POKÁNIE

 

Na úvod jeden citát

»Možno, že ste si pri čítaní predchádzajúcich kapitol dali otázku, ako sa všetko to, o čom sme hovorili, prejavuje v živote katolíkov, ktorých poznáte. Väčšina katolíkov u nás je „matrikových“ – sú pokrstení, snáď mali i svadbu v kostole, na bohoslužby prichádzajú cez veľké sviatky, ale inak sa na spoločenstve cirkvi nepodieľajú, sviatosti neprijímajú a ich životná prax sa nelíši od spôsobu života neveriacich ľudí.« [i]

Uvedený citát je z českej knihy, ktorá je prekladom z nemeckého originálu Der katholische Glaube. Ale platí to i u nás. A my sa musíme spýtať, prečo väčšina katolíkov je „matrikových“ v Nemecku, v Česku, na Slovensku, ba aj na celom svete?

Odpoveď je jednoznačná. Lebo prichádzajú do RKC bez pokánia. A to, že existujú, je dôkaz, že do RKC sa vchádzať bez pokánia dá. A to, že sú „iba matrikoví“, je zase dôkaz, že bez pokánia človek nemôže prísť k Bohu – nemôže sa stať kresťanom! Preto sviatosť pokánia je zo všetkých sviatostí najdôležitejšia, lebo

bez pokánia nie je možné prijať milosť Ježiša Krista!

 

Čo je pokánie podľa NZ

Príchod Spasiteľa ohlasoval Ján Krstiteľ.

Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.{Mk 1:4–5}

Výsledkom činnosti Jána Krstiteľa bolo pokánie Izraela. Následne tí, čo urobili pokánie vyznajúc svoje hriechy, dávali sa pokrstiť. Teda krst bol druhotným krokom – prvotným bolo pokánie!

Dať sa pokrstiť bez pokánia je veľmi nebezpečný trend. Už v čase Jána Krstiteľa sa našli takí, ktorí síce chceli vonkajší efekt symbolizovaný krstom, ale bez vnútornej zmeny dosahovanej pokáním. Ján ich nazval hadím plemenom a varoval ich, že krst bez pokánia by im aj tak nepomohol, lebo konečné triedenie bude robiť Ježiš vejačkou Svätého Ducha.

Keď videl [Ján], že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia!“ {Mt 3:7–8}

„Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: ‚Naším otcom je Abrahám!‘ – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ {Mt 3:9–12}

To je memento aj pre nás. A teraz si všimnime pár veršov, ktoré jasne hovoria, že pokánie je prvotné. Odpustenie nasleduje až po pokání a krst to už len potvrdzuje.

¨  Ján Krstiteľ hlásal krst pokánia: V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ {Mt 3:1–2}

¨  Ježiš robil to isté: Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ {Mt 4:12,17}

¨  Ježišovi učeníci robili to isté: Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. {Mk 6:7–12}

¨  Peter započal zasľúbenú prácu tak ako Ján a Ježiš: Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh.“ {Sk 2:37–39}

¨  A od nás sa očakáva tiež to isté: Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ {Lk 24:45–47}

Teda tí, ktorí tvrdia, že krstom sa odpúšťajú hriechy, robia to preto, lebo im je ozajstné pokánie cudzie. A pretože sú to vodcovia cirkvi, dobre vedia, že povinným krstom sa z nemluvniat nestanú kresťania. Snáď preto Kódex kanonického práva nepozná pojem „kresťania“, ani pojem „Božie deti“. Laických členov RKC nazýva „pokrstení“, lebo sa nepočíta s tým, že pokrstený by mal byť aj veriaci, ani s tým, že by mal byť nasledovníkom Krista – kresťanom. Stačí, že je člen RKC. Nič viac sa od neho neočakáva. Lebo často ani jeho vrchnosť nič viac nemá a neponúka.

Ak odhrnieme oponu stredoveku, v tej chvíli si začneme uvedomovať nasledovné:

¨  že pokrstení sú členmi RKC bez ohľadu na to, či veria alebo nie

¨  že tento stav u väčšiny členov RKC trvá obyčajne po celú dĺžku ich života

¨  že vrchnosť RKC svojim veriacim i neveriacim členom sľubuje tú istú odmenu, hoci Božie slovo veriacich a neveriacich diferencuje nasledovne: Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev. {Jn 3:36}

¨  že pokrstený člen RKC – hoci neveriaci – je hodnotený ako plnohodnotný kresťan, ale pokrstený – hoci úprimne veriaci – člen inej cirkvi je považovaný za kresťana, „ktorému ešte čosi chýba“: »Hoci nekatolíckym kresťanom ešte chýba čosi buďto z viery alebo z dokonalého podriadenia sa Petrovmu nástupcovi, predsa sa u nich nachádzajú také hodnoty, ktoré ich spájajú s Cirkvou katolíckou, všeobecnou.« Čo je to čosi, nájdeme v tom istom slovníku na ďalšej strane: »Nemôžu byť spasení tí, čo nechcú vstúpiť do Cirkvi alebo nechcú v nej zotrvať, hoci vedia o katolíckej Cirkvi a o jej Kristom ustanovenej nevyhnutnosti.« [ii]

 

Práve preto, že mnohé cirkevné kruhy dodnes nepochopili uvedené body, vzniká rozdiel medzi členom cirkvi a kresťanom. Samozrejme z toho vyplýva i ďalšie následné bytie a konanie týchto ľudí: členovia cirkvi poslúchajú svoju cirkevnú vrchnosť, zatiaľ čo kresťania poslúchajú Krista! Aký je v tom rozdiel, ukážeme si prakticky. Začneme však pekne od začiatku. Keďže sviatosť pokánia sa v RKC zvykne tiež nazývať sviatosť zmierenia, je potrebné si vysvetliť, aký rozdiel je medzi pokáním a zmierením.

