Manželstvo vzniká manželskou

zmluvou,

čiže neodvolateľnou vzájomnou dohodou,

ktorou sa manželia slobodne

sebe navzájom darujú

a vzájomne sa prijímajú. [i]

 

Uvedená definícia je opísaná z knihy Obrady krstu detí a sobášne obrady – podľa Rímskeho rituálu (Spolok sv. Vojtecha, Bratislava 1976). Táto definícia je nielen prekrásna, ale aj nanajvýš pravdivá. Takže kto chce prijať túto definíciu RKC a dovolí svojmu rozumu triezvo rozmýšľať, musí pripustiť, že do stavu manželského sa nevstupuje sviatosťou, ale zmluvou. Potvrdzuje to i Druhý vatikánsky koncil nasledovnou definíciou:

»Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou čiže neodvolateľným osobným súhlasom. Takým spôsobom, ľudským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ľudskej svojvôle, a to v záujme manželov a potomstva i spoločnosti. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi.« [ii]

 

PÁR SLOV NA ZAMYSLENIE

 Počas komunistickej totality kresťania v krajinách východnej Európy museli rešpektovať matričný zákon, ktorý zakazoval uzavrieť manželstvo kresťanským obradom. Princíp zákona bol ten, že kresťania rovnako ako nekresťania museli uzavrieť manželstvo v civilných matričných priestoroch predpísaným civilným spôsobom. Po uzavretí manželstva mohli ešte absolvovať akékoľvek náboženské ríty – teda aj rítus imitujúci náboženský obrad uzavierania manželstva. Ale k takýmto náboženským obradom smeli pristupovať len ako právoplatní manželia! Čiže náboženský obrad – nech už mal akúkoľvek formu – bol len imitáciou uzavierania manželstva, pretože manželstvo bolo uzavreté už pár hodín predtým. Náboženský obrad mohol byť teda nanajvýš požehnaním už uzavretého manželstva a všetky cirkvi – včítane RKC – uznávali toto dodatočné požehnanie za dostačujúce pre kresťanský charakter manželskej zmluvy. A to je dobre, lebo Boh neurčil nijaký obrad pre vstup do manželstva, ani nikde v NZ nenájdeme žiaden predpis, ako by mal manželský obrad vyzerať. To preto, lebo Boh neočakáva obrad, ale zmluvu! Pritom Boh vo svojej zhovievavosti rešpektuje vonkajšiu formu vstupu do manželstva – nech je tá forma akákoľvek.

Prečo tento dlhý úvod?

Lebo tu je obrovská šanca pre prvý krok k zjednoteniu cirkví. Tento prvý krok jednoty spočíva vo vzájomnom tolerovaní spôsobu uzavierania manželstva. Všetky evanjelické cirkvi sú v tomto zajedno. Ale krokom jednoty je len to, že dokážu uznať manželstvo uzavreté v inej cirkvi ako plne právoplatné. Nejde však o dokonalú jednotu, lebo pri zmiešaných manželstvách si nedokážu navzájom žehnať. A ak sa RKC doposiaľ nepridala, tak to nie je pre neodstrániteľnosť prekážok, ktoré tomu bránia, ale pre neochotu tieto prekážky odstrániť. Veď matričný zákon SR je pre všetky cirkvi ten istý. A teda musia ten istý zákon akceptovať katolíci i evanjelici.

Súčasne je tu i veľmi pravdivé kritérium triedenia cirkví na také, ktoré chcú ozajstné zjednotenie a také, ktoré pod rúškom „zjednotenia“ chcú započať len svoju nadvládu.

Aby vzájomné uznanie uzavierania manželstva mohlo nastať, je treba posúdiť, čo pri manželskom obrade je biblické a čo nie.

SVIATOSŤ MANŽELSTVA

Sviatosť manželstva podľa obradu RKC

Obrad sviatosti manželstva v omši má nasledovné kroky: [iii]

¨  privítanie

¨  bohoslužba slova

¨  sobášny obrad

¨  eucharistická bohoslužba

Vlastný sobášny obrad má nasledovný priebeh.

