Boh Otec – jediný pravý Boh

A to je ten večný život,

aby znali teba,

toho jediného pravého Boha,

a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.

(Ján 17:3)

Pred svojím zatknutím Pán Ježiš hovorí:

„Otče, prišla hodina, osláv svojho Syna, aby aj tvoj Syn oslávil teba, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetkým tým, ktorých si mu dal, dal večný život. A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. (J 17:1-3)

Chcem predložiť biblické dôkazy, že prvé miesto v uctievaní náleží Bohu Otcovi a ukázať, že Pán Ježiš v celom svojom vyučovaní systematicky a vytrvalo vyvyšoval a pripomínal Boha Otca. Učil, že:

„ …tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.” (Ján 3:16)

Boh Otec je ten jediný pravý Boh, ktorý poslal svojho milovaného Syna, aby zachránil svet. Ak niekto študuje celé Ježišove učenie, nemôže byť v pochybnosti, že Boh Otec bol a stále je skutočným Otcom a taktiež Bohom Pána Ježiša Krista. Všelikde sa však učí, že Najvyšší Boh dal sám seba, aby vykúpil svet. Touto zdanlivo nepatrnou nepresnosťou začína neprehľadný kolotoč zamieňania toho, čo pre ľudstvo skutočne urobil a robí Pán Ježiš Kristus a toho, čo skutočne urobil a robí sám Boh Otec. A nielen to! Je prekrúcaná bibliou oznámená pravda o identite Boha Otca a taktiež o identite Božieho Syna, Pána Ježiša Krista. Pán Ježiš upozornil na nutnosť ostávať v jeho učení, keď povedal:

“Vtedy povedal Ježiš Židom, ktorí mu uverili: Keď vy zostanete v mojom slove, vpravde ste mojimi učeníkmi a poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí. ” (Ján 8:31-32)

Slobodnými sa môžeme stať jedine vtedy, keď ostaneme v Ježišovom slove. Ostávať v učení Pána Ježiša Krista je robiť všetko, čo Ježiš vyučoval a veriť všetkému, čo Ježiš vyučoval. Nič k tomu nepridávať a nič neodoberať ani neignorovať.

O nutnosti ostávať v učení Kristovom písal tiež apoštol Ján vo svojom druhom liste:

„Každý, kto ide ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha. Kto zostáva v učení Kristovom, ten má Otca i Syna.“(2.Ján 1:9)

Ten, kto vyučuje, že Pán Ježiš je Najvyšší Boh,

neostáva v učení Kristovom! 

Pán Ježiš ani jeho apoštoli nikdy nevyučovali, že Pán Ježiš je Všemohúcim Bohom.

Ak sa ku Kristovmu učeniu, a k učeniu Biblie vôbec, niečo pridá alebo odobere ( hoci aj v dobrej viere), má to naozaj vážne následky. Taká viera už nie je pravdivá a teda nemá moc skutočne oslobodzovať. Ba čo viac, mätie a zavádza človeka do labyrintu poloprávd a lží, a tým ho ešte viac zotročuje. Pán Ježiš Kristus sľúbil tým, ktorí mu už uverili, že ak ostanú v jeho slove, poznajú pravdu a stanú sa, vďaka tomuto poznaniu, slobodnými. Podmienkou pre získanie skutočnej slobody je:

„Keď vy zostanete v mojom slove…“

A preto je pre každého z nás nutné presne vedieť,

čo Pán Ježiš skutočne vyučoval.

Je nevyhnutné vzať do ruky svoju vlastnú Bibliu a dôkladne a systematicky čítať celé Ježišove učenie.

Ani jeden z apoštolov a tých, ktorí napísali niektorú časť Nového zákona, nedával Boha Otca na rovnakú úroveň s Pánom Ježišom Kristom. Všetci ctili a oslavovali Pána Ježiša vždy s vedomím toho, že všetko pochádza v prvom rade od Boha Otca.

Vedeli tiež, že Všemohúceho Boha nikto nikdy nevidel a v súčasnom stave naozaj vidieť nemôže.

… ktoré ukáže vo vlastných časoch ten blahoslavený a jediný Mocnár, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich, ktorý má sám jediný nesmrteľnosť a býva v neprístupnom svetle, ktoré nevidel nikto z ľudí ani nemôže vidieť, ktorému česť a večná sila. Ameň.(1Tim 6:15-16)

Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, on nám vysvetlil. (Ján 1:18)

Boha nikto nikdy nevidel; keď milujeme jeden druhého, Bôh zostáva v nás, a jeho láska je v nás dokonaná. (1Ján 4:12)

Nie že by niekto bol videl Otca, krome toho, ktorý je od Boha, ten videl Otca. (Ján 6:46)

Boha Otca naozaj nikto z ľudí nevidel, ale Pána Ježiša Krista videli desaťtisícky ľudí. Je zasľúbené, že pri jeho druhom príchode, ho uvidí každé oko.

Hľa, prichádza s oblakmi, a uvidí ho každé oko, aj tí, ktorí ho prebodli, a nariekať budú nad ním všetky pokolenia zeme. Áno, ameň. (Zjavenie 1:7)

… ktorí aj povedali (anjeli): Galilejskí mužovia, čo tu stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás hore do neba, prijde tak, ako ste ho videli ísť do neba. (Skutky 1:11)

Písmo nás učí, že tým jediným Najvyšším Bohom je Boh Otec.

… ale my máme jedného Boha, Otca, z ktorého všetko, a my cieľom neho, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého všetko, aj my skrze neho. (1Kor 8:6)

„Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých…“ (Ján 10:29)

„….Otec je väčší ako ja. …“ (Ján 14:28b)

… jeden Bôh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými… (Efežanom 4:6)

Apoštoli vedeli a taktiež dôsledne vyučovali, že pre ľudstvo nie je žiadna iná cesta k Bohu Otcovi, a teda ani k životu, ako prijatie a plné rešpektovanie Pána Ježiša Krista ako Zachráncu, Vykupiteľa, Spasiteľa a taktiež Bohom ustanoveného Kráľa. Žiaden z nich však neveril, že Pán Ježiš je tým Všemohúcim Najvyšším Bohom – tak ako je to dnes vyučované v mnohých cirkvách.

Situácia je všelikde dokonca taká, že je výhradne vyvyšovaný a oslavovaný Pán Ježiš Kristus, a na Boha Otca sa sústavne zabúda.

Tým, že je Pánu Ježišovi nesprávne a nebiblicky pripisované postavenie Najvyššieho, Všemohúceho Boha, je zdeformovaná celá pravda o Bohu Otcovi a jeho jedinečnom a milovanom Synovi, Pánovi Ježišovi Kristovi a tiež o ich vzájomnej láske a dobrovoľnej spolupráci.

Zdraví ELIŠKA

SÚ V PREKLADOCH BIBLIE ĽUDSKÉ ZÁSAHY ?

Áno, vo všetkých prekladoch biblie sú ľudské zásahy. Jedná sa v podstate o dva druhy zásahov.

¨  úpravy – redakčné, tendenčné

¨  chyby – neúmyselné a úmyselné

Treba vedieť, že každý preklad je súčasne výkladom, lebo prekladateľ má možnosť ovplyvniť myslenie čitateľa voľbou a úpravou výrazov. Niekedy je toto ovplyvnenie úmyselné, niekedy vyplýva z možností jazyka, do ktorého sa prekladá. Ako príklad uvádzam slovo „služobník“ a jeho odvodeniny. NZ obsahuje v gréčtine minimálne 6 výrazov, ktoré v slovenčine znejú jednotne „služobník“ len preto, lebo zásoba slovenských slov neumožňuje spomenuté výrazy rozlíšiť.

Úpravy redakčné

Ako redakčné úpravy treba spomenúť rozdelenie kníh biblie na kapitoly a verše, a tiež rozdelenie kapitôl na ucelené časti. Pokusov o členenie jednotlivých kníh biblie bolo niekoľko. Už v starozákonnej dobe používali Židia členenie Mojžišových kníh na odseky, ale toto členenie bolo v rôznych oblastiach rôzne, a jednota sa nedala dosiahnuť, pretože šlo len o akýsi dohovor, ktorý nesmel byť do textu písma graficky zaznačený.

Súčasné delenie Biblie vznikalo v troch etapách.

1.  Koncom dvanásteho storočia zaviedol Štefan Langton z Cantenbury členenie Biblie na kapitoly.

2.  Toto členenie vzápätí upravil v Paríži Hugo Caro tak, že každú kapitolu rozdelil na sedem častí, ktoré boli na začiatku označované malými písmenami abecedy.

3.  Dnešné členenie kapitol na verše zaviedol Róbert Štefánus v roku 1551. Toto členenie môžeme považovať za definitívne, pretože bolo prijaté všetkými komunitami, ktoré používajú Bibliu.

Okrem delenia kníh na kapitoly a verše, je zaužívané ešte delenie kapitol na ucelené časti. Nazývame ich perikopy. Zatiaľ čo súčasné delenie na kapitoly a verše je prijaté v celosvetovom meradle ako jednotne platné, delenie na perikopy nebolo nikdy jednotné. K zjednoteniu nemohlo dôjsť z toho dôvodu, že perikopy sú označované nadpismi a tie nemajú v žiadnom vydaní objektívny charakter. Preto nadpisy perikop treba brať ako účinnú pomôcku pri vyhľadávaní jednotlivých častí textu, ale vždy treba mať na zreteli, že je to úprava vydavateľa, konfesijne ovplyvnená, a preto pre čitateľa nezáväzná.

Úpravy tendenčné

Toto je veľmi krehká oblasť, pretože sa dotýka všetkých kresťanských cirkví, spoločenstiev, denominácií, a rovnako i nekresťanských komunít. Pravdivé a úplné zodpovedanie tejto otázky vyvoláva vždy reťazový protest všetkých ľudí, používajúcich bibliu, pretože všetci sú aspoň jedným typom chyby dotknutí. Vyzerá to ako začarovaný kruh.

V biblii sú totiž úpravy, ktoré do nej vložili ľudia vedome. Tí, čo prišli potom po nich, tieto úpravy nevedomky prijali ako pravdu – v úprimnej viere, že to naozaj tak je. A keď sa potom stretnú s pravdou, nie sú schopní ju prijať – naopak, začnú budovať teologické doktríny, ktorými obhajujú „pravdu svojich otcov“, ktorá bola v skutočnosti podvrhom.

Podľa typu môžeme tieto tendenčné úpravy rozdeliť na:

¨  slovné biblické bacily

¨  vieroučné zásahy

Biblický bacil

Je to nežiadúci slovný výraz – obyčajne skomolenina – ktorý sa dostal do jazyka nevedno presne ako a kedy. Vírusovým systémom ho ľudia bleskovo rozmnožili. Jeho vlastnosťou je, že tam, kde sa trvalo používal, jazyk stratil svoju obrannú schopnosť vypudiť ho. Používanie slovného bacila zastiera skutočný význam pomenovania a neumožňuje ani žiadne pomocné synonymné objasnenie.

Typickými príkladmi takýchto bacilov sú slová „peklo“, „biskup“ a „krst“. Najčastejšími pôvodcami takýchto bacilov bývajú horliví, ale neodborní prekladatelia.

Mechanizmus vzniku slovného bacila si ukážeme na príklade slova biskup, v gréčtine „episkopos“. Grécke slovo „episkopein“ má svoj presný slovenský ekvivalent v slovách dozerať, dohliadať. Teda „episkopos“ je dozorca. V NZ je veľmi veľa miest, kde je použitý výraz „episkopein“ v rozmanitom tvarosloví. Ale my o tom nevieme, pretože je to do slovenčiny preložené správne – ekvivalentnými slovenskými výrazmi. Ale zrazu prekladateľ na niekoľkých miestach toto slovo nepreloží, a nechá ho odznieť v pôvodnej forme. Tak vzniká bacil, lebo my vnímame toto nepreložené slovo v inom význame, ako ho predkladá originál. A takýmto spôsobom – na podnet prekladateľa – začíname sami vytvárať „funkciu“ episkopa-biskupa, ktorú originál nepozná.

Vieroučné zásahy

Vždy, keď sa Božie príkazy zanedbávali alebo svojvoľne menili, bolo ich treba postupom času zjemňovať a prispôsobovať vierovyznaniu. Tak vznikali preklady s novými ustálenými pomenovaniami, ktoré síce zachovali princíp príkazu, ale skutočný význam tohto príkazu či javu zavrhli.

Príkladom takéhoto trendu je zmena výrazu „sobota“ za „deň sviatočný“, a zámena Božieho mena „JHVH“ za „Hospodin“, respektíve „Pán“. To následne vyvolalo potrebu zmeny celkového znenia desatora Božích prikázaní.

Toto je len veľmi stručná ukážka tendenčných chýb. Každá cirkev, denominácia či spoločenstvo má vo svojej vierouke takéto chyby. Našťastie žiadna nemá všetky – každá má len niektoré. A preto je dobre, že máme toľko rôznych cirkví a denominácií, lebo každá cirkev vidí predovšetkým chyby tých druhých. Nuž a práve tomu vďačíme, že sú nám tie chyby známe. Inými slovami – jedni druhých strážime. A to je dobre.

Chyby neúmyselné

Charakter neúmyselných chýb je rozmanitý a rôznorodý. Nedá sa vôbec stručným spôsobom všetky tieto typy chýb vymenovať. Skôr však treba upozorniť na dôsledky týchto chýb. Platí tu nepriama úmernosť – čím je chyba väčšia, tým sú dôsledky menšie. To platí i opačne – čím je chyba menšia, tým nebezpečnejšie pôsobí. Lebo veľká chyba býva zjavná, a kresťania si ju nielen uvedomujú, ale sa aj na ňu vzájomne upozorňujú. Ale malé chybičky sa často tolerantne prehliadnu a dosah zbadáme, až keď je zjavne zhubný.

Pre praktickú ilustráciu ukážem jednu „maličkú“ chybičku prekladateľov a jej dosah. Je to známy príkaz Pána Ježiša, uvedený v závere Matúšovho evanjelia.

Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Pán Ježiš to však takto neprikázal. Jeho príkaz znie:

Choďte teda, [čiňte učeníkmi] všetky národy, [krstiac] ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a [učiac] ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Chybný preklad vznikol nasledovne. Na mieste, kde sa nachádza slovenské slovo učte, v gréčtine je výraz „mathéteusate“, ktoré sa dá len obtiažne preložiť. Je to sloveso od slova učeník v príkazovom tvare. Otrocky presný preklad by teda znel „učeníkujte“, čo je nezmysel, lebo také slovo slovenčina nepozná. Preto sa dá výraz „mathéteusate“ preložiť presne len v spojení s pomocným slovesom. Význam tohto slova vieme podať len opisne.

Každý dobre chápe, čo je to učiť. Podľa tohto chybného prekladu učiteľ, ktorý odprednáša látku, vyskúša žiaka a nechá ho so štvorkou prejsť do ďalšieho ročníka, splnil Ježišov príkaz. – Lebo učil… A žiak možno bude príkazy zachovávať. Ale sám nikdy nebude schopný učiť! Lebo látku zvládol len tak-tak, aby „prešiel“. Skutočný Ježišov príkaz však dáva učiteľovi povinnosť viesť žiakov tak, aby sami začali učiť látku, ktorú im svojím praktickým príkladom a teoretickým výkladom umožnil dokonale zvládnuť. To je význam výrazu čiňte učeníkmi. Pritom učiteľ má povinnosť ostať ochotným učiteľom aj voči svojim „už učiacim“ žiakom a viesť ich naďalej tak, aby aj sami zachovávali to, čo učia! Predstavuje to dlhodobú trpezlivú starostlivosť o zverených žiakov. A to je význam priebehového tvaru učiac ich zachovávať.

Vidíme tu prakticky, že skutočné naplnenie Ježišovho príkazu predstavuje lavínovité šírenie evanjelia a dlhodobú starostlivosť učiteľov o svojich žiakov. A ani jedno, ani druhé sa u nás nedeje. Lebo v zmysle chybného prekladu učiteľovi postačuje učiť…

Chyby úmyselné

Tieto chyby sa vzťahujú hlavne na dobu pred objavením kníhtlače. Neboli spôsobené zlým zámerom vydavateľa, ale prehnanou iniciatívou pisára, ktorý sa snažil opraviť text, ak sa mu zdal chybný. Vďaka tomu, že sa zachovalo veľké množstvo rukopisov z rôznych krajín a rôznych období, všetky takéto chyby sú evidované. Nepôsobia zhubne, ale naopak – majú vysokopozitívny charakter, lebo umožňujú súčasným biblickým bádateľom zatrieďovať staré rukopisy podľa typov chýb.

VYSVETLIVKY

Aké vysvetlivky má obsahovať katolícka biblia?

RKC je v tomto veľmi prísna, lebo biblia bez vysvetliviek nemôže byť schválená. Ale súčasne predpis o vysvetlivkách poskytuje úsmevne širokú voľnosť. Totiž podľa Kódexu kanonického práva, (Kánon 825), má biblia obsahovať tri typy vysvetliviek: potrebné, dostačujúce a vhodné. Z toho by sme však neboli múdri, preto si vysvetlivky ukážeme v inom svetle.

V podstate sú len dva typy vysvetliviek: dobré a zlé.

Dobré vysvetlivky

sú tie, ktoré objasňujú súvisiace okolnosti – napríklad zemepisné, dejepisné a národopisné údaje, tiež váhové, mierkové a kalendárne vysvetlenia. Tento typ vysvetliviek je žiadúcou pomôckou, pretože uplynulé tisícročia priniesli toľko zmien, že niektoré časti biblie sú nám značne vzdialené. Funkcia takýchto vysvetliviek je podobná ako funkcia automapy na palubnej doske auta. Katolícke vydania biblie majú tento typ vysvetliviek spracovaný obzvlášť starostlivo, odborne a s vynikajúcou zrozumiteľnosťou. Obyčajne ide o prevzaté vysvetlivky z prekladu nazývaného Jeruzalemská biblia.

Takýto typ vysvetliviek používajú samozrejme aj všetky evanjelické cirkvi, len na rozdiel od RKC nie sú všetky umiestnené priamo v Biblii. Niektoré – napríklad mapy – sú umiestnené na konci Biblie, za vlastným textom Božieho slova. Iné sú vydávané ako samostatné príručky k čítaniu Biblie s rôznym rozsahom a stupňom odbornosti, aby všetky kategórie čitateľov mohli byť uspokojené na svojej úrovni a podľa rozsahu vedomostí. Vysvetlivky s vysokým stupňom teologickej odbornosti vychádzajú samostatne a nazývajú sa exegéza.

Zlé vysvetlivky

sú tie, ktoré objasňujú také časti, ktoré by boli každému jasné aj bez vysvetlenia. Temer vždy ide o vieroučné vysvetlenia. Tento typ vysvetliviek chápeme ako konfesijné úpravy myslenia čitateľa. A  o tých sa chcem zmieniť.

Je potrebné uvedomiť si, že bibliu dal Boh napísať pre ľudí. Nuž či nie je naivné predpokladať, že by tento vševedúci Boh nevedel zostaviť zrozumiteľný list človeku, ktorého stvoril a ktorého tak dobre pozná? Boh predsa nedal napísať rébus, aby ľudia nemohli porozumieť. Dal napísať zrozumiteľné slovo. Svoje Slovo!

Ak ľudia biblii nerozumejú,

nejde o nezrozumiteľnosť Písma,

ani o nedostatok rozumu,

ale ide o nedostatok Ducha!

Skúste si predstaviť, že otec píše svojmu dospelému synovi list. Povedzme z Košíc do Žiliny. A v Žiline poštár list otvorí, doplní ho svojimi poznámkami, a potom doručí adresátovi so slovami: „Dal som tam moje vysvetlivky, aby ste porozumel, čo vám tatuško píšu…“ – Nie je to absurdné? Či naozaj otec tak málo pozná svojho syna, že nevie, ako mu napísať, aby to syn chápal? Či naozaj je ten syn taký hlúpy, že by neporozumel listu od svojho otca bez zásahu cudzieho poštára? A pokiaľ ide o poštára – skúste ho sami zodpovedne zaradiť: ide o talent, naivitu, či provokáciu, že chce vytvárať svojimi vysvetlivkami spojivo medzi otcom a synom? A – poveril otec poštára touto prácou? Lebo ak nie, ak to urobil svojvoľne, musí počítať s hnevom a trestom, až sa raz otec v Žiline objaví…

Už chápeme tento typ vysvetliviek? Takých poštárikov máme viac, ako treba. Písmo sväté však hovorí:

Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. {Jn 16:13} Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. {Jn 14:26}

Kto verí tomuto slovu skutočne, ten sa spoľahne, že mu Svätý Duch vysvetlí všetko, čo On uzná za dobré vysvetliť. Veď kto by mohol bibliu vysvetliť lepšie než ten, kto ju diktoval.

Ale príbeh etiópskeho eunucha ukazuje, že biblii sa nedá bez vysvetliviek rozumieť

Ak by sme si prečítali len nasledujúce dva verše, naozaj to vyzerá, že človek pri čítaní biblie bez vysvetliviek bezmocne nič nechápe: Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ {Sk 8:30–31}

Ak si ale prečítame celú stať, vidíme, že ten prípad nám hovorí pravý opak. Tento príbeh je dôkazom, že Boh vie o každom z nás. Ak niekto potrebuje vysvetliť slovo Božie, sám Duch Svätý má nekonečné množstvo možností, ako podať vysvetlenie v pravú chvíľu. V tomto prípade Duch Svätý poslal apoštola Filipa. A Filip eunuchovi poslúžil nielen zvesťou o Ježišovi, ale ho hneď aj pokrstil.

Pánov anjel povedal Filipovi: „Vstaň a choď na juh k ceste, čo vedie z Jeruzalema do Gazy; je pustá.“ On vstal a šiel. Tu videl Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, a už sa vracal. Sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Tu povedal Duch Filipovi: „Choď a pridaj sa k tamtomu vozu.“ Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ A poprosil Filipa, aby nastúpil a sadol si vedľa neho. Stať Písma, ktorú čítal, bola táto: „Viedli ho ako ovcu na zabitie a ako baránok onemie pred tým, čo ho strihá, tak ani on neotvorí ústa. Pre jeho pokoru bol súd nad ním zrušený. A kto bude rozprávať o jeho rode? Lebo jeho život sa berie zo zeme.“ Eunuch povedal Filipovi: „Prosím ťa, o kom to prorok hovorí? O sebe, či o niekom inom?“ Tu Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom z Písma, zvestoval mu Ježiša. Ako išli cestou, došli k akejsi vode a eunuch vravel: „Pozri, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ Filip mu povedal: „Ak veríš z celého srdca, slobodno.“ A on odpovedal: „Verím, že Ježiš Kristus je Boží Syn.“ Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. Keď vystúpili z vody, Pánov Duch Filipa uniesol a eunuch ho viac nevidel; ale šiel svojou cestou plný radosti. {Sk 8:26–39}

A tak práve uvedený príbeh je pre nás náznakom záruky, že Boh sa postará o každého, kto ho úprimne hľadá:

A Ježiš im zasa povedal:

„Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje,

nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“

{Jn 8:12}