Pokánie je proces, ktorým možno dosiahnuť zmierenie s Bohom, teda účelom pokánia je zmierenie sa s Bohom. Ale zmierenie s Bohom je viazané na odpustenie, čiže mohli by sme povedať, že zmierením je odpustenie právne potvrdené. Pri zmierení sa Boh ocitá akoby v úlohe prokurátora, ktorý mal dôvod stiahnuť žalobu a teraz už žiadnu žalobu nemá.

Pokánie  (gr. metánoia) je zloženým slovom a jeho pôvodný grécky význam bol „spoznanie, pochopenie, uvedomenie [stavu]“. V reči NZ má však toto grécke slovo prenesený – výlučne biblický – význam, vyjadrujúci „spoznanie a oľutovanie svojich [zlých] skutkov“.

Odpustenie  (gr. áfezis) znamenalo pôvodne vymazanie pohľadávky či záväzku. Odpustenie našich hriechov je zbúraním priehrady medzi človekom a Bohom:

Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vaším Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, že nečuje. {Iz 59:2}

Zmierenie  (gr. katallagé) je slovo, ktorým sa v NZ neplytvá. Včítane rôzneho tvaroslovia sa nachádza v NZ len niekoľkokrát a ústredný význam tohto slova vyjadrujú nasledovné verše apoštola Pavla: 

Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia. Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! {2 Kor 5:17–20}

 

Uvedené verše ukazujú dva druhy zmierenia: 

¨  zmierenie, ktorým nás zmieril Boh so sebou – obeťou Ježiša Krista

¨  služba zmierenia, ktorá z tohto zmierenia vyplýva, ktorou pôsobíme za tým cieľom, aby zmierenie s Bohom mohli prijať ďalší ľudia.

Tu treba upozorniť na skutočnosť, že pojem „zmierenie s Bohom“ sa nachádza v dimenziách, ktoré náš rozum nedokáže pochopiť. Zmierenie tak, ako to pripravil Boh, nie je výslednicou nášho pokánia, lebo Boh zmierenie s nami zabezpečil skôr, ako sme vyslovili naše prvé „odpusť mi“. Prečo je to tak? Odpoveďou je nasledovný verš: A podľa zákona sa skoro všetko očisťuje krvou a bez vyliatia krvi niet odpustenia. {Hebr 9:22} Keďže nemáme dôvod neveriť uvedenému veršu, začíname chápať, že keby Boh nepripravil zmierenie vopred, tak by pri každom našom „odpusť mi“ muselo nasledovať „vyliatie krvi“, aby Boh mohol potvrdiť svoje „odpúšťam ti“. Preto Boh pripravil zmierenie vopred a krv jeho Syna je univerzálnym platidlom – platí pre každého, v každej dobe, v každom rozsahu a v každej krajine:

Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou! Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.{Rim 5:8–10}

 

V NZ treba rozlišovať dva stupne pokánia

¨  pokánie, ktorým sa človek stáva kresťanom

Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo. {1 Jn 1:8–10}

¨  pokánie, ktoré činí kresťan

Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obeťou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. {1 Jn 2:1–2}

 

V oboch stupňoch ide o tie isté kroky.

1.  Poznať svoj hriech. Poznať svoj hriech, to je práca Ducha Svätého. Je to situácia, pri ktorej Duch Svätý nastavuje duchovné zrkadlo, v ktorom človek uvidí svoj stav. Vtedy si dokáže uvedomiť svoje hriechy.

2.  Oľutovať svoj hriech. Ľútosť nad vykonaným hriechom pôsobí ten istý Duch, takže človek, ktorý poznal svoj hriech, ak naďalej dovolí, aby v ňom Duch Svätý konal, nemôže mať pokoj vo svojom srdci, kým svoje hriechy v ľútosti pred Bohom nevyzná.

3.  Vyznať svoj hriech. Neznamená to zmieniť sa o ňom, neznamená to pomenovať ho. Samozrejme, že je potrebné dokázať každý hriech pomenovať, lebo práve tým hriech prestáva byť anonymným a stáva sa konkrétnym, odhaleným. Ale vyznať znamená viac. Vysvetlíme si význam tohto slova v inej súvislosti. Napríklad vyznať lásku. To je stav človeka, keď láska, ktorá je v ňom, tlačí sa na povrch, a človek sa dostáva do stavu, keď nie je možné konať inak, ako lásku milovanej osobe vyznať. Vyznať hriech je niečo podobné, len na rozdiel od lásky hriech má zápornú hodnotu. Ale rovnako to musí von, pretože to v sebe človek už nemôže, ani nechce držať.

 

Obsah týchto troch krokov sa dá zhrnúť do dvoch slov.

Je to kajúcnikove úprimné ODPUSŤ MI – adresované Bohu.

Obsah odpustenia sa dá taktiež zhrnúť do dvoch slov. Je to Božie ODPÚŠŤAM TI – adresované kajúcnikovi.

A výslednica pokánia a odpustenia sa nazýva ZMIERENIE.

 

Zmierenie znamená, že medzi kajúcnikom a Bohom niet viac žiadnej prekážky,

 ktorá by narúšala ich vzájomný vzťah lásky.

 

Pokiaľ ide o pokánie kresťana, kroky sú síce tie isté, ako u nekresťana, ale obsah je bohatší. Keďže kresťan už nie je sám – má bratov a sestry – platí tu princíp vzájomnosti:

 

¨  Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého. {Jak 5:16}

¨  Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia. Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon. {Gal 6:1–2}

¨  Kresťan nesmie ani na okamžik vypustiť z pamäti, že Boh je ten, ktorý odpúšťa, ale jeho odpustenie je viazané na jeho podmienku, aby sme aj my odpustili svojim vinníkom. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. {Mt 6:12–15}

 

Čo je pokánie podľa RKC

»Pokánie v teológii v širšom zmysle znamená odvrátenie sa od hriechu ako od urážky Boha; v užšom zmysle znamená sviatosť ustanovenú Pánom Ježišom na odpustenie hriechov po krste spáchaných. Spasiteľ ustanovil túto sviatosť vtedy, keď dýchol na apoštolov a povedal im: „Príjmite Ducha Svätého; ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; ktorým zadržíte, zadržané sú.“ (Jn 20, 22–23)« [iii]