Otázky:

Kňaz: M a K, rozhodli ste sa uzavrieť sviatostné manželstvo. Teraz nastáva tá chvíľa, keď Kristus Pán tu pred zástupom Cirkvi a pred cirkevnou obcou sviatostne spečatí vašu lásku. Preto sa vás pred Bohom a Cirkvou pýtam: Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?

Obidvaja: Áno.

Kňaz: M a K, ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po celý život?

Obidvaja: Áno.

Kňaz: Chcete si založiť rodinu. Pýtam sa vás pred Bohom a Cirkvou. Ste ochotní s láskou prijať deti ako dar Boží a vychovávať ich podľa Kristovho evanjelia a zákonov jeho Cirkvi?

Obidvaja: Áno.

Manželský súhlas:

Keď teda chcete uzavrieť sviatostný manželský zväzok, podajte si ruky a pred Pánom Bohom a jeho Cirkvou vyjadrite svoj manželský súhlas.

Kňaz (pýta sa najprv muža): M, beriete si k za svoju manželku?

Muž: Beriem.

Kňaz: Sľubujete pred všemohúcim Bohom, že jej budete verným manželom a že ju nikdy neopustíte ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ju budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?

Muž: Sľubujem.

Potom sa pýta kňaz ženy: K, beriete si M za svojho manžela?

Žena: Beriem.

Kňaz: Sľubujete pred všemohúcim Bohom, že mu budete vernou manželkou a že ho nikdy neopustíte ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ho budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?

Žena: Sľubujem.

Potvrdenie kňazom:

A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo, a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.

Všetci: Amen.

Prísaha novomanželov

Milí novomanželia, teraz prísahou potvrďte, čo ste si navzájom sľúbili.

Manžel: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Manželka: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Stanovisko k sobášnemu obradu RKC

1.  Na začiatku sobáša sa kňaz pýta snúbencov, či ich rozhodnutie je slobodné a či sú rozhodnutí žiť v láske a „prijať“ deti a vychovávať ich. Tu je posledná časť otázky položená chybne, pretože manželstvo nemá úlohu prijať deti, ale plodiť deti: Boh ich požehnal a povedal im:„Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ {Ge 1:28} Uvedený rozdiel je dôležitý preto, lebo plodiť deti je Boží dar, pri ktorom plodnosť reguluje Boh a nie antikoncepcia!

2.  Hlavným úkonom sobáša je manželský súhlas, ktorý je vlastne manželskou zmluvou. Teda vstupom do manželstva je ústna manželská zmluva založená na slove. Kňaz potom potvrdí platnosť manželskej zmluvy a udelí manželom požehnanie. Avšak pôvodne i v RKC ešte nedávno namiesto slov „beriem – sľubujem“, boli odpoveďou slová „áno – áno“. Slová „beriem – sľubujem“ síce vyjadrujú takmer dostatočne podstatu sľubu, ale Ježišovým želaním je slovo „áno“. V ďalšom pochopíme, prečo.

3.  Tretím krokom sobášneho obradu je prísaha, ktorou novomanželia potvrdzujú slávnostne svoj sľub. Toto nariadenie sa protiví príkazu Pána Ježiša: No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je „áno – áno, nie – nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého. {Mt 5:34–37}

4.  Pozrime si teraz, ako táto prísaha vyzerá v skutočnosti – vo svetle uvedeného Božieho slova.

Prísaha novomanželov

Kňaz: Milí novomanželia, [práve som v mene svätej Cirkvi potvrdil uzavretie vášho manželstva, pretože som bol svedkom, ako ste obaja pred Pánom Bohom a jeho Cirkvou vyjadrili svoj manželský súhlas. Nemohol som teda ináč, ako v mene Otca i Syna i Ducha Svätého požehnať vaše manželstvo. Ste teda právoplatní manželia – pred Bohom, cirkvou i predo mnou. Ale aby ten Zlý mohol od začiatku vaše manželstvo nahlodávať, vzpriečte sa chytro vôli Ježiša Krista a] teraz prísahou potvrďte, čo ste si navzájom sľúbili.

