SÚ V PREKLADOCH BIBLIE ĽUDSKÉ ZÁSAHY ?

Áno, vo všetkých prekladoch biblie sú ľudské zásahy. Jedná sa v podstate o dva druhy zásahov.

¨  úpravy – redakčné, tendenčné

¨  chyby – neúmyselné a úmyselné

Treba vedieť, že každý preklad je súčasne výkladom, lebo prekladateľ má možnosť ovplyvniť myslenie čitateľa voľbou a úpravou výrazov. Niekedy je toto ovplyvnenie úmyselné, niekedy vyplýva z možností jazyka, do ktorého sa prekladá. Ako príklad uvádzam slovo „služobník“ a jeho odvodeniny. NZ obsahuje v gréčtine minimálne 6 výrazov, ktoré v slovenčine znejú jednotne „služobník“ len preto, lebo zásoba slovenských slov neumožňuje spomenuté výrazy rozlíšiť.

Úpravy redakčné

Ako redakčné úpravy treba spomenúť rozdelenie kníh biblie na kapitoly a verše, a tiež rozdelenie kapitôl na ucelené časti. Pokusov o členenie jednotlivých kníh biblie bolo niekoľko. Už v starozákonnej dobe používali Židia členenie Mojžišových kníh na odseky, ale toto členenie bolo v rôznych oblastiach rôzne, a jednota sa nedala dosiahnuť, pretože šlo len o akýsi dohovor, ktorý nesmel byť do textu písma graficky zaznačený.

Súčasné delenie Biblie vznikalo v troch etapách.

1.  Koncom dvanásteho storočia zaviedol Štefan Langton z Cantenbury členenie Biblie na kapitoly.

2.  Toto členenie vzápätí upravil v Paríži Hugo Caro tak, že každú kapitolu rozdelil na sedem častí, ktoré boli na začiatku označované malými písmenami abecedy.

3.  Dnešné členenie kapitol na verše zaviedol Róbert Štefánus v roku 1551. Toto členenie môžeme považovať za definitívne, pretože bolo prijaté všetkými komunitami, ktoré používajú Bibliu.

Okrem delenia kníh na kapitoly a verše, je zaužívané ešte delenie kapitol na ucelené časti. Nazývame ich perikopy. Zatiaľ čo súčasné delenie na kapitoly a verše je prijaté v celosvetovom meradle ako jednotne platné, delenie na perikopy nebolo nikdy jednotné. K zjednoteniu nemohlo dôjsť z toho dôvodu, že perikopy sú označované nadpismi a tie nemajú v žiadnom vydaní objektívny charakter. Preto nadpisy perikop treba brať ako účinnú pomôcku pri vyhľadávaní jednotlivých častí textu, ale vždy treba mať na zreteli, že je to úprava vydavateľa, konfesijne ovplyvnená, a preto pre čitateľa nezáväzná.

Úpravy tendenčné

Toto je veľmi krehká oblasť, pretože sa dotýka všetkých kresťanských cirkví, spoločenstiev, denominácií, a rovnako i nekresťanských komunít. Pravdivé a úplné zodpovedanie tejto otázky vyvoláva vždy reťazový protest všetkých ľudí, používajúcich bibliu, pretože všetci sú aspoň jedným typom chyby dotknutí. Vyzerá to ako začarovaný kruh.

V biblii sú totiž úpravy, ktoré do nej vložili ľudia vedome. Tí, čo prišli potom po nich, tieto úpravy nevedomky prijali ako pravdu – v úprimnej viere, že to naozaj tak je. A keď sa potom stretnú s pravdou, nie sú schopní ju prijať – naopak, začnú budovať teologické doktríny, ktorými obhajujú „pravdu svojich otcov“, ktorá bola v skutočnosti podvrhom.

Podľa typu môžeme tieto tendenčné úpravy rozdeliť na:

¨  slovné biblické bacily

¨  vieroučné zásahy

Biblický bacil

Je to nežiadúci slovný výraz – obyčajne skomolenina – ktorý sa dostal do jazyka nevedno presne ako a kedy. Vírusovým systémom ho ľudia bleskovo rozmnožili. Jeho vlastnosťou je, že tam, kde sa trvalo používal, jazyk stratil svoju obrannú schopnosť vypudiť ho. Používanie slovného bacila zastiera skutočný význam pomenovania a neumožňuje ani žiadne pomocné synonymné objasnenie.

Typickými príkladmi takýchto bacilov sú slová „peklo“, „biskup“ a „krst“. Najčastejšími pôvodcami takýchto bacilov bývajú horliví, ale neodborní prekladatelia.

Mechanizmus vzniku slovného bacila si ukážeme na príklade slova biskup, v gréčtine „episkopos“. Grécke slovo „episkopein“ má svoj presný slovenský ekvivalent v slovách dozerať, dohliadať. Teda „episkopos“ je dozorca. V NZ je veľmi veľa miest, kde je použitý výraz „episkopein“ v rozmanitom tvarosloví. Ale my o tom nevieme, pretože je to do slovenčiny preložené správne – ekvivalentnými slovenskými výrazmi. Ale zrazu prekladateľ na niekoľkých miestach toto slovo nepreloží, a nechá ho odznieť v pôvodnej forme. Tak vzniká bacil, lebo my vnímame toto nepreložené slovo v inom význame, ako ho predkladá originál. A takýmto spôsobom – na podnet prekladateľa – začíname sami vytvárať „funkciu“ episkopa-biskupa, ktorú originál nepozná.

