V súvislosti s bohato rozvinutým mariánskym kultom prijala RKC v rozpätí 1400 rokov štyri dogmy:

1 – titul bohorodičky          – Dei genetrix                               rok    431

2 – trvalé panenstvo           – Semper virgo                              rok    649

3 – nepoškvrnené počatie    – Immaculata conceptio               rok  1854

4 – nanebovzatie                 – Ascensio et Assumptio Mariae    rok  1950

 

Dogmatika je veda, ktorá sa snaží vierouku v teologickej oblasti spracovať tak, aby našla pre každú dogmu podklad v Božom slove. Pre mariánske dogmy sa však v Božom slove podklad nájsť nedá. Preto bolo vo vnútri samotnej RKC vždy dosť odporcov, ktorí dokázali úspešne čeliť prijatiu týchto dogiem.

Na prvý pohľad sa zdá zvláštne, že posledné dve mariánske dogmy boli prijaté do RKC až v nedávnej dobe, napriek tomu, že to boli dogmy silne tradované po celých 1400 rokov, bez akéhokoľvek prerušenia tradície. Pýtame sa, prečo boli tieto dogmy tak neskoro prijaté za články viery? Odpoveď je jednoznačná. Aby mohli byť do vierouky RKC včlenené i úplne nebiblické dogmy, bolo treba najprv pre to pripraviť živnú pôdu. Vyhlásenie pápežskej neomylnosti takúto živnú pôdu vytvorilo. A práve posledné dve mariánske dogmy boli prijaté do RKC jednoduchým donucovacím systémom pápežského absolutizmu – a síce tak, že pápež to vyhlásil a bodka.

Pozrime si teraz uvedené 4 dogmy jednotlivo.

 

Bohorodička

 

Mária je matkou Ježiša Krista a nie Boha!

Samozrejme, že hneď je tu otázka: „A či Ježiš Kristus nebol Boh?“ A sme pri spore, starom tisícpäťsto rokov.

V 5. storočí sa začal šíriť vo východnej časti cirkvi nesprávny prívlastok pre pomenovanie Márie – Bohorodička. Carihradský patriarcha Nestorius, pod ktorého správou bola východná časť cirkvi, vystúpil ostro proti tomuto termínu. Tvrdil, že Mária nebola matkou Boha, ale bola matkou človeka – Krista. Teda názov Bohorodička jej nepatrí. Pokúsil sa nahradiť nesprávny názov Bohorodička termínom Kristorodička. Tým sa Nestorius dostal do sporu s alexandrijským patriarchom Cyrilom a jadro sporu sa posunulo do celkom inej roviny – či sa Kristus narodil ako človek, a či ako Boh. Na Nestoriovu stranu sa pridal antiochijský patriarcha Ján a spor trval dva roky. Nakoniec sa rozhodli riešiť ho na koncile.

V roku 431 bol zvolaný do Efezu tretí všeobecný koncil, na ktorom bol Nestorius odsúdený a zbavený funkcie patriarchu. Koncil sformuloval túto časť vieroučne tak, že v jednom Kristovi dochádza k spojeniu dvoch bytostí – božskej a ľudskej. V súvislosti s tým bol priznaný Márii titul Bohorodička.

Pojem „matka Božia“ bol už len implicitným dôsledkom. Bohorodička znie v gréčtine „theotokos“ (theos – boh; tiktein – rodiť, plodiť, nosiť plod). Doslovný, jednoznačný latinský preklad slova theotokos je deipara. (Do slovenčiny sa dá doslovne preložiť len ako bohorodička.) Ale západná časť cirkvi si odniesla z Efezu do Ríma latinskú verziu slova theotokos v podobe Dei genetrix. A toto latinské pomenovanie sa dá chápať ako Bohorodička, ale aj ako Matka Bohu (deus – boh; genetrix – rodička, matka). A ten druhý výraz si jednoducho získal väčšie sympatie. Takže z latinčiny do iných jazykov sa výraz Dei genetrix už prekladal jednotne ako Matka Božia.

Súčasné historické pramene však neuvádzajú o tomto koncile veľmi dôležité podrobnosti.

1. Prvé stretnutie delegátov sa konalo 22. júna 431 bez Nestória a jeho stúpencov.
2. Nestórius bol koncilom odsúdený počas svojej neprítomnosti. Stalo sa to tak, že alexandrijský patriarcha Cyril dal na koncile prečítať svoje stanovisko k sporu o titul Márie. Tu vysvetľoval, že v Kristovi sú zastúpené v totálnej jednote dve prirodzenosti – božská a ľudská. Prítomných 198 biskupov prijalo toto stanovisko a súčasne podpísali odsúdenie Nestória. Takto bol prijatý titul bohorodičky.
3. Koncil sa však konal bez prítomnosti antiochijských biskupov, ktorí stáli jednomyseľne na strane Nestóriovej a prišli do Efezu o pár dní neskôr. Keď sa dozvedeli, čo sa stalo, 43 antiochijských biskupov pod vedením antiochijského patriarchu Jána vyhlásilo koncil za neplatný, lebo bol konaný bez zástupcov konštantinopolského a antiochijského patriarchátu. Preto ihneď zriadili protikoncil.
4. Na príkaz cisára boli obaja patriarchovia – Nestórius i Cyril – uväznení. Neskôr boli obaja prepustení a zatiaľ čo Cyril sa mohol vrátiť do Alexandrie, Nestórius bol poslaný do vyhnanstva.
5. Stúpenci Nestória sa vysťahovali do Perzie a tu založili nestorianskú cirkev. Táto cirkev sa veľmi rozrástla a patrila k najaktívnejším misijným komunitám. V 14. storočí mala v strednej Ázii 10 metropolitných sídiel. Hoci táto cirkev bola v roku 1380 z väčšej časti zničená jej prenasledovateľmi, zachovala sa až dodnes – najmä v Iráne, Iraku, Sýrii a Indii.

 Za ustanovenie nebiblickej dogmy bola zaplatená veľmi vysoká cena

– prvé veľké rozštiepenie cirkvi.

Tu vyvstáva aktuálna otázka, či môže byť titul „Bohorodička“ zlý, ak ho ustanovil všeobecný cirkevný koncil? Musíme si však uvedomiť, že žiaden ľudský koncil nemôže stáť vyššie ako Slovo živého Boha! Keby sa bol ten koncil riadil Svätým písmom, nemal by dôvod vymýšľať titul pre Ježišovu matku. Prečo? – Len sa pozrime do NZ, aký titul má Mária v skutočnosti. – Veď kto iný mohol na túto otázku zodpovedať lepšie ako jej Syn? Je zvláštnosťou, že nikde v NZ sa nenachádza prípad, kde by Pán Ježiš oslovil svoju matku „matka“, ani prípad, kde by svoju matku nazval „matka“. [i] Napriek tomu evanjelista Ján zaznamenal dva prípady, keď Ježiš svoju matku oslovil: 

Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ {Jn 2:3–4}

Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ {Jn 19:26}

Keby tieto slová neboli zapísané v Písme svätom, každý normálny človek by odmietol uveriť, že Ježiš skutočne takto oslovil svoju mamu. Toto tvrdé oslovenie je však Ježišov odkaz pre všetkých horlivcov, ktorí chcú priradiť Márii niečo naviac. Mária bola žena. Nič viac. Je fakt, že žiadnej žene sa nedostalo takej pocty, ako Márii, avšak to, že porodila Ježiša, bola milosť od Boha! Milosť, za ktorú treba chváliť Boha a nie oslavovať Máriu! – Milosť, ktorou bola poctená a nie zásluha, ktorú by sme mali vyzdvihovať. Preto jej syn – keď započal svoju spasiteľskú cestu – charakterizuje Máriin stav slovom „žena“.