Manžel: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista [vyznávam, že na doporučenie kňaza porušujem Ježišov príkaz neprisahať a] prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. [Týmto súčasne potvrdzujem, že moja reč už teraz v zrode manželstva nie je áno – áno, nie – nie, pretože sľub, ktorý som pred chvíľočkou dal pred Pánom Bohom a jeho Cirkvou, bol síce sľub pred všemohúcim Bohom, ale určite nebol ozajstný, keď mi kňaz kázal ešte prísahou tento sľub potvrdiť]. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Manželka: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám [že v mojom manželstve nebude moja reč áno – áno, nie – nie, pretože ňou nebola ani pri manželskom sľube. Veď sám kňaz bol svedkom, že som nevravela áno – áno, ale beriem – sľubujem. Asi preto mi kázal ešte prisahať. Tak teda prisahám,] že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!«

To nie je ironická parafráza. To je principiálne vážna vec! A tu treba poznamenať, že ak novomanželia chcú poslúchnuť Ježiša Krista, majú právo prísahu odmietnuť. A nič sa nemôže pritom pokaziť, lebo k prísahe už pristupujú ako právoplatní manželia, ktorým kňaz nielenže manželstvo potvrdil, ale ich aj požehnal.

Rozbor sviatostného charakteru manželstva

Sviatostné manželstvo je také

¨  do ktorého vstúpili obaja partneri pokrstení

¨  v ktorom aspoň jeden z partnerov je členom RKC

¨  ktoré bolo uzavreté podľa kanonických spôsobov RKC

¨  ktoré je nerozlučné

Ak sa teraz spýtame, čo spôsobilo, že manželstvo má sviatostný charakter, je nám jasné, že kňaz to určite nespôsobil, pretože dogmatika RKC tvrdí, že „sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným“. I niektoré príručky RKC tvrdia to isté:

»Sviatostným znakom manželstva je uzavretie manželskej zmluvy. Tento posvätný úkon vykonávajú manželia pred splnomocneným kňazom a dvoma svedkami. Uzavretím manželskej zmluvy si snúbenci sami navzájom vysluhujú a prijímajú sviatosť manželstva. Kňaz nie je vysluhovateľom tejto sviatosti, ale iba úradný svedok Cirkvi.« [iv] Uvedený výrok je však iba nepresným reprodukovaním názoru Tomáša Akvinského, ktorý označil ako prvý manželov za vysluhovateľov sviatosti a požehnanie od kňaza determinoval len ako sväteninu.

Teda sviatostné manželstvo mohol spôsobiť len vykonaný výkon. Čím? – No predsa tým, že sľubovali pred Bohom a jeho cirkvou. Pozrime si preto znovu pozorne vlastný akt uzavretia manželskej zmluvy. Všimnime si pri tom záverečné vyjadrenie kňaza: »A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo, a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.« Vidíme, že kňaz už len potvrdil, že sa tak stalo a potom sviatostné manželstvo požehnal.

Hoci sa manželstvo ako sviatosť traduje od Veronského koncilu z roku 1184, učenie o sviatosti stavu manželského bolo ustanovené až na Tridentskom koncile 11. novembra 1563. Motiváciou pre ustanovenia Tridentského koncilu bola obrana proti reformačnému trendu, pričom ustanovenie o sviatosti manželstva sledovalo dva ciele

¨  zamedziť možnosť vzniku manželstiev katolíka s nekatolíkom a

¨  udržať princípy RKC neprekonateľne oddelené od reformačných princípov

Ale dnes už nežijeme v stredoveku! Ľudia vedia čítať a písať. A tak sa sami môžu presvedčiť, že súčasné predpisy o „sviatostnosti“ sú len obratnou manipuláciou, ktorou sa „ovečkám“ vnucuje absolútna podriadenosť cirkevnej vrchnosti. Prečo? Aby naďalej existovala neprekonateľná prekážka k zjednoteniu kresťanov.

Samotná teória „sviatostnosti“ manželstva spôsobila v RKC veľa problémov. Katolícki teológovia viedli o „sviatostnosti“ počas niekoľkých stáročí zdĺhavé spory a neujednotili sa dodnes. Bolo treba rozpracovať teóriu nesviatostných typov manželstva a každý nový predpis prinášal potrebu úpravy a teda potrebu vzniku ďalšieho predpisu. Názorne to ilustrujú štyri príklady.

