečo sa vadíte so mnou a prečo pokúšate Pána?“ ³ Ale ľud, ktorý tam dychtil po vode, reptal proti Mojžišovi a vravel: „Načo si nás len vyviedol z Egypta?! Vari na to, aby si mňa, moje deti a môj dobytok umoril smädom?“ ⁴ Tu Mojžiš volal k Pánovi: „Čo si počnem s týmto ľudom?! Len trošku a ukameňovali by ma!“ ⁵ Pán odpovedal Mojžišovi: „Predstúp pred ľud, zober si niektorých starších z Izraela, do ruky si vezmi svoju palicu, ktorou si udieral Níl, a choď! ⁶ Hľa, ja tam budem stáť pred tebou na skale, na Horebe! Udri potom na skalu, vytečie z nej voda a ľud bude môcť piť.“ A Mojžiš urobil tak pred staršími Izraela. ⁷ Potom nazval to miesto Massa a Meríba, lebo Izraeliti sa tam vadili a pokúšali Pána, keď vraveli: „Je teda Pán medzi nami alebo nie?“ (Ex 17:1–7)

Opisovaná udalosť sa stala v mieste Rafidím, ktoré potom dostalo mená Massa [3] a Meríba [4], podľa udalosti, ktorá sa tam udiala. V tejto kapitole knihy Exodus je opísané riešenie, ktorým Boh odstránil krízovú situáciu pri táborení, ale nie je tu spomenutá prísaha Boha, tak ako to opisuje svätopisec v Liste Hebrejom! To preto, lebo rozsudok o treste Boh vyniesol až neskôr. Izraelský ľud pokúšal Boha od vyjdenia z Egypta až po vynesenie rozsudku celkom desať ráz a prípad na táborisku Rafidím je v tomto zozname štvrtým pokúšaním.

Po štvrtom pokúšaní je správa v Biblii o putovaní Izraela akoby prerušená a línia rozprávania sleduje Mojžiša, udalosti na vrchu Sinai, stavbu svätyne a prvú bohoslužbu.

Nuž preskočme teraz aj my opisy ďalších reptaní a pozrime si miesto, kde Boh vyniesol rozsudok. Stalo sa tak na púšti Fáran po návrate vyzvedačov zo zasľúbenej zeme. Tam došlo k desiatemu pokúšaniu. Opisuje to 14. kapitola knihy Numeri.

²¹ Ale ako že ja žijem a ako je isté, že bude celá zem naplnená slávou Hospodinovou, ²² tak isté je, že všetci mužovia, ktorí videli moju slávu a moje znamenia, ktoré som učinil v Egypte i na púšti, a pokúšali ma toto už desať ráz a neposlúchli môjho hlasu, ²³ prisahám, že neuvidia zeme, ktorú som prísahou sľúbil ich otcom, ani niktorý z tých, ktorí ma popudzovali pohŕdajúc mnou, jej neuvidia. (Nu 14:21–23 – Roh)

Tu je vynesený rozsudok nad Izraelom a Boh tu prisahá mladej a strednej generácii, že neuvidia krajinu, ktorú prísahou sľúbil ich otcom. A to je vlastne starozákonný pôvod textu, ktorým svätopisec Listu Hebrejom vstupuje do vysvetľovania určitej podstaty. Poukázaním na určitú situáciu v SZ chce navodiť rovnaký spôsob vnímania pre situáciu súčasnú. Je tu však jedna nepresnosť. Kým v SZ Boh prisahá, že neuvidia zem, ktorú im zasľúbil a kam ich chcel doviesť – NZ uvádza prísahu Boha, že nevojdú do odpočinku! To je taká nepresnosť, že …

Našťastie Biblia je Božie slovo a preto je pravdivá. Nepresnosti podobného typu sú len úsmevnou paletou našich neznalostí Božieho slova. Lebo i táto prísaha sa v SZ nachádza v presne takom znení, ako to opisuje svätopisec Listu Hebrejom. Ibaže ju nenachádzame v knihách Mojžišových, ale v 95. žalme.

⁸ Čujte dnes jeho hlas: „Nezatvrdzujte svoje srdcia ⁹ ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli. ¹⁰ Štyridsať rokov sa mi priečilo toto pokolenie i povedal som: Je to ľud s blúdiacim srdcom; ¹¹ tí veru moje cesty neznajú. Preto som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja. [odpočinku – Roh.]“ (Ž 95:8–11)

Tu sa treba zastaviť. Práve sme dokázali, že citát v Liste Hebrejom je voľnou interpretáciou 95. žalmu. A hoci tento žalm je len básnickým opisom starozákonnej udalosti, treba priznať, že najstručnejšie a pritom najvýstižnejšie opisuje danú udalosť. Až na spomínaný rozdiel.

Vidíme, že tento text sa týka táborenia v Rafidíme a podľa verzie žalmistu Boh už tu, pri štvrtom pokúšaní, vyniesol určitý rozsudok, ktorý potvrdil svojou prísahou. Ak veríme, že žalmista neprotirečí pisateľovi Mojžišových kníh, iba oznamuje o štipku viac, tak logickým vysvetlením nepresnosti v skúmaných textoch bol cieľ stotožniť vstup do zasľúbenej zeme s určitým druhom odpočinku (v preklade RKC je výraz »pokoj«). Teda vojsť do zasľúbenej zeme a mať už pokoj od všetkého strádania… Ibaže…

V tretej kapitole tejto knihy, v stati »Výroky o sobote v SZ« upozorňujem na dva fakty, a síce:

1. fakt – Vo väčšine veršov, kde sa nachádza slovo sobota, nachádza sa i meno Boha. To preto, lebo výlučný vlastník soboty je Boh. Teda vo väčšine veršov sa nachádza typický výraz »sobota Pánova«, respektíve »sobota Hospodinova«.

2. fakt – V niektorých veršoch je pri slove sobota privlastňovacie prídavné meno. Takéto verše charakterizuje typický výraz »moja sobota«. Treba si však všimnúť, že ani v tomto type veršov Božie meno nechýba! Býva uvedené buď na začiatku, alebo na konci verša, aby bolo jednoznačne jasné, kto je vlastníkom soboty. Napríklad: „Zachovávajte moje soboty. Ja, Pán, som váš Boh!“

Náš prípad je typickým reprezentantom uvedeného druhého faktu. Lebo práve v našich dvoch textoch – Hebr 3:7–11 a Ž 95:8–11 – je citovaná priama reč Boha nevojdú do môjho odpočinku. Keby sa jednalo o odpočinok v našom zmysle slova, tak by tam bolo zámeno »ich«. Teda výrok by znel nevojdú do [ich] odpočinku. Ale

ak Boh hovorí nevojdú do môjho odpočinku, tak má na mysli šabbát!

Keby sa hebrejské slovo šabbát prekladalo len jedným slovenským výrazom, tak by v obidvoch porovnávaných textoch bolo napísané

nevojdú do mojej soboty.

♦

Až potiaľto by sa zdalo, že ide len o subjektívnu snahu nájsť za každú cenu texty na rehabilitáciu soboty. Ale máme možnosť ďalšieho porovnania nášho textu.

Porovnanie druhé

⁴ V siedmy deň si Boh odpočinul [2664] od všetkých svojich diel. ⁵ A tu zasa: “Nevojdú do môjho pokoja [2663]!” (Hebr 4:4b–5)

² A v siedmy deň odpočíval [07673 – šábat] od všetkých diel, ktoré urobil. ³ I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval [07673 – šábat] od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. (Ge 2:2–3)

V tomto porovnaní sú veľmi dobrou pomôckou Strongove čísla. Ide o sústavu čísiel, ktorými sú označené všetky slová v Biblii. Každému prvotnému slovu v základnom tvare je priradené jedno číslo a takto je očíslovaná celá Biblia. Týmto spôsobom je možné výborne porovnávať jednotlivé preklady, hľadať slová rovnakého významu a rozlišovať slová rôzneho významu. Táto pomôcka má však aj jeden háčik. Totiž SZ a NZ majú samostatné čísla a prepojenie medzi SZ a NZ pri slovách rovnakého významu je už závislé na ľudskej redakcii. Táto redakcia je mnohokrát založená na predpoklade…

Ale práve náš text umožňuje presné prepojenie slova šábat medzi SZ a NZ, lebo novozákonný text Hebr 4:4 obsahuje citát zo SZ Ge 2:2, v ktorom sa nachádza slovo šábat. Ak je v tomto citáte slovo šábat uvedené pod Strongovým číslom 2664, a ten istý verš v SZ uvádza slovo šábat pod číslom 07673, znamená to, že čísla 07673 a 2664 označujú slovo rovnakého významu – slovo šábat! A teda

2664 = 07673

Tu skúmaný text odhaľuje zámernú prekladateľskú chybu, ktorá je zabudovaná do prekladov Biblie skoro vo všetkých jazykoch už po mnohé stáročia! A tu tiež vidíme, že ani slovenský čitateľ nemal doteraz odkiaľ zistiť, že slová »odpočíval, sobota, siedmy deň, pokoj, sviatočný deň, zdržovať, prestať a odstrániť« sú prekladom toho istého slova Šábat! A mali by teda zákonite vyjadrovať to, čo šábat znamená. Lebo slovo šábat je prvotné – prvovýznamové slovo!

Teda všetky sekundárne a terciárne významy boli slovu šábat priradené dodatočne – pilnými prisluhovačmi nepravdy, alebo zhovievavými nositeľmi ľahostajnosti!

Pri porovnaní textov Hebr 4:4 a Ge 2:2–3 dochádzame k jednoznačnému dôkazu, že ak Strongove čísla 07673 a 2664 označujú to isté slovo, tak text Hebr 4:4 nehovorí od oddychovaní, ani o pokoji! Text Hebr 4:4 hovorí o odpočatí Boha JeHoVaHa. Toto odpočatie má v hebrejčine názov šábat!

Porovnanie tretie

¹¹ Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja [2663]!” ¹⁸ A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho pokoja [2663], ak nie tým, čo neuverili? ¹⁹ A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru. (Hebr 3:11,18,19)

Prísaha sa týkala vstupu do zeme, čo potvrdzuje nasledovný text :

³⁴ Pán začul hlas vašich rečí a rozhorčený prisahal: ³⁵ »Nik spomedzi tohoto bezbožného pokolenia neuvidí tú dobrú krajinu, o ktorej som prisahal, že ju dám vašim otcom! ³⁶ Len Kaleb verne nasledoval Pána.« ³⁷ Aj na mňa sa rozhneval Pán pre vás a povedal: »Ani ty ta nevkročíš. ³⁸ Nunov syn Jozue, ktorý je v tvojich službách, ten ta vkročí; jeho povzbudzuj, lebo on ju rozdelí Izraelu do vlastníctva. (De 1:34–38)

Verše 3:11 a 3:18 opisujú udalosť vstupu Izraelitov do zasľúbenej zeme. Nevošli tam tí, ktorí boli dospelí [5] a neverili. Keďže však ostatní Izraeliti do zasľúbenej zeme vošli a už nebolo viac dodatkov zasľúbenia, že vojdú aj ďalší niekedy inokedy, stať, ktorá je uvedená v NZ sa netýka vstupu do zasľúbenej zeme, ale skutočne niečoho iného! Takže aj slovo odpočinok tu znamená čosi iné ako oddych po dlhej ceste, plnej útrap.

Ak v globálnom zmysle verše 3:11 a 3:18 opisujú vstup do zasľúbenej zeme, samotný výraz »pokoj« tu znamená sobotu! A platí to pre všetky výskyty slova »pokoj«, ktoré majú priradené Strongovo číslo 2663! Dôkazom pre toto tvrdenie je Strongova konkordancia a lexikón.

V porovnaní č. 2 sme si dokázali, že slová v NZ s označením 2664 majú ten istý význam ako slová v SZ s označením 07673. Strongova konkordancia oznamuje, že číslo 07673 označuje hebrejské slovo šábat. Vychádzajúc z tohto poznania, dozvedáme sa v Strongovom lexikóne, že v NZ je pod číslom 2663 grécke slovo katapausis. Slovo katapausis je odvodené od slova katapauo, ktoré sa označuje číslom 2664. Ak je význam slova katapausis odvodený od katapauo, tak rozdiel medzi slovami typu 2663 a 2664 je len v tom, že 2663 označuje podstatné meno a 2664 sloveso. A keďže v hebrejčine slová s označením 07676 predstavujú podstatné meno šabbát a 07673 predstavujú sloveso šábat, vidíme, že gréčtina len kopíruje hebrejskú predlohu. Z toho logicky vyplýva, že

ak 2664 = 07673 tak 2663 = 07676

Porovnanie štvrté

⁶ Keďže teda ostáva možnosť, aby niektorí vošli doň, a tí, ktorým sa prvým ohlasovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť, ⁷ znova určuje istý deň, »Dnes«, keď po toľkom čase hovorí v Dávidovi, ako sa už povedalo: “Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.” ⁸ Lebo keby ich bol Jozue voviedol do pokoja [2664], nehovorilo by sa po tomto o inom dni. ⁹ A tak ostáva sobotný odpočinok [4520] pre Boží ľud. ¹⁰ Lebo kto vošiel do jeho pokoja [2663], aj on si odpočinul [2664] od svojich diel ako Boh od svojich. ¹¹ Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja [2663], aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti. (Hebr 4:6–11)

Tento úsek zdanlivo nemáme s čím porovnať. Ale skutočne len zdanlivo, lebo práve v tomto úseku sa dozvedáme, že autorom 95. žalmu bol kráľ Dávid. V porovnaní č.1 sme uviedli citát druhej polovice dotyčného Dávidovho žalmu, teda tú časť, ktorá sa nachádza v Hebr 3:7–11. Náš výklad by však bol neúplný, keby sme vynechali začiatok tohto žalmu. Lebo ôsmym veršom tohto žalmu kráľ Dávid varuje svoj ľud, aby neodvrhli pozvanie a na príklade z dejín ukazuje, aké následky má odvrhnutie pozvania na základe nevery. Ale práve v prvých siedmych veršoch sa to pozvanie nachádza! Je to pozvanie k oslave Boha!

Pozvanie na oslavu Boha (Žalm 95)

¹ Poďte, plesajme v Pánovi,

oslavujme Boha, našu spásu.

² Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár

a oslavujme ho žalmami.

³ Lebo Pán je veľký Boh

a nad všetkými bohmi veľký kráľ.

⁴ V jeho moci sú zemské hlbiny

a jemu patria aj nebotyčné štíty.

⁵ Jeho je more, veď on ho stvoril,

i pevnina, ktorú stvárnili jeho ruky.

⁶ Poďte, klaňajme sa a na zem padnime,

kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril.

⁷ Lebo on je náš Boh

a my sme ľud jeho pastviny a ovce, ktoré vedie svojou rukou.

♦

⁸ Čujte dnes jeho hlas: „Nezatvrdzujte svoje srdcia ⁹ ako v Meríbe, ako v dňoch Massy ba púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli. ¹⁰ Štyridsať rokov sa mi priečilo toto pokolenie i povedal som:

Je to ľud s blúdiacim srdcom; ¹¹ tí veru moje cesty neznajú. Preto som v svojom hneve prisahal:

Nevojdú do môjho pokoja.“

♦

Vidíme, že uvedený žalm je pozvaním k oslave Boha. Tak znie aj podnadpis. A ak je tam slovo dnes, tak tým je daná jeho aktuálnosť – skutočne platí i dnes. Nie zajtra, nie včera, ale dnes! A to až do doby, kým Boh nezatvorí knihu dejín ľudstva na tejto zemi.