Vieroučné zásahy

Vždy, keď sa Božie príkazy zanedbávali alebo svojvoľne menili, bolo ich treba postupom času zjemňovať a prispôsobovať vierovyznaniu. Tak vznikali preklady s novými ustálenými pomenovaniami, ktoré síce zachovali princíp príkazu, ale skutočný význam tohto príkazu či javu zavrhli.

Príkladom takéhoto trendu je zmena výrazu „sobota“ za „deň sviatočný“, a zámena Božieho mena „JHVH“ za „Hospodin“, respektíve „Pán“. To následne vyvolalo potrebu zmeny celkového znenia desatora Božích prikázaní.

Toto je len veľmi stručná ukážka tendenčných chýb. Každá cirkev, denominácia či spoločenstvo má vo svojej vierouke takéto chyby. Našťastie žiadna nemá všetky – každá má len niektoré. A preto je dobre, že máme toľko rôznych cirkví a denominácií, lebo každá cirkev vidí predovšetkým chyby tých druhých. Nuž a práve tomu vďačíme, že sú nám tie chyby známe. Inými slovami – jedni druhých strážime. A to je dobre.

Chyby neúmyselné

Charakter neúmyselných chýb je rozmanitý a rôznorodý. Nedá sa vôbec stručným spôsobom všetky tieto typy chýb vymenovať. Skôr však treba upozorniť na dôsledky týchto chýb. Platí tu nepriama úmernosť – čím je chyba väčšia, tým sú dôsledky menšie. To platí i opačne – čím je chyba menšia, tým nebezpečnejšie pôsobí. Lebo veľká chyba býva zjavná, a kresťania si ju nielen uvedomujú, ale sa aj na ňu vzájomne upozorňujú. Ale malé chybičky sa často tolerantne prehliadnu a dosah zbadáme, až keď je zjavne zhubný.

Pre praktickú ilustráciu ukážem jednu „maličkú“ chybičku prekladateľov a jej dosah. Je to známy príkaz Pána Ježiša, uvedený v závere Matúšovho evanjelia.

Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Pán Ježiš to však takto neprikázal. Jeho príkaz znie:

Choďte teda, [čiňte učeníkmi] všetky národy, [krstiac] ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a [učiac] ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Chybný preklad vznikol nasledovne. Na mieste, kde sa nachádza slovenské slovo učte, v gréčtine je výraz „mathéteusate“, ktoré sa dá len obtiažne preložiť. Je to sloveso od slova učeník v príkazovom tvare. Otrocky presný preklad by teda znel „učeníkujte“, čo je nezmysel, lebo také slovo slovenčina nepozná. Preto sa dá výraz „mathéteusate“ preložiť presne len v spojení s pomocným slovesom. Význam tohto slova vieme podať len opisne.

Každý dobre chápe, čo je to učiť. Podľa tohto chybného prekladu učiteľ, ktorý odprednáša látku, vyskúša žiaka a nechá ho so štvorkou prejsť do ďalšieho ročníka, splnil Ježišov príkaz. – Lebo učil… A žiak možno bude príkazy zachovávať. Ale sám nikdy nebude schopný učiť! Lebo látku zvládol len tak-tak, aby „prešiel“. Skutočný Ježišov príkaz však dáva učiteľovi povinnosť viesť žiakov tak, aby sami začali učiť látku, ktorú im svojím praktickým príkladom a teoretickým výkladom umožnil dokonale zvládnuť. To je význam výrazu čiňte učeníkmi. Pritom učiteľ má povinnosť ostať ochotným učiteľom aj voči svojim „už učiacim“ žiakom a viesť ich naďalej tak, aby aj sami zachovávali to, čo učia! Predstavuje to dlhodobú trpezlivú starostlivosť o zverených žiakov. A to je význam priebehového tvaru učiac ich zachovávať.

Vidíme tu prakticky, že skutočné naplnenie Ježišovho príkazu predstavuje lavínovité šírenie evanjelia a dlhodobú starostlivosť učiteľov o svojich žiakov. A ani jedno, ani druhé sa u nás nedeje. Lebo v zmysle chybného prekladu učiteľovi postačuje učiť…

Chyby úmyselné

Tieto chyby sa vzťahujú hlavne na dobu pred objavením kníhtlače. Neboli spôsobené zlým zámerom vydavateľa, ale prehnanou iniciatívou pisára, ktorý sa snažil opraviť text, ak sa mu zdal chybný. Vďaka tomu, že sa zachovalo veľké množstvo rukopisov z rôznych krajín a rôznych období, všetky takéto chyby sú evidované. Nepôsobia zhubne, ale naopak – majú vysokopozitívny charakter, lebo umožňujú súčasným biblickým bádateľom zatrieďovať staré rukopisy podľa typov chýb.