Kánon 959 – »Vo sviatosti pokánia veriaci vyznávajú hriechy zákonnému vysluhovateľovi, ľutujú ich a majú predsavzatie polepšiť sa, rozhrešením, ktoré im ten istý vysluhovateľ udelil, dostávajú od Boha odpustenie hriechov, ktoré spáchali po krste, a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú zhrešením ranili.«

Kánon 965 – »Vysluhovateľom sviatosti pokánia je jedine kňaz.«

Kánon 966 – §1. »Na platné rozhrešenie od hriechov sa vyžaduje, aby vysluhovateľ okrem moci posvätného rádu mal splnomocnenie ju vykonávať veriacim, ktorým udeľuje rozhrešenie.« – §2. »Toto splnomocnenie môže kňaz dostať buď samým právom, alebo udelením kompetentnou vrchnosťou podľa normy kán. 969.«

Kánon 970 – »Splnomocnenie spovedať sa má udeľovať iba presbyterom, o ktorých sa skúškou zistilo, že sú súci, alebo ich súcosť je zrejmá odinakiaľ.«

Kánon 989 – »Každý veriaci, keď dosiahol vek rozoznávania, je povinný úprimne sa vyspovedať z ťažkých hriechov aspoň raz do roka.« [iv]

 

V čom je rozpor RKC voči NZ pri sviatosti pokánia

1.  Všimnime si prvú definíciu pokánia podľa RKC. Tu zisťujeme, že definícia determinuje dva stupne pokánia

¨  pokánie v širšom zmysle – (teda pokánie, ktorým sa stáva človek kresťanom). Podľa RKC síce existuje pokánie v širšom zmysle, ale nikde sa obšírnejšie nespomína. A my sa pýtame, prečo sa o tomto type pokánia nikde nehovorí? Odpoveď je jednoznačná. RKC krstí nemluvňatá a tie nevedia, čo je to pokánie a ani vedieť nepotrebujú. Teda členom RKC je možné stať sa bez pokánia. Ale k Bohu bez pokánia prísť nemožno. Tu je prvý vážny rozpor.

¨  pokánie v užšom zmysle – (teda pokánie, ktoré robí kresťan už po krste). Pokánie v užšom zmysle sa nazýva sviatosťou a vysluhovateľom sviatosti musí byť riadne vysvätený kňaz, ktorý je splnomocnený na túto funkciu, ak sa na ňu hodí. Aby ho mohol cirkevný ordinár splnomocniť na odpúšťanie hriechov, musí byť „súci“. Takéto divné kritérium evanjelické cirkvi prijať nemôžu, pretože Božie slovo hovorí o inom kritériu: Vysluhovateľ musí prijať Svätého Ducha! A táto podmienka sa zase nenachádza v spomínanom Kódexe ani v katechetických príručkách RKC. Takže druhý vážny rozpor.

2.  Pán Ježiš posiela svojich učeníkov ako svojich zástupcov a dáva im poverenie i náplň práce. Prv ich však na túto prácu vystrojil tým, že im „vdýchol“ Svätého Ducha. Pozrime sa na ten text a všimnime si ho podrobne.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ {Jn 20:21–23}

Teda právomoc odpúšťania či zadržovania hriechov dal tým, ktorí sú plní Svätého Ducha! Prečo? Lebo hovoria to, čo im zvestuje Svätý Duch. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. {Jn 16:13–14}

To znamená, že Duch Svätý ukazuje pravdu tomu, kto ho prijal. A taký človek potom pozná pravdu a odpúšťa, či zadŕža na základe poznania sprostredkovaného Duchom Svätým. Teda koná „v Duchu Svätom“. Nuž a konanie v Duchu Svätom je konanie v súlade s Božou vôľou.

Horeuvedené verše však iba ilustrujú to, čo sa malo stať. Slovami Prijmite Ducha Svätého Pán Ježiš učeníkom oznámil, čo majú urobiť – „prijať“. Teda tieto slová sú príkazom a nie konštatovaním toho, čo sa už stalo. Lebo keby uvedené slová znamenali, že v tej chvíli učeníci už prijali Ducha Svätého, nebol by im Pán Ježiš tieto slová pri svojom nanebovstúpení zopakoval. My sa však môžeme presvedčiť, že presne o štyridsať dní Pán učeníkom znovu pripomína, že majú čakať, kým nedostanú moc z výsosti. Súčasne im oznamuje, čo budú robiť, keď zostúpi na [nich] Svätý Duch:

Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. {Lk 24:45–51} On im povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. {Sk 1:7–9}

A vieme, že sa to o desať dní neskôr udialo. Učeníci boli naplnení Duchom Svätým a začali konať všetko to, čo im Pán prikázal – samozrejme, že v jeho autorite. Teda Pán Ježiš skutočne dal právo odpúšťať hriechy – tým, ktorí prijali Svätého Ducha!

3.  Dnes je situácia trochu iná. V RKC vznikajú nové spoločenstvá – najmä medzi mládežou. Sú to živé, dynamické spoločenstvá, pričom ich stretnutia mávajú prevažne modlitebnú orientáciu. Vodcami sú väčšinou horliví laici. Nuž a v týchto spoločenstvách dochádza k dôležitej biblickej skutočnosti – ľudia sú tam napĺňaní Svätým Duchom, a to bez prítomnosti farára či biskupa!!! Pritom sa často stáva, že miestny farár síce trpí takéto spoločenstvo vo svojom rajóne, ale s nevôľou nesie, že laik „prekračuje“ povolený rámec kompetencie. Ale stáva sa i to, že spoločenstvo ťažko znáša prítomnosť svojho farára. Prečo? Lebo v týchto spoločenstvách si začínajú uvedomovať nielen to, kto je Duch Svätý, ale začínajú evidovať aj jeho prítomnosť. Samozrejme, že pritom vnímajú i druhý extrém – osoby, v ktorých Ducha Svätého niet. A potom – zatiaľ len mimo spoločenstva – diskutujú. Asi takto:

