Je siedmy deň aj dnes

siedmym dňom?

Táto otázka je veľmi aktuálna – najmä pre tých, ktorí prijali obsah predchádzajúcich kapitôl a teraz stoja pred problémom, či je o čo stáť. Či za tých skoro 6000 rokov existencie sveta nebola sobota zamenená. Či dnešný siedmy deň je násobkom čísla sedem od prvého siedmeho dňa pri stvorení sveta.

Nuž – odpoveď na uvedenú otázku nevie dať nikto z ľudí. Ale to ani nie je problém, ktorý by mal ľudí trápiť. Lebo ak by Boh JeHoVaH dopustil zmenu bez toho, že by sa to ľudia dozvedeli, nebola by potom chyba v ľuďoch, že zachovávajú »iný« siedmy deň ako Boh JeHoVaH. Keby ľudia nemali možnosť dozvedieť sa pravdu, nemali by ani zodpovednosť – boli by voči Bohu nevinní, respektíve by boli obeťou neznalosti. Ale kresťan – teda Božie dieťa – verí svojmu Otcovi vo všetkom. Teda verí mu aj v otázke siedmeho dňa. To prakticky znamená veriť, že Boh oznámil svojim dietkam všetko potrebné – všetko, čo potrebujú vedieť k tomu, aby mohli mať k svojmu Otcovi správny prístup. A navyše – na zemi je Duch Svätý, ktorý oznamuje všetko potrebné v pravý čas:

Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. (J 14:26)

A teda hoci aj nevieme na uvedenú otázku odpovedať exaktne, Biblia nám poskytuje dostatočné množstvo dôkazov, že súčasný siedmy deň – sobota – je sedemnásobkom stvoriteľského siedmeho dňa, čiže za tie tisícročia k zmene nedošlo. Ukážeme si niekoľko typických príkladov.

Zmeny času následkom potopy

Počas potopy bol čas sledovaný s presnosťou dňa.

Podľa logického ľudského úsudku by sa zdalo, že počas potopy nevyhnutne muselo dôjsť k strate sledu dní a tým aj k strate pôvodnej sedemdennej periodicity. Veď Noe s rodinou strávili v korábe jeden rok a desať dní a z toho boli vyše desať mesiacov »v stave uzavretia«, čiže v korábe, ktorý nemal okná, takže nevieme, ako z neho bolo vidieť striedanie dňa a noci na základe zmeny svetla a tmy po celých desať mesiacov. Dokazuje to nasledovný verš.

¹⁴ Tu Noe odstránil strechu korába, aby videl. (Ge 8:14a)

Keďže nevieme, aký druh hodín v tej dobe používali, vôbec si nevieme predstaviť, ako mohli v korábe sledovať čas. Ale ak v súčasnosti posudzujeme minulosť, uvedomujeme si, že je to silne ovplyvnené stavom nášho súčasného chápania a ak si nevieme dnes niečo predstaviť, to ešte neznamená, že to nebolo. Lebo biblická správa dokazuje, že osádka Noemovho korábu počas potopy pojem o čase nestratila. Všimnime si tri texty z Biblie, ktoré jasne dokazujú, že aj počas potopy pretrvával presný kalendárny systém a datovanie začiatku potopy, jej priebehu i ukončenia sa dialo s presnosťou jedného dňa.

¹¹ V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty. (Ge 7:11)

⁴ A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat. ⁵ Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov. (Ge 8:4–5)

¹³ V šesťstoprvom roku teda, v prvom mesiaci, v prvý deň mesiaca vyschli vody na zemi. ¹⁴ Tu Noe odstránil strechu korába aby videl, a zemský povrch bol suchý. ¹⁵ V druhom mesiaci na dvadsiaty siedmy deň mesiaca bola zem suchá. (Ge 8:13–15)

Od momentu začiatku potopy do momentu vyschnutia zeme po jej skončení uplynul presne jeden rok a 10 dní. A keďže správa o potope je písaná v tej istej knihe ako správa o stvorení, dá sa predpokladať nielen serióznosť údajov, ale aj rovnaké chápanie pojmu deň.