Tento žalm, ktorý napísal kráľ Dávid, čítaval sa v zhromaždeniach vyvoleného národa. A tie boli v sobotu. Nie v piatok, ani v nedeľu, ale v sobotu! V sobotu zaznievalo slovo, ktoré pozývalo k oslave Boha, ale v sobotu zaznievalo aj to slovo, ktoré varovalo pred ignoráciou Božieho odpočinku – soboty.

Svätopisec listu Hebrejom pripodobňuje trvalý vstup do zasľúbenej zeme k trvalému odpočinku s Pánom! Pritom však upozorňuje na to, že nevošli tí, ktorí … neverili. Hoci možnosť mali … Hoci počuli pozvanie, hoci videli Božie skutky vyslobodenia, hoci s Pánom pod jeho vedením do zasľúbenej zeme vykročili.

Taká obdoba platí aj » d n e s « pre tých, ktorí prijali obeť Ježiša Krista a stali sa tak Božími deťmi. Sú na ceste. Unavení oddychujú – vždy keď príde únava. Neorganizovane, neusporiadane. Preto ich Boh pozýva k spoločnému, pravidelnému, organizovanému odpočinku – každého siedmeho dňa. To pozvanie vyjadril žalmista Dávid slovami:

¹ Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu. ²Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami.³ Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ. (Ž 95:1–3)

A svätopisec listu Hebrejom to pozvanie pripomenul slovami:

A tak ostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud.

VYSVETLENIA

Vysvetlenie prvé

Ak chceme v perikope Hebr 3:7 – 4:11 postrehnúť problém chybného prekladu, je potrebné porovnať niekoľko prekladov. Takýto prehľad podáva priložená tabuľka.

Tabuľka č. 5

Výskyt slova šábat v Liste Hebrejom
07673 = 2664
Verš	Ge 2:2		Hebr 4:4		Hebr 4:8		Hebr 4:10		Hebr 4:9
Strong. #	07673		2664		2664		2664		4520
Roháček	odpočíval		odpočinul		do odpočinku		odpočinul		sobotenie
RKC	odpočíval		odpočinul		do pokoja		odpočinul		odpočinok
ECAV	odpočinul		odpočinul		do odpočinku		odpočinul		odpočinok
NTG	–		katépausen		katépausen		katépausen		sabbatismós
LXX	katépausen		–		–		–		–
KJV	rested		did rest		rest		ceased		rest
VULG	requievit		requievit		in requiem		requievit		sabbatismus

07676 = 2663
Verš		Hebr 3:11,18		Hebr 4:1,3,5		Hebr 4:10,11		Žalm 95:11
Strong. #		2663		2663		2663		04496
Roháček		do odpočinku		do odpočinku		do odpočinku		do odpočinku
RKC		do pokoja		do pokoja		do pokoja		do pokoja
ECAV		do odpočinku		do odpočinku		do odpočinku		do odpočinku
NTG		katápausin		katápausin		katápausin		–
LXX		–		–		–		katápausín
KJV		rest		rest		rest		rest
VULG		in requiem		in requiem		in requiem		in requiem

Komentár k tabuľke:

♣ Ak Ge 2:2 a Hebr 4:4 sú obsahom tie isté verše, tak v Hebr 4:4 ide o tú istú vec.

♣ Ak Hebr 4:4 a Hebr 4:10 sú použité tie isté slová, malo by taktiež ísť o ten istý význam aj obsahom.

♣ Ak je vo veršoch Hebr 4:10 a Hebr 4:8 to isté Strongovo číslo, malo by ísť v gréčtine o slová s rovnakým významom.

♣ Ak Hebr 3:11,18 a Hebr 4:1,3,5,10,11 sú v tej istej perikope a majú rovnaké Strongove čísla, malo by sa aj obsahove jednať o to isté.

♦

V 4. kapitole sa trikrát nachádza slovo 2664. Ale dvakrát je preložené ako »odpočinul« (V4 a V10) a raz ako »do pokoja« (V8). Tak sa stráca čitateľovi poznanie, že ide o to isté …

Vysvetlenie druhé

(poznámky k danému biblickému textu)

Slovenský katolícky preklad Biblie, SVÄTÉ PÍSMO starého i nového zákona, vydaného v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda, v Ríme v roku 1995, bol robený z latinského prekladu, ktorý sa volá Vulgáta. Všimneme si teda v tomto vydaní v skúmanej perikope slovo »pokoj«. V latinskej Vulgáte je v dotyčnom texte slovo »requies«. Význam slova requies je pokoj, odpočinok a oddych. Teda ak sa slovo requies preložilo do slovenčiny slovom pokoj, zdá sa, že je to správne. Ale nie je, lebo pri prvých dvoch výskytoch tohto slova – v Ge 2:2,3 – sa slovami requievit a requieverat prekladalo do latinčiny slovo šábat! Z latinčiny do slovenčiny bolo v oboch prípadoch preložené ako »odpočíval«. A keďže vo verši Hebr 4:4 ide vlastne o citovanie verša Ge 2:2, bolo by zvláštne, keby si to slovenskí prekladatelia neboli všimli. Ak použili namiesto »odpočinok« synonymum »pokoj«, prispeli tým k zakrytiu významu, ktorý z kontinuity veršov Ge 2:2–3 a Hebr 4:4 vyplýva. Táto zvláštnosť sa netýka iba slovenských prekladov – majú ju mnohé preklady v rôznych iných jazykoch.

Našťastie v uvedenom slovenskom preklade RKC sú dôležité vysvetlivky. Netvrdia síce priamo, že text bol preložený nesprávne, ale ich obsah to potvrdzuje. Napríklad vysvetlivka k 4. kapitole listu Hebrejom na strane 2515 uvádza:

„1n. Povzbudenie na vytrvalosť pokračuje. Pokoj, o ktorom hovorí Boh ústami Dávida, nie je odpočinok v krajine Kanaán, ale pokoj, odpočinutie v Bohu. Veď Boh v tomto žalme vyhlásil už dávno po tom, ako Izraeliti vošli do kanaánskej krajiny, že tí, čo neuveria, nevojdú do jeho pokoja. Teda zaujatie zasľúbenej zeme Jozuom nie je vstupom do pokoja, o ktorom neskôr hovorí Dávid ako o budúcom.“

Iná vysvetlivka na tej istej strane hovorí k štvrtému a deviatemu veršu štvrtej kapitoly:

Verš 4.: „ »Kdesi«, t.j. Ge 2,2. Boží pokoj je pripravený už od stvorenia sveta, keď si Boh na siedmy deň odpočinul od svojich diel.“

Verš 9.: „Boží pokoj je vyhradený jeho vernému ľudu, Izraelu Nového zákona, ktorý oddane prijme Božie slovo.“

HYPOTÉZA O PÔVODE LISTU HEBREJOM

Autograf žiadnej knihy Biblie sa nezachoval. Pokiaľ však ide o NZ, zachovalo sa niekoľko tisíc manuskriptov, písaných v gréčtine. A práve pre to množstvo gréckych manuskriptov až donedávna prevládal medzi teológmi názor, že NZ bol písaný v gréčtine. Ide však len hypotézu, ktorá dodnes nebola podložená dôkazmi. Proti nej stojí rovnocenná hypotéza, že NZ nebol písaný gréčtine, ale v hebrejčine, prípadne i v aramejčine. A kľúčom k odhaleniu pravdy je práve List Hebrejom, lebo poskytuje podklady pre hypotézu prvú i druhú.

Uvediem niekoľko úvah na podporu hypotézy, že NZ nebol písaný v gréčtine.

Úvaha prvá

List Hebrejom je pretkaný mnohými veršami zo SZ, čo nasvedčuje, že pisateľ veľmi dobre poznal SZ. Zvláštne je však, že citovanie týchto veršov je značne nepresné, hoci uvedený list je písaný perfektnou gréčtinou – najlepšou v celom NZ. Z toho vychádza predpoklad, že sa nám zachoval len prepis tohto listu do gréčtiny, robený vynikajúcim gréčtinárom, avšak bez prítomnosti prvotného pisateľa – svätopisca.

Úvaha druhá

Štvrtá kapitola v Liste Hebrejom uvádza vo štvrtom verši citát z Ge 2:2–3. Teda práve tu bola úžasná príležitosť hebrejskému slovu šábat priradiť jeho jednoznačné grécke znenie. Je však zvláštne, že tu bol použitý grécky tvar »katapauo«, teda ten, ktorý bol použitý na preklad slova šábat v Septuaginte! Podotýkam, že tvar katapauo je pre grécky hovoriaceho čitateľa tvar zrozumiteľný, a teda správny! Nejasné je v tejto fáze to, že je to tvar odlišný od tvaru použitého v evanjeliách.

To by možno nasvedčovalo, že v dobe písania Listu Hebrejom už existovali prvé preklady evanjelií do gréčtiny, ktoré použili na prepis slova šabbát grécky výraz sábbaton. Svätopisec Listu Hebrejom videl v evanjeliách nesprávny prepis slova šábat do gréčtiny a preto použil zrozumiteľný preklad …

Úvaha tretia

Tabuľka č. 6

Prehľad výskytu slova šábat v NZ
Miesto výskytu		Počet výskytov
Grécky tvar	sabbatismós	sábbaton	katapauo	katapausis	spolu
Strongovo číslo	4520	4521	2664	2663
Evanjeliá spolu	0	56	0	0	56
Listy Pavlove	0	2	0	0	2
Skutky	0	10	1	1	12
List Hebrejom	1	0	3	8	12
Ostatné knihy	0	0	0	0	0
Súčet výskytov	1	68	4	9	82

V tejto tabuľke sa nachádza jeden z kľúčov k vysloveniu dogmy o pôvode Listu Hebrejom. Prehľad tabuľky je prekvapivý. Ak v gréckej verzii Nového zákona [6] podstatu hebrejského slova šábat odovzdávajú štyri grécke výrazy, je zaujímavý prehľad ich výskytov.

♣ Zatiaľ čo evanjeliá a dva Pavlove listy obsahujú prepis slova šábat do gréčtiny v transkripčnom gréckom tvare sabbatón, v Liste Hebrejom sa tento tvar nenachádza.

♣ V Liste Hebrejom je prepis slova šábat nahradený prekladom tohto slova do gréčtiny. Preklad rozlišuje – podobne ako hebrejský originál – tvar podstatného mena a tvar slovesa.

♣ Namiesto »klasického« transkripčného tvaru sabbatón je použitá v Liste Hebrejom jeho modifikácia sabbatismós, ktorá sa nenachádza nikde inde v NZ! Teda popri preklade je použitý aj prepis, avšak v upravenom tvare, ktorý nemá v starozákonnom tvarosloví slova šábat svoj hebrejský náprotivok.

♣ Nevieme prečo bol použitý výraz sabbatismós. Je tu však domnienka, že pisateľ Listu Hebrejom nechcel použiť slovo sobota preto, aby ho nemohli kresťania zákonníckeho typu chápať ako názov siedmeho dňa, alebo ako zoznam príkazov či zákazov.

Druhý kľúč poskytne ďalšia tabuľka.

Tabuľka č. 7

Typy prekladu slova šábat v NZ
Miesto	Angličtina	Počet výskytov
výskytu	KJV	4520	4521	2664	2663	spolu	spolu
	sabbath	0	13	0	0	13
Evanjeliá	sabbath day	0	35	0	0	35	56
	sabbath (week)	0	1	0	0	1
	week	0	7	0	0	7
	sabbath	0	3	0	0	3
	sabbath day	0	6	0	0	6
Skutky	week	0	1	0	0	1	12
	rest	0	0	0	1	1
	restrained	0	0	1	0	1
	sabbath	0	0	0	0	0
	sabbath day	0	0	0	0	0
List	week	0	0	0	0	0
Hebrejom	rest	1	0	2	2	5	12
	my (his) rest	0	0	0	6	6
	restrained	0	0	0	0	0
	ceased	0	0	1	0	1
Listy	sabbath (days)	0	1	0	0	1	2
Pavlove	week	0	1	0	0	1
Súčet		1	68	4	9	82	82

V tejto tabuľke uvádzam preklad slova šábat z gréckych tvarov do angličtiny. Je tu použitý klasický anglický preklad, ktorý sa nazýva King James Version (skratka KJV). Tu vidíme ďalšie prekvapenie.

♣ V evanjeliách grécky prepis slova šábat – 4521 – vyžadoval pri preklade do ďalšieho jazyka použitie štyroch rôznych výrazov na rozlíšenie (sabbath, sabbath day, sabbath week, week)!!!

♣ V Liste Hebrejom grécky preklad slova šábat už sám o sebe obsahoval tvar podstatného mena a slovesa a preto jeho preklad do ďalšieho jazyka nevyžadoval ďalšie rozlíšenia.

Úvaha štvrtá

Je známe, že z gréckej verzie NZ bolo odstránené meno Boha.

V hebrejskom SZ sa meno Boha – JHVH – nachádza temer na každej strane niekoľkokrát. V gréckom preklade SZ – v Septuaginte – bolo toto meno nahradené slovom kýrios, ktorého význam je pán. Takto bolo z gréckej starozákonnej verzie meno Boha vymazané.

Ale Septuaginta nie je Bohom inšpirovaný preklad! K tomuto názoru sa pripája v súčasnosti čoraz viac teológov, z čoho vyplýva, že uvedená chyba je len jednou z mnohých iných veľkých chýb.

NZ však verne kopíruje chybu zo Septuaginty a používa namiesto Božieho mena pomenovanie kýrios. Teda tu sa žiada vysvetlenie, prečo Boh dopustil, aby z NZ zmizlo jeho meno. Lebo NZ obsahuje mnoho citátov, prevzatých zo SZ, ale zatiaľ čo v hebrejskom starozákonnom texte sa nachádza meno Boha JeHoVaH, v gréckom novozákonnom citáte je namiesto mena použitý všeobecný výraz kyrios. Uvediem príklad.

Hľa, idú dni, hovorí [JeHoVaH] – [03068], že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú smluvu. (Jer 31:31 – Roh) Hľa idú dni, hovorí Pán [2962], a uzavriem s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú smluvu. (Hebr 8:8b – Roh)

Kresťanská vierouka je podopretá vierou, že všetky knihy NZ sú Bohom inšpirované. Preto môžeme s určitosťou predpokladať, že NZ bol písaný taktiež v hebrejčine a teda meno Boha bolo v ňom zachované.

Ak hebrejské texty NZ dodnes známe nie sú,

to ešte neznamená, že nie sú.

Treba hľadať. Lebo väčšina kľúčových objavov v biblickej archeológii pochádza až z posledných dvoch storočí …

ZÁVER EXEGÉZY

Keď náš text očíslujeme spomenutými Strongovými číslami a priradíme číslu 2663 slovo odpočať v tvare podstatného mena a číslu 2664 slovesný tvar tohto slova, správne znenie perikopy bude nasledovné.

Pozvanie k odpočatiu

K a p i t o l a 3.