 

A: „Všimol si si, že náš pán farár nemá Juraja v láske?“

B: „Áno, ale to preto, že mu nerozumie. Juraj je naplnený Svätým Duchom a zdá sa, že pán farár ani nevie, kto je Svätý Duch.“

A: „To je zvláštne. A prečo potom on môže hriechy odpúšťať a Juraj nesmie?“

B: „To neviem. Ale včera, keď som sa s Jurom modlil a vyznal Pánovi všetky hriechy, jasne som po modlitbe pocítil, že Pán mi hriechy odpustil. Povedal som to Jurovi a on mi potvrdil, že i jemu Pán ukázal to isté. Ale keď som sa spýtal, načo mám ísť ešte na spoveď, keď sú mi hriechy odpustené, Juraj mlčal. A ostal celý večer veľmi zamyslený.“

A: „Myslíš, že môže hriechy odpúšťať ten, kto nemá Svätého Ducha?“

B: „Neviem. Chcel by som povedať, že určite nie. Ale neodvážim sa to ani len vypovedať. Lebo keby náš pán farár naozaj nemal Svätého Ducha, celé naše mesto by malo hriechy neodpustené… A pritom si jasne uvedomujem, že som ešte ani raz po spovedi necítil to, čo som pocítil včera, hoci to nebola spoveď u farára. Akoby som bol novým človekom. Zvláštne.“

A: „Malo by sa s tým dačo robiť, ale to sa ľahko povie. Čo robiť, kde začať? A ako? Je to zložité.“

 

4.  A teraz praktický príklad.

Predstavme si takú najtypickejšiu farnosť RKC. Povedzme mestečko s 12 000 obyvateľmi, ktoré má 7 800 členov RKC, malú faru, jedného farára a jedného katechétu.

Keby ovečky včítane „matričných“ katolíkov v zmysle kánona 989 prišli na spoveď aspoň raz do roka, farár by sa musel zblázniť. Od spovedania. Lebo „vysluhovateľom sviatosti pokánia je jedine kňaz“. A ten, keby sviatosť pokánia chcel brať vážne, denne by musel vyspovedať priemerne 22 ovečiek. Ale to by sviatosť pokánia nemohol brať vážne, lebo ovečky by museli „šmýkať“ jedna za druhou ako na bežiacom páse… Ak by tá istá farnosť prežila duchovnú obrodu a ovečky by chodili na spoveď pravidelne – povedzme raz za štvrťrok – farár by musel vyspovedať denne v priemere 88 duší. To by predstavovalo denne 6 hodín spovedania. Zdá sa, že by ďalší koncil musel odsúhlasiť vyznávanie hriechov do bútľavej vŕby… Ak k tomu pripočítame vysluhovanie omše, krsty, sobáše, pohreby a posledné pomazania, tak potom … Skúsme si predstaviť takého bežného farára prakticky a pochopíme, že cirkevné predpisy urobili z pokánia formálny cirkevný úkon. To preto, lebo v prvotnej cirkvi neexistovala spoveď pred kňazom. Predovšetkým preto, lebo neexistovali ani kňazi! Preto si kňaz RKC nemôže dovoliť prakticky naplniť príkazy Božieho slova: jedni druhých bremená neste, vyznávajte si hriechy navzájom…

5.  RKC dodnes zastrašuje svojich veriacich platnými hrozbami a kliatbami zo stredoveku. Napríklad Tridentský koncil podáva klamstvo, chránené hrozbou kliatby nasledovne:

»Kto popiera, že sviatostné vyznanie nie je ustanovené podľa Božieho práva, alebo že nie je nutné ku spáse; alebo povie, že spôsob tajného vyznania iba pred kňazom, ktorý katolícka Cirkev od začiatku zachovávala a ešte zachováva, nemá nič do činenia s Kristovým poverením a je iba ľudským vynálezom, nech je vylúčený [anathema sit]!« [v]

Preto sa nájde len veľmi málo teológov, ktorí sa odvážia čeliť týmto permanentným kliatbam a napísať pravdu, že od začiatku bola prax pokánia celkom iná. Súčasný slovenský teológ RKC, Dr. Mikluščák, veľmi jemným spôsobom predkladá pravdu, a tak priam diplomaticky usvedčuje Tridentský koncil zo lži:

»Zmenou v dejinách, ktorá najviac v tomto smere udiera do očí, je práve ušná spoveď, ktorá vymenila predchádzajúcu, päť storočí jednoznačne prevládajúcu prax cirkevného pokánia a presadila sa až po dlhom odpore vedenia Cirkvi. … Vernosť Tradícii nespočíva totiž iba v jednoduchom zachovávaní jestvujúceho. Vernosť znamená aj spomínanie si na pravdy Tradície, ktoré boli medzičasom zabudnuté a ktoré sa dnes opäť stávajú aktuálnymi, a tiež kreatívne hľadanie nových foriem.« [vi] [vii]

Prvotná cirkev chápala pod pojmom pokánie predovšetkým vyznávanie hriechov pred krstom! Lebo pokánie pred krstom – u dospelých ľudí – bolo základnou podmienkou prístupu k Bohu. Pokánie, ktoré potrebovali urobiť pokrstení kresťania, spočívalo vo vzájomnom modlitebnom vyznávaní hriechov. Ak však išlo o závažný hriech, prvotná cirkev mala zaužívané verejné káznenie, ktoré sa udialo pred celým zborom. Ak previnilec svoj hriech oľutoval, bol daný do zborovej kázne. To znamenalo, že v priebehu určitej doby, ktorú stanovil zbor, bol kajúcnik akoby „v skúšobnej lehote“. Ak sa v priebehu tejto doby ukázalo, že jeho pokánie bolo skutočné, zbor mu vyslovil „absolúciu“ (lat. absolútió – oslobodenie), čo znamenalo, že je oslobodený od kázne a stáva sa znovu plnoprávnym kresťanom vo svojom zbore. Vznikom funkcie kňaza sa postupne utlmovalo celozborové rozhodovanie a dochádzalo nielen k zmenám v zborovom živote, ale aj k zmenám významov pri dovtedy zrozumiteľných teologických pojmoch. A tak sa pojmu „absolútio“ priradil čisto cirkevný význam rozhrešenie. Tu „absolútio“ už neznamená oslobodenie od kázne, ale vyjadruje neobmedzenú moc kňazov – absolutizmus. A tak sa zo služobníka stal sudca. To ostatne potvrdil i Tridentský koncil svojím zastrašovacím spôsobom:

»Kto povie, že absolúcia – sviatostné rozhrešenie, ktoré dáva kňaz – nie je akt sudcovský, ale iba číra služba oznámenia a dosvedčenia … nech je vylúčený.« [viii]

Samozrejme, že k tej hroznej zmene nedošlo zo dňa na deň. Bol to temer osemstoročný deformačný proces. A celú deformáciu spôsoboval mocenský trend kňazov. I spomínaný Dr. Mikluščák uvádza zmeny v chápaní pokánia v rámci veľkého časového rozpätia:

»Prechodom od verejného pokánia ku diskrétnemu pokániu sa stávala úloha cirkevného spoločenstva stále nejasnejšou a do popredia naproti tomu vystúpila úloha kňaza. Tento vývoj bol posilnený na prelome tisícročí nahradením depektorálnej absolúcie za indikatívnu [oznamovaciu], čím sa z kňaza, ktorý prosí Boha za kajúcnika o odpustenie, stal kňaz, ktorý v mene Boha odpúšťa hriechy. V 13. storočí sa indikatívna formula stala jedinou formou sviatosti pokánia. Tým sa stratilo povedomie, že sviatosť pokánia je liturgiou spoločenstva, v ktorej je prosba spoločenstva za hriešnika a s hriešnikom podstatná.« [ix]

»Pre pochopenie ustanovení Tridentského koncilu o sviatosti pokánia má veľký význam skutočnosť, že koncilovým Otcom išlo v Tridente predovšetkým o obranu tradovanej praxe než o systematický náčrt a dogmatizovanie kompletnej teológie pokánia.« [x]

Vidíme tu na dôkazoch, že keď sa dostatočne zaužívala prax kňazskej absolúcie, kňaz prestal byť kresťanským spoluúčastníkom pri pokání v zmysle príkazu apoštola Pavla: Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon. {Gal 6:1–2} Namiesto napĺňania Kristovho zákona začal napĺňať zákony koncilné, a tak sa postupne stal občianskym jurisdikčným činiteľom s trvalou pôsobnosťou v cirkvi.

»Podstatný viditeľný znak tejto sviatosti vyplýva z dogmy, že „sviatostné kňazské rozhrešenie je sudcovským úkonom“. (Tridentský snem)« [xi]

 

OČISTEC

 

Podľa vierouky RKC predstavuje očistec prechodný stav duší, ktoré síce skončili „skúšobnú dobu na zemi“ v stave milosti, ale musia si ešte odtrpieť za hriechy, aby boli očistení „úplne“. Ibaže v biblii niet zmienky o takomto priestore pre mŕtvych. NZ nepozná pojem „očistec“. Podklad pre nebiblické tvrdenie o očistci tvoria dva zle pochopené texty z biblie: 

¨  Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto [Júda] nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu. {2.Mak 12:45–46}

¨  Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. {1 Kor 3:12–15}

Pokiaľ ide o prvý text, odhliadnuc od toho, že pochádza z deuterokanonickej knihy, je to text starozákonný. Pre nás je síce platná celá biblia, čiže rovnako SZ ako NZ, avšak my sme ľud Novej zmluvy, a preto je pre nás záväzná len Nová zmluva! A NZ hovorí, že …na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem. A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech. {Hebr 10:17–18}

Ak by sa niekto predsa len nechcel zmieriť s myšlienkou, že pre nás platí NZ, môže si vziať na pomoc aj starozákonný text. SZ totiž Novému zákonu nijako neodporuje. A ak je niečo ľudský výmysel, tak proti tomu stojí rovnako SZ ako NZ. Predpisy o obetách prináša 3. kniha Mojžišova. V nej čítame:

Ak z nevedomosti zhreší nejaký jednotlivec z obyvateľov zeme tým, že prestúpi niektorý Pánov príkaz a uvalí na seba vinu, tak potom, keď pozná svoje previnenie, ktorého sa dopustil, privedie na obetu za svoj hriech, ktorého sa dopustil, bezchybnú kozu, položí ruku na hlavu obety za hriech a obetu za hriech zabije na mieste, kde sa zabíja celostná žertva. {Le 4:27–29}

Tu vidíme prakticky, že obeta za mŕtvych je nezmysel. Účelom každej obety bolo aj v starozákonnej dobe robenie pokánia! Aby Boh mohol obetu prijať, musel byť k tomu splnený základný predpoklad – poznať svoje previnenie! A ten, kto svoje previnenie spoznal a chcel sa s Bohom zmieriť, musel sám priviesť zviera určené na obetu a počas obetného obradu aktívne sa na ňom podieľať – položiť ruku na hlavu zvieraťa a zabiť ho. Nuž a mŕtvy nielenže nevie priviesť zviera a zabiť ho, ale predovšetkým už nie je schopný robiť pokánie…

Kto bol teda krvou Ježiša Krista obmytý, komu boli skrz jeho obeť na kríži odpustené hriechy, ten nepotrebuje žiadnu inú obetu! Teda ani žiadnu „zmiernu obetu za mŕtvych“! Platí však aj opak: komu v tomto živote hriechy odpustené neboli, ten bude zatratený navždy – naveky a žiadna posmrtná čistiareň na tom nič nezmení. To je vlastne principiálna myšlienka posolstva NZ:

O našom umiestnení po smrti rozhodujeme v tomto živote! Po smrti sa už nič nebude dať zmeniť.

Druhý text je vysvetlený v stati Súdna stolica Kristova. Nehovorí nič o očistci. Skúsme si ho však prečítať znova: 

Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.

Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy. Nech nik neklame sám seba! Ak si niekto z vás myslí, že je v tomto veku múdry, nech sa stane bláznom, aby bol múdry. {1 Kor 3:11–18}

Hovorí sa tu o našich skutkoch, za ktoré buď dostaneme odmenu, ak sa dajú preniesť do večnosti, alebo nad nimi pocítime ľútosť, ak s nami do večnosti nevstúpia – na našu škodu. Ale takisto tu niet zmienky o očistci.

A ešte malá poznámka k samotnému pojmu očistec.

V telesnom ponímaní je opak špiny čistota. Proces nadobúdania čistoty sa nazýva očisťovanie. Takýto proces môže prebiehať všade, kde je voda – v kúpeľni, v čistiarni alebo i v zariadení typu „očistec“.

V duchovnom ponímaní však nejde o špinu, ale o nečistotu. Ibaže opakom nečistoty nie je čistota, ale svätosť! Proces oddeľovania od nečistoty sa nazýva posväcovanie. A to sa nedá dosiahnuť bez Boha! V nijakom očistnom oddelení! Lebo posväcovanie koná Svätý Duch! 

Zhrnutie:

Tvrdenie, že »v očistci duše trpia, a pritom sa tešia z istoty svojej večnej spásy« je prinajmenšom veľmi lacné protirečenie. Lebo podstatou spásy je udelenie milosti. Spasený človek vie, že nepôjde pred súd, a preto rozsudok za hriechy nebude nad ním vynesený. A kde nie je rozsudok, nie je ani trest.

Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. {Jn 3:18}

 

SÚDNA STOLICA KRISTOVA

 

NZ píše o dvoch druhoch súdu. Je to súdna stolica Kristova pre kresťanov a posledný súd pre všetkých ostatných.

Tu si predovšetkým musíme ujasniť, kto je kto.

Kresťan je taký človek, ktorý prijal od Ježiša Krista milosť. Táto milosť spočíva v tom, že mu Ježiš Kristus odpustil všetky hriechy. Teda kresťan je Kristom amnestovaný hriešnik. A ak nemá viny, niet dôvodu na súdenie. Sám Ježiš to potvrdzuje slovami:

Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života. {Jn 5:24}

Samozrejme, že aj kresťana čaká súdne konanie. Tu ale pôjde o čosi iné. 

A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé. {2 Kor 5:9–10}

Vidíme, že sa tu nejedná o odsúdenie, ale o odplatu. A každému je jasné, že iná je odplata za dobré a iná za zlé. Veľmi zrozumiteľne to vysvetľuje nasledovný text: 

Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. {1 Kor 3:11–15}

Skúsme si to vysvetliť opisne.

Pred súdnou stolicou Kristovou sa postaví staviteľ. Ježiš ho privíta so slovami: „Ty si ma prijal v mladosti a odvtedy bol tvoj život príkladným životom kresťana. Všetku prácu si konal poctivo a precízne, s vedomím, že ako kresťan musíš byť aj vo svojom odbore svetlom. Domy, ktoré si postavil, boli naozaj prekrásne, vynikajúce a funkčné, výberovej akostej triedy. Ale ja ich tu nemôžem nijako použiť. Vieš predsa, že som zasľúbil, že vám idem pripraviť miesto. A je už pripravené. Tu sú ulice zo zlata a múry z jaspisu. A tie tvoje domy – pozri tam dole – práve sa roztápajú. Bol si vynikajúci staviteľ, ale tvoje celoživotné dielo ostalo na zemi a taví sa. Máš škodu. Vojdi. Ale máš škodu.“

Potom snáď pôjde pán stredných rokov, ku ktorému Ježiš prehovorí: „Rozhodol si sa pre mňa v mladosti, prijal si ma a ja teraz dodržím, čo som ti prisľúbil. Vojdi. Celý tvoj život bol pre mňa bolesť a trápenie. Prijal si ma, ale tvoj život…tvoje skutky… ach, koľko to bolo pre mňa bolesti. Nebudeme už o tom hovoriť. Ty poď. Vojdi. Tvoje skutky ostali v ohni a ten ich strávil. Vojdi. Je to dobre pre teba, že tvoje skutky práve zhoreli, lebo sa viac nebudú spomínať. Inak by si tu žil vo večnom zahanbení. Ale tvojich skutkov už niet. Vojdi.“

A potom možno pôjde staručká, jednoduchá tetuška, ktorá nemala ani vzdelanie, ani postavenie, ani nebola nijako inak známa na našom svete. Pán Ježiš ju privíta so slovami: „Vítaj! Veľmi sa teším, že si tu. Ty si bola celý život tichá, skromná, utiahnutá a málokto si ťa na zemi všimol. Tvoji známi nestáli o tvoju spoločnosť a tvoji susedia ani nevedeli, že existuješ. Ale v skromnosti si vychovala tri dietky a všetky si ich viedla ku mne. Všetky tri ma prijali. A všetky tri sú tu! Tvoje dielo sem prešlo neporušené, oheň mu neublížil. Tvoje tri spasené deti ťa tu čakajú a čaká ťa aj odmena.“ A celé nebo ju radostne s jasotom privíta. A odmenou jej bude nielen zvítanie s milovanými deťmi, ale predovšetkým Ježišova pochvala pred celým nebom.