Vsuvka

Z biblického kontextu nevieme dokázať, či toto datovanie zaznamenal a archivoval Noe, ale vidíme, že dáta potopy sú viazané na jeho vek. Teda je tu priradený Noemov priamy vekový vzťah k opísanej katastrofe. A keďže Noe patrí medzi patriarchov, ktorí sú zaradení do biblického rodokmeňa, takýmto spôsobom je s úžasnou presnosťou zaevidovaná aj potopa do časového rámca vtedajšej éry.

Mnohí biblickí genealógovia[1] spomenutý biblický rodokmeň spochybňujú. Aby si však čitatelia mohli utvoriť vlastný názor, uvádzam jeden príklad, ktorý charakterizuje presnosť tohto rodokmeňa.

Biblický rodokmeň začína od Adama a končí Ježišom Kristom. Prvá časť sa nachádza v piatej kapitole knihy Genezis a ďalej pokračuje na mnohých miestach Biblie. V tejto prvej časti sú pri každom mene patriarchu uvedené o ňom tri údaje:

            – vek narodenia jeho prvého mužského potomka a meno tohto potomka

            – vek života po splodení tohto potomka

            – celkový vek patriarchu

Údaj končí slovami »a zomrel«. Záznam o Adamovi vyzerá takto:

³ Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set. ⁴ Po Setovom narodení žil Adam ešte osemsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. ⁵ A všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov a potom zomrel. (Ge 5:3–5)

Ak podľa uvedených veršov chceme zostaviť »biblický letopočet«, tak zrod Adamovho syna Seta sa v ňom považuje za rok 130. Potom podľa uvedených údajov je možné jednoduchým spôsobom pomerne presne stanoviť, že potopa začala v roku 1656. Vieme, že v tom roku do korábu vošiel Noe so svojou ženou, s tromi synmi a ich tromi ženami. Ostatní ľudia zahynuli počas potopy.

I zahynulo každé telo, ktoré sa pohybovalo na zemi: vtáctvo, dobytok, zver, plazy, čo sa plazia po zemi, aj všetci ľudia.   (Ge 7:21)

A tu je zaujímavé, že v uvedenom rodokmeni sa o Noemovom otcovi Lámechovi píše, že zomrel – nie zahynul. To preto, lebo v čase potopy bol už 5 rokov mŕtvy. A čo Noemov starý otec Matuzalem? Do korábu nevošiel a píše sa, že zomrel. To preto, lebo zomrel v roku 1656, teda v roku potopy. Keby pisateľ tohto rodokmeňa bol napísal, že Lámech žil 784 rokov a zomrel, jeho smrť by pripadla na rok po potope. A keďže do korábu nevošiel, údaj by nebol pravdivý. Podobne keby bolo napísané u Matuzalema, že dožil povedzme 971 rokov, jeho úmrtie by nastalo až rok po potope. A keďže do korábu nevošiel, Biblia by nebola pravdivá. Buď by bol nepravdivý údaj o počte tých, ktorí vošli do korábu, alebo údaj, že mimo korábu všetci zahynuli, alebo údaj o tom, že zomrel namiesto zahynul.

Toto je len malá ukážka, že letopisec biblických rodokmeňov sa nepomýlil, hoci pri toľkých presných údajoch by sem-tam dáka chyba ospravedlniteľná bola … Táto vsuvka o pravdivosti biblických dát slúži na to, aby sme boli schopní prijať verše, ktoré dokazujú, že počas potopy sa pojem o čase nestratil. A po potope Boh dáva záruku, že čas bude plynúť stacionárne:

Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc. (Ge 8:22)

Korekcia času na púšti

Boh uzavrel s Abrahámom určitú zmluvu. Táto zmluva bola obnovená s Jákobom, ale prv, než zasľúbenia začali fungovať, Izrael odišiel do Egypta. Tu bývali vyše 400 rokov a po smrti Jozefa sa postupne stávali otrokmi dynastie egyptských faraónov. Takže na bohoslužby nebolo ani pomyslenia. V Egypte Izrael stratil poňatie o sedemdennom cykle, pretože Egypťania mali mesiac rozdelený na tri dekády[2]. Dni boli pomenované podľa toho, ktorému z egyptských bohov bol daný deň zasvätený a opakovali sa ročne a nie v jednotlivých dekádach.

Po vyjdení Izraelcov z Egypta bolo treba u nich obnoviť vnímanie sedemdenného kalendárneho cyklu. Preto Boh prostredníctvom Mojžiša nariadil začať svätiť sobotu. A aby toto svätenie bolo pravidelné, Boh dal Izraelcom veľmi zvláštny kalendár v podobe manny.