⁷ Preto, ako hovorí Duch Svätý: “Dnes, keď počujete jeho hlas, ⁸ nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti, ⁹ kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci videli moje skutky ¹⁰ štyridsať rokov. Preto som sa rozhneval na toto pokolenie a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi; tí veru nepoznali moje cesty. ¹¹ Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočatia [2663]!” ¹² Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, ¹³ ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to »dnes«, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. ¹⁴ Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca, ¹⁵ ako sa hovorí: “Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri onej vzbure.” ¹⁶ Kto sú to však tí, čo počuli a búrili sa? Vari nie všetci, čo vyšli pod Mojžišovým vedením z Egypta? ¹⁷ A na ktorých sa hneval štyridsať rokov? Nie na tých, čo zhrešili, a ich telá popadali na púšti? ¹⁸ A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho odpočatia [2663], ak nie tým, čo neuverili? ¹⁹ A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.

K a p i t o l a 4.

¹ Bojme sa teda, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho odpočatia [2663]! ² Veď aj nám sa hlásalo evanjelium tak ako aj im. Ale im počuté slovo neosožilo, lebo sa nespojili vierou s tými, ktorí ho počuli. ³ A do odpočatia [2663] vchádzame my, čo sme uverili, ako povedal: “Ako som vo svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočatia [2663]!”, hoci je dielo dokončené od stvorenia sveta. ⁴ Lebo kdesi povedal o siedmom dni takto: “V siedmy deň si Boh odpočal [2664] od všetkých svojich diel.” ⁵ A tu zasa: “Nevojdú do môjho odpočatia [2663]!” ⁶ Keďže teda ostáva možnosť, aby niektorí vošli doň, a tí, ktorým sa prvým ohlasovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť, ⁷ znova určuje istý deň, »Dnes«, keď po toľkom čase hovorí v Dávidovi, ako sa už povedalo:”Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.” ⁸ Lebo keby ich bol Jozue voviedol do odpočatia [2664], nehovorilo by sa po tomto o inom dni. ⁹ A tak ostáva odpočínanie [4520] pre Boží ľud. ¹⁰ Lebo kto vošiel do jeho odpočatia [2663], aj on si odpočal [2664] od svojich diel ako Boh od svojich. ¹¹ Usilujme sa teda vojsť do onoho odpočatia [2663], aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti. (Hebr 3:7 – 4:11)

♦

Uvedený text prehľadne dokazuje, že nie je možné ignorovať skutočnosť, že Biblia rozlišuje podstatné meno šabbát a sloveso šábat [7]. Lebo práve v tomto texte sa niekoľkokrát strieda podstatné meno so slovesom.

Ak by sme v tomto texte ponechali zaužívané podstatné meno sobota, nutne by sme museli použiť aj sloveso s rovnakým kmeňom – teda sobotiť, alebo sobotovať. V takom prípade by väčšina ľudí v slovese sobotovať chápala dodržiavanie príkazov a zákazov, týkajúcich sa soboty a stratil by sa činnostný význam soboty – ktorým je odpočívanie s Bohom!

Ak by sme však preložili podstatné meno šabbát slovom odpočívanie, toto slovo sa používa v bežnej slovenčine na všeobecné vyjadrenie oddychu a preto by zákonite zanikol biblický význam textu.

Z toho dôvodu je potrebné zaviesť na preklad hebrejských slov šábat a šabbát

podstatné meno i sloveso s rovnakým kmeňom!

Z toho dôvodu som použil – zatiaľ výlučne pre túto knižku – jedinečnú príležitosť, ktorú slovenčina ponúka – prijať archaizmus »odpočať« ako novotvar pre preklad hebrejského slova šábat.

♦♦♦

Na začiatku bolo spomenuté, že sú len tri skupiny ľudí.

Tí, ktorí poznajú že Boh odpočíva siedmy deň a v tento deň spolu s ním odpočívajú.
Tí ktorí nepoznajú termín Božieho odpočatia a práve preto s ním neodpočívajú.
Tí ktorí poznajú tento termín, ale ho ignorujú.

Otázne je, či tá tretia skupina, ktorá tu v časnosti nestojí o odpočívanie s Bohom, bude stáť o možnosť – vojsť do trvalého Božieho odpočinutia. Otáznejšie je však, či Boh bude stáť o nich … Lebo práve ignorantom Boh oznamuje v našom skúmanom texte:

“Nevojdú do mojej soboty!” (Hebr 4:5)

♥

Ale preto, že ešte nie je neskoro, prihovára sa svätopisec v Liste Hebrejom aj vám :

♥

Dnes keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia !!!

♥

Tu Boh dáva ľuďom odkaz, že tí, ktorí s ním tu v časnosti -siedmeho dňa- odpočívať nechcú tí s ním ani vo večnosti odpočívať nebudú!

◊♦◊

Daný text Hebr 3:7 – 4:11 je vlastne jediným miestom v NZ, ktoré oznamuje, že

o tom,

kto

vstúpi

do odpočívania s Bohom

vo večnosti

rozhoduje Boh sám

ale

o tom,

kto

nevstúpi

do odpočívania s Bohom

vo večnosti

rozhoduje človek sám

Lebo

tí,

ktorí

s ním

siedmeho dňa

odpočívať nechcú

– tu v časnosti –

tí

s ním

odpočívať nebudú

– ani vo večnosti –

♥

[1] Rôzne preklady majú túto perikopu označenú rôzne. Napríklad : Ako vojsť do Božieho odpočinku – NZ český, prel.. Dr. Ondřej Petrů. Ako vstúpiť do Božieho pokoja – NZ slov. RKC

[2] V hranatej zátvorke je uvedené Strongovo číslo. Vysvetlenie o Strongových číslach je v slovníčku na konci knihy.

[3] Massáh (hebr.) znamená pokúšanie

[4] Meríbáh (hebr.) znamená zvada

[5] U mužského pohlavia sa v Izraeli považovalo za dospelosť dovŕšenie dvadsiateho roku, čo sa spájalo so schopnosťou ísť do vojny – viď Nu 1:2-3 .

[6] Nestle-Aland: Novum Testamentum graece, Deutsche Bibelgesellschaft, Stuttgart 1987

[7] Pozri tabuľku č. 17

[1] O vzniku Septuaginty je podrobnejšia zmienka v prvej kapitole.

[2] Antika v dokumentech II. – Řím, Státní nakladatelství politické literatury, Praha 1961

[3] PhDr. Július Špaňár: Latinsko-slovenský slovník, vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1987

Čítať ďalej

8. DEJINY ČASU

Publikoval Dušan Seberíni , 30. Jún 2011, 15:00 v kategórii: Dejiny času | Komentáre sú deaktivované

Poznal som,

že všetko, čo robí Boh,

má večnú platnosť;

k tomu nemožno už nič pridať,

ako ani nie je možné nič odobrať.

(Kaz 3:14)

Najstaršie písomné zápisy o čase obsahuje Biblia.

Prvý pojem o čase je zapísaný v prvom verši Biblie.

Je to počiatok – Alfa.

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem (Ge 1:1).

Posledný pojem o čase sú slová Ježiša Krista, zapísané na konci Biblie.

Je to koniec – Omega.

Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec. (Zj 22:13)

Tým je časový interval uzavretý.

Všetko, čo sa týka človeka,

prebieha tu na zemi,

má charakter časnosti,

a nachádza sa vo vnútri intervalu

< počiatok — koniec >

Všetko, čo sa týka Boha Stvoriteľa

prebieha všade

má charakter večnosti

a nie je ničním ohraničené

PRE BOHA STVORITEĽA

JE VŠETKO TERAZ A TU

Merače času

Súčasná doba je poznamenaná tým, že ľudstvo už »všetko vie«, »všetko pozná« a »všetko môže dosiahnuť«. Protipólom týchto absolutizmov je duševná chudoba. Človek si prestal všímať javy okolo seba a máločo ho zaujíma v origináli. To preto, lebo jeho poznanie pramení z kópií. Človek spoznáva prírodu z knižiek, videozáznamov, z prednášok a počítačových výstupov a z všeličoho iného. Chýba mu len vlastný priamy kontakt s prírodou. Naši predkovia – od raja počnúc až po 19. storočie – spoznávali prírodu v prírode. A preto nám mohli zanechať záznamy zo svojich prechádzok na cestičkách poznania… Aj v oblasti merania času.

Časnosť poskytuje podklady pre meranie času zo dvoch rovnocenne sa odvíjajúcich sledov

pozorovaním prírody vzniká prírodný kalendár
pozorovaním oblohy vzniká nebeský kalendár

Prírodné merače času Zmeny v prírode si dokáže všimnúť aj človek, ktorý nemá žiadne vzdelanie. A človek si všíma tie zmeny, ktoré sa ho dotýkajú bytostne. Napríklad zimu. V našom zemepisnom pásme sa aj bez kalendára dá zistiť, že zima prichádza po zbere všetkej úrody. Nás to už dnes nezaujíma, lebo potraviny nakupujeme v obchodoch a teplo dodávajú teplárne. Našou starosťou je len mať dostatok peňazí na potraviny a teplo z teplární… Ibaže pred 200 rokmi nebolo ústredné kúrenie, ani elektrické vykurovacie systémy ani potravinárske obchody s konzervovanými pomletými mŕtvolami zvierat. A tak človek musel robiť každoročne prípravu na zimu … Každoročne? – To teda musel vedieť čo je to rok! V našej krajine sa dodnes zachovalo niekoľko lazov, ku ktorým nevedie cesta a prístup chodníkmi je veľmi namáhavý. Na takýchto lazoch pred 200 rokmi boli ľudia »odrezaní« od sveta a predsa žili v biologickom súlade – zodpovedajúcom ich podmienkam. Nevlastnili hodiny ani kalendár a my sa pýtame, aký bol ich časomerný systém. Samozrejme, že päťročné dieťa si už pamätalo, čo je sneh a desaťročné dieťa vedelo definovať leto i zimu. Ale dospelý človek musel vedieť, za akú dobu po zbere úrody príde zima. A koľko treba dreva na jednu zimu a koľko sena pre jednu kravu a koľko krumpľov pre jednu osobu… Podľa čoho to určoval?

Táto otázka nie je položená správne. Lebo faktom je, že človek nemusel určovať nič. Boh – Tvorca – všetko stvoril tak, že človek dostáva z prírody dostatočné množstvo informácií na to, aby mohol vnímať premeny času. Keď opadá lístie zo stromov, človek vie, že prichádza zima. Keď slnko začne ostro svietiť do očí spoza tamtoho vŕšku, človek vie, že prichádza jar. Keď sa roztopí sneh, treba začať sadiť. A tráva sa kosí keď je už veľká a veľká je keď sú dni veľmi dlhé a noci veľmi krátke. Anička povie, že jar bude vtedy, keď začnú sliepky kvokať. A teší sa na kuriatka. Ďurko zasa vie, že na jar priletia lastovičky. A keď gazda Matúš vyprevadil svojho otca Ondreja na poslednej ceste, na druhý deň spílil strom, ktorý zasadil Matúšov dedko v tom roku, keď sa mu narodil syn Ondrej. Matúš pozorne počítal letokruhy na spílenom pni a potom trasľavou rukou zapísal v svetlici uhlíkom do spevníka: „Môj otec Ondrej dožil sedem ráz desať letokruhov a k tomu ešte dva. Umrel akurát keď sa liahli húsatá.“

Nuž tu vidíme krátky prierez prírodnými meračmi času. Nie odstavec, ani kniha, ale celá knižnica by sa dala popísať o tom ako každé stvorenie Božie i každý priemet Božieho stvoriteľského diela nesie v sebe i na sebe znaky a znamenia vplyvu času. A človek si musí položiť otázku, kto riadi sťahovavé vtáctvo, kto káže sliepkam kvokať, kto tvorí letokruhy na strome a kto, kto, kto … A tak aj ten najzaostalejší človek pochopí, že existuje KTOSI, kto je väčší, múdrejší a schopnejší ako on.

A tak stvorenstvo objavuje v prírode Tvorcu a v čase Darcu.

Nebeské merače času – kalendárne

¹⁴ A Bôh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delily deň od noci, a budú na znamenia, na určité časy, na dni a na roky. ¹⁵ A budú svetlami na nebeskej oblohe, aby svietili na zem. A bolo tak. ¹⁶ A Bôh učinil dve veľké svetlá, väčšie svetlo, aby panovalo nado dňom, a menšie svetlo, aby panovalo nad nocou, a tiež hviezdy. ¹⁷ A Bôh ich dal na nebeskú oblohu, aby svietily na zem ¹⁸ a aby panovaly nado dňom i nad nocou a aby delily svetlo od tmy. A Bôh videl, že je to dobré. ¹⁹ A bol večer, a bolo ráno, štvrtý deň. (Ge 1:14–19 – Roh)

Z uvedenej správy chcem upozorniť na 14. verš. V Roháčkovom preklade je daný verš preložený s maximálnou presnosťou a z gramatického hľadiska je jeho preklad správny. Ale významovo je oveľa zrozumiteľnejšia nasledovná podoba: ¹⁴ A Bôh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delily deň od noci, a budú na znamenia, na [určenie času], na dni a na roky. (Ge 1:14) Biblická správa o štvrtom stvoriteľskom dni oznamuje, že Slnko, Mesiac a hviezdy boli stvorené, aby plnili nasledovné funkcie

aby oddeľovali svetlo od tmy
aby delili deň od noci
aby vládli nad dňom a nad nocou
aby osvetľovali zem
aby boli na znamenia
aby boli na určenie času

A tak ľudstvo využíva funkcie Slnka, Mesiaca a hviezd a rôznymi systémami určuje čas.

Hodinový čas vkladá do dní,

denný do týždňov,

týždenný do mesiacov,

mesačný do rokov

a ročný do kalendárov.

V súčasnosti sa používajú tri základné typy kalendárov

lunárny – mesačný
solárny – slnečný
lunisolárny – kombinovaný

Lunárny kalendár

Tento kalendárny princíp je založený na sledovaní premien Mesiaca. Premeny Mesiaca sú optické javy, viditeľné voľným okom a vyplývajú zo spôsobu, ktorým je Mesiac osvetlený zo Slnka. Tieto premeny sa nazývajú mesačné fázy a sú štyri :

nov

kosák v tvare D – dorastá

spln

kosák v tvare C – cúva

Začiatok nového mesiaca pripadá na ten deň, keď sa objaví na nebi »nový Mesiac«. Ten potom zmizne z oblohy a objaví sa tenký prúžok kosáka, ktorý má tvar D. Je viditeľný na večernej oblohe a každého dňa mu pribúda z pravej strany väčší pruh osvetlenia. Takým spôsobom dorastie do fázy prvej štvrte, v ktorej vidíme presný polkruh tvaru D. Potom Mesiac ďalej dorastá až do fáze splnu, kedy vidíme osvetlený celý kruh. To znamená, že je Mesiac obrátený k Zemi svojou osvetlenou polovicou. Po splne je Mesiac viditeľný na rannej oblohe v tvare C. Každým dňom z neho ubúda až dosiahne poslednú štvrť. Potom pokračuje ďalej v tvare C až do úzkeho prúžku kosáka. Tak prejde do novu, kedy je obrátený k Zemi neosvetlenou polovicou.

Každý nasledujúci mesiac začína až vtedy, keď sa objaví na nebi nový Mesiac. Podstatou lunárneho kalendára je teda časový interval medzi dvoma rovnakými fázami Mesiaca. Dĺžka mesiaca kolíše medzi 29 a 30 dňami, stredná dĺžka mesiaca je 29,53 dňa. Roky lunárneho kalendára mávajú striedavo 354 a 355 dní, preto je lunárny rok o 10 až 12 dní kratší ako rok slnečný.