Teda vo svetle Božieho slova je názov Bohorodička nezmyselný. Ale rovnako nezmyselný je aj Nestóriov návrh Kristorodička. Prečo?

Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.{Iz 9: 5(6)}

Vysvetlivka RKC v Písme svätom k tomuto veršu znie: »Chlapček, ktorý donesie svetu toľkú radosť, je Emanuel, Mesiáš. Názvy, ktoré sa mu tu dávajú, dokazujú, že nebude obyčajným človekom, ba že bude Bohom. Pravda, v Starom zákone ani samému prorokovi nebol jasný celý dosah názvu „mocný Boh“. Izaiáš vedel len toľko, že v Dieťati – Mesiášovi sa akýmsi neobyčajným spôsobom zjaví Boh. Ako väčšina proroctiev i toto sa stalo celkom jasným len po splnení.«

Tu vidieť z Izaiášovho proroctva, že narodením prišlo na svet dieťa Ježiš – syn Márie. Ale Syn Boží – ten, ktorý bol, je a bude – neprišiel na svet narodením, ale bol daný. Svetu i Márii!

A ešte jedno objasnenie k Máriinmu titulu. Nejde tu len o to, že odlišným názorom na titul Bohorodička sa kresťania delia na dve protichodne zmýšľajúce skupiny. Ide tu o čosi bytostne vážne. 

Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha; lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. Božieho Ducha poznáte podľa tohoto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde, a už teraz je na svete. {1 Jn 4:1–3}

Skúsme sa zamyslieť, čo znamenajú slová v uvedenom verši, čo to znamená prísť v tele. Odpoveď je jednoznačná: prísť v tele, znamená prísť ako človek. Mať vlastnosti ako človek, prekážky ako človek, ale aj možnosti ako človek. Prísť [na svet] v tele, znamená narodiť sa ako človek.

Nuž a teraz si skúste otestovať od koho pochádza trend o bohorodičke. Lebo ak Ježiš prišiel na svet v tele – ako človek – tak jeho mama je rodička človeka – „človekorodička“. Ak to niekto popiera, Slovo živého Boha oznamuje, o koho ide.

Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. To je zvodca a antikrist. {2 Jn 1:7}

 

Ustavičné panenstvo Márie

a Ježišovi bratia

 

Dogma o ustavičnom Máriinom panenstve bola ustanovená na lateránskom koncile v roku 649. Žiaľ, len málo prameňov spomína tento koncil a ešte menej prameňov sa zmieňuje o tom, že vtedy bola táto dogma ustanovená pre RKC. Prečo? Pretože tento koncil bol len miestnym stretnutím talianskych biskupov s hosťujúcimi biskupmi z Afriky. Ostatný vtedajší cirkevný svet tam nebol zastúpený, preto tento koncil nemožno považovať za katolícky (všeobecný) a učenie o trvalom Máriinom panenstve nemožno považovať za dogmu, záväznú pre RKC. Takto to charakterizujú i v dnešnej dobe mnohí pravdomluvní autori RKC. [ii]

 Napriek tomuto faktu sa učenie o trvalom panenstve Márie ujalo a spôsobilo, že odvtedy je pre RKC Božie slovo druhoradé, lebo na prvé miesto zasadla ľuďmi vyrobená tradícia. Pomocou tradície sa z Ježišových bratov a sestier stali bratranci a sesternice. Pomocou vysvetliviek sa jednoznačné významy z Božieho slova zmenili na nesprávne chápané.

V tejto dogme však vôbec nejde o to, či Ježiš bratov mal, alebo nie, ani či bola Mária navždy panna, alebo nie.

V tejto dogme ide o to, či prijmeš slovo ľudí a či Slovo živého Boha!

 

Slovo živého Boha hovorí

Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš. {Mt 1:24–25}

Kým ešte hovoril zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli sa s ním rozprávať. Ktosi mu povedal: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať.“ {Mt 12:46–47}

Prišiel do svojej vlasti a učil ich v synagóge. Oni sa divili a hovorili: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?“ {Mt 13:54–56}

Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. {Mk 3:31}

Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. {Mk 6:3}

Oznámili mu: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť.“ {Lk 8:20}

Jeho bratia mu povedali: „Odíď odtiaľto a choď do Judey, aby aj tvoji učeníci videli, aké skutky konáš! Veď nik nerobí nič v skrytosti, ak sa chce stať verejne známym. Keď robíš takéto veci, ukáž sa svetu!“ Lebo ani jeho bratia v neho neverili. {Jn 7:3–5}

Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi. {Sk 1:14}

Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata. {Gal 1:19}

 

Slovo omylného človeka hovorí

¨  Poznámka k veršu Mt 12:46 (ktorá je súčasťou katolíckeho vydania Písma svätého): „Ježišovi bratia“ neboli jeho vlastní bratia, ale blízki príbuzní (bratanci a sesternice). V hebrejčine a aramejčine slovo „brat“ znamená aj brata aj bratanca.

¨  Poznámka k veršu Ga 1:19: Ide o Jakuba, príbuzného Pána Ježiša, ktorý bol predstaveným cirkvi v Jeruzaleme.

 

Slovo pravdy znie

Pozrime si 5 textov z NZ a všimnime si, že nemáme problém pochopiť, kde sa jedná o brata, kde o bratranca a kde všeobecne o príbuzného. (Ale to platí len dovtedy, kým si nepozrieme dezorientujúce vysvetlivky v prekladoch RKC, ktoré zmenia naše prirodzené chápanie.)

1.  Kým ešte hovoril zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli sa s ním rozprávať. {Mt 12:46}

2.  Pozdravuje vás môj spoluväzeň Aristarchus aj Barnabášov bratanec Marek – už ste o ňom dostali pokyny; prijmite ho, ak príde k vám, {Kol 4:10a}

3.  Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! {Lk 1:36}

4.  Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. {Lk 2:44}

5.  Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“ {Mk 3:21}

V gréckom NZ zisťujeme že

¨       v texte č.1 stojí výraz „adelfos“, čo sa prekladá ako brat.

¨       v texte č.2 je slovo „anepsios“, a to znamená bratranec, ale aj synovec

¨       v texte č. 3 a 4 je slovo „syggenés“ a znamená pokrvné príbuzenstvo (doslovne sú-rodec)

¨       v texte č. 5 je slovné spojenie „hoi par’autú“, čo v doslovnom preklade značí „tí, [ktorí sú] od neho“. Označuje to tých príbuzných, ktorí bývajú spolu v spoločnom dome.

Avšak nami citovaný slovenský katolícky text z Písma svätého nebol prekladaný priamo z gréčtiny, ale z latinčiny. Preto si pozrieme pre istotu aj latinskú verziu. Tam zisťujeme:

¨       V texte č.1 je použitý výraz „fratres“. Frater má význam vlastný brat. Ale dá sa preložiť aj ako bratranec.

¨       V texte č.2 je slovo „consobrinus“, čo sa prekladá ako bratranec a zriedkavejšie ako strýko

¨       V texte č.3 sa nachádza slovo „cognata“, čo je výraz pre pokrvné príbuzenstvo bližšie neurčené (asi ako slovenský výraz „je mi rodina“)

¨       V texte č.4 je znovu slovo „cognatus“ v množnom čísle.