A on [Mojžiš] im povedal: „To je to, čo prikázal Pán: Zajtra je deň odpočinku, svätá sobota Pánova. Čo máte upiecť, upečte, a čo mienite uvariť, uvarte! Ostatné, čo zostane, odložte a uschovajte na zajtra.“ Odložili si teda na zajtra, ako prikázal Mojžiš, a nezosmrdelo sa to, ani červy v tom neboli. A Mojžiš povedal: „Dnes jedzte to, lebo dnes je Pánova sobota, dnes nenájdete vonku nič. Šesť dní to môžete zbierať, v siedmy deň však je sobota, v ten deň toho nebude.“ Keď potom v siedmy deň poniektorí vyšli zbierať, nenašli nič. A Pán povedal Mojžišovi: „Ako dlho sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony? Hľaďte, veď Pán vám dal sobotu! Preto v šiesty deň vám dáva jedlo na dva dni. V sobotu nech každý zostane doma! Nech v siedmy deň nik nevychádza zo svojho miesta!“ A ľud slávil v siedmy deň sobotu. Izraeliti nazvali [to] jedlo mannou. (Ex 16:23–29)

A Izraeliti jedli mannu štyridsať rokov, kým neprišli do obývanej krajiny. (Ex 16:35)

Tu človek nevychádza z údivu : Boh oznamuje ľuďom na púšti svoju vôľu ohľadne pravidelného odpočatia v sedemdennom cykle, ale súčasne zariadil, aby šesť dní padala z neba potrava vo forme manny a siedmy deň aby bola prestávka v tejto potravinovej dodávke. A tak ľud dostal spolu s oznámením Božej vôle aj dočasný pozemský kalendár, aby sa mohol aj takýmto zázračným spôsobom presviedčať o veľkosti Boha.

Ešte obdivuhodnejší je fakt, že ten Boží ľud videl počas štyridsiatich rokov každý týždeň zázrak Božej starostlivosti, lebo šiesty deň bola nebeská dodávka manny dvojnásobná, aby v čase odpočatia ľud nemal hlad!

Tak vyše dvetisíc ráz Boh potvrdil svojmu ľudu, že slová o odpočinku siedmeho dňa myslí vážne. Aby ľud na to nezabudol, Boh urobil s Mojžišom zmluvu, pri ktorej mu odovzdal dve kamenné dosky s desiatimi slovami, ktoré predstavovali desať Božích príkazov. Sobota je tu zastúpená nasledovne:

Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho [deň soboty ] Pán požehnal a zasvätil ho. (Ex 20:8–11)

V zasľúbenej zemi manna zanikla.

¹⁰ Zatiaľ, čo Izraelovi synovia táborili v Galgale, slávili na štrnásty deň (prvého) mesiaca, podvečer, na Jerišských stepiach Veľkú noc. ¹¹ A v deň po Veľkej noci, práve v ten istý deň, jedli z plodov krajiny nekvasený chlieb a pražené zrno. ¹² Nasledujúci deň prestala manna, lebo sa mohli živiť plodmi krajiny. Potom už Izraeliti mannu nemali; v tom roku sa živili plodmi kanaánskej krajiny. (Joz 5:10–12)

Za štyridsať rokov na púšti sa povedomie sedemdenného cyklu vžilo natoľko, že môžme rozumne predpokladať, že zánik manny u Izraela už neznamenal zánik soboty.

 Stratený deň

Jozue a Ezechiáš sa síce nikdy nestretli, ale majú čosi spoločné: obaja majú zásluhu na tom, že Boh urobil zásah do vesmírnych súvzťažností. A hoci tieto dva zásahy vyzerajú byť na prvý pohľad len ako rozprávkové príbehy, Biblia ich zaznamenáva a teda sú pravdou. Preto si tieto miesta rozoberieme podrobne.