Solárny kalendár

Solárny kalendár je založený na pohybe Slnka po oblohe. Jeho mesiace a týždne nie sú závislé na žiadnom z bodov obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Slnko sa otáča okolo svojej osi približne raz za 4 týždne, ale nerovnomerne – na rovníku za 27 dní a na póloch za 30 dní. Solárny rok má 12 mesiacov, ktoré spolu trvajú 365 dní, 5 hodín, 48 minút a 45,97 sekundy. V súčasnosti sa tento kalendár používa na celom svete ako základný.

Lunisolárny kalendár

Lunisolárny kalendárny systém je komplikovaný. Pokúša sa zladiť lunárny kalendárny systém so solárnym. Má 12 lunárnych mesiacov po 29 a 30 dňoch, ale pretože počíta s pohybom Slnka, pridáva v priestupných rokoch ešte dodatočný – trinásty – mesiac. Obyčajné dvanásťmesačné roky majú 353, 354 alebo 355 dní, priestupné trinásťmesačné roky majú po 383, 384 alebo 385 dní. Tento systém sa používa dodnes v Izraeli. Časové parametre Zeme Pri otáčavom pohybe sa Zem otočí okolo svojej osi za 24 hodín. Otáča sa smerom od západu na východ. Dôsledkom je zdanlivo opačný pohyb nebeskej klenby – od východu na západ. Okolo Slnka krúži Zem po elipsovitej dráhe smerom na západ. Pohybuje sa nerovnomerne – rýchlejšie sa pohybuje v tej dráhe, kde je k Slnku najbližšie a pomalšie tam kde je najvzdialenejšia.

♦♦♦

Do 31. decembra 1924 sa začínal v astronómii deň na poludnie. Od 1. januára 1925 platí na celom svete »svetový čas«. Meria sa od polnoci a je to stredný slnečný čas greenwichského poludníka, ktorý sa pokladá za nultý. Od neho smerom na východ a západ sa počítajú pásmové časy. Smerom na východ hodiny pribúdajú a smerom na západ odbúdajú. Miestny čas má rozdielne ročné období aj v smere sever – juh. Na severnej pologuli je leto od 21. júna, na južnej od 21. decembra.

Z biblického pohľadu je základnou jednotkou času deň.

Lunárny aj slnečný kalendár dávajú nerovnako dlhé intervaly, ktoré je ťažko prispôsobiť najmenším časovým jednotkám – minútam a sekundám. A pritom

sedemdenné združenia dní – týždne – sú rovnako dlhé

a tvoria nekonečný reťazec

od stvorenia až po »Božie dosť«.

Týždne sú rovnomerné, závislé na dňoch

a dni sú závislé len na Bohu.

Umelé merače času Človek nevynašiel čas ani jeho meranie. Lebo človek od nepamäti čas meral, a to bez toho, že by si to uvedomoval. Až pri porovnávaní jednotlivých výsledkov merania sa začala prebúdzať snaha o vytvorenie jednotných meracích spôsobov. A tak vznikali rôzne časomerné čudá, ktoré dnes obecne nazývame hodiny. Faktom však ostáva, že ľudia spočiatku hodiny nepotrebovali, lebo ich nevedeli využiť. Na meranie času jestvuje nespočetné množstvo spôsobov, ale v podstate sú len tri princípy

subtraktívny (odčítavajúci)
astronomický
indiferentný (nezávislý)

Subtraktívny princíp merania času.

Tento princíp bol používaný od nepamäti a je založený na ubúdaní. Napríklad dlhé časové obdobie terminovala spotreba kŕmneho sena. Krátke časové úseky sa určovali spotrebou rôznych zložiek, napríklad spotrebou oleja v nádobke olejovej lampy, alebo časom »kým dohorí táto sviečka«. Tieto prvotné časové merače boli výlučne subjektívne. K ich výraznému vylepšeniu došlo zaužívaním delenia celku. Napríklad na sviečke sa čiarkami označili rovnaké dieliky a tak vznikla stupnica. Dielik na stupnici už predstavoval určitý časový úsek, a to bol dôvod k porovnávaniu hrubšej sviečky s tenšou, dlhších dielikov s kratšími a tak dochádzalo prirodzeným spôsobom k vytváraniu časových etalónov. Ich platnosť bola síce obmedzená miestom a dobou, ale môžeme už hovoriť o objektivizácii merania času.

Takýmto spôsobom vznikli rôzne typy vodných a pieskových hodín. Kolískou vodných hodín bolo staroveké Grécko, kde ich nazývali kleps(h)ydra. Mali odkvapkávací, prietokový alebo prikvapkávací systém. Pieskové hodiny pochádzajú pravdepodobne zo Sumeru.

Astronomický princíp merania času.

Tento princíp je založený na sledovaní polohy nebeských telies, a to buď priamo, alebo sledovaním ich vplyvu. Podľa polohy Slnka na nebeskej klenbe sa určuje odhadom denná doba na celom svete dodnes.

Najstarším astronomickým meračom času bola tyč zabodnutá kolmo do zeme. Starí Gréci ju nazývali gnómón. Bol to primitívny typ slnečných hodín, ale aj najstaršie astronomické zariadenie. Tyč osvetlená slnečnými lúčmi vrhala na zem tieň a poloha tieňa určovala dennú dobu. Dĺžka tieňa umožňovala pomerne presne stanoviť dni rovnodennosti, aj najdlhší a najkratší deň. A takouto tyčou sa dali merať aj polohy nebeských telies.

Klasické slnečné hodiny sa nazývali solárium a krajinou ich pravdepodobného pôvodu bol Egypt.

Indiferentný princíp merania času.

Človek túžil po takom spôsobe merania času, ktorý by nebol závislý na ročnej dobe, ani na počasí a jeho výsledky by boli prístupné v každej dobe. Tak vznikli mechanické hodiny, ktorých pôvodný názov bol horárium. Udržali si niekoľko storočí prioritu pri meraní času, ale v minulom storočí ich vytlačili hodiny elektrické, elektronické a atómové.

♦♦♦

Účelom tohto odseku nebol iba prehľad, ale aj upozornenie, že princípy merania času vedú len zdanlivo k snahe o jednotu. Lebo pod maskou snahy o jednotu sa skrýva snaha o centrálny vládnúci systém. Prvým krokom v tomto trende bolo zavedenie svetového času. Druhým krokom bolo zavedenie striedania zimného a letného času. Teraz je chvíľku pohov. A to je príležitosť na varovanie, ktoré nám dáva Biblia:

²³ Štvrté zviera bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev, bude zožierať, mlátiť a šliapať celú zem. ²⁴ A desať rohov: z toho kráľovstva povstane desať kráľov, po nich však povstane iný, ten bude rozdielny od prvších a troch kráľov zosadí. ²⁵ Bude hovoriť reči proti Najvyššiemu a bude nivočiť svätých Najvyššieho, bude chcieť zmeniť časy a zákon …

(Dan 7:23–25a)

Čítať ďalej

8. Kalendáre a letopočty

Publikoval Dušan Seberíni , 30. Jún 2011, 14:00 v kategórii: Kalendáre a letopočty | Komentáre sú deaktivované

Kalendáre a letopočty

Pri stvorení sveta zavesil Stvoriteľ do vesmíru nebeské hodiny, aby človek mohol aj z nebeskej klenby vnímať čas. Zatiaľ čo prírodné časomiery podávajú praktický obraz času, nebeská klenba poskytuje podklady pre exaktný – prevažne teoretický – model času. Jedným z takýchto modelov času je aj kalendár.

Z astronomického hľadiska je podstatou kalendára

striedanie dňa a noci
premeny mesačných fáz
zmeny polohy Zeme vzhľadom k Slnku

Z civilizačného hľadiska sú podstatou kalendára

tradície
zvyky
narodeniny

Ale prapodstatou kalendára je Božia ponuka, aby človek aj v časovom poli vnímal jeho prítomnosť. A práve toto sa z kalendárov vytratilo ako prvé a kalendáre začali slúžiť na evidovanie sviatočných dní, uctievanie cudzích bohov a zostavu záznamov o panovaní svetských vládcov.

Egyptský kalendár

Egyptský kalendár existoval už pred 5000 rokmi. Kalendárny systém bol slnečný a úzko súvisel s egyptským kultom Slnka. Východiskový rok v egyptskom kalendárnom systéme neexistoval. Letopočet bol v tomto kalendárnom systéme premennou veličinou. Začínal vždy nástupom vlády nového vládcu. Po jeho smrti začal ďalší letopočet nástupom nového vládcu. Pritom neexistovala spojitosť medzi jednotlivými letopočtami. Navyše neexistovalo pravidlo pre stanovenie prvého roku v novom letopočte, takže väčšinou posledný rok predchádzajúceho letopočtu bol totožný s prvým rokom nového letopočtu. Ale nemuselo to tak byť vždy. Letopočet mal teda vždy názov panovníka. Rok trval 365 dní. Tvorilo ho 12 tridsaťdňových mesiacov a na konci roka sa vždy pripájalo 5 dní sviatkov. Ročné obdobia boli 3 a každé trvalo 4 mesiace, t.j. 120 dní. Menovali sa záplavy, sejba, žatva. Týždeň bol v egyptskom kalendári neznámym pojmom. Mesiace boli rozdelené na tri rovnaké dekády po 10 dní. Deň nemal svoje pomenovanie v zmysle dní týždňa, zato ale mal temer každý deň v roku svoje meno podľa boha, ktorému bol zasvätený [1]. Aj keď sa letopočty menili, roky v rámci nich boli pomerne presne evidované [2].

Grécky kalendár

V gréckych krajoch bol kalendár neznámym pojmom a jeho zrod bol výsledkom prirodzeného vývinu. Spočiatku v rôznych krajoch Grécka vznikali samostatné primitívne systémy merania času, ktoré nijako navzájom neboli prepojené. Neskôr začali dominovať kalendárne systémy mestských štátov, ktoré však ešte stále nemali a ani nehľadali spôsob prepojenia. Až vplyvom rastúcej suverenity Atén začal prevládať aténsky spôsob merania času. Boli v ňom evidentné stopy egyptského vplyvu, avšak značne degradované vlastným originálnym riešením – napríklad pri vsuvných rokoch.

Aténsky rok trval 354 dní. Pozostával z 12 mesiacov, ktoré mali striedavo 29 a 30 dní. Na vyrovnanie rozdielu medzi aténskym a slnečným rokom používali Aténčania osemročný cyklus, v rámci ktorého vsúvali v treťom, piatom a ôsmom roku mesiac s dĺžkou 30 dní. Vsuvný rok sa nazýval poseideón deuteros – druhý poseideón, lebo bol zaraďovaný za mesiac poseideón. Týmto spôsobom bol v osemročnom cykle zosúladený aténsky rok so slnečným rokom, lebo cyklus mal presne 2922 dní.

8 x 354 + 3 x 30 = 2922 = 8 x 365,25

Zosúladenie kalendárnych dní bolo síce v rámci uvedeného osemročného cyklu presné, ale jednotlivé roky vykazovali značné výkyvy. Preto aténsky astronóm Metón v roku 432 zaviedol devätnásťročnú periódu, ktorá mala sedem vsuvných mesiacov.

Začiatok aténskeho roka nie je známy. Predpokladalo sa, že rok začínal letným slnovratom, ale čestnejšie je priznať, že nepoznáme udalosť, ani dátum, na ktorý sa začiatok roka vzťahoval. Väčšina historikov aj komputistov uvádza, že rok začínal okolo polovice nášho júla, a to bol mesiac hekatombaión.

Letopočet bol v gréckom kalendári najväčším problémom, lebo rok bol označovaný podľa úradujúceho predstaviteľa obce, a síce tak, že pred jeho menom bol uvedený aj poradový rok jeho volebného obdobia. Ibaže v každej obci bol iný predstaviteľ, preto sa žiadnemu kronikárovi nepodarilo zladiť roky ani pre tie najznámejšie grécke mestá. Až v 3. storočí bol zavedený chronologický systém, objektívne prijateľný pre všetky grécke štáty. Bolo to stanovenie východiskového roka pre letopočet. Ako východiskový rok bol prijatý rok 776 AC. To bol najstarší známy dátum konania olympijských hier, preto bol ustanovený ako »Prvá olympiáda«, čo znamenalo prvý rok letopočtu. A pretože olympijské hry sa konali každý štvrtý rok, letopočet obsahoval číslo olympiády a rok po jej zahájení. Prepočet tohto systému je zložitý, pretože my sa dívame na grécky letopočet spätne – odpočítavaním, avšak datovanie gréckeho letopočtu bolo vzostupné – pripočítavaním k 1. roku olympiády.

Pre pochopenie uvádzam matematickú i tabuľkovú ukážku prepočtu na náš kalendárny systém. Napríklad »Olympiáda 3,2« znamenala druhý rok tretej olympiády a je to dátum 767 AC. Názorne to potvrdzuje pripojená tabuľka.

Tabuľka č. 8

Prepočet gréckeho letopočtu na náš
Číslo olympiády	Zahájenie olympiády	Rok olympiády	Letopočet AC
1.	776	1.	776
		2.	775
		3.	774
		4.	773
2.	772	1.	772
		2.	771
		3.	770
		4.	769
3.	768	1.	768
		2.	767
		3.	766
		4.	765

Výpočet je nasledovný. Pred treťou olympiádou ubehli dva štvorročné cykly, teda prvý rok tretej olympiády bol 776 – 2 × 4 = 768 , čiže druhý rok bol 768 – 1 = 767.

Aténsky mesiac (gr. mén, ménos) bol lunárny. Mená mesiacov boli odvodené od náboženských sviatkov a v rôznych obciach sa líšili. Zachovali sa aténske názvy mesiacov :

hekatombaión približne júl

metageitnión august

boédromión september

pyanepsión október

maimaktérión november

poseideón december

gamélión január

anthestérión február

elafébolión marec

múnychión apríl

thargélión máj

skiroforión jún

Delenie mesiaca na týždne Gréci nepoznali. Mesiac bol rozdelený podľa egyptského vzoru do troch dekád. Dni v rámci dekády nemali svoje názvy, ale rozlišovali sa presne – opisným spôsobom:

Prvý deň prvej dekády nazývali »deň nového mesiaca«.
Nasledujúci deň nazývali »druhý deň po novom mesiaci«.
Prvý deň druhej dekády – jedenásty deň mesiaca – bol prvý deň »stredu mesiaca«.
Prvý deň tretej dekády – dvadsiaty prvý deň mesiaca – bol nazývaný »desiaty deň pred koncom mesiaca«.

Deň sa počítal od večera do večera. Rozdelenie dňa na hodiny sa v antickom Grécku nepoužívalo. Boli len fázy dňa. Ale od 5. storočia už boli známe na meranie času hodiny. Slnečné hodiny sa nazývali gnómón a vodné klepshydra. Konštrukcia slnečných hodín bola veľmi jednoduchá. Vrhačom tieňa bola tyč alebo obelisk a meračom bola priemetná rovina na zemi. Podľa takýchto hodín sa dal presne stanoviť dátum dennej rovnodennosti a samozrejme aj dátum najdlhšieho a najkratšieho dňa. Kalendár sa v gréckych krajoch nazýval hémerologion.

Rímsky kalendár

Pôvodný kalendár niesol Romulovo meno, ktorý bol podľa tradície zakladateľom Ríma. Tento kalendár bol niekoľkokrát upravovaný.

Letopočet bol označovaný skratkou A.U.C. , čo v latinčine znelo »Ab Urbe condita« a znamenalo »od založenia mesta (Rím)«. Počiatočný rok rímskeho kalendára sa traduje ako dátum založenia mesta Rím a bol to rok 753 AC.