Príklad 1.: Ak si pokrstená katolícka stránka berie pokrstenú evanjelickú stránku a rozhodnú sa zosobášiť pred rímskokatolíckym kňazom, manželstvo z hľadiska RKC je platné a sviatostné. Keďže „sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným“, v zmluvnej časti sobášneho obradu nie je predpísaný žiaden úkon kňaza, ale ani charakter kňaza. Možno, že ten kňaz pár minút pred tým spáchal ťažký hriech. Ale to nijako neovplyvní fakt uzavretia manželskej zmluvy. Možno, že ten kňaz žije trvalo v hriechu. Ale to nič neuberá na platnosti zmluvy. Možno, že ten kňaz v mysli s nevestou cudzoložil. To platnosť zmluvy nemení a manželstvo je sviatostné. Ale keby tie isté otázky tým istým snúbencom v tej istej sobášnej miestnosti položil ten najzbožnejší evanjelický kňaz, manželstvo nielen že by nebolo sviatostné, ale podľa hodnotenia RKC nebolo by ani platné. Hoci „sviatosť pôsobí výkonom vykonaným a nie výkonom konajúceho“…

Príklad 2.: Ak si pokrstená katolícka stránka berie pokrstenú evanjelickú stránku a rozhodnú sa zosobášiť pred evanjelickým kňazom, manželstvo z hľadiska RKC nielenže nie je sviatostné, ale je dokonca i neplatné.

Ak by sa však tí istí snúbenci rozhodli uzavrieť manželstvo a nachádzali by sa niekde v hĺbke brazílskych pralesov, kde niet katolíckeho kňaza a nedá sa tam dôjsť skôr ako za mesiac, predpisy RKC umožňujú uzavretie manželstva aj bez akéhokoľvek asistujúceho kňaza. Kánon 1116 – §1 o tom hovorí: »Ak asistujúci, kompetentný podľa normy práva, nemôže byť bez veľkej ťažkosti prítomný alebo nemožno sa k nemu dostať, tí, ktorí majú úmysel uzavrieť pravé manželstvo, môžu ho platne a dovolene uzavrieť pred samými svedkami: v nebezpečenstve smrti a aj mimo nebezpečenstva smrti, len keď sa rozumne predvída, že tento stav potrvá jeden mesiac.« Takéto manželstvo by nielenže bolo platné, ale dokonca i sviatostné!

Tu máme praktický príklad, že „sviatostnosť“ je len pákou na manipulovanie bezmocných neinformovaných ľudí. Lebo v prvom prípade – hoci sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným – evanjelický kňaz je prekážkou sviatostnosti. A v druhom prípade – keďže sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným – netreba kňaza a manželstvo je platné a sviatostné. Ale keby v tom pralese bol snúbencom naporúdzi evanjelický kňaz, nesmú využiť jeho prítomnosť, ak chcú mať manželstvo sviatostné a platné, lebo evanjelický kňaz by to zneplatnil – hoci sviatosť nepôsobí výkonom konajúceho, ale výkonom vykonaným!

Príklad 3.: Ak si pokrstená katolícka stránka berie nepokrstenú stránku, ich manželstvo nemôže byť platne uzavreté pred činiteľmi RKC. Ak sa uzatvárajúce stránky napriek tomu rozhodnú zosobášiť – napríklad pred orgánmi štátu – manželstvo z hľadiska RKC nielenže nie je sviatostné, ale je i neplatné.

RKC tu používa svojvoľne terminológiu, ktorá je v ostrom protiklade s terminológiou občianskou a preto pôsobí úplne dezorientujúco. Lebo neplatné manželstvo z občiansko-právneho hľadiska je chápané ako také, ktoré nenadobudlo platnosť z dôvodu určitých zneplatňujúcich prekážok. Uzatvárajúce stránky sú v takomto prípade z občiansko-právneho hľadiska posudzované tak, ako keby do manželstva neboli vstúpili – samozrejme so všetkými súvisiacimi dôsledkami. Avšak neplatnosť manželstva v tom zmysle, ako to chápe RKC má úplne odlišný význam – nikto presne nevie aký!!! Uzatvárajúce stránky v tomto príklade, sú v zmysle chápania RKC zosobášené neplatne, a teda nie sú považované z cirkevného hľadiska za manželov, hoci z civilného hľadiska sú platným manželstvom! A groteskne pôsobí, že RKC rešpektuje túto „civilnú platnosť“ „cirkevne neplatného manželstva“ práve tak, ako rešpektuje hociktoré iné civilne uzatvorené manželstvo dvoch nekatolíckych účastníkov.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že tu ide o nedorozumenie, prameniace z nesúladu v terminológii. V skutočnosti je to však len jedna z nezaplátateľných dier v plote cirkevných predpisov. Lebo neplatnosť uskutočneného, naplneného manželstva by mala pre snúbencov katastrofálne dôsledky – život v trvalom smilstve a splodenie nemanželských detí.