Jozue prikázal Slnku stáť

⁶ Tu poslali gabaonskí mužovia Jozuemu do galgalského tábora odkaz: „Neodťahuj svoje ochranné ruky od svojich služobníkov! Príď čím skôr hore k nám a zachráň nás! Pomôž nám, lebo sa proti nám zhromaždili všetci amorejskí králi, ktorí bývajú na vrchovine.“⁷ Jozue vytiahol z Galgaly hore a s ním všetci bojovníci, všetko udatní mužovia. ⁸ A Pán povedal Jozuemu: „Nestrachuj sa pred nimi! Veď som ich dal do tvojich rúk! Nikto z nich ti neodolá.“ ⁹ Tu ich Jozue odrazu prepadol – celú noc totiž tiahol z Galgaly hore – ¹⁰ a Pán ich uviedol do zmätku, takže im spôsobil pri Gabaone veľkú porážku. Potom ich prenasledovali po ceste vystupujúcej k Bethoronu a bili ich až do Azeky a až do Makedy. ¹¹ Ako utekali pred Izraelitmi, boli práve na zostupe z Bethorona, keď Pán dopustil, že na nich padali z neba veľké kamene až po Azeku. A viac bolo tých, čo prišli o život pri ľadovci, ako tých, čo pobili Izraelovi synovia. ¹² Vtedy zvolal Jozue k Pánovi – totiž v ten deň, keď Pán vydal Amorejčanov do rúk synov Izraela – a povedal pred Izraelitmi:

„Slnko, zastav sa nad Gabaonom

a mesiac, nad údolím Ajalon!“

¹³ A slnko zostalo stáť i mesiac sa zastavil, kým sa ľud nevypomstil na svojich nepriateľoch. Či to nie je napísané v „Knihe spravodlivých“? Slnko sa zastavilo uprostred neba a neponáhľalo sa zapadnúť skoro celý deň. ¹⁴ Takého dňa ako tento nebolo ani predtým, ani potom, keď Pán poslúchol na hlas človeka. Lebo Pán bojoval za Izrael. ¹⁵ Potom sa Jozue vrátil a s ním všetci Izraeliti do galgalského tábora. (Joz 10:6–15)

Ezechiáš žiadal, aby sa Slnko vrátilo  

¹ V tých dňoch Ezechiáš ochorel na smrť. I prišiel k nemu prorok Izaiáš, Amosov syn, a povedal mu: „Toto hovorí Pán: Usporiadaj si dom, lebo zomrieš a nebudeš žiť!“

² Nato sa Ezechiáš obrátil tvárou k stene a modlil sa k Pánovi: ³ „Ach, Pane, spomeňže si, ako som putoval pred tvojou tvárou verne a s celým srdcom a robil som, čo je v tvojich očiach dobré.“ A Ezechiáš sa nahlas rozplakal.⁴ Izaiáš ešte nevyšiel z prostredného nádvoria, keď ho Pán oslovil: ⁵ „Vráť sa a povedz Ezechiášovi, kniežaťu môjho ľudu: Toto hovorí Pán, Boh tvojho otca Dávida: Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy; hľa, uzdravím ťa, na tretí deň pôjdeš do Pánovho chrámu.  ⁶ K tvojmu veku pridám pätnásť rokov a vyslobodím teba i toto mesto z rúk asýrskeho kráľa a budem zastávať toto mesto kvôli sebe a kvôli svojmu služobníkovi Dávidovi.“

⁷ Izaiáš povedal: „Vezmite figovú náplasť!“ Keď ju vzali a položili na vred, ožil. ⁸ A Ezechiáš sa spýtal Izaiáša: „Čo bude znamením, že ma Pán uzdraví a že na tretí deň pôjdem hore do Pánovho chrámu?“ ⁹ Izaiáš odpovedal: „Toto ti bude znamením od Pána, že Pán splní, čo prisľúbil: Má ísť tôňa napred o desať stupňov, alebo sa má o desať stupňov vrátiť?“ ¹⁰ Ezechiáš povedal: „Ľahko je tôni ísť napred o desať stupňov! Nie! Nech sa tôňa vráti o desať stupňov nazad!“ ¹¹ Vtedy prorok Izaiáš volal k Pánovi a on vrátil tôňu na stupňoch, po ktorých zostúpila – na Achazových stupňoch – o desať stupňov. (2 Kr 20:1–11)

Tento príbeh je opísaný aj v knihe proroka Izaiáša v 38. kapitole, odkiaľ uvádzame len dva najdôležitejšie verše:

⁷ A toto ti bude znamením od Pána, že Pán splní slovo, čo riekol: ⁸ Hľa, ja vrátim tôňu stupňov, ktorými so slnkom zostúpila po Achazových stupňoch [3], naspäť o desať stupňov!“ I vrátilo sa slnko o desať stupňov na stupňoch, po ktorých zostúpilo. (Iz 38:7–8)

♦

V uvedených dvoch anomáliách určite došlo k zmenám, ktoré sú zaznamenané v »Božích hodinách«. Ale nedošlo k posunu dňa. To preto, lebo tieto dve zmeny môžu síce predstavovať dohromady presne 24 hodinový posun smerom dozadu, samostatne však ani jedna z nich nepresiahla úplných 24 hodín. Teda ani v jednom prípade nebol dôvod pridať či ubrať jeden deň.