Romulov rok mal 10 mesiacov a začínal marcom. Mesiace: Martius (31), Aprilis 30), Maius (31), Junius (30), Quintilis (31), Sextilis (30), September (30), October (31), November (30), December (30). Romulov rok mal 304 dní a kalendár nebol ani solárny, ani lunárny.

Numov rok je pomenovaný podľa Romulovho následníka, ktorým bol kráľ Numa Pompilius. Ten previedol podstatné úpravy Romulovho kalendára. K desiatim mesiacom pridal ešte dva – Januarius a Februarius. Rok začínal marcom a ostatné mesiace nasledovali tak ako v Romulovom roku, ibaže posledným mesiacom v roku bol február, na konci ktorého bol »sviatok dušičiek«. Numova úprava ponechala pôvodné 31-dňové mesiace nezmenené, ale ostatné mesiace skrátila na 29 dní. Mesiace: Martius (31), Aprilis (29), Maius (31), Junius (29), Quintilis (31), Sextilis (29), September (29), October (31), November (29), December (29), Januarius (29), Februarius (28). Numov rok trval 355 dní a kalendárny systém bol mesačný. V roku 190 AC bol začiatok roka preložený na prvý január. Bolo to z praktického dôvodu, lebo od roku 153 AC nastupovali konzuli do svojho úradu prvého januára. Januarius sa teda stal prvým mesiacom, potom nasledoval marec a ostatné mesiace nezmenené. Rok končil februárom. Vsunutím januára na začiatok roka názvy mesiacov Quintilis až December prestali už vyjadrovať poradie – piaty až desiaty.

Týždeň v rímskom kalendári mal jednu zvláštnosť – bol to týždeň osemdenný a nazývali ho internundinum. Jednotlivé dni týždňa neboli pomenované, ale zvykli sa označovať písmenami A až H. Pritom sedem dní bolo považovaných za pracovné dni a ôsmy deň bol dňom pracovného voľna. Nazýval sa nundiny [3], ale nebol to deň sviatočný, ani deň oddychu, ale deň trhový! V Romulovom roku nenadväzovali tieto osemdenné týždne ani na slnečný rok, ani na mesačné roky. Romulov rok mal 38 týždňov a Numov 44 týždňov. Motiváciou pre kalendár v Ríme nebola na prvom mieste náboženská potreba určenia sviatočných dní, ale boli to predovšetkým sekulárne aspekty

určenie pracovných dní, kvôli otvoreniu úradov
určenie trhových dní
dáta hier a športových podujatí

Juliánsky kalendár

Keď sa konzul Gaius Iulius Caesar stal diktátorom Ríma, zaviedol niekoľko reforiem. Z nich najvýznamnejší dosah pre celý civilizovaný svet bolo zavedenie kalendára. K reforme rímskeho kalendára došlo v roku 708 od založenia Ríma, t.j. roku 46 AC. Podnetom k reforme bola pre Caesara egyptská kalendárna predloha. Vypracovaním nového kalendárneho systému poveril Caesar alexandrijského hvezdára gréckeho pôvodu – Sósigena. Kalendárny systém bol pomenovaný »juliánsky« na počesť Julia Caesara. Zmeny Februarius bol presunutý medzi Januarius a Martis. Quintilis bol mesiac v ktorom sa Caesar narodil. Po jeho smrti, 15. marca roku 44 AC, bol Quintilis premenovaný po Caesarovi na Julius s nezmenenou dĺžkou 31 dní. Sextilis bol v roku 27 AC premenovaný na počesť vtedajšieho cisára Augusta na Augustus. Kalendár rozoznával letný a zimný slnovrat a tiež dni jarnej a jesennej rovnodennosti.

Zavedenie kalendára

Pri nábehu tohto systému došlo k výraznému zlomu, ale jednalo sa o posun roka a nie o posun dní. Aby sa v zábehovej dobe osvojovania kalendára nenarušil sled času, bol zavedený úvodný juliánsky rok. Tento úvodný rok, nazvaný »Annus confusionis ultimus«, bol nastolený kurióznym, ale dôkladne premysleným spôsobom. Začal 13. októbra 47 AC a skončil 31. decembra 46 AC! V roku zmeny bol do februára vložený mesiac, ktorý mal 23 dní. Potom boli medzi november a december pridané dva mesiace, ktoré nazvali »menses intercalares« a trvali spolu 67 dní. Čiže celý úvodný rok trval 445 dní. Ďalej už bol sled času zaznamenávaný pravidelným kalendárnym systémom. Prvý rok juliánskeho kalendára bol rok 709 od založenia Ríma, t.j. rok 45 AC. Oproti rímskemu kalendáru sa v ňom rok predĺžil o 10 dní.

Popis kalendára

Juliánsky kalendár bol solárny a rok mal 365,25 dní. Mesiace mali počet 30 a 31 dní. Zaviedol sa každý štvrtý rok ako priestupný, takže Februarius mal 28 dní a v priestupnom roku 29 dní. V Caesarovej dobe mal rok 45 až 46 osemdňových týždňov.

Ročné obdobia

Boli štyri – jar, leto, jeseň a zima.

Jar – začínala 7. februára a trvala 91 dní. Jej stredom bola jarná rovnodennosť 25. marca.

Leto – začínalo 9. mája a trvalo 94 dní. Jeho stred bol obrat Slnka 24. júna.

Jeseň – začínala 11. augusta a trvala 91 dní. Jesenná rovnodennosť bola 24. septembra.

Zima – začínala 10. novembra a trvala 89 dní. Zimný obrat Slnka bol 25. decembra.

Týždeň

Juliánsky kalendár postupne upúšťal od predošlého osemdenného týždňového systému, ale mesiace ešte neboli delené na sedemdenné týždne. Len tri dni v mesiaci mali meno. Boli to kalendy, nóny a idy. Kalendy – (lat. calendae) bol názov pre deň, keď nastal nov mesiaca. V tomto dni bolo zvykom platiť nájomné, splácať dlhy a úroky z dlhov, ako aj vymáhať pohľadávky. Preto účtovnícka kniha dostala názov Calendarium. Neskôr sa do takejto knihy zapisovali aj iné dáta a tak vznikala podoba dnešného kalendára. Kalendy sa stali prvým dňom v mesiaci. Nóny – (lat. nonae) znamenali fázu prvej štvrti Mesiaca (piaty alebo siedmy deň – podľa celkového počtu dní v mesiaci) a súčasne prestavovali 9. deň pred Idami. Idy – (lat. idus) boli dni, ohlasujúce spln Mesiaca a znamenali stred kalendárneho mesiaca (trinásty, alebo pätnásty deň – podľa celkového počtu dní v mesiaci). V dobe zrušenia osemdenného týždňa nebol už pre Rimanov sedemdenný týždeň neznámym pojmom [4]. Popri rímskom delení mesiaca na kalendy, nony a idy postupne vnikalo medzi Rimanov aj povedomie sedemdenného cyklu. Dni tohto cyklu nemali názvy, iba siedmy deň dostal latinský názov sabbatum – sobota. Takže sedemdenná kalendárna perióda je jasným vplyvom židovskej diaspóry v Rímskej ríši. A keďže pomenovanie siedmeho dňa bolo evidentne prevzaté od Židov, samotný názov sabbatum svedčí o tom, že to bol deň odpočatia pre Židov. Úzkostlivé dodržiavanie siedmeho dňa v Židovských kruhoch malo za následok, že ho Rimania spočiatku len brali na vedomie, ale neskôr ho začali dodržiavať. Nie ako cyklus náboženský, ale ako praktickú súčasť kalendárneho systému. Lebo v ten deň sa nedalo so Židmi obchodovať.

Deň

Deň začínal v rôznych obdobiach rôzne. Zo začiatku sa považovala za deň svetlá časť – podľa slnečných hodín. Po vynájdení mechanických hodín sa deň začínal počítať od polnoci do polnoci. Juliánsky kalendár rešpektoval štátoprávny základ Rímskej ríše a preto dni mali hlavný význam štátosprávny, až potom náboženský.

Z hľadiska štátosprávneho sa dni delili nasledovne.

dies fasti – úradné dni – mohli sa konať súdy
dies nefasti – neúradné dni – nesmeli sa konať súdy, ani úradovanie, ale ani náboženské konania
dies fissi – poloúradné dni

Do neúradných dní patrili aj tie, v ktorých sa v minulosti stalo dáke veľké nešťastie a na základe povery boli zaradené medzi dni zlopovestné.

Z náboženského hľadiska sa dni delili na

dies festi – sviatočné dni
dies profesti – pracovné dni
dies intercisi – polosviatočné dni – mohla sa konať bohoslužba, ale aj práca

Oprava kalendára

V roku 8 AC dal Caesarov nástupca, cisár Augustus juliánsky kalendár poopraviť. Jednalo sa o opravu v tom zmysle, že od založenia juliánskeho kalendára bolo vsunutých navyše 6 priestupných rokov. Preto bol stanovený ďalší priestupný rok až na 8. rok AD. Od tej doby už sled v juliánskom kalendári nebol nijako narušený a pretrval nezmenený až do 16. storočia.

Gregoriánsky kalendár

Prvú požiadavku na opravu kalendára predniesol kardinál Pierre d´Ailly na Kostnickom koncile. Aj ďalšie koncily – bazilejský, lateránsky a tridentský – mali v programe opravu kalendára. Ale na skutočnú opravu sa podujal až pápež Gregor XIII. [5] a dal pripraviť projekt zmeny juliánskeho kalendára.

Problémy juliánskeho kalendára

Veľkým problémom boli presuny začiatku roka. Juliánsky kalendár bol v priebehu stáročí v rôznych krajinách rôzne upravovaný. Začiatok roka bol presúvaný na 25. december, 1. marec, 1. január, 1. september a tiež na Veľkú noc. Tým, že sa začiatok roka presúval na rôzne dátumy, prestal byť kalendár jednotný. Pokusy o presun začiatku roka na Veľkú noc znamenali už totálny chaos, lebo Veľká noc mala v každom roku začiatok inokedy. Ďalším problémom bol výpočet sviatkov Veľkej noci. V roku 325 AD prijali kresťania na nicejskom koncile spôsob výpočtu sviatkov Veľkej noci podľa dáta jarnej rovnodennosti. Pretože v tom roku pripadla jarná rovnodennosť na 21. marca, koncil uznal 21. marec za deň jarnej rovnodennosti. Súčasne rozhodol, že Veľká noc sa bude sláviť po prvom splne Mesiaca, ktorý nastane po 21. marci. Ak by však pripadol spln na nedeľu, mala sa sláviť Veľká noc až nasledujúcu nedeľu. Problém tohto rozhodnutia bol v tom, že v neskorších dobách deň jarnej rovnodennosti nenastal 21. marca, ale pod vplyvom nepresnosti kalendára sa tento deň posúval od 21. marca smerom dozadu – do zimného obdobia. Pritom sviatok Veľkej noci sa posúval dopredu – smerom k letu. Najväčším problémom a dôvodom k oprave juliánskeho kalendára bola jeho nepresnosť. Pôvodca kalendára – Sósigenés – vedel, že rok trvá menej ako 365,25 dní, ale odchýlka bola takým malým zlomkom času, že ju pokladal za zanedbateľnú. Lenže táto odchýlka spôsobovala, že kalendár oproti skutočnému času išiel »dopredu« – asi ako keď hodiny »utekajú« dopredu. Ibaže takéto hodiny sa z času na čas napravia a je všetko v poriadku. Kdežto kalendár utekal celé stáročia dopredu, a to rýchlosťou 1 deň za 128 rokov. Takže v šestnástom storočí už odchýlka predstavovala 10 dní. Nový kalendárový systém vypracoval Luigi Lilius a jeho platnosť bola vyhlásená 24. februára 1582 pápežskou bulou. Pôvodne mala zmena nastať 4. októbra 1582 o 24,00 hod. tak, že ďalším dňom mal byť 15. október 1582. Avšak skutočné prevedenie sa datuje na 6. októbra 1582 tak, že o 24,00 hodine bol 17. október 1582. Názov »gregoriánsky« sa zaužíval až neskôr, na základe názvu pápežovho pamätného spisu Canones in Calendarium Gregorianum perpetuum.

Rok v gregoriánskom kalendáre trvá 365,2425 dní.

Charakteristiky Gregoriánsky kalendár má niekoľko charakteristických veličín, väčšinou prevzatých z juliánskeho kalendára. Sú to

S – Slnečný cyklus – má 28 rokov, pretože každých 28 rokov dní v roku pripadajú na rovnaké dni týždňa. Pritom nultý rok nášho letopočtu bol deviatym rokom slnečného cyklu.
Z – Mesačný cyklus – nazývaný aj Metonovo zlaté číslo. Je to 19 ročný cyklus. Na 19 rokov pripadá 235 synodických obehov Mesiaca. Pritom nultý rok bol prvým rokom mesačného cyklu.
I – Indikácia – je 15 ročný cyklus. Pritom nultý rok bol tretím rokom tejto periódy. Pôvod indikácie nie je známy. Predpokladá sa, že súvisela so služobnými rokmi rímskych legionárov, lebo sa často uvádzala pod názvom Rímsky počet.
E – Epakta – je 19 ročný cyklus, ktorý označuje fázu mesačného cyklu, v ktorej sa nachádza Mesiac 1. januára.
N – Nedeľné písmeno – sa určuje tak, že dni sú označované abecedným názvoslovím, a síce písmenami a; b; c; d; e; f; g. Tieto písmená sa cyklicky opakujú, pričom na 1. január pripadá písmeno „a“. Nedeľné písmeno je to, ktoré pripadá na nedeľu.
V – Dátum veľkonočnej nedele – je stanovovaný tak, že veľkonočná nedeľa pripadá na prvú nedeľu po cyklickom splne, ktorý nastane v intervale 21. marca až 25. apríla. Ak by nastal spln až 26. apríla, posúva sa veľkonočná nedeľa na 19. apríl. Cyklický spln sa opakuje pravidelne s periódou synodického mesiaca. Na stanovenie dátumu je rozhodujúci poludník, ktorý prechádza Jeruzalemom.

Prechod na gregoriánsky kalendár

Táto zmena nenaštrbila genetickú otázku sledu dní v týždni, lebo 6. október 1582 bola sobota a ďalší nasledujúci deň – 17. október 1582 bola nedeľa. Čiže zmena sa týkala zmeny dát a nie následnosti názvov dní. Tie neboli zmenou dát dotknuté. Toto jednoznačne potvrdzujú všetci odborníci v komputistike. Gregoriánsky kalendár nebol prijatý všetkými krajinami naraz. V roku 1582 ho prijalo len niekoľko krajín. Ostatné krajiny ho zaviedli neskôr. Všetci nekatolíci odmietali kalendár preto, že jeho iniciátorom bol rímsky pápež. Krajiny s prevládajúcim vplyvom pravoslávnej cirkvi z uvedeného dôvodu prijali juliánsky kalendár až začiatkom tohto storočia. V mnohých krajinách bol prechod na tento kalendárny systém veľmi búrlivý, pretože jeho prijatie spôsobilo mnoho nepríjemností. Snáď najbúrlivejší priebeh prijatia bol v Anglicku, kde musel byť uzákonený parlamentom. Vynechaných 11 dní prinieslo problémy s vyplácaním miezd, s platením nájomného a mnoho akcií sa neuskutočnilo – najmä narodeniny a štátne oslavy okrúhlych jubileí. Originálne riešenie prechodu prijali Švédi. V priebehu rokov 1700 – 1740 vypúšťali v priestupných rokoch z kalendára priestupný deň a tak prešli na gregoriánsku úpravu hladko, bez problémov!