¨       V texte č.5 je slovo „sui“, čo môže znieť v slovenčine „ jeho [príbuzní]“.

 

Zhrnutie

1.  Uvedených 5 textov úplne jasne ukazuje, že NZ rozlišuje slová brat, bratranec a príbuzný, a to nielen v gréčtine a latinčine, ale aj v slovenských prekladoch! Texty ukazujú, že to rozlišuje i RKC. Teda fáma o tom, že Ježišovi bratia boli v skutočnosti bratranci, je zámerná dezorientačná lož!

2.  V NZ sa nachádza na rôznych miestach minimálne 18 textov, ktoré jasne označujú Ježišových súrodencov prívlastkami brat, bratia, sestry.

3.  Tieto texty sa nachádzajú v 8 rôznych knihách. (Mt, Mr, Lk, Jn, Sk, Ga, 1 Kor, Júda)

4.  Tieto texty písalo nezávisle na sebe 6 rôznych autorov. (Matúš, Marek, Lukáš, Ján, Pavol, Júda)

5.  Minimálne 3 verše v troch rôznych knihách NZ označujú Ježišových bratov vlastným menom.

6.  Vlastným menom sú pomenovaní štyria Ježišovi bratia.

7.  Ježiš mal teda minimálne štyroch bratov a tri sestry.

8.  Okrem uvedeného sa vo všetkých štyroch evanjeliách nachádza 5 dvojíc súrodencov, ktorých NZ označuje slovami brat, sestra a my nemáme dôvod ani na chvíľu pochybovať, že by to neboli bratia, či sestry. Naopak, zdalo by sa nám nezmyselné, keby niekto začal tvrdiť, že to boli bratranci. V zátvorke uvádzam číslo, ktoré označuje, koľkokrát je dotyčná dvojica spomínaná v NZ s označením brat. Jedná sa o nasledovné dvojice:

Šimon a Ondrej                  (6) 

Jakub a Ján                        (4) 

Herodes a Filip                   (6) 

Lazár a jeho sestry              (5) 

Márnotratný syn a jeho brat  (2)

9.  Vo veršoch Mt 13:55–56 je vymenovaná Ježišova najbližšia rodina. Najprv otec, potom jeho matka, potom jeho bratia a jeho sestry. Pokiaľ by sa nejednalo o jeho bratov a sestry, ale o bratrancov a sesternice, bol by text nefunkčný. Museli by sme sa zákonite spýtať, načo sa v súvislosti s Ježišovou rodinou spomínajú bratranci a sesternice, keď ich rodičia sú neznámi? To isté predstavuje aj text Mk 6:3.

Uvedom si, že existencia, či neexistencia Ježišových bratov nie je podstatná, pre tvoje spasenie. Nemôže nijako tvoje spasenie ovplyvniť.

Ale od prijatia či neprijatia Božieho slova tvoje spasenie závisí!

Ak nedokážeš prijať Božie slovo v tejto nepodstatnej veci, neprijmeš ho ani v podstatnej. A si ako turista, ktorý sa díva na smerovku, ale vyberie si slepý chodník, ktorý sa čoskoro stratí. Vyber si!

 

Nepoškvrnené počatie Márie

 

Dogma bola prijatá do RKC 8. decembra 1854 tak, že pápež toto učenie vyhlásil svojvoľne – bez koncilu – za platné. Tak začal prudký spor vo vnútri samotnej RKC o tom, či pápež bol oprávnený k tomuto činu. Preto pápež zvolal Prvý vatikánsky koncil a dal si tam odsúhlasiť neomylnosť. Spor skončil ďalším hrozným rozkolom

v RKC! Na tomto koncile bola štvrtina hlasujúcich biskupov proti odsúhlaseniu pápežskej neomylnosti. Keďže pápež presadzoval svoje predsavzatie neobmedzenej vlády veľmi neústupne, na protest proti jeho absolutizmu opustilo 55 biskupov koncil a definitívne hlasovanie o neomylnosti sa uskutočnilo až po ich odchode. Spomenutých 55 biskupov sa od RKC oddelilo a vytvorilo novú – Starokatolícku cirkev.

Táto skutočnosť sa dodnes pred katolíckymi veriacimi utajuje! Lebo táto skutočnosť je cenou, ktorú zaplatila RKC za svojvoľné presadzovanie nebiblickej pápežskej vierouky! Pritom ostáva faktom, že toto učenie nikdy nenadobudlo v RKC platnosť vo forme dogmy, pretože za dogmu bola prehlásená princípom pápežskej neomylnosti – v decembri 1854 – avšak neomylnosť bola pápežovi priznaná až v júli 1870!

Výraz „nepoškvrnené počatie“ sa pôvodne vzťahoval na počatie Ježiša. A to platí dodnes! Je to učenie biblické a je súčasťou vierouky všetkých kresťanov.

Neskôr – vplyvom neznalosti písma – sa začalo rozširovať súbežne s touto biblickou zvesťou aj učenie, že i Panna Mária bola počatá bez poškvrny prvotného hriechu. Avšak počas dlhých stáročí sa to nikdy nepodarilo odsúhlasiť, pretože vždy sa našiel dostatočný odpor katolíckych teológov, ktorí sa rezolútne postavili proti. Preto Pius IX. nepoškvrnené počatie Márie jednoducho prehlásil za dogmu, a odvtedy je to pre RKC záväzné učenie.

O čo tu vlastne ide?

V čase, keď sa mariánsky kult začal rozmáhať do neúnosných rozmerov, upozorňovali znalci Písma na to, že Márii nepatrí tá prehnaná úcta, lebo podľa Písma svätého mohla by byť v najlepšom prípade až číslom 2 – teda za Jánom Krstiteľom. Pán Ježiš totiž povedal: Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ.{Mt 11:11a} Preto horliví vyznávači mariánskeho kultu začali vytvárať fámu o nepoškvrnenom počatí Márie, čím by sa v rebríčku hodnôt mohla posunúť pred Jána Krstiteľa. A tak roznecovanie tohoto kultu dostalo zrazu novú príťažlivú podobu. Dogma hovorí, že Mária nebola obyčajná Mária, ale že bola počatá prazvláštnym spôsobom a narodila sa bez poškvrny dedičného hriecha. Nikto v RKC presne nedefinoval, ako sa to mohlo udiať pozemským spôsobom, ale nikto sa ani neodvážil tvrdiť, že by sa narodila nadpozemským spôsobom. Jednoducho sa o tom mlčí a dogma to nijako bližšie nevysvetľuje.

Boj o uzákonenie tohto hrozného bludu patril k najdlhším a súčasne najrozsiahlejším teologickým sporom vo vnútri RKC. Je to preto, že len postupne sa kryštalizovalo, čo sa vlastne od Márie očakáva. Najprv sa hovorilo len o jej bezhriešnom živote tu na zemi. Potom aj o zbavení dedičného hriechu. Keď sa však začala už presne rysovať línia Máriinej bezhriešnosti, vznikli veľmi ťažké teologické spory vo vnútri RKC, pretože vyvstala otázka potreby či nepotreby Máriinho vykúpenia. A táto otázka znie až dodnes bez zmeny:

Ak by sa bola Mária narodila bez dedičného hriechu a žila by celý život bez hriechu, tak by Kristus zomrel zbytočne!

Nemusel zomrieť, lebo tu bola Mária, ktorá jeho spasenie nepotrebovala. A nemusel sa ani narodiť, lebo Mária ako bezhriešna mohla akt spasenia vykonať sama. Takýmto spôsobom sa toto učenie vysmieva Kristovej vykupiteľskej obeti!

Ostáva faktom, že po celé stáročia verili tomuto bludu len prostí ľudia, ktorí nerozumeli podstate spasenia a boli k tomuto zvedení bezbožnými cirkevnými hodnostármi. A tých bolo v dejinách RKC neúrekom. Proti nim však stál v každej dobe dostatočne silný múr katolíckych teológov. Medzi odporcov tohto bludu patril Tertulián, Sv.Augustín, sv.Hieronym, Origenés, Alexander Haleský a mnohí iní. I taká osobnosť ako Tomáš Akvinský, ktorého si dodnes RKC bez výhrad ctí a váži, stál tiež pevne proti tomuto bludu. Hoci bludári získavali veľkú živnú pôdu medzi nevzdelaným ľudom, predsa sa zdalo, že nikdy nedôjde k jeho jednotnému presadeniu. Situácia sa zmenila až v 13. storočí. Vtedy františkánsky teológ Scotus prišiel s nápadom, že Mária obdržala Kristovo vykúpenie vopred – ešte prv, než sa Kristus narodil – samozrejme so zreteľom na jeho budúce vykupiteľské dielo. Tento absurdný nápad prijali františkánske rády do svojho učenia, avšak dominikánske rády sa ostro proti tomu postavili s tvrdením, že z čoho mala byť Mária vykúpená, ak bola bez hriechu. Tak vznikol niekoľkostoročný spor dominikánov proti františkánom a dominikáni boli až do poslednej chvíle trvalými odporcami učenia o nepoškvrnenom počatí Márie.

V tomto blude však nejde len o výsmech z Kristovej vykupiteľskej obeti. Tento blud sa snaží zničiť možnosť spasenia prekrútením samotného princípu spasenia. V čom? Tu si musíme objasniť, prečo sa Ježiš narodil tak ako sa narodil.

Od prvého pádu v raji bol človek v zajatí hriechu. Na hriech ho vždy naviedol diabol, ale samotný hriech uskutočnil človek a nie diabol. Takže potrestaný musel byť človek a nie diabol. Diabol bol vlastne nepotrestateľný. Človeka vždy dákym ľstivým spôsobom naviedol na hriech, človek za ten hriech musel umrieť, ale diabol mohol stále namietať, že on to priamo nevykonal a človek nemusel poslúchnuť.

Súčasne mohol diabol vždy k Bohu škodoradostne poznamenať:

„Mňa poslúchajú a nie teba! Hoci za to musia umierať, aj tak ma poslúchajú!“

A ľudia stáročia mreli a čas plynul. Keby bol Boh zasiahol akokoľvek inak, diabol by mohol namietať, že Boh človeka zachraňuje nasilu, že človek si nemôže voliť, že je obmedzovaný. A tak Boh pripravil zvláštny plán záchrany človeka. Celý plán bol založený na poslušnosti Syna voči Otcovi. Jednoduché.

 Vzťah lásky – prakticky prejavovaný poslušnosťou –

vytvoril podklad pre víťazstvo nad hriechom.

Boh poslal svojho Syna na tento svet. Keby sa bol Syn zniesol na zem z oblakov, diabol by ihneď mohol namietať, že Božiemu Synovi je ľahko byť príkladom, keď nie je človek! Preto sa Ježiš musel stať človekom. Keby ho však Boh premenil na zemi do podoby človeka, diabol by znovu mohol namietať, že Ježiš má len masku človeka, ale v skutočnosti ním nie je.

Preto sa musel Boží Syn narodiť ako človek. Musel sa vyvíjať v tele matky ako každý iný človek. Musel prísť na svet ako človek, vyrastať z dieťaťa cez pubertu na dospelého človeka, prejsť pokušeniami ako človek, bolesťou ako človek, nepochopením ako človek, trápením ako človek a aj umieraním ako človek.

Len vo vzťahu k hriechu nebol ako človek!

Keďže Ježiš bol vo všetkom podobný človeku, diabol nemohol namietať, že to mal akokoľvek uľahčené. Diabol nemohol tvrdiť, že Ježiš preto nebol aj v hriechu podobný človeku, lebo ho Boh dákym špeciálnym spôsobom ochraňoval. Naopak – pri nástupe Ježiša na cestu spasenia vidíme, že Ježiš bol vystavený na púšti intenzívnemu pokúšaniu.

Dovtedy umierali ľudia, diablom zvedení na hriech a diabol mohol vždy odísť nesúdený, lebo vždy mohol Bohu povedať: „Ten človek umiera za svoj hriech. Ja som mu to ponúkol, ale nemusel moju ponuku prijať. Dobrovoľne to prijal, hoci vedel, čo ho čaká. Ja som ho na to naviedol a Ty musíš byť spravodlivý a potrestať ho smrťou.“

Ale zrazu umieral Ježiš. Masy, ktoré pred týždňom kričali „Hosana“, teraz kričali „Ukrižuj“. Diabol sa tešil rozvášnenému davu, ktorý volal: „Ukrižovať ho!“ A Ježiš sa zrazu ocitol na kríži. Umieral. Ibaže teraz diabol nemohol povedať svoju zvyčajnú formulu: „Ja som ho dohnal na kríž, ale umiera za svoj hriech…“ Teraz platila iba prvá časť tej diablovej formuly: „Ja som ho dohnal na kríž!“

Preto bol v tej chvíli diabol odsúditeľný a odsúdený.

Ježiš diabla v ničom neposlúchol – preto bol bez hriechu. Obrátene to však znie zrozumiteľnejšie.

Ježiš bol preto bez hriechu, že v ničom nikdy neposlúchol diabla.

Ale ani to nie je najsprávnejšia definícia. Absolútnu pravdu nám o tom podáva Slovo živého Boha nasledovne: Ježiš diabla neposlúchol preto, že stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.{Flp 2:8} Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stali spravodlivými. {Rim 5:19}

A tu máme záver. Všetko bolo spravodlivé a diabol bol teda spravodlivo odsúdený.

Lenže keby Ježišova matka mala nadpozemský pôvod, nebola by tu dodržaná objektívna spravodlivosť, lebo nielen diabol, ale celý diablom riadený svet by namietal, že Ježišovi bolo ľahko nezhrešiť, keď bol splodený nadpozemským spôsobom v nadpozemskej matke.

Znovu zdôrazňujem, že Ježišovo víťazstvo nad hriechom spočívalo v poslušnosti k Otcovi, motivovanej láskou. Vo všetkom ostatnom bol ako my. A zanechal nám príklad, že sa to dá, keď my budeme ako on!

Kto teda hlása „nepoškvrnené počatie Márie“, nielen že nepochopil základný princíp Božieho spasiteľného diela, ale toto dielo priam anuluje.

Ježiš pochádzajúci z nadpozemských bytostí nemohol by byť reprezentantom človeka. Preto Mária bola z mäsa a kostí ako každý iný človek, počatá a splodená ako každý iný človek a umrela ako umiera každý iný človek. A čo je najdôležitejšie – potrebovala Kristovo spasenie, ako každý iný človek! V Písme svätom to sama vyznáva:

Mária hovorila:

„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“ {Lk 1:46–50}

 

Nanebovzatie Márie

 

Táto nebiblická náuka, pochádzajúca z prehnanej úcty k Ježišovej matke, bola v RKC tradovaná po celé stáročia, len nemala teologickú oporu, lebo Biblia o tom nikde nehovorí, ani to nijako nenaznačuje. A RKC to vo svojej vierouke oficiálne zakotvené nemala. Až v roku 1950 pápež Pius XII. použil pozíciu svojej „neomylnosti“, na základe ktorej vyhlásil „Nanebovzatie Márie“ za skutočnosť. Takéto prehlásenie sa považuje za dostatočný podklad na to, aby sa z nebiblického pojmu stal článok viery pre RKC.

Ale pekne po poriadku.

Zvláštnosťou je, že o Máriinej smrti, pohrebe a mieste pochovania sa nezachoval žiaden dokument ani žiadna tradíciou dochovaná správa. Je to preto, lebo v prvých štyroch storočiach nebol ešte dôvod k jej prehnanému uctievaniu. Existovali síce aj vtedy prehnané glorifikačné snahy nábožných jednotlivcov, ale vždy boli včas uhasené. Až v piatom storočí začal mať reálnu podobu sviatok „Pamiatka Panny Márie“. Z tej doby sa zachovali kázania k tomuto sviatku, vyjadrujúce úctu k Ježišovej matke, ktorá jej právom patrí. Niet tam však ani zmienky o dákom nadprirodzenom skone a už vôbec nie o nanebovzatí. Pre tento sviatok sa zaužíval názov Dormitio Mariae, čo znamená doslovne zosnutie Márie. Takto sa svätí vo Východnej cirkvi dodnes. Západná cirkev – RKC – si tento sviatok v 8. storočí upravila a premenovala ho na Assumptio Mariae, čo značí prijatie Márie. Tento akt vyvolal v západnej cirkvi veľmi ostrú polemiku, hoci ešte nemal doslovnú formuláciu Máriinho nanebovzatia. Išlo len o akési teologicky nedotiahnuté škriepky o tom, že Mária nemusí čakať na vzkriesenie z mŕtvych ako ostatní smrteľníci, ale že je už vzkriesená v nebeských príbytkoch. Z toho vzniklo mnoho nechutných teologických sporov. Podstatou sporov bola dišputa o tom, ako sa vlastne Mária do neba dostala. Či bola po smrti vzkriesená, alebo či prešla do nebies za živa. Tým sa súčasne vyostril spor s východnou časťou cirkvi, v ktorej sa už niekoľko storočí tradoval sviatok zosnutia Márie. Preto ostro odmietali hypotézu o Máriinom prechode do neba za živa. A keďže o jej vzkriesení po smrti nebolo žiadnej zmienky ani v Svätom Písme, ani v tradícii, otázka vzkriesenia bola odmietaná ešte ráznejšie. Preto sa začalo tvrdiť, že Mária bola po smrti do neba vzatá. A keďže miesto jej smrti – a tým i miesto jej hrobu – bolo aj v 9. storočí neznáme, fáma o nanebovzatí začala byť celkom prijateľná. Mariánsky sviatok dostal zase ďalšie meno – Ascensio Mariae, čo už presne definuje jej odchod do neba (ascensio – výstup).

Toľko k histórii vzniku tejto dogmy.

Podkladom pre teológiu tejto dogmy sa stala teória, že Mária bola bez hriechu a zomrela bez hriechu. Teda neexistovala žiadna prekážka jej priameho vstupu do neba. To je však rúhanie RKC voči Písmu svätému. NZ hovorí všeobecne i konkrétne, že Mária bez hriechu nebola! Všeobecne takto:

Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva. {Rim 3:21–23}

Komu nestačí uvedené všeobecne platné Božie slovo, pre toho existuje i konkrétny dôkaz: 

»Obetovanie v chráme«

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho [Ježiša] do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. {Lk 2:22–24}

Zmysel obetovania vysvetľuje SZ: 

Potom Pán hovoril Mojžišovi: „Povedz Izraelitom: Ak nejaká žena zľahne a porodí chlapca, je sedem dní nečistá; tak dlho bude nečistá ako v dňoch svojej mesačnej nevoľnosti. Na ôsmy deň sa obreže jeho predkožka a ona ostane ešte tridsaťtri dní [doma] v očisťovaní svojej krvi. Nesmie sa dotknúť ničoho svätého a nesmie prísť do svätyne, kým sa neskončia dni jej očisťovania. Ak porodí dievča, je dva týždne nečistá ako pri svojom očisťovaní a ostane doma šesťdesiatšesť dní v očisťovaní svojej krvi.“ {Le 12:1–5}

„Keď sa pominú dni jej očisťovania, či je to chlapec alebo dievča, prinesú kňazovi ku vchodu do stánku zjavenia ročného baránka na celostnú žertvu a holúbka alebo hrdličku na obetu za hriech. On to obetuje Pánovi a očistí ju od hriechu a bude čistá od svojho krvotoku. Toto je predpis o rodičke chlapca alebo dievčaťa. Keby však nemala na baránka, nech vezme dve hrdličky alebo dva holúbky, jedno na celostnú žertvu, druhé na obetu za hriech, kňaz ju zmieri a bude čistá.“ {Le 12:6–8}

Komu však nepostačujú ani uvedené dva dôkazy, toho upozorňujeme na fakt, že Biblia nám presne hovorí o tých, ktorí boli z tejto zeme vzatí:

1.  Henoch

2.  Eliáš

3.  Ježiš Kristus

Keďže vieme, že Ježiš mal asi 33 rokov, keď bol ukrižovaný, jeho matka mala vtedy asi 48 rokov. Keby bola v priebehu nasledujúcich 55 rokov vzatá do neba, určite by to bol dôvod, aby sa to dostalo aspoň ako kratučká správa do slova Božieho. Aby sme o tom vedeli. Lebo až dodnes Boh zvykol o takýchto dôležitých udalostiach človeka informovať.

V prípade Henocha Boh informoval takto.

Keď mal Henoch šesťdesiatpäť rokov, narodil sa mu Matuzalem. A Henoch chodil s Bohom. Po Matuzalemovom narodení žil ešte tristo rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. Všetkých Henochových dní bolo tristošesťdesiatpäť rokov. Henoch chodil s Bohom a nebolo ho, lebo Boh ho vzal. {Ge 5:21–24}

O Eliášovi máme nasledovnú správu.

»Nanebovzatie Eliáša«

Keď Pán chcel Eliáša vziať vo víchrici do neba, išiel Eliáš a Elizeus z Galgaly. {2.Kr 2:1}

A ako išli v rozhovore, zrazu ich oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba. {2.Kr 2:11}

A o Ježišovi Boh nadiktoval túto správu.

»Nanebovstúpenie«

Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. {Lk 24:50–52}

Ak by bola bývala Mária nanebovzatá, určite by o tom v NZ zmienka bola! Napríklad ak by Mária bola vzatá do neba vo veku 100 rokov (teda okolo roku 85 nášho letopočtu.), istotne by sa o tom zmienil aspoň Ján, pretože jeho prvý list bol písaný okolo roku 90–100 nášho letopočtu. Teda Ján mal dosť času zapísať takúto dôležitú udalosť, alebo aspoň spomenúť to vo svojom prvom liste. Ak však v slove Božom niet ani zmienky o tomto a niet ani náznaku, že by niečo také malo byť, tak niet ani dôvodu takému niečomu veriť!

Vo východných cirkvách sa dodnes svätí sviatok Zosnutie Panny Márie – Uspenije presv. Bogorodici. Tento deň pripadá u nás na 15. august (východné cirkvi ho svätia podľa juliánskeho kalendára 28. augusta). A pravdy znalí katolícki historici môžu potvrdiť, že ten sviatok sa kedysi svätil i v RKC. 

Definícia dogmy neuvádza Máriinu smrť a doslovne uvádza, že: »…nepoškvrnená matka Božia, Mária, vždy panna, po dokončení behu pozemského života, bola prijatá s telom i dušou do nebeskej slávy.«

Nemecký katolícky teológ Prof. ThDr. Otto Hermann Pesch dáva k tomu nasledovný komentár:

»V bule „Munificentissimus Deus“, teda v onom dogmatickom dokumente, ktorým pápež Pius XII. roku 1950 povýšil Máriino telesné nanebovzatie na dogmu, zvolil pápež vo vzťahu k Márii obozretnú formuláciu „po naplnení jej pozemského života“. To sa s ľahkosťou prečíta a myslí sa, že je tým obraznou rečou trochu kvetnato mienená Máriina smrť. V skutočnosti však existovala medzi mariánskymi „maximalistami“ pred vyhlásením dogmy vášnivá diskusia o tom, či je možné domnievať sa, že Mária vôbec zomrela, keď bola predsa počatá bez dedičného hriechu (dogma z roku 1854) a teda sa na ňu nevzťahoval za Adamov hriech trest smrti. Existujú najlepšie dôvody na to, aby sme túto tézu považovali za číry nezmysel. Zmýšľal tak aj Pius XII., ale nechcel na tomto mieste túto tézu jednoducho odmietnuť, a preto zvolil citovanú formuláciu. A tak existujú i dnes mariánsky nadšení „teológovia“, ktorí bez formálneho rozporu s dogmou z roku 1950 tvrdia, že Mária nezomrela, ale podobne ako podľa legendy Mojžiš a Eliáš bola priamo vynesená do nebies. Je len potrebné prísne trvať na tom, že text dogmy práve túto tézu výslovne obsahovo nepreberá a nechce ju tým dogmaticky predpisovať.« [iii]

Mariánske dogmy nemajú podklad v Biblii.

Presvedčivé svedectvo o tom podal pápež Ján Pavol II. dňa 5. novembra 1997 počas všeobecnej audiencie vo Vatikáne: [iv] »Prvé známe mariánske vzývanie siaha až do tretieho storočia a začína sa slovami Sub tuum praesidium… – Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia rodička…« Pápež týmto verejne potvrdil, že prvotná cirkev kult Márie nepoznala!

 

Máriin materský syndróm

 

Prv, než oddiel o Márii uzavrieme, pokúsme sa vysvetliť si, prečo mal Ježiš taký neskutočne odmietavý postoj ku svojej mame. Miestami budí táto odmietavosť dojem neúctivosti, ale miestami jeho tvrdá odmietavosť hraničí s aroganciou. Postupne si vypíšeme texty, ktoré o tom hovoria. Ale začnime pekne od začiatku.

Iste si vieme predstaviť, že obaja Ježišovi rodičia si ho zo začiatku pozorne prezerali a hľadali na ňom nadpozemské stopy. Ale Ježiš bol dieťaťom ako každé iné dieťa. Žiadne nadprirodzené prejavy, žiaden nadprirodzený vzhľad. Keď sa narodili jeho ďalší bratia a sestry, postupne bola starostlivosť rodičov orientovaná väčším podielom k Ježišovým mladším súrodencom. A ak Ježiš vystupoval voči súrodencom v prirodzenej detskej hravosti, tak môžeme predpokladať, že čoraz viac vyhovoval obrazu normálneho – bežného dieťaťa. Rodičia si pri denných starostiach neuvedomovali, že si postupne zvykajú na Ježišovu „asimiláciu“ do rodinného kruhu. Písmo sväté nám oznamuje, že Ježiš mal minimálne tri sestry a štyroch bratov. Teda osemdetná rodina predstavuje už akýsi prirodzený ruch a nebýva tam zvyčajne priestor pre jedinca. Nemalo by sa teda pokladať za neprirodzené, že hoci Ježišovi rodičia veľmi dobre vedeli o jeho pôvode, po dvanástich rokoch toto vedomie vybledlo a začalo sa vytrácať.

A zrazu ich dvanásťročný Ježiš vyrušil z bežného denného kolobehu svojím nezvyčajným skutkom. Pripomenul im takto kto je a aké je jeho budúce poslanie. A vidíme – v Písme je to zapísané – že ani mama, ani otec nepochopili význam tohoto náznaku o Ježišovom budúcom pôsobení.

»Dvanásťročný Ježiš v chráme«

Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. {Lk 2:41–50}

Pýtame sa, prečo nepochopili? Odpoveď nám dávajú ďalšie texty.

Keď prišiel Ježišov čas, aby nastúpil cestu spásy, Boh poslal svojho posla – Jána Krstiteľa – aby to oznámil svetu. V Judsku nastalo akési prebudenie. Ján krstil prichádzajúce zástupy ľudí a upozorňoval na príchod Ježiša slovami: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ {Mk 1:7–8} Takže keď Ježiš prišiel a dal sa pokrstiť, bola to už súčasť Božieho spasiteľného plánu. Ježiš bol od tej chvíle plne k dispozícii Otcovi: V tých dňoch prišiel Ježiš z Galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ A hneď ho Duch hnal na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali. {Mk 1:9–13}

Ihneď po krste odchádza na púšť. Vidíme, že tento odchod predstavuje Ježišovu poslušnosť voči Duchu Svätému, ktorý ho hnal na púšť. Nebolo času oznamovať mame, kam ide. Ale nebolo ani dôvodu – mama predsa vedela, koho porodila. Len na to akosi pozabudla.

Štyridsaťdňový pobyt na púšti môžeme prirovnať k duchovnej maturite. Princíp skúšky spočíval v diablových ponukách a Ježišovom odmietnutí týchto ponúk. Ježiš tak preukázal, že poslúchať bude výlučne svojho Otca. Tým dokázal svoju spôsobilosť vykonať dielo spasenia. A tu je kľúčový okamžik, ktorý si musíme uvedomiť.

 

Ku krstu prichádzal Ježiš – syn Márie.

Z vody vystupoval Kristus – Syn Boha živého.

 

Od tej chvíle mal Ježiš nielen poverenie od Boha, ale aj hodnosť od neho: pomazaný Boží – Mesiáš – Kristus. Lebo vo chvíli, keď na neho zostúpil Duch Svätý, Ježiš obdržal pomazanie od Ducha Svätého a tak sa stal Kristom. Grécke slovo „christós“ znamená doslovne pomazaný. Je to preklad hebrejského slova Mesiáš (hebr. MaŠiJaH – Jahveho pomazaný – ten, ktorého pomazal Jahve).

Kristus – Boží Syn – nastupuje cestu záchrany ľudstva. A v tej chvíli Ježišova matka akoby precitla a ožilo v nej to vedomie, kto je jej syn. Ježiš sa s ňou stretáva na svadbe v Káne Galilejskej a tu zisťujeme, že matkina predstava sa principiálne odlišovala od budúceho Ježišovho poslania! Vedela o Ježišovom pôvode, tušila teda aj jeho poslanie, ale akosi nechcela vziať na vedomie, že jej úloha skončila a jej kompetencia do týchto vecí nesiaha.