To by však implicitne znamenalo, že všetci nepokrstení občania SR a všetci, ktorí neboli sobášení kňazom RKC, sú smilníci a ich deti sú nemanželské. Také niečo sa však zatiaľ RKC neodvažuje tvrdiť, a civilne uzavreté manželstvá nekatolíkov rešpektuje ako „manželstvá“. A my sa pýtame, v čom je teda katolícka neplatnosť civilne platného manželstva? Ale predovšetkým sa pýtame, kde v NZ je podklad pre takéto sortovanie snúbencov, vstupujúcich do manželstva?

Príklad 4.:  Jeden slovenský biskup RKC otvorene vyznáva:

 »A priznajme si úprimne. Vieme dobre, koho v súčasnosti sobášime v našich chrámoch. V mnohých prípadoch mladí ľudia nemajú vôbec vzťah k tomu, čo sviatostné manželstvo znamená pre ich život. Idú na cirkevný sobáš len kvôli paráde. Dnes je to móda – sobášiť sa v kostole.

Máme obrovské problémy s tým, či vôbec sobášiť takýchto ľudí, ktorí nemajú ani pojem, o čo tu vlastne ide. Sviatostné manželstvo nie je formalita, ako si to mnohí myslia. Nie je to záležitosť niekoľkých dní pred sobášom a po ňom.

K cirkevnému sobášu je nevyhnutný a existenčne potrebný vážny úmysel. Ak takýto úmysel pri sobáši mladí ľudia nemajú, sobáš je neplatný. Je cirkevným sobášom – ale je neplatný«. [v]

Banskobystrický biskup tu vyslovil čosi, čo je z hľadiska právneho i liturgického nezmysel.

Prečo?

Pripomeňme si znovu záverečnú formulku sobášiaceho kňaza, podľa obradu RKC:

»A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo, a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.

Všetci: Amen.«

Tu jasne vidíme, k čomu zo strany sobášiaceho kňaza dochádza!

¨  Z hľadiska občiansko-právneho dochádza nielen ku klamstvu, ale aj k trestnému činu podvodu, ak kňaz vysluhoval sobáš, o ktorom vopred vedel, že je neplatným a na konci obradu predpísanou formuláciou potvrdil platnosť „neplatného“ manželstva!

¨  Z hľadiska cirkevno-právneho dochádza k paradoxnej situácii.

Na jednej strane sa totiž sobášiaci kňaz dopúšťa voči svojej cirkvi deliktu, a síce tým, že predstiera vysluhovanie sviatosti. Kánon 1379 hovorí: »Kto okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 1378, predstiera vysluhovanie sviatosti, má byť potrestaný spravodlivým trestom.« Ak teda kňaz vysluhuje sviatostné manželstvo a pritom „vie dobre, koho sobáši, vie, že mladí ľudia nemajú vôbec vzťah k tomu, čo sviatostné manželstvo znamená pre ich život a idú na cirkevný sobáš len kvôli paráde“, dopúšťa sa deliktu v zmysle kán. 1379.

Na druhej strane sa však žiadneho deliktu nedopúšťa, nakoľko dvaja pokrstení ľudia majú v RKC „nárok“ na sviatostné manželstvo a pritom nemusia byť vôbec veriaci!!! Kódex kanonického práva totiž vôbec netrvá na tom, aby snúbenci boli veriaci; trvá len na tom, aby snúbenci boli pokrstení a aby od Cirkvi „formálnym spôsobom neodpadli“! Kánon 1055 – §2 uvádza: »Medzi pokrstenými nemôže jestvovať platná manželská zmluva bez toho, aby zároveň nebola sviatosťou.« [vi]

Kňaz teda takýchto ľudí vzhľadom na ich „nárok“ platne zosobáši, potvrdí im platnosť sviatostného manželstva a nemôže s tým vlastne nič robiť, lebo sviatosť pôsobí výkonom vykonaným a nie výkonom konajúceho.