Tabuľka č. 9

Prijatie gregoriánskeho kalendára v Európe
Krajina	Rok	Krajina	Rok
	prijatia		prijatia
Švajčiarsko	1583	Nemecko	1699
Flandry	1583	Švédsko	1700
Nizozemsko kat.	1583	Dánsko	1700
Morava	1584	Anglia	1752
Česko	1584	Rusko	1918
Poľsko	1586	Juhoslávia	1919
Slovensko	1587	Rumunsko	1919
Maďarsko	1587	Grécko	1923

Juliánska perióda

Uvedený kalendárny systém navrhol v roku 1583 francúzsky astronóm Joseph Justus Scaliger (1540–1609), preto sa často uvádza pod názvom Scaligerova perióda. Scaliger ju však pomenoval »Juliánska perióda«. Tento názov má zvláštny protestný podtón. Scaliger navrhol svoj systém bezprostredne po vyhlásení platnosti gregoriánskeho kalendára, a teda názov naznačuje, že prirodzenou nadstavbou juliánskeho kalendárneho systému má byť systém nazvaný juliánska perióda. Pritom pôvod názvu je prinajmenšom kuriózny.

Juliánsky kalendár dostal meno na počesť panovníka, ktorý sa volal Gaius Iulius Caesar.
Juliánska perióda dostala meno podľa vynálezcovho otca, ktorý sa volal Julius Caesar Scaliger.

V dobe, keď Scaliger zostavil svoj kalendárny počet, nemohol tušiť, že sa jeho vynález po 400 rokoch stane základom pre počítačové kalendárne systémy. Jeho snahou bolo vytvorenie takého kalendárneho systému, ktorý by umožňoval porovnávanie jednotlivých ér, t.j. pomocou ktorého by sa dalo plynule prechádzať z jedného kalendárneho systému do iného bez toho, že by hrozila početná chyba. Aby sa vyhol problému rôznych počiatkov v rôznych časových sústavách, zvolil systém, v ktorom by nultý rok bol umiestnený tak ďaleko v minulosti, aby bol bezpečne ďalej ako najstaršie historicky podložené udalosti a taktiež ďalej, ako nultý rok najstaršieho známeho kalendárneho systému [6] . Scaligerova perióda má implicitnosť troch periód, ktoré boli známe už v minulých kalendárnych systémoch – 28 ročný cyklus slnečný, 19 ročný cyklus mesačný (Metonov cyklus) a 15 ročný cyklus rímsky (indikácia). Súčinom uvedených troch periód vzniká číslo, ktoré je časovým intervalom Scaligerovej periódy:

28 x 19 x 15 = 7980

Prepočtom stanovil Scaliger presný dátum fiktívneho nultého roku, ktorý môžeme nazvať »rok absolútnej nuly«. Je ním 1. január 4713 AC o 12,00 hodine. Tomuto dátumu bol priradený prvý deň. Ďalšie dni majú charakter prirodzenej aritmetickej postupnosti a nasledujú nepretržite za sebou, bez delenia na mesiace, roky a letopočty a bez ohľadu na dĺžky mesiacov a priestupné roky.

♦

Dôležitá charakteristika juliánskej periódy je v tom, že nultý rok začína konkrétnym dňom – pondelkom – a po ňom nasleduje ďalších šesť dní týždňa. Celkove má táto perióda 1140 týždňov, čo predstavuje 1140 neprerušených sedemdenných cyklov. Teda juliánsky dátum je plynule pripojený do gregoriánskeho kalendára aj sledom dní v týždni a umožňuje pri akomkoľvek dátume okamžité zistenie, ktorý to bol deň. Samozrejme je to založené na predpoklade, že sled dní v priebehu časnosti nikdy nebol zmenený.

♦

Pre názorné pochopenie uvádzam dva juliánske dátumy:

Rok 1600 AD = 2 305 447 JD

Rok 2000 AD = 2 451 544 JD

V minulom storočí bol zavedený modifikovaný juliánsky dátum – MJD – ktorého nultá rovina je preložená časovým limitom 2 400 000,5 JD. Tento systém sa v súčasnosti čoraz viac používa, pretože umožňuje prácu s menšími číslami. Platí

MJD = JD – 2 400 000,5

Pre názorné pochopenie uvádzam výpočet roku 2000 v hodnotách MJD:

Rok 2000 AD = 2 451 545,0 – 2 400 000,5 = 51 544,5 MJD

Zhrnutie

Juliánska perióda je časový interval 7980 rokov a platí do roku 3267 AD.
Nultý rok juliánskej periódy je rok 4713 AC.
Nultý bod juliánskej časovej stupnice je 1. január 4713 AC.
Juliánsky deň je systém číslovania dní za sebou, bez delenia na mesiace a roky.
Juliánsky dátum je číslo, označujúce konkrétny deň v rámci juliánskej periódy. Vyjadruje počet juliánskych dní, ktorý uplynul od 1. januára 4713 AC. Značí sa JD a jeho mernou jednotkou je deň.

Cassiniho astronomický čas

Francúzski astronómovia v 18. storočí objavili nezrovnalosť, vyplývajúcu z nesprávneho uvádzania dát pred naším letopočtom a v našom letopočte. Táto nezrovnalosť vyplýva z toho, že po prvom roku AC (pred naším letopočtom), nasleduje hneď prvý rok AD (nášho letopočtu). Čiže chýba nulový rok. Preto riaditeľ Parížskeho observatória Cassini v roku 1740 dal návrh, aby astronomický čas zahrňoval aj nultý rok. Odvtedy astronómia s nultým rokom počíta, a to tak, že používa matematické princípy číselnej osi v intervale (-¥ ; +¥) . Za nultý rok bol v astronómii počítaný prvý rok AC a roky pred ním dostali záporné znamienko. Preto astronomický rok -1 je totožný s historickým rokom 2 AC. Pre jednoduchšie pochopenie uvádzam tabelárne znázornenie problému.

Tabuľka č. 10

Porovnanie historického letopočtu s astronomickým
historickýletopočetpred Kristom	astronomickýletopočet	historickýletopočetnáš
AC	Rok	AD
	2	2
	1	1
1	0
2	-1
3	-2

Prevod historického letopočtu AC na astronomický má jednoduchý vzorec:

xx rokov AC = – (xx – 1) astronomických rokov

Historický spôsob datovania nezanikol, len popri ňom nadobudol platnosť astronomický spôsob datovania, ktorý je pre súčasnú komputistiku záväzný.

Letopočty

Udalosť, od ktorej sa počítajú roky, je v rôznych kalendárnych systémoch rôzna. Väčšinou sa vzťahujú na historickú udalosť. Jedine juliánska perióda má začiatok fiktívny.

Nultý rok kalendárov

Gréci od počiatku olympiád 776 AC

Rimania od založenia Ríma 753 AC

Židia od stvorenia sveta 3761 AC

Mohamedáni odchod Mohameda do Mediny 622 AD

Kresťania od narodenia Krista

Letopočty Pre rôzne účely bolo treba zostaviť letopočet dôb minulých. Letopočty od stvorenia sveta – vychádzali z údajov SZ. Dodnes sú pre ne zaužívané dva latinské názvy : Anni ab origine mundi a Creatione mundi .

Najstarší taký letopočet zostrojil zakladateľ kresťanskej chronológie Sextus Julius Africanus. Svoje dielo dokončil v roku 221. Letopočet začína 1. januárom 5502 AC.
Známy bol aj alexandrijský letopočet od stvorenia sveta. Jeho pôvodcom bol Panodoros. Začiatok bol 29. augusta roku 5493 AC. Letopočet bol zostavený okolo roku 400, ale ostal nedokončený. Dokončil ho roku 412 Anianos.
Židovský letopočet od stvorenia sveta je doposiaľ platný a bol vytvorený v prvej polovici štvrtého storočia. Vytvoril ho rabbi Hillel, nazývaný Hanassi. Začína 7. októbra 3761 AC. Rok 2000 podľa gregoriánskeho kalendára je rokom 5760 až 5761 židovského letopočtu.

Kresťanský letopočet

Skratka letopočtu je A.D. a pochádza z latinského názvu »anno Domini« – roku Pána (plné znenie je anni Domini nostri Jesu Christi). Zakladateľom tohto letopočtu bol rímsky opát Dionysius Exigus. V roku 497 začal skúmať, kedy sa narodil Kristus. Svoj letopočet dokončil okolo roku 525. V ňom za »rok jedna« považoval rok narodenia Krista. Pri zostave letopočtu vychádzal z troch predpokladov, a síce, že Ježiš mal tridsať rokov keď zomrel, že sa to stalo v období Paschy a že to bolo v dobe Diokleciánovej. Východiskový dátum tej doby bol 29. august 284. Postupoval dozadu podľa veľkonočných sviatkov a tak došiel k roku 0, ktorý začínal 25. marca. Nazval ho východiskový rok. Je zaujímavé, že tento letopočet sa ihneď neujal, pretože už súčasníci Dionýza Exiga mali výhrady voči jeho záverom. Až o dvesto rokov neskôr ho začali používať Angličania a po ďalších sto rokoch Francúzi. Pápežská kúria ho prijala až v roku 963 a až potom si ho osvojili ostatné krajiny Európy.

Po zavedení tohto letopočtu bolo potrebné jednoznačne označovať aj roky pred týmto letopočtom. Preto sa na sklonku prvého tisícročia ujalo označenie »ante Christum natum« – pred narodením Krista. Toto sa označovalo skratkou A.C.N. Neskôr sa zaužívala zjednodušená skratka A.C., čo znamená v skrátenom podaní to isté »ante Christum« – pred Kristom.

♦

Nultý rok v Exigovom letopočte bol pre mnohých historikov terčom kritiky. Z toho dôvodu existuje mnoho prác, ktoré sa pokúšajú stanoviť nultý rok presnejšie. Za zmienku stojí letopočet, ktorý zostavil pre svoju kroniku Marianus Scotus (1028–82). Vychádzal z domnienky, že Kristus umrel v piatok 15. nísana čo bolo podľa rímskeho datovania 25. marca.

Kalendárne útoky proti siedmemu dňu

Rafinovaný spôsob útokov proti siedmemu dňu spočíval v snahe nahradiť siedmy deň hocičím iným, alebo sedemdenný cyklus zrušiť.

Islamský kalendár

Tento kalendár vznikol z arabského lunárneho kalendára. Prvú úpravu urobil sám Mohamed, ďalšie úpravy boli urobené v dobe vlády kalifov a jeho súčasný stav pochádza z Umarovej úpravy. Kalendár je nepresný a oproti gregoriánskemu »beží dopredu«, nakoľko rok má len 354 dní. V tomto kalendári je zvláštnosťou týždeň, v ktorom je síce prvým dňom nedeľa, ale sviatočným dňom je piatok! Arabský názov piatku je »jaum al-džuma« a význam tohto názvu je »deň zhromažďovania sa«, resp. »deň spoločenstva«. Hoci islamské náboženstvo je evidentnou zmesou judaizmu a kresťanstva, práve principiálne odchýlky od judaizmu a kresťanstva potvrdzujú, že nejde o nepresnosti, ale o premyslený útok proti obom náboženským smerom. Piatok – ako zhromažďovací deň stúpencov Mohameda – bol predovšetkým útokom proti sobote!

Francúzsky revolučný kalendár

Tento kalendárny systém bol zavedený 5. októbra 1792 na základe uznesenia národného konventu. Kalendár bol motivovaný trendom Francúzskej revolúcie a preto sa jeho začiatok vzťahoval na 22. september 1792, čo bol deň vyhlásenia republiky. Roky sa značili rímskymi číslicami, pričom rok 1792 bol vyhlásený za rok prvý. Rok pozostával z 12 mesiacov a každý mesiac mal 30 dní. Posledných 5 dní v roku bolo venovaných ľudovým slávnostiam. Sedemdenné týždne boli zrušené a mesiac sa delil na tri dekády. V rámci dekády sa dni nazývali jednoducho prvý, druhý, tretí, … desiaty, pričom desiaty deň mal byť sviatočný. Deň bol rozdelený dekadickým princípom na desať hodín, hodina mala 100 minút a minúta 100 sekúnd. Toto dekadické delenie dňa bolo zrušené ako prvé, už v roku 1795, a nahradené pôvodným delením dňa na 24 hodín so 60 minútovou hodinou a 60 sekundovou minútou. Kalendár trval do 31. decembra 1805, teda 13 rokov. Zrušený bol 1. januára 1806. V prílohovej časti v tabuľke č. 16 sú prehľadne predložené názvy mesiacov. Názvy oznamujú stav v prírode a prípony v názve zjednocujú každé ročné obdobie.

Ruské nepereryvky

Slovo nepereryvky znamená doslovne »neprerušence«. Bola to snaha vytvoriť týždne bez dňa odpočinku, teda snaha o zrušenie sedemdenného Božieho cyklu. Tento pokus trval však veľmi krátko. V roku 1929 bol v ZSSR zrušený sedemdenný týždeň a zavedený päťdenný. V päťdennom týždni boli 4 pracovné dni a 1 deň voľna. Voľný deň bol »putujúci«, čo znamená, že bol pre každé pracovné odvetvie iný a taktiež pre rôzne kraje bol rôzny. Z toho vyplynuli hrozné chaotické situácie, lebo príbuzní, ktorí pracovali v rôznych odvetviach, mali deň voľna v rôznych dňoch, čiže sa nemohli spolu stretávať. Podobne návštevy príbuzných v iných mestách sa nedali plánovať na voľný deň, lebo neexistovali žiadne koordinačné prehľady o tom, kde je kedy voľný deň. Po dvoch rokoch zmätkov sa tento systém zrušil a od roku 1932 sa nahradil šesťdenným týždňom. Rok bol rozdelený na 12 mesiacov a mesiac mal 5 šesťdenných týždňov, pričom február končil dlhým desaťdenným týždňom. Voľným dňom bol šiesty deň a bol to evidentný útok proti sobote. Systém trval desať rokov a počas trvania narobil hrozné zmätky a nedozierne škody. Od 27. 6. 1940 začal platiť znovu gregoriánsky kalendár s 52 sedemdennými týždňami.

Snahy OSN

Hospodárska a sociálna rada OSN sa snaží už niekoľko desaťročí nájsť vhodnejší kalendárny systém. Uvediem dva príklady tohto trendu. V roku 1953 bol predložený na prejednanie v OSN projekt tzv. »svetového kalendára«. Kalendár sledoval princíp štyroch rovnako dlhých štvrťrokov a tomuto princípu násilne prispôsoboval ostatné nižšie delenie. Štvrťrok mal mať 3 mesiace a celkove 13 sedemdenných týždňov, teda spolu 91 dní. Keďže uvedený návrh nebol prijatý, v OSN sa vážne jednalo v rokoch 1954 – 1956 o návrhu filozofa menom Auguste Comte, ktorý v roku 1849 navrhol kalendárny systém s 13 mesiacmi po 28 dní. Teda mesiac by trval rovné 4 týždne. Na konci roka mal byť pripočítaný 1 deň ako deň mieru a priateľstva. Deň priestupného roka mal byť medzi júnom a júlom. Návrh taktiež nebol prijatý, lebo číslo 13 sa nedá deliť na dve polovice a štyri štvrtiny. Pri OSN ostáva stála komisia, ktorá spracúva nové návrhy na zavedenie päťdenného alebo šesťdenného týždňa. Uvádzam k tomu len jedno výstižné stanovisko: » Keby OSN prijala kalendár s päťdenným, alebo šesťdenným týždňom, zničila by niečo, čo už trvá celé tisícročia – ani pri prvej úprave kalendára nariadenej Júliom Caesarom v roku 46 pred naším letopočtom, ani pri druhej úprave kalendára Gregorom XIII. v roku 1582, nebol narušený sled dní v týždni. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota nedeľa za sebou nasledujú už po tisíce rokov bez ohľadu na úpravy mien alebo dĺžky mesiacov, skracovanie či predlžovanie rokov [7] «.