Hoci celkove v dejinách sveta jeden deň chýba… – Ale to už je nad naše rozumové chápanie…

Novozákonné zápisy

Z mnohých častí  NZ sa dozvedáme, že v dobe vzniku kresťanstva bola už evidencia dní v týždni zachovávaná v celej Rímskej ríši. To preto, lebo zásluhou Židov, žijúcich v diaspórach sa pojem „sobota“ zaužíval v Rímskej ríši ako jednotný názov siedmeho dňa. Uvádzam len niekoľko veršov, ktoré dokazujú, že v rannej cirkvi pojem sobota bol jednotný na celom území Rímskej ríše, napriek tomu, že v tej dobe ešte nebol názvom úradným.

V nasledujúcu sobotu sa skoro celé mesto zišlo počúvať Pánovo slovo. (Sk 13:44) V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, čo sa tam zišli. (Sk 16:13) Prešli cez Amfipolis a Apolóniu a prišli do Solúna, kde bola židovská synagóga. Pavol podľa svojho zvyku vošiel k nim a po tri soboty im hovoril o Písmach. (Sk 17:1–2)

♦

Z uvedeného vyplýva, že kresťania v dobe rannej cirkvi jasne vedeli, ktorý deň je siedmym dňom.

Kalendárne zmeny

V priebehu posledných 2500 rokov boli zaznamenané v kalendárnych systémoch [4] dve podstatné zmeny :

• zmena rímskeho kalendára na juliánsky
• zmena juliánskeho kalendára na gregoriánsky

Zmena rímskeho kalendára na juliánsky

Táto zmena nastala v roku 46 AC. Nebola ustálená z jedného dňa na druhý, ale bola zavedená v priebehu tzv. prechodového roka, ktorý trval 15 mesiacov. Pri tejto zmene nedošlo k zámene dní v týždňoch, pretože ani rímsky ani juliánsky kalendárny systém nemal dni v týždni pomenované a siedmy deň nebol nijako odlišný od ostatných dní.

V tej dobe však Židia dodržiavali sobotu, a to aj v emigrácii. Práve diaspóra v Rímskej ríši priniesla pojem siedmeho dňa. Rímska ríša tento pojem prijala postupne – spočiatku pasívnou registráciou židovského periodického sviatku.

Môžeme teda tvrdiť, že sobota bola do juliánskeho kalendára prinesená dodatočne, a to tak, že ju Židia v Rímskej ríši zachovávali.

Zmena juliánskeho kalendára na gregoriánsky

Gregoriánsky systém bol zavedený 6. októbra 1582, a síce tak, že ďalším dňom bol 17. október 1582. Pri tomto prechode nedošlo k zámene dní v týždni, pretože 6. október bola sobota a ďalší deň – 17. október – bola nedeľa. Gregoriánsky kalendár nebol prijatý hneď vo všetkých zemiach v rovnakej dobe, a to je najväčší dôkaz, že nemohlo dôjsť k zámene dní v týždni. Napríklad Pravoslávna cirkev tento kalendár odmietala až do 20. storočia. Pritom v tej istej krajine existovali v rámci dvoch cirkví dva kalendárne systémy, ale rozdiel bol len v jedenásťdňovom dátumovom sklze a nie v pomenovaní dní týždňa.

Zhrnutie

    … Ani pri prvej úprave kalendára, nariadenej Júliom Caesarom v roku 46 AC, ani pri druhej úprave kalendára, nariadenej Gregorom XIII. v roku 1582 AD, nebol narušený sled dní v týždni. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok sobota a nedeľa za sebou nasledujú už po tisíce rokov bez ohľadu na úpravy mien alebo dĺžky mesiacov, skracovanie či predlžovanie rokov. [5]