Nechcela sa vzdať svojho prirodzeného materského práva na syna. Hoci už nebol jej synom! Tam na svadbe musela prežiť hrozné chvíle. Jej syn mal stále svoju podobu. Bolo to jej milované dieťa, bol to ten drahý hlas a tie známe oči, ktoré tak poznala – a predsa tu bola veľká zmena.

Mária vedela, kto je Svätý Duch. Preto určite evidovala u Ježiša, že je plný tohto Ducha:

Ježiš sa v [moci a] sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. {Lk 4:14}

Nuž nedivme sa, že chcela už konečne vidieť – svojimi ľudskými, materskými očami – svojho syna konať veľké veci. Celý život niesla vo svojom povedomí tú veľkú zvesť, že jej syn je predurčený k veľkým veciam. A tak vo chvíli, keď sa na svadbe minulo víno, videla príležitosť. Konečne budú môcť všetci vidieť, kto je jej syn Ježiš. Doteraz iba Jozef s ňou niesol to veľké tajomstvo Ježišovho Božského pôvodu. Nemohli to predložiť ľuďom, lebo nik by im neveril. Vysmiali by ich. Ale teraz nastala konečne chvíľa, keď bude môcť Mária na plné ústa oznámiť, že jej syn – Ježiš – je splodený z Ducha Božieho a je tým Mesiášom, ktorého čaká jej ľud. Teraz prišla tá chvíľa. Musí to byť veľkolepý vstup na javisko dejín vyvoleného ľudu. Musí sa stať niečo ohromujúce…

A tak s prirodzenosťou matky, ktorá pozná možnosti svojho syna, naznačí Ježišovi, že očakáva jeho prvý zázrak. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ {Jn 2:3–4}

Ježišova príkra odpoveď dodnes šokuje každého, kto to prvýkrát číta. Neprijateľná odpoveď na slušne vychovaného syna. Od Ježiša by to nikto nepredpokladal. – Ale zdá sa, že jediný človek, ktorý neprecítil tú príkrosť odpovede, je Mária. Spokojne naručí diakonom, ktorí obsluhovali, aby poslúchli jej syna, čokoľvek by im prikázal.

Ježiš miloval svoju matku. Ctil si ju. Ale mal už poslanie od Otca! A keďže mama toto nebola ochotná akceptovať, syn jej dal príkru odpoveď. Ale preto, že doteraz ešte nemal príležitosť na rozhovor s mamou, kde by jej vysvetlil, že prijíma príkazy výlučne od Otca, vyhovel jej túžbe. Bolo to však prvý a posledný raz! Odvtedy ju už viackrát v ničom neposlúchol a tvrdo ju odmietal! Prečo? Výborne to vysvetľujú začiatočné slová vysvetlivky RKC k Mt 13:58: »Ježiš nekonal zázraky na želanie ľudí.«

Pozrime sa na Ježišov prvý zázrak prakticky. Po vypití pripravenej zásoby vína Ježiš premenil vodu na víno. Je zapísané, že sa jednalo o šesť kamenných nádob, z ktorých každá mala po dve až tri miery. Jedna miera predstavovala asi 40 litrov. Ak by priemerný obsah nádob bol len o trošičku viac ako dve miery – teda asi 81 litrov – tak množstvo zázrakom dodaného vína bolo 486 litrov. Ak by bolo na svadbe len sto hostí, tak beda: skoro 5 litrov na osobu! Ak by bolo na svadbe len dvesto hostí, tak beda: vyše dva litre na osobu!

Prezrime si v pokoji všetky Ježišove zázraky, ktoré sú zapísané v NZ. Ježiš nimi pomáhal ľudom, liečil a svedčil o veľkosti Božej. Len jeden jediný zázrak je nepochopiteľne nezmyselný – ten, ktorý od neho vyžiadala jeho mama… Keby ju bol naďalej poslúchal, stal by sa z neho cirkusant a nie spasiteľ! Preto Ježiš nikdy viac mamu neposlúchol a ani jej nedal príležitosť prejaviť sa na verejnosti ako jeho mama. Traja evanjelisti zaznačili jednotne tie nepochopiteľne tvrdé slová, ktorými Ježiš odmietol mamu a súrodencov, keď sa chceli dostať na jeho prednášky. Ale inak to nešlo, lebo mama si nechcela dať povedať.

»Pravá Ježišova rodina«

Kým ešte hovoril zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli sa s ním rozprávať. Ktosi mu povedal: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať.“ On však odvetil tomu, čo mu to vravel: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka.“ {Mt 12:46–50}

»Pravá Ježišova rodina«

Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.“ {Mk 3:31–35}

»Pravá Ježišova rodina«

Prišla za ním jeho matka a bratia, ale pre zástup sa nemohli k nemu dostať. Oznámili mu: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť.“ On im odvetil: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.“ {Lk 8:19–21}

Pýtame sa, čo vlastne bolo motiváciou k takémuto tvrdému odmietnutiu? Veľmi ťažko sa nám vyslovuje pravda, ako to vlastne bolo s Ježišovými bratmi a sestrami. Ale z uvedených textov to jasne vyplýva: Ježiš odmieta svoju rodinu preto, lebo neboli ochotní plniť Božiu vôľu, počúvať Božie slovo a uskutočňovať ho.

Presvedčivo to potvrdzuje štvrtý evanjelista slovami: Lebo ani jeho bratia v neho neverili. {Jn 7:5} Slovo „ani“ nám ukazuje, že sa nejednalo len o Ježišových bratov. Neverili v neho ani niektorí jeho učeníci. „Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. {Jn 6:64,66} A neverili v neho vlastne všetci krajania, ktorí ho osobne poznali a videli ho medzi sebou vyrastať. Bol pre nich obyčajný človek – taký ako jeho otec, mama a súrodenci. Je to prirodzené, pretože videli telesnými očami telesného Ježiša a nevideli to, čo Ján Krstiteľ – zostúpenie Ducha Svätého na neho. Pohľad na telesného Ježiša im bránil pripustiť, že by mal mať dáke vyššie, duchovné poslanie. A tak ho svojou neverou odmietli.

Keď Ježiš skončil tieto podobenstvá, odišiel odtiaľ. Prišiel do svojej vlasti a učil ich v synagóge. Oni sa divili a hovorili: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc?Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?“ A pohoršovali sa na ňom. Ale Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti a v jeho dome.“ A pre ich neveru neurobil veľa zázrakov. {Mt 13:53–58}

Ježišova mama však verila, lebo poznala pôvod svojho syna. Nuž niet sa čo diviť, že chcela presvedčiť hlavne svoje deti o jeho božskom pôvode. Preto ich vzala na Ježišove prednášky a oznámila synovi, že čaká vonku, v presvedčení, že syn príde a slávnostne ju uvedie i s ostatnými deťmi na pódium a predstaví svetu.

Ale Ježiš to nepripustil. Veľmi ťažko sa nám i tu vyslovuje ten pravý dôvod. Ale v záujme pravdy je potrebné vysloviť ho. Totiž jeho matka verila, ale materskými očami a tie jej nedovoľovali vidieť svojho syna ako sa – krok za krokom – blíži ku krížu. Verila síce, že jej syn má božskú moc, ale nebola ochotná vidieť v svojom synovi budúceho spasiteľa, ktorý má umierať za cudzích ľudí. Preto sa jeho stúpencom stala až po jeho zmŕtvychvstaní. Máriine myslenie nám prakticky približuje príklad z Kány Galilejskej. Výroba vína nečakaným spôsobom – to je praktická ukážka, ako si mama predstavovala využitie Ježišovej moci na pomoc blížnym.

Nuž a tu je hlavná pointa. Ježišova mama – práve preto, že sa naďalej cítila byť jeho mama – nebola schopná pridať sa k jeho nasledovateľom. To oznamuje Ježiš s bolesťou v troch evanjeliách, keď odmieta svoju mamu ako mamu.

On im odvetil: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.“ {Lk 8:19–21}

Najpresvedčivejšie to potvrdzuje nasledovný veršík:

»Chvála Ježišovej matky«

Ako to hovoril, akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala mu: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.“ Ale on povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ {Lk 11:27–28}

Na zakončenie teda zaznieva slovo Ježiša Krista. Zaznieva všetkým tým, ktorí doteraz z nevedomosti uctievali Máriu na úkor Ježiša. Zaznieva takto:

**********************************************************************

Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.

{Lk 11:28}

****************************************************************************

 

Ruženec

 

Slovo ruženec je tzv. ustálený zvrat prekladu z francúzštiny a jeho doslovný význam je ružový veniec.

Podľa legendy bol zakladateľom svätý Dominik okolo roku 1206, po videní Panny Márie, ktorá mu na jeho modlitebné prosby odpovedala: »Tajomstvá vtelenia, narodenia, umučenia, zmŕtvychvstania, nanebovstúpenia a oslávenia môjho Božského Syna, Ježiša Krista, s modlitbou Pána a s pozdravením anjelským častej opakované, sú ten ľúbezný Ruženec, ktorým uctená byť chcem. Uveď túto pobožnosť, a ona bude mocným prostriedkom k premáhaniu kacírstva.«

Čo je ruženec?

Je to vlastne predpis na systém modlitieb. Základnou mernou jednotkou ruženca je jeho jeden desiatok – 1/10. Skladá sa z jedného „Otčenáša“, desiatich „Zdravasov“ a jedného „Sláva“. Kompletný ruženec sa nazýva Veľký ruženec a skladá sa z 15/10. Malý ruženec je tretina veľkého a skladá sa z 5/10.

 

Prehľad zloženia ruženca

Názov	Počet modlitieb	Trvanie
Veľký ruženec	15 Otčenáš + 150 Zdravas + 15 Sláva	30–60 min.
Malý ruženec	5 Otčenáš +   50 Zdravas +   5 Sláva	10–20 min.
Desiatok	1 Otčenáš +   10 Zdravas +   1 Sláva	2–4 min.

 

V Božom slove niet ani stopy po takomto type modlitieb. Ale zato je v ňom mnoho varovaní pred takýmto typom modlitieb. Jedno z nich uvádzam.

Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili. {Mt 6:7–8}

Modliť sa nie je odriekať naučené slová. Modliť sa nie je nezmyselné verklíkovanie. Modliť sa – to je rozhovor s Pánom. A on nám zanechal príklad, ako taký rozhovor má vyzerať.

Vy sa budete modliť takto:Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.  {Mt 6:9–15}

Veľmi výstižne charakteristiku ruženca podáva kňaz RKC Tomáš Špidlík, profesor Pontifitio Instituto Orientale v Ríme. Pri svojej návšteve v Česku v prednáške o modlitbe hovorí:

»…to znamená, i tie ústne modlitby, dokiaľ mi živia myseľ a niečo nového mi hovoria, tak sú dobré. Akonáhle ich hovoríme, len aby sme hovorili, tak už začínajú byť, začínajú byť teda… Musí tu ísť o to, aby to bolo spojené vnútorne. Myslieť si, že 5 ružencov je viac ako jeden, to nie je mysliteľné – to by bolo pohanské. Ruženec samo o sebe nie je nič iné, než počítadlo. A počítadlo na modlitby, to už mali starí Asýrčania. Aj pustovník sv. Antonko si dával ráno do tašky kamienky a keď sa pomodlil, tak vždy jeden kamienok vyhodil. To isté robila sv. Klára – brala si kamienky a hádzala von. V kostole to však nešlo. Preto ľudia miesto kamienkov vymysleli povrázok a na ňom urobili hrčky. Ten povrázok visel od pása dole. A keď sa to rozšírilo, miesto hrčiek sa tam dávali drevené goralky a u bohatých ľudí perly a rôzne drahé kamene. Neskôr ľudia prišli na to, že keď to visí od pása dole, je to dosť nepraktické, tak sa oba konce zviazali spolu. Hlavná námietka proti ružencu je táto: to bola modlitba, keď ľudia nevedeli čítať! A teraz, keď ľudia vedia čítať žalmy, tak prosím vás, nechajte ruženec na pokoji a modlite sa radšej žalmy! Ale Panna Mária – zdá sa – nechce sa dať prehovoriť od teológov. Pretože vo Fatime a v Lurdoch a všade inde doporučuje ruženec. Tak komu mám teraz veriť – teológom, alebo Panne Márii?«

Miesto záveru otázka. Modlili ste sa niekedy plný ruženec? Skúste to. Ale majte na pamäti varovanie Tomáša Akvinského:

»Modlitba, zvlášť ústna modlitba, to je ako jedlo. Každý musí jesť toľko, koľko strávi – inak zvracia.«

 

Zjavenia a ich posolstvá

 

Biblia nikde nenaznačuje, že by sa mala Mária ľuďom zjavovať. Samozrejme tým nie je vylúčené, že by sa zjavovať nemala – veď v Biblii je mnoho prípadov zjavení a videní, bez upozornenia, že by také niečo malo byť. Teda na prvý pohľad niet dôvodu, prečo by sa mali zavrhovať Máriine zjavenia. Ale je tu niekoľko otáznikov.

1.  Aké je Máriino posolstvo? Je niečo, na čo Svätý Duch zabudol pri zostave Nového zákona? Niečo také, čo musí dopĺňať Mária? Lebo Biblia nám oznamuje, že bolo povedané všetko.

2.  Jediná prorocká kniha NZ – Zjavenie – nám hovorí Nezapečaťuj prorocké slová tejto knihy, lebo čas je blízko! {Zjv 22:10} A zatiaľ časť Máriiných proroctiev je utajená – napríklad tretí fatimský odkaz sa má oznámiť až v určenej dobe.

3.  Biblia nám tiež oznamuje, že cirkev nie je odkázaná na Máriine prorocké zjavenia, pretože v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov. {1 Kor 12:28}

4.  A tiež nás v Biblii varuje osobne Pán Ježiš, že prídu falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených. Hľa, hovorím vám to vopred {Mt 24:24–25}.

Nech vás nik nepripraví o víťaznú cenu samoľúbou poníženosťou, uctievaním anjelov a upútavaním pozornosti na to, čo videl, lebo to sa len márne nadúva vo svojom telesnom zmýšľaní a nedrží sa hlavy, z ktorej celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom. {Kol 2:18–19}

5.  A nie div, lebo veď sám satan sa pretvaruje na anjela svetla. {2 Kor 11:14 – Roháček}

 

ZÁVER

 

Je tu otázka, komu slúži mariánsky kult – na čo to je? Prečo určitej časti Kristových nasledovníkov Kristus nepostačuje? Prečo musia nemiestnym spôsobom nasledovať Máriu a vzdávať jej slávu, ktorá jej nepatrí? Kto z toho môže mať osoh? Veď Boh hovorí:

 

************************************

Ja som Jehovah,

to je moje meno

a svoju slávu inému nedám,

ani svoju chválu modlám.

{Iz 42:8}

*****************