Teda poriadne zamotaný prípad, keďže „vieme dobre, koho v súčasnosti sobášime v našich chrámoch“ – ako hovorí dotyčný biskup.

¨  Z hľadiska liturgického je známe, že liturgia má svoje predpisy a tie sa pri jednotlivých liturgických úkonoch nahlas verejne oznamujú. Ak teda kňaz vysluhuje „cirkevný – ale neplatný“ sobáš, vzniká mu povinnosť namiesto potvrdenia manželstva oznámiť pravdu, že bolo uzavreté „cirkevné – ale neplatné“ manželstvo. Liturgické predpisy RKC však takúto formulku nemajú, pretože sobášiaci kňaz má povinnosť odmietnuť manželský obrad, ak vopred vie, že by nebol platným. A tu sa treba veľmi vážne spýtať, na čo je takéto „cirkevné – ale neplatné“ manželstvo dobré.

XXX

Z hľadiska teologického sa touto skutočnosťou RKC vlastne vysmieva samotnému princípu kresťanstva! Ak totiž rímskokatolícky kňaz zosobáši dvoch neveriacich ľudí, ktorí zásahom svojich veriacich starých mám boli ako nemluvňatá pokrstení a na žiadosť svojich veriacich starých mám sa dali zosobášiť v rímskokatolíckom kostole, ich manželstvo je sviatostné. Hoci Božie slovo ich charakterizuje celkom inak: Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev. {Jn 3:36} Naproti tomu dvaja úprimne veriaci katolíci nemôžu dosiahnuť sviatostnosť, ale ani platnosť manželstva, ak ich zosobášil iný ako katolícky kňaz. Hoci Božie slovo potvrdzuje, že manželstvo nespája kňaz, ale Boh: Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje! {Mk 10:9}

A tu je vlastne existenčný problém nebiblického pojmu „sviatosť manželstva“. V čom je tento pojem nebiblický? Nuž pozrime sa na záverečné slová, ktoré vyslovuje kňaz pri sobášnom obrade: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“. Sú prevzaté z nasledovného výroku Pána Ježiša:

On [Ježiš] odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: ‚Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?‘ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ {Mt 19:4–6}

Tieto slová boli vyrieknuté v čase, keď RKC ešte neexistovala. Niet tu ani slova o katolíkoch, ba dokonca ani o Rimanoch či Grékoch. Pán Ježiš tie slová hovoril židovským farizejom. Je to objektívne platný výrok, ktorý hovorí, že manželstvo spája Boh. Tak, ako Boh dáva človeku život – bez ohľadu na jeho budúce zatriedenie, práve tak spája manželstvo – bez ohľadu na vierovyznanie. Boh určuje aj platnosť či neplatnosť manželstva. A podľa toho žehná, či tresce. Ježiš v týchto slovách vlastne potvrdil, že Boží výrok, daný Adamovi v raji, platí dodnes objektívne aj za hranicami raja: Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. {Ge 2:24} O žiadnej sviatosti tu niet ani zmienky. Teda tvrdenie, že Kristus ustanovil sviatosť manželskú, nie je pravdivé!

CHARAKTER KRESŤANSKÉHO MANŽELSTVA

Slovo sviatostný je prídavné meno. Samozrejme, že RKC môže používať akékoľvek prívlastky, ktoré potrebuje na označenie svojich úkonov. Ale mala by mať pritom na zreteli, že nikde v NZ niet prídavného mena sviatostný, zato však je tam mnohokrát použité prídavné meno svätý! A sväté manželstvo samozrejme existuje, ale svätým ho nerobí spôsob uzavretia. Svätým ho robí skutočnosť, že v ňom prebýva a koná Svätý Duch! Ak prijmeme túto skutočnosť, tak problematické otázky obradov sa stanú ihneď nedorozumením, ktoré patrí do minulosti. Lebo okolnosť, že kresťanské manželstvo existuje, každému jasne ukazuje, že svoj kresťanský charakter nezískava typom obradu, ale tým, že manželia svoj život odovzdali do rúk Ježiša Krista!!! A zatiaľ čo kresťanský sobášny akt sa od civilného sobášneho aktu nemusí ničím odlišovať, kresťanské manželstvo sa od ostatných manželstiev výrazne líši! A to práve tým, že je sväté!

Sväté manželstvo je také, v ktorom trvalo býva a slobodne koná Svätý Duch!

To je možné len v tom prípade, keď sú obaja manželia znovuzrodení kresťania. A takým manželom je jasné, že ich manželstvo je nerozlučné, lebo platnosť a evidenciu manželského spojenia zabezpečil sám Boh. Z tohto pohľadu je zrejmé, že i nekresťanské manželstvo sa môže stať svätým, ak obaja manželia, prijmúc Ježiša, stanú sa chrámom Svätého Ducha. A to sa týka aj takých manželstiev, ktoré neboli uzavreté pred cirkevným úradom.

Ak odhodíme nebiblický výraz sviatostné manželstvo, tak vzápätí môžeme prijať biblický výraz sväté manželstvo, ktoré chápu všetci kresťania v príkladnej jednote.

PREKÁŽKY VZÁJOMNÉHO UZNANIA

Pre RKC je veľkou prekážkou vzájomného uznávania manželskej zmluvy Kódex kanonického práva. Napríklad kánon 1366 hovorí:

»Rodičia alebo ich zástupcovia, ktorí dávajú deti pokrstiť alebo vychovávať v nekatolíckom náboženstve, majú byť potrestaní cenzúrou alebo iným spravodlivým trestom.« 

Tento predpis nielen že je rakvou každého pokusu o zjednotenie, ale je súčasne prekážkou pre úprimne veriacu kresťanku-katolíčku, ktorá by sa chcela vydať za úprimne veriaceho kresťana-evanjelika. Lebo ak chcú nažívať v zmysle Božieho slova, tak nemôžu prijať toto bludné nariadenie. Veď apoštol Pavol v tzv. Paulínskom privilégiu ubezpečuje, že stačí, aby jeden z manželov bol veriaci, a deti sú sväté. A nenariaďuje manželku neveriaceho manžela trestať cirkevným trestom, lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi. Inak by boli vaše deti nečisté; ale teraz sú sväté. {1 Kor 7:14} A zrazu pri manželstve dvoch úprimne veriacich kresťanov, ktorí si svoje deti vychovávajú v náboženskom duchu, sa objavuje trest… Tento trest treba správne pomenovať. Je to systém nekresťanského nahlodávania slobody človeka. A mnoho katolíckych teológov celé stáročia bojovalo proti takémuto vynucovaniu členstva v RKC.

O manželstve by sa dalo napísať ešte veľa. Ale kresťania si určite nájdu sami všetko potrebné o manželstve v NZ. Stačí čítať…

Kým však bude existovať kánon 1366, dovtedy slová o ekuméne budú lžou. Kňaz, ktorý hovorí o ekuméne, klame, a to predovšetkým svojich. Lebo nejde o trend ekumény, ale o trend nadvlády. Evanjelici to vedia, ale katolíci väčšinou nie. Hoci práve oni majú právo sa dozvedieť, že kňazi to s ekuménou nemyslia ozajstne. A keby to aj mysleli úprimne, nedovoľuje im to kánon 1366…

ZÁVER

¨  Do stavu manželského sa nevstupuje sviatosťou, ale zmluvou.

¨  Boh neurčil nijaký obrad pre vstup do manželstva, ani nikde v NZ nenájdeme žiaden predpis, ako by mal manželský obrad vyzerať. To preto, lebo Boh neočakáva obrad, ale zmluvu.

¨  Manželstvo nespája kňaz, ale Boh.

¨  Nie je to zmluva s cirkvou, ale zmluva s Bohom!

¨  Prvý krok zjednotenia RKC s ostatnými kresťanskými spoločenstvami nastane pri vzájomnom tolerovaní spôