Je len jeden krst

JE LEN JEDEN KRST

Svedectvo evanjelika z dobrej evanjelickej rodiny

 

Odkedy mi pamäť siaha, vždy som doma počul, že my pochádzame z dobrej evanjelickej rodiny. To preto, lebo v našom rodokmeni figuruje 49 evanjelických kňazov, z toho 7 biskupov. Samozrejme, že ako dieťa som bol pokrstený a tým som sa stal v zmysle Ústavy SECAV čl. 5/1 členom evanjelickej cirkvi a.v. Môj krstný otec bol 49. farár v našom rodostrome. O mne bolo rozhodnuté už v útlom detstve, že najstarší brat prevezme po otcovi fabriku a ja budem 50. farár v našej rodine.

Keď bol môj starší brat konfirmovaný, dostal gitaru. Ja som chcel tiež gitaru, tak som uprosil môjho krstného otca, aby ma ďalší rok konfirmoval. Súhlasil, hoci som ešte nemal ani 12 rokov. Z celej konfirmácie si dodnes pamätám len dve piesne: prekrásnu pieseň Smieť žiť pre Krista a superhrozivú pieseň Já bídný červ (z ktorej si komplet všetci konfirmandi uťahovali). Výsledok konfirmácie bol pre mňa veľkým sklamaním, lebo gitaru som nedostal. A ďalším otrasom pre mňa bola chvíľa, keď mi moja stará mama rozradostnene oznámila: „Vnúčik môj milý, už si ozajstný úd evanjelickej cirkvi, lebo som už za teba zaplatila cirkevnú daň.“ Ja som z toho radosť nepociťoval, lebo ako 12 ročné dieťa som nechápal, prečo sa „ozajstným“ údom evanjelickej cirkvi stáva človek zaplatením cirkevnej dane.

Moja stará mama bola dobrá evanjelička – kým vládala, každú nedeľu chodila do kostola a pri varení si vždy spievala nábožné piesne. Moji rodičia z dobrej evanjelickej rodiny však kostol naširoko obchádzali. A pokiaľ ide o mňa a mojich troch bratov – boli sme riadne pokrstení a konfirmovaní, ale všetci sme svorne používali slovo „boh“ len v nadávkach.

Do dospelosti som vstupoval s odporom voči všetkému, čo sa týkalo náboženstva. A dvadsať šesť rokov som žil bez Boha na svete . Všetko, čo ponúkal svet som bral. Nič zlé mi nebolo zlé. A žiadnu inú ponuku som nepočul.

Ako dvadsaťšesť ročný som si uvedomil, že som prečítal niekoľko sto kníh, ale bibliu som ešte v rukách nemal. Chcel som to napraviť, ibaže ani nie tak zo zvedavosti – čo je v nej, ale skôr zo samoľúbosti – že ešte toto som v rukách nemal. Pracne som si zohnal Bibliu v kralickej češtine a začal som. Bol som zvyknutý veľmi rýchlo sa oboznámiť s akoukoľvek novou témou a potom intenzívnym štúdiom prenikať k podstate. Ale v prípade biblie sa mi to nijako nedarilo. Celý rok som sa poctivo pasoval s protirečeniami, krvákmi a sexuálnymi aférami starého zákona a pritom nový zákon mi obsahovo vôbec nezapadal do celku.

Po roku som na jednom sympóziu pred mnohými ľuďmi prehlásil, že prikázanie  cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi  je originál a jeho autor si zasluhuje našu úctu. To bol prvý moment v mojom živote, keď som sa o Bohu vyjadril úctivo. Vtedy mi nik neprotirečil. A ja som v tej chvíli nepostrehol, že v mojom vnútri sa zopol akýsi vypínač, ktorý ma pripojil na akúsi nebeskú linku. Od tej chvíle som čítal Bibliu akoby inými očami. Veci, ktorým som predtým nerozumel, zrazu mi boli úplne jasné. Biblia akoby sa sama otvárala predo mnou. A ja som v nej objavoval a obdivoval veľkosť Boha …

Po krátkom čase od tejto udalosti som si uvedomil, že verím v Boha. A keďže som čítal Bibliu pozorne, pochopil som, že sa mám dať pokrstiť. Netušil som vtedy, že biblický „starší brat“ (Lk 15:28) bude toto moje rozhodnutie niesť s nevôľou. Tým starším bratom boli matriční evanjelici a ja som nechápal ten ukrutný hnev okolo mňa. Mnohí sršali hnevom, že sa chcem dať pokrstiť.

Našťastie nie všetci. Môj spolužiak, s ktorým som päť rokov býval na internáte, bol nielen roduverný evanjelik, ale aj znovuzrodený kresťan. Keď som ho stretol a povedal som mu, že verím v Boha, zdvihol ruky k nebu a zvolal: „Hallelujah!“ Ďakoval Bohu, že mu Boh pridal brata.

Keďže evanjelici nechceli ani počuť o mojom rozhodnutí dať sa pokrstiť, navštívil som baptistického kazateľa. Keď som sa dôkladne oboznámil s vieroukou baptistov, povedal som mu, že sa chcem dať pokrstiť. Ale súčasne som ho upozornil, že veľmi dobre poznám Bibliu a nikde som nenašiel ani zmienky, že by sa krst mal „technicky realizovať“ ponorením. Ubezpečil som ho, že ak ma presvedčí z Biblie, že to má byť ponorením, príjmem to. Inak nie. A tak mi ten kazateľ čítal a vysvetľoval texty z Biblie a ja som zakaždým povedal : „Nie, to ma nepresvedčilo.“ (Napríklad keď mi čítal verš z J 3:23 „bolo tam mnoho vody“ ja som argumentoval, že v Banskej Bystrici v horúcom lete je mnoho vody v Hrone, keď jej je po členky. A v tom sa ponárať nedá.) Po niekoľkých hodinách vysvetľovania nečakane prišiel ďalší kazateľ a keď ten prvý vysvetlil o čo ide, ten druhý kazateľ vytiahol z knižnice starú knihu a podal mi ju so slovami: “Ak vieš čítať grécky, presvedč sa sám.“ Bol to Nový zákon v gréčtine. Všade, kde je v našich prekladoch „krstiť“ v akomkoľvek gramatickom tvare, v gréčtine je v príslušnom gramatickom ekvivalente „baptisein“.

A baptisein znamená PONORIŤ !

Dal som sa pokrstiť. Krstom, ktorý uvádza biblia. Ponorením.

Žiaden druhý krst – krst je len jeden!

Ale len vtedy sa jedná o krst,

ak je to podľa vzoru, ktorý nám dáva Biblia.

Ak by Boh chcel inú formu ako ponorenie, dal by to tak zapísať. Gréčtina je veľmi presná a na pokropenie má výraz rhantizein, na pomazanie myrizein a na ponorenie baptizein. Teda kto začne krstiť biblicky – ponorením, automaticky vyrieši otázku krstu nemluvniat. Lebo rozumní rodičia nedajú svoje novonarodeniatko strčiť do vody – ono nevie, že má zadržať dych a keby nasalo pri ponorení vodu do plúc …

 

A ak by niekto mal pochybnosti o Lutherovom postoji ku krstu, nech si teda prečíta Symbolické knihy ozajstne a poctivo! Nielen odstavec o krste dietok, ale z Veľkého katechizmu základ o krste:

 

Po tretie: keď sme už poznali veľký úžitok a moc krstu, viďme ďalej, kto dosahuje účinok, ktorý krst dáva. Aj toto veľmi jasne a zreteľne vyjadrujú slová: “Kto uverí a pokrstí sa, bude spasený”, to znamená, jedine viera robí človeka hodným s úžitkom prijímať spasiteľskú Božskú vodu. Lebo keď sa nám to v slovách pri vode a s vodou podáva a zasľubuje, nemôžeme to prijať inak, ako že tomu zo srdca veríme. Bez viery krst nič neosoží, i keď je sám v sebe prenesmierny Božský poklad. Preto jediné slovo “kto uverí” má takú moc, že vylučuje a odstraňuje všetky skutky, ktoré by sme konali v domnení, že si nimi získavame a zasluhujeme spasenie. Lebo platí: to, čo nie je viera, nič neprospeje a nič neprijíma. (Luther, Veľký katechizmus, 1537)

+=+=+=+=+

O pár dní bude 40 rokov, ako som prijal milosť Ježiša Krista. Vtedy to pohoršilo väčšinu mojich evanjelických známych a príbuzných. A niektorí z nich mi to neodpustili dodnes.

 A tak som pochopil, že pre mňa je podstatné, že Otec ma vzal do náručia, prijal moje pokánie a potvrdil moje synovstvo. Ten Otec, ktorý mi vyšiel v ústrety, keď som bol ešte ďaleko. Ten Otec, ktorý ma vzal do náručia a vybozkával ma. Ten Otec, ktorý neskôr vyšiel k biblickému „staršiemu bratovi“ a napriek jeho hnevu ho oslovil: „Dieťa moje…“

 

Nuž treba počkať, kým biblický „starší brat“ začuje tie Otcove slová …  :

>„Dieťa moje, ty si vždy so mnou,

a všetko, čo mám, je tvoje;

ale patrilo sa nám veseliť a radovať.

Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil;

bol stratený a našiel sa. “

(Lk15:31-32)

 

 

 

Komentáre sú uzavreté.