 

POSLEDNÝ SÚD

 

O súde zo skutkov hovorí kniha Zjavenie v dvadsiatej kapitole. Tento súd zo skutkov sa nazýva posledný súd. Na poslednom súde budú súdení všetci tí, ktorí vierou neprijali Kristovu milosť. Hovorí o tom evanjelista Ján:

 A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. {Jn 3:19}

Súd bude predstavovať spravodlivosť v tom zmysle, že sa vinníkovi prečítajú všetky jeho skutky, na základe ktorých bude „súdený“. Ale jednotný rozsudok, ktorý sa nazýva „druhá smrť“, nebude na tomto súde vynesený. V tom je ohromná milosť Božia, že Boh sám na tomto súde nevynesie rozsudok. Pretože rozsudok už vynesený bol. Každý človek sa s ním zoznámil ako s možnosťou voľby. A výber človeka je zaznamenaný a tisícročia archivovaný v knihe života. Teda hlavnou otázkou na tomto súde bude, či je dotyčný zapísaný v knihe života alebo nie. Ak sa nenájde jeho meno v knihe života, nebude pre neho pripravené miesto „vo večnom živote“, ktoré Pán Ježiš išiel pripraviť:

Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. {Jn 14:1–3}

Čiže súdom je doslovne vlastný výber, ktorý pre seba uskutočnil človek. Druhá smrť je teda výsledkom vlastného rozhodnutia človeka, ktorý sa sám rozhodol pre smrť – tentokrát už nie pre smrť ako pasívnu rezistenciu, ale pre smrť ako „mínusovú večnosť“. Pojmu druhej smrti človek v časnosti porozumieť nemôže.

Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto je druhá smrť: ohnivé jazero. A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera. {Zjv 20:14}

Tento súd však kresťana zaujímať nemusí, lebo tam nebude súdený. Jeho hriechy na tomto súde sa nebudú smieť čítať. Všetkému sa síce teraz nedá porozumieť, ale sám Ježiš Kristus zaručuje, že: kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života. {Jn 5:24}

A to je devíza kresťana, zmysel kresťanstva a cieľ kresťanstva!

Hallelujah!

 

ODPUSTKY

 

Súčasná definícia RKC pre odpustky je:

»Odpustky sú odpustenie časných trestov za hriechy, čo do viny už odpustené, ktoré získava veriaci, riadne pripravený a za určitých podmienok, prostredníctvom Cirkvi, ktorá ako služobnica vykúpenia, rozdeľuje svojou mocou z pokladu zásluh Krista a svätých. Delíme ich na úplné a čiastočné.« [xii]

K sformovaniu tejto zvláštnej vierouky RKC prispeli nezávisle na sebe tri rôzne úchylky.

1.  Akonáhle nastúpila éra kňazskej cirkevnej monarchie, musel sa upraviť spôsob aktu pokánia tak, aby bola uspokojená ctižiadosť kňazov. V 5. storočí už kajúcnikovi udeľovali rozhrešenie kňazi. Oni predpisovali aj spôsob zadosťučinenia, ktorým mohol kajúcnik zmierniť, respektíve nahradiť škody spôsobené svojím hriechom. Čiže podstata úmyslu zadosťučinenia bola na prvý pohľad správna. Ibaže nie vždy boli skutky nápravy uložené správnou mierou. A tak bohatí a vplyvní kajúcnici zvykli s kňazom vyjednávať, aby mohli „obdobie zadosťučinenia“ skrátiť alebo zmeniť. Na zintenzívnenie skutkov zadosťučinenia ponúkali modlitby a peňažné príspevky na dobročinnosť. To sa zdalo mnohokrát celkom prijateľné, a tak dochádzalo k „výmenám“ skutkov zadosťučinenia. Táto možná „výmena“ skutkov sa čoraz viac orientovala na poskytovanie peňažného odškodného, čo sa osvedčilo najmä preto, že peniaze sa stali akýmsi praktickým ekvivalentom pre „ohodnotenie“ jednotlivých prehrešení. Tak vznikla základňa pre odpustky. Už v 7. storočí bola táto prax nielen hojne zaužívaná, ale aj zneužívaná – kňazmi na svoje obohatenie. Preto sa kompetencia kňazom odňala a vyhradili si ju biskupi. Ale aj tu dochádzalo k zneužívaniu, preto si právo k udeľovaniu odpustkov nakoniec vyhradil pápež.

2.  Druhá úchylka sa datuje k začiatku križiackych výprav, ktoré boli namierené proti hroziacemu nebezpečenstvu rýchlo sa šíriaceho islamu. Súčasťou vierouky moslimov bola povinnosť viesť svätú vojnu „džihád“ proti nevercom – nemoslimom. Tí, ktorí by v takejto svätej vojne zahynuli, stávali sa „šáhidmi“ (niečo podobné ako martýr). Vierouka islamu zaisťovala šáhidom priamy vstup do Alahovho raja. A to kresťanom chýbalo, pretože v tých dobách už platilo kňazské rozhrešenie – absolúcia – ako podmienka k vstupu do večnosti. Umierajúcim bez rozhrešenia hrozil očistec! Preto sa začali predávať odpustky, ktoré mali doriešiť problém vstupu do raja aj u zomretého človeka, ktorý nedostal pred smrťou rozhrešenie. Samozrejme, že bolo treba upraviť i teologickú podstatu zmyslu odpustkov. Súčasťou tejto teórie bolo, že odpustky vydávané pre krížové výpravy zaručovali vojakovi v krížovej výprave odpustenie všetkých pozemských i posmrtných trestov, pričom odpustky začali pôsobiť až po smrti majiteľa. Pôsobili aj vtedy, keď odpustky zakúpil pre bojovníka ktokoľvek iný. Dokonca existovali aj odpustky určené pre duše v očistci. Táto prax bola bežná až do 13. storočia, kedy križiacke výpravy proti moslimom skončili.

3.  Tretia úchylka vznikla teóriou o „pokladnici zásluh“, ktorú rozpracoval Alexander Haleský. Podľa tejto teórie svätci, ktorí boli riadne pápežom svätorečení, vytvárali svojím svätým životom tu na zemi veľké množstvo dobrých skutkov. Toto množstvo bolo „väčšie“ ako sami potrebovali k svojej spáse, takže prebytok nimi vytvorených dobrých skutkov sa odložil v akomsi depozitári, z ktorého bolo možné podľa potreby čerpať pre tých, ktorým takéto skutky chýbali. Právo načierať do uvedenej zásobárne mal výlučne pápež. Keď však pápeži viedli veľmi nákladné vojny, na ktoré získavali prostriedky predajom odpustkov, bolo tu riziko, že sa pokladnica zásluh vyprázdni. Preto sa teória pokladnice zásluh pozmenila – rozšírením pokladnice o zásluhy Kristove. A tie sú nekonečné, takže už viac nehrozilo rozpredanie všetkých dobrých skutkov a vyprázdnenie pokladnice.

Pápež zrejme musel mať i určitú skladovú evidenciu o týchto dobrých skutkoch, takže vedel túto materiálovú sústavu dobrých skutkov previesť na finančnú sústavu akýchsi dobropisov či žetónov, ktoré potom prostredníctvom svojich služobníkov – biskupov a ostatného kléra – rozpredali hriešnikom za primeranú finančnú náhradu. A tá sa potom vracala späť – ibaže už do inej zásobárne – pápežovej.

Z uvedených troch úchyliek sa sformovala silná doktrína, ktorá si získala veľmi rozsiahlu podporu medzi laickou kresťanskou pospolitosťou. Prispeli k tomu zdôvodnenia, ktoré sa opierali o jeden spoločný motív. Bola to neistota. A tá sa nedala nijako odstrániť, pretože kritériá na nútený pobyt v očistci boli rôznorodé a očistec bol stálou a trvalou hrozbou pre všetkých laikov. Neexistovala objektivizácia podmienok pre očistec, a teda kajúcnik mal trvalú obavu, či v priebehu sviatosti pokánia nezlyhal ľudský faktor, či všetko – napriek absolúcii – prebehlo správne.

Neistota kajúcnika pramenila z troch obáv.

1.  Kajúcnik nemal nijakú záruku, či mu kňaz vymeral skutky zadosťučinenia primerane k jeho hriechom. Teória očistca napomáhala obave kajúcnika v tom zmysle, že ak nebola satisfakcia dostatočná, zbytok trestu musel kajúcnik odpykať v očistci. A tam sa trpelo…

2.  Kajúcnik nemal žiadnu istotu, či bola jeho ľútosť dokonalá. Pre Svätého Ducha nebolo v tej dobe pri udeľovaní sviatosti miesta, takže nemal kto uistiť, že je všetko v poriadku. Preto bola väčšina kajúcnikov, napriek pokániu, v trvalej neistote a strachu. Lebo za nedokonalú ľútosť patril časný trest. A ak sa v časnosti nevymeral, dalo sa to napraviť až v očistci. A v očistci sa trpí.

3.  Kajúcnik často pri spovedi nevyznal všetky hriechy, a napriek tomu prijal rozhrešenie. Aby to nebola svätokrádež, sám bol osobne zainteresovaný „doplatiť“ za chýbajúce vyznanie utajených hriechov.

Takto rafinovane zostavená teória neistoty získala podporu predovšetkým u laikov – tí vo vlastnom záujme odpustky zakupovať chceli. Boli to najmä katolíci, ktorí síce v Boha verili, ale nežili životom kresťana. Títo chceli získať namiesto trestu za hriech vykúpenie z moci hriechu. A to zakúpením vykúpenia z vlastných zdrojov.

 Proti odpustkom vystúpil Ján Wyclif, Ján Hus a všetci reformátori. Exaktne teologicky zdôvodnili, prečo sú odpustky pre Boží ľud neprijateľné. A tak odpustková vlna spľasla. Bezprostredne v dobe reformácie odpustky boli menovite Lutherom podrobené takej presvedčivej teologickej kritike, že predošlá živná pôda teoretického zdôvodňovania sa rozpadla. Aby mohol katolicizmus ostať v odpustkovej pozícii vzdoru, potreboval novú teoretickú základňu. A tú vybudoval Tridentský koncil.

 Neriešil!

 Nezdôvodňoval !

 Len ukrutným spôsobom preklínania zastrašoval!

 

A nanútil neistotu stredoveku aj pre ďalšie generácie – nasledovne: 

 »Kto povie, že po prijatí ospravedlnenia z milosti sa odpúšťa vina a večný trest každému kajúcemu hriešnikovi tak, že neostáva žiaden zvyšok časného trestu, ktorý by mal byť splatený buď v tomto čase alebo v budúcnosti v očistci – teda skôr ako by zaujal prístup do kráľovstva nebeského: nech je prekliaty.« [xiii]

Preto odpustky existujú v RKC dodnes…

Podstata odpustkov je nebiblická z nasledovných príčin:

¨  Nikde v NZ nečítame o polovičnom odpustení. Ale odpustky sú čiastočné a úplné.

¨  Nikde v NZ nečítame, že by sa malo rozväzovanie a zväzovanie robiť za peniaze! Naopak, NZ pred takýmto svätokupectvom výstražne varuje. Teologická terminológia RKC takéto svätokupectvo nazýva „simónia“, podľa mena Šimon – Sk 8:18.

¨  Nikde v NZ nečítame o poklade zásluh – pravdou je pravý opak – lebo sme všetci ako nečistí a všetky naše spravodlivosti sú ako ohyzdné rúcho. {Iz 64:6a – Roháček}

Teda na odpustky, ktoré praktizovala RKC v stredoveku hľadíme ako na podvod, ktorým inštitúcia RKC lákala od svojich ovečiek peniaze a prisľubovala za ne to, čo nemohla dať, ani vyprosiť, lebo to nevlastnila.

 

 

Záver:

Pokým sa pokánie uskutočňovalo na pôde jednotlivých zborov biblickým spôsobom, pre teóriu odpustkov nebol žiaden priestor. Akonáhle sa cirkev začala odchyľovať od biblického spôsobu pokánia, odpustky sa stali nutným doplnkom ľudských ustanovení.

Východisko z tejto situácie pre RKC ukazujú Petrove slová, ktoré hovoril spomenutému Šimonovi:

Rob teda pokánie z tejto svojej neprávosti a pros Pána,

azda ti odpustí toto zmýšľanie tvojho srdca.

 {Sk 8:22}