Súčasný katolicizmus

Staroveký pohanský Rím mal pred 2000 rokmi osemdenný týždeň. Súčasný pápežský Rím ešte nemá diktát nad celým svetom, preto nemôže nariadiť vládam, aby osemdenný týždeň zaviedli. Nuž aspoň vyjadruje svoj odmietavý postoj voči Božiemu sedemdennému cyklu, a síce tak, že nariaďuje svojím podriadeným svätiť „každý ôsmy deň“ : »Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mystérium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies Dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka[8] .«

Zhrnutie

Uvedených päť príkladov, z rôznych období, z rôznych častí zeme, z výrazne rozdielnych politických a náboženských systémov združuje spoločný menovateľ – boj proti siedmemu dňu …

Uvedené príklady pochádzajú z časového rozpätia skoro tisícštyristo rokov, čo znamená, že spoločným vodcom nemôže byť človek.
Uvedené príklady sú z takých rozdielnych politických prúdov, že vodcom nemôže byť ani skupina ľudí.
Uvedené príklady majú také rozdielne vieroučné podstaty, že vodcom nemôže byť ani náboženské učenie.

Uvedené príklady najpresvedčivejšie ukazujú, že útoky proti siedmemu dňu … nie sú vecou vlády, ani politického systému, ani náboženstva, ale je to trend diablovej taktiky a jeho úskočného boja.

Čítať ďalej

6. SOBOTA ČI NEDEĽA

Publikoval Dušan Seberíni , 29. Jún 2011, 20:33 v kategórii: Sobota či nedeľa | Komentáre sú deaktivované

Sobota či nedeľa

Pokiaľ by otázka stála tak, ako znie nadpis tejto kapitoly, bola by to úžasne nezmyselná otázka. Asi taká nezmyselná, ako keby sme posudzovali: „Január a či chrasta na susedovej nohe.“ Alebo: „Jeseň a či nosorožec.“ To preto, lebo sobota je realitou Božieho odpočinku a nedeľa je názov dňa. Takže nejestvuje spoločný menovateľ pre porovnávanie týchto dvoch podstát.

Príkaz dodržiavať sobotu

Mnohí ľudia sa právom pýtajú, prečo v NZ nie je nikde priamy príkaz na dodržiavanie soboty. Veď Boh je Bohom poriadku a keby dodržiavanie soboty požadoval, iste by dal zapísať jednoznačne znejúce prikázanie – tak ako v SZ. Nuž – táto otázka je správna. Treba si však uvedomiť, že ak v dobe zostavy Nového zákona Svätý Duch nedal do neho zapísať príkaz na dodržiavanie soboty, mal na to dôvod. Dnes už tak trochu chápeme prečo. V dobe vzniku prvotnej cirkvi malo v Rímskej ríši slovo sobota už celkom iný význam. Vplyvom židovskej emigrantskej diaspóry sa slovo sobota (gr. sábbaton, lat. sabbatum) stalo známym na celom území Rímskej ríše a bežne sa používalo v štyroch základných významoch:

názov siedmeho dňa v rámci týždenného cyklu
názov dňa pracovného pokoja u Židov
názov cyklu siedmych dní (príď o dve soboty = príď za dva týždne)
názov náboženského obradu Židov

Vidíme, že ani jeden z významov nie je ten, ktorý si želá Boh.

Keby teda boli apoštoli prikázali dodržiavať sobotu, nikto by to v tej dobe správne nepochopil. Kresťania by začali robiť to isté, čo robili v tej dobe Židia, teda to, čo Pán Ježiš Židom tak vyčítal – nezmyselné obradníctvo. A o to Boh nestojí.

Máme teda dôvod domnievať sa, že príkaz dodržiavať sobotu nie je v NZ zapísaný preto, lebo vtedajšie obyvateľstvo Rímskej ríše nechápalo význam soboty.

Oznam o zrušení soboty

Pán Ježiš otvorene oznámil, že chrám zborí a o tri dni postaví nový. Ale nikde sa nezmienil, že by chcel zrušiť sobotu a nahradiť ju niečím iným. Ježiš chcel len vrátiť sobote pôvodnú náplň. Preto NZ neobsahuje oznámenie o zrušení soboty.

Prečo svätiť nedeľu

Komu ide len o bohoslužbu a obradníctvo, ten nemusí vo svojom živote nič meniť! Ak svätil doteraz nedeľu, tak nech svätí aj naďalej nedeľu. Lebo ak je niekto voči Bohu trvale neposlušník, je jedno, či je neposlušník len v sobotu a či aj v nedeľu!

Prečo svätiť sobotu

Svätiť sobotu – to je naprosto zlý výraz! My sa môžeme iba zúčastniť toho, čo už sväté je. A sobote dáva svätosť Boh Jehovah – ten, ktorý ju siedmeho stvoriteľského dňa stvoril, požehnal a posvätil.

Aby sme pochopili, prečo kresťania majú zachovávať sobotu ako oddelený deň, stačí pripomenúť si, že slovo šábat znamená odpočívanie. A ešte si treba dať odpoveď na nasledovnú otázku: „Kto to odpočíva opakovane každého siedmeho dňa? “ Ten kto si prečítal predchádzajúce kapitoly, odpoveď už pozná:

Siedmeho dňa odpočíva Boh!

Šabat je odpočívanie Boha JeHoVaHa!

Tak teda ty oddychuj kedy chceš, oddychuj vždy, keď sa zadychčíš, oddychuj, keď ťa zmáha únava, oddychuj, keď ťa bolia kĺby, oddychuj, keď je čas k nočnému oddychu a oddychuj aj vtedy, keď máš vymedzený čas na oddych v tvojej práci, v tvojom zamestnaní. To všetko je t v o j oddych. Ale vedz, že je to vždy len prejavom tvojho sebeckého JA, tvojej lásky k sebe samému. Ak myslíš, že nie si sebec, oddychuj aj vtedy, keď je tvoja manželka unavená pri nedeľnom výlete, oddychuj aj vtedy, keď tvoje dieťa nevládze s tebou držať krok a potrebuje nabrať síl a oddychuj aj vtedy, keď sa prehriala voda v chladiči tvojho auta. To vyzerá naozaj na prvý pohľad ako nesebecké oddychovanie, ale naozaj len na prvý pohľad. Lebo stále je tam tvoje JA. Lebo ide o tvoju manželku, tvoje dieťa, tvoje auto.

Ale

– človeče –

mal by si vedieť

že jestvuje taký oddych,

ktorý vôbec nie je prejavom sebectva.

To je oddych, ktorý sa nazýva šabat

- odpočatie Boha -

to je oddych pri ktorom odpočína Boh.

A práve ON odpočína aj napriek tomu,

že vôbec nie je unavený!

Odpočína preto, aby mohol byť s tebou!

Aby si ty mohol odpočínať s ním.

Motívom tohto oddychu je láska

a termínom siedmy deň.

Ak teda chceš oddychovať, oddychuj kedykoľvek.

Ale ak chceš odpočínať s Bohom, nemáš na výber!

Vedz, že s Bohom môžeš odpočínať len vtedy, keď odpočína ON!

A ON odpočína siedmy deň!

Boh JeHoVaH

stanovil termín svojho odpočínania

pri stvorení sveta

a nikdy tento termín nezmenil

tak ako nezmenil funkciu dňa,

tak ako nezmenil funkciu noci,

tak ako nezmenil funkciu slnka

tak ako nezmenil funkciu mesiaca

tak ako nezmenil funkcie ostatných priemetov svojho stvoriteľského diela.

Boh odpočína siedmeho dňa.

To je šabat

oddelené odpočatie JeHoVaHovo

a platí

od stvorenia sveta až naveky

od vekov až naveky

od vekov až naveky od vekov až naveky od vekov až naveky

od vekov až naveky:

² Lebo ako budú trvalými predo mnou

nové nebesá a nová zem,

ktoré stvorím

– hovorí Pán –

tak bude trvalé vaše potomstvo

a vaše meno

a každý mesiac v novmesiaci

a každý týždeň v sobotu

príde sa každé telo klaňať pred moju tvár

– hovorí Pán..

(Iz 66:22–23)

Čítať ďalej

5. JE SIEDMY DEŇ SIEDMY ?

Publikoval Dušan Seberíni , 29. Jún 2011, 20:32 v kategórii: Je siedmy deň siedmy? | Komentáre sú deaktivované

Je siedmy deň aj dnes

siedmym dňom?

Táto otázka je veľmi aktuálna – najmä pre tých, ktorí prijali obsah predchádzajúcich kapitôl a teraz stoja pred problémom, či je o čo stáť. Či za tých skoro 6000 rokov existencie sveta nebola sobota zamenená. Či dnešný siedmy deň je násobkom čísla sedem od prvého siedmeho dňa pri stvorení sveta.

Nuž – odpoveď na uvedenú otázku nevie dať nikto z ľudí. Ale to ani nie je problém, ktorý by mal ľudí trápiť. Lebo ak by Boh JeHoVaH dopustil zmenu bez toho, že by sa to ľudia dozvedeli, nebola by potom chyba v ľuďoch, že zachovávajú »iný« siedmy deň ako Boh JeHoVaH. Keby ľudia nemali možnosť dozvedieť sa pravdu, nemali by ani zodpovednosť – boli by voči Bohu nevinní, respektíve by boli obeťou neznalosti. Ale kresťan – teda Božie dieťa – verí svojmu Otcovi vo všetkom. Teda verí mu aj v otázke siedmeho dňa. To prakticky znamená veriť, že Boh oznámil svojim dietkam všetko potrebné – všetko, čo potrebujú vedieť k tomu, aby mohli mať k svojmu Otcovi správny prístup. A navyše – na zemi je Duch Svätý, ktorý oznamuje všetko potrebné v pravý čas:

Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. (J 14:26)

A teda hoci aj nevieme na uvedenú otázku odpovedať exaktne, Biblia nám poskytuje dostatočné množstvo dôkazov, že súčasný siedmy deň – sobota – je sedemnásobkom stvoriteľského siedmeho dňa, čiže za tie tisícročia k zmene nedošlo. Ukážeme si niekoľko typických príkladov.

Zmeny času následkom potopy

Počas potopy bol čas sledovaný s presnosťou dňa.

Podľa logického ľudského úsudku by sa zdalo, že počas potopy nevyhnutne muselo dôjsť k strate sledu dní a tým aj k strate pôvodnej sedemdennej periodicity. Veď Noe s rodinou strávili v korábe jeden rok a desať dní a z toho boli vyše desať mesiacov »v stave uzavretia«, čiže v korábe, ktorý nemal okná, takže nevieme, ako z neho bolo vidieť striedanie dňa a noci na základe zmeny svetla a tmy po celých desať mesiacov. Dokazuje to nasledovný verš.

¹⁴ Tu Noe odstránil strechu korába, aby videl. (Ge 8:14a)

Keďže nevieme, aký druh hodín v tej dobe používali, vôbec si nevieme predstaviť, ako mohli v korábe sledovať čas. Ale ak v súčasnosti posudzujeme minulosť, uvedomujeme si, že je to silne ovplyvnené stavom nášho súčasného chápania a ak si nevieme dnes niečo predstaviť, to ešte neznamená, že to nebolo. Lebo biblická správa dokazuje, že osádka Noemovho korábu počas potopy pojem o čase nestratila. Všimnime si tri texty z Biblie, ktoré jasne dokazujú, že aj počas potopy pretrvával presný kalendárny systém a datovanie začiatku potopy, jej priebehu i ukončenia sa dialo s presnosťou jedného dňa.

¹¹ V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty. (Ge 7:11)

⁴ A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat. ⁵ Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov. (Ge 8:4–5)

¹³ V šesťstoprvom roku teda, v prvom mesiaci, v prvý deň mesiaca vyschli vody na zemi. ¹⁴ Tu Noe odstránil strechu korába aby videl, a zemský povrch bol suchý. ¹⁵ V druhom mesiaci na dvadsiaty siedmy deň mesiaca bola zem suchá. (Ge 8:13–15)

Od momentu začiatku potopy do momentu vyschnutia zeme po jej skončení uplynul presne jeden rok a 10 dní. A keďže správa o potope je písaná v tej istej knihe ako správa o stvorení, dá sa predpokladať nielen serióznosť údajov, ale aj rovnaké chápanie pojmu deň.

Vsuvka

Z biblického kontextu nevieme dokázať, či toto datovanie zaznamenal a archivoval Noe, ale vidíme, že dáta potopy sú viazané na jeho vek. Teda je tu priradený Noemov priamy vekový vzťah k opísanej katastrofe. A keďže Noe patrí medzi patriarchov, ktorí sú zaradení do biblického rodokmeňa, takýmto spôsobom je s úžasnou presnosťou zaevidovaná aj potopa do časového rámca vtedajšej éry.

Mnohí biblickí genealógovia[1] spomenutý biblický rodokmeň spochybňujú. Aby si však čitatelia mohli utvoriť vlastný názor, uvádzam jeden príklad, ktorý charakterizuje presnosť tohto rodokmeňa.

Biblický rodokmeň začína od Adama a končí Ježišom Kristom. Prvá časť sa nachádza v piatej kapitole knihy Genezis a ďalej pokračuje na mnohých miestach Biblie. V tejto prvej časti sú pri každom mene patriarchu uvedené o ňom tri údaje:

– vek narodenia jeho prvého mužského potomka a meno tohto potomka

– vek života po splodení tohto potomka

– celkový vek patriarchu

Údaj končí slovami »a zomrel«. Záznam o Adamovi vyzerá takto:

³Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set. ⁴Po Setovom narodení žil Adam ešte osemsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. ⁵A všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov a potom zomrel. (Ge 5:3–5)

Ak podľa uvedených veršov chceme zostaviť »biblický letopočet«, tak zrod Adamovho syna Seta sa v ňom považuje za rok 130. Potom podľa uvedených údajov je možné jednoduchým spôsobom pomerne presne stanoviť, že potopa začala v roku 1656. Vieme, že v tom roku do korábu vošiel Noe so svojou ženou, s tromi synmi a ich tromi ženami. Ostatní ľudia zahynuli počas potopy.

I zahynulo každé telo, ktoré sa pohybovalo na zemi: vtáctvo, dobytok, zver, plazy, čo sa plazia po zemi, aj všetci ľudia. (Ge 7:21)

A tu je zaujímavé, že v uvedenom rodokmeni sa o Noemovom otcovi Lámechovi píše, že zomrel – nie zahynul. To preto, lebo v čase potopy bol už 5 rokov mŕtvy. A čo Noemov starý otec Matuzalem? Do korábu nevošiel a píše sa, že zomrel. To preto, lebo zomrel v roku 1656, teda v roku potopy. Keby pisateľ tohto rodokmeňa bol napísal, že Lámech žil 784 rokov a zomrel, jeho smrť by pripadla na rok po potope. A keďže do korábu nevošiel, údaj by nebol pravdivý. Podobne keby bolo napísané u Matuzalema, že dožil povedzme 971 rokov, jeho úmrtie by nastalo až rok po potope. A keďže do korábu nevošiel, Biblia by nebola pravdivá. Buď by bol nepravdivý údaj o počte tých, ktorí vošli do korábu, alebo údaj, že mimo korábu všetci zahynuli, alebo údaj o tom, že zomrel namiesto zahynul.

Toto je len malá ukážka, že letopisec biblických rodokmeňov sa nepomýlil, hoci pri toľkých presných údajoch by sem-tam dáka chyba ospravedlniteľná bola … Táto vsuvka o pravdivosti biblických dát slúži na to, aby sme boli schopní prijať verše, ktoré dokazujú, že počas potopy sa pojem o čase nestratil. A po potope Boh dáva záruku, že čas bude plynúť stacionárne:

Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc. (Ge 8:22)

Korekcia času na púšti

Boh uzavrel s Abrahámom určitú zmluvu. Táto zmluva bola obnovená s Jákobom, ale prv, než zasľúbenia začali fungovať, Izrael odišiel do Egypta. Tu bývali vyše 400 rokov a po smrti Jozefa sa postupne stávali otrokmi dynastie egyptských faraónov. Takže na bohoslužby nebolo ani pomyslenia. V Egypte Izrael stratil poňatie o sedemdennom cykle, pretože Egypťania mali mesiac rozdelený na tri dekády[2]. Dni boli pomenované podľa toho, ktorému z egyptských bohov bol daný deň zasvätený a opakovali sa ročne a nie v jednotlivých dekádach.

Po vyjdení Izraelcov z Egypta bolo treba u nich obnoviť vnímanie sedemdenného kalendárneho cyklu. Preto Boh prostredníctvom Mojžiša nariadil začať svätiť sobotu. A aby toto svätenie bolo pravidelné, Boh dal Izraelcom veľmi zvláštny kalendár v podobe manny.

A on [Mojžiš] im povedal: „To je to, čo prikázal Pán: Zajtra je deň odpočinku, svätá sobota Pánova. Čo máte upiecť, upečte, a čo mienite uvariť, uvarte! Ostatné, čo zostane, odložte a uschovajte na zajtra.“ Odložili si teda na zajtra, ako prikázal Mojžiš, a nezosmrdelo sa to, ani červy v tom neboli. A Mojžiš povedal: „Dnes jedzte to, lebo dnes je Pánova sobota, dnes nenájdete vonku nič. Šesť dní to môžete zbierať, v siedmy deň však je sobota, v ten deň toho nebude.“ Keď potom v siedmy deň poniektorí vyšli zbierať, nenašli nič. A Pán povedal Mojžišovi: „Ako dlho sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony? Hľaďte, veď Pán vám dal sobotu! Preto v šiesty deň vám dáva jedlo na dva dni. V sobotu nech každý zostane doma! Nech v siedmy deň nik nevychádza zo svojho miesta!“ A ľud slávil v siedmy deň sobotu. Izraeliti nazvali [to] jedlo mannou. (Ex 16:23–29)

A Izraeliti jedli mannu štyridsať rokov, kým neprišli do obývanej krajiny. (Ex 16:35)

Tu človek nevychádza z údivu : Boh oznamuje ľuďom na púšti svoju vôľu ohľadne pravidelného odpočatia v sedemdennom cykle, ale súčasne zariadil, aby šesť dní padala z neba potrava vo forme manny a siedmy deň aby bola prestávka v tejto potravinovej dodávke. A tak ľud dostal spolu s oznámením Božej vôle aj dočasný pozemský kalendár, aby sa mohol aj takýmto zázračným spôsobom presviedčať o veľkosti Boha.

Ešte obdivuhodnejší je fakt, že ten Boží ľud videl počas štyridsiatich rokov každý týždeň zázrak Božej starostlivosti, lebo šiesty deň bola nebeská dodávka manny dvojnásobná, aby v čase odpočatia ľud nemal hlad!

Tak vyše dvetisíc ráz Boh potvrdil svojmu ľudu, že slová o odpočinku siedmeho dňa myslí vážne. Aby ľud na to nezabudol, Boh urobil s Mojžišom zmluvu, pri ktorej mu odovzdal dve kamenné dosky s desiatimi slovami, ktoré predstavovali desať Božích príkazov. Sobota je tu zastúpená nasledovne:

Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho [deň soboty ] Pán požehnal a zasvätil ho. (Ex 20:8–11)

V zasľúbenej zemi manna zanikla.

¹⁰ Zatiaľ, čo Izraelovi synovia táborili v Galgale, slávili na štrnásty deň (prvého) mesiaca, podvečer, na Jerišských stepiach Veľkú noc. ¹¹ A v deň po Veľkej noci, práve v ten istý deň, jedli z plodov krajiny nekvasený chlieb a pražené zrno. ¹² Nasledujúci deň prestala manna, lebo sa mohli živiť plodmi krajiny. Potom už Izraeliti mannu nemali; v tom roku sa živili plodmi kanaánskej krajiny. (Joz 5:10–12)

Za štyridsať rokov na púšti sa povedomie sedemdenného cyklu vžilo natoľko, že môžme rozumne predpokladať, že zánik manny u Izraela už neznamenal zánik soboty.

Stratený deň

Jozue a Ezechiáš sa síce nikdy nestretli, ale majú čosi spoločné: obaja majú zásluhu na tom, že Boh urobil zásah do vesmírnych súvzťažností. A hoci tieto dva zásahy vyzerajú byť na prvý pohľad len ako rozprávkové príbehy, Biblia ich zaznamenáva a teda sú pravdou. Preto si tieto miesta rozoberieme podrobne.

Jozue prikázal Slnku stáť

⁶ Tu poslali gabaonskí mužovia Jozuemu do galgalského tábora odkaz: „Neodťahuj svoje ochranné ruky od svojich služobníkov! Príď čím skôr hore k nám a zachráň nás! Pomôž nám, lebo sa proti nám zhromaždili všetci amorejskí králi, ktorí bývajú na vrchovine.“⁷Jozue vytiahol z Galgaly hore a s ním všetci bojovníci, všetko udatní mužovia. ⁸A Pán povedal Jozuemu: „Nestrachuj sa pred nimi! Veď som ich dal do tvojich rúk! Nikto z nich ti neodolá.“ ⁹Tu ich Jozue odrazu prepadol – celú noc totiž tiahol z Galgaly hore – ¹⁰a Pán ich uviedol do zmätku, takže im spôsobil pri Gabaone veľkú porážku. Potom ich prenasledovali po ceste vystupujúcej k Bethoronu a bili ich až do Azeky a až do Makedy. ¹¹Ako utekali pred Izraelitmi, boli práve na zostupe z Bethorona, keď Pán dopustil, že na nich padali z neba veľké kamene až po Azeku. A viac bolo tých, čo prišli o život pri ľadovci, ako tých, čo pobili Izraelovi synovia. ¹²Vtedy zvolal Jozue k Pánovi – totiž v ten deň, keď Pán vydal Amorejčanov do rúk synov Izraela – a povedal pred Izraelitmi:

„Slnko, zastav sa nad Gabaonom

a mesiac, nad údolím Ajalon!“

¹³A slnko zostalo stáť i mesiac sa zastavil, kým sa ľud nevypomstil na svojich nepriateľoch. Či to nie je napísané v „Knihe spravodlivých“? Slnko sa zastavilo uprostred neba a neponáhľalo sa zapadnúť skoro celý deň. ¹⁴Takého dňa ako tento nebolo ani predtým, ani potom, keď Pán poslúchol na hlas človeka. Lebo Pán bojoval za Izrael. ¹⁵Potom sa Jozue vrátil a s ním všetci Izraeliti do galgalského tábora. (Joz 10:6–15)

Ezechiáš žiadal, aby sa Slnko vrátilo

¹V tých dňoch Ezechiáš ochorel na smrť. I prišiel k nemu prorok Izaiáš, Amosov syn, a povedal mu: „Toto hovorí Pán: Usporiadaj si dom, lebo zomrieš a nebudeš žiť!“

²Nato sa Ezechiáš obrátil tvárou k stene a modlil sa k Pánovi: ³„Ach, Pane, spomeňže si, ako som putoval pred tvojou tvárou verne a s celým srdcom a robil som, čo je v tvojich očiach dobré.“ A Ezechiáš sa nahlas rozplakal.⁴Izaiáš ešte nevyšiel z prostredného nádvoria, keď ho Pán oslovil:⁵ „Vráť sa a povedz Ezechiášovi, kniežaťu môjho ľudu: Toto hovorí Pán, Boh tvojho otca Dávida: Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy; hľa, uzdravím ťa, na tretí deň pôjdeš do Pánovho chrámu. ⁶K tvojmu veku pridám pätnásť rokov a vyslobodím teba i toto mesto z rúk asýrskeho kráľa a budem zastávať toto mesto kvôli sebe a kvôli svojmu služobníkovi Dávidovi.“

⁷Izaiáš povedal: „Vezmite figovú náplasť!“ Keď ju vzali a položili na vred, ožil. ⁸A Ezechiáš sa spýtal Izaiáša: „Čo bude znamením, že ma Pán uzdraví a že na tretí deň pôjdem hore do Pánovho chrámu?“ ⁹Izaiáš odpovedal: „Toto ti bude znamením od Pána, že Pán splní, čo prisľúbil: Má ísť tôňa napred o desať stupňov, alebo sa má o desať stupňov vrátiť?“ ¹⁰Ezechiáš povedal: „Ľahko je tôni ísť napred o desať stupňov! Nie! Nech sa tôňa vráti o desať stupňov nazad!“ ¹¹Vtedy prorok Izaiáš volal k Pánovi a on vrátil tôňu na stupňoch, po ktorých zostúpila – na Achazových stupňoch – o desať stupňov. (2 Kr 20:1–11)

Tento príbeh je opísaný aj v knihe proroka Izaiáša v 38. kapitole, odkiaľ uvádzame len dva najdôležitejšie verše:

⁷A toto ti bude znamením od Pána, že Pán splní slovo, čo riekol: ⁸Hľa, ja vrátim tôňu stupňov, ktorými so slnkom zostúpila po Achazových stupňoch [3], naspäť o desať stupňov!“ I vrátilo sa slnko o desať stupňov na stupňoch, po ktorých zostúpilo. (Iz 38:7–8)

♦

V uvedených dvoch anomáliách určite došlo k zmenám, ktoré sú zaznamenané v »Božích hodinách«. Ale nedošlo k posunu dňa. To preto, lebo tieto dve zmeny môžu síce predstavovať dohromady presne 24 hodinový posun smerom dozadu, samostatne však ani jedna z nich nepresiahla úplných 24 hodín. Teda ani v jednom prípade nebol dôvod pridať či ubrať jeden deň.

Hoci celkove v dejinách sveta jeden deň chýba… – Ale to už je nad naše rozumové chápanie…

Novozákonné zápisy

Z mnohých častí NZ sa dozvedáme, že v dobe vzniku kresťanstva bola už evidencia dní v týždni zachovávaná v celej Rímskej ríši. To preto, lebo zásluhou Židov, žijúcich v diaspórach sa pojem „sobota“ zaužíval v Rímskej ríši ako jednotný názov siedmeho dňa. Uvádzam len niekoľko veršov, ktoré dokazujú, že v rannej cirkvi pojem sobota bol jednotný na celom území Rímskej ríše, napriek tomu, že v tej dobe ešte nebol názvom úradným.

V nasledujúcu sobotu sa skoro celé mesto zišlo počúvať Pánovo slovo. (Sk 13:44) V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, čo sa tam zišli. (Sk 16:13) Prešli cez Amfipolis a Apolóniu a prišli do Solúna, kde bola židovská synagóga. Pavol podľa svojho zvyku vošiel k nim a po tri soboty im hovoril o Písmach. (Sk 17:1–2)

♦

Z uvedeného vyplýva, že kresťania v dobe rannej cirkvi jasne vedeli, ktorý deň je siedmym dňom.

Kalendárne zmeny

V priebehu posledných 2500 rokov boli zaznamenané v kalendárnych systémoch [4] dve podstatné zmeny :

zmena rímskeho kalendára na juliánsky
zmena juliánskeho kalendára na gregoriánsky

Zmena rímskeho kalendára na juliánsky

Táto zmena nastala v roku 46 AC. Nebola ustálená z jedného dňa na druhý, ale bola zavedená v priebehu tzv. prechodového roka, ktorý trval 15 mesiacov. Pri tejto zmene nedošlo k zámene dní v týždňoch, pretože ani rímsky ani juliánsky kalendárny systém nemal dni v týždni pomenované a siedmy deň nebol nijako odlišný od ostatných dní.

V tej dobe však Židia dodržiavali sobotu, a to aj v emigrácii. Práve diaspóra v Rímskej ríši priniesla pojem siedmeho dňa. Rímska ríša tento pojem prijala postupne – spočiatku pasívnou registráciou židovského periodického sviatku.

Môžeme teda tvrdiť, že sobota bola do juliánskeho kalendára prinesená dodatočne, a to tak, že ju Židia v Rímskej ríši zachovávali.

Zmena juliánskeho kalendára na gregoriánsky

Gregoriánsky systém bol zavedený 6. októbra 1582, a síce tak, že ďalším dňom bol 17. október 1582. Pri tomto prechode nedošlo k zámene dní v týždni, pretože 6. október bola sobota a ďalší deň – 17. október – bola nedeľa. Gregoriánsky kalendár nebol prijatý hneď vo všetkých zemiach v rovnakej dobe, a to je najväčší dôkaz, že nemohlo dôjsť k zámene dní v týždni. Napríklad Pravoslávna cirkev tento kalendár odmietala až do 20. storočia. Pritom v tej istej krajine existovali v rámci dvoch cirkví dva kalendárne systémy, ale rozdiel bol len v jedenásťdňovom dátumovom sklze a nie v pomenovaní dní týždňa.

Zhrnutie

… Ani pri prvej úprave kalendára, nariadenej Júliom Caesarom v roku 46 AC, ani pri druhej úprave kalendára, nariadenej Gregorom XIII. v roku 1582 AD, nebol narušený sled dní v týždni. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok sobota a nedeľa za sebou nasledujú už po tisíce rokov bez ohľadu na úpravy mien alebo dĺžky mesiacov, skracovanie či predlžovanie rokov. [5]

[1] Genealógia je náuka, ktorá sa zaoberá skúmaním rodokmeňov. (Viď Slovníček na konci knihy).

[2] Viď kapitolu o kalendároch.

[3] O Achazových hodinách sa nezachovali žiadne podrobnosti, ale v Biblii je zapísané v 2 Kr 18:1, že Achaz bol Ezechiášovým otcom. Teda Achazove hodiny asi nepredstavovali typ hodín, ktorých vynálezcom by bol Achaz, ale zrejme išlo o slnečné hodiny, ktoré dal kráľ Achaz zostrojiť a teda bol ich pôvodným majiteľom.

[4] Kalendárne systémy opisuje podrobne samostatná kapitola.

[5] Citované z knihy Evy Kotulovej: Kalendář aneb kniha o věčnosti a času (Svoboda, Praha 1978)

Čítať ďalej

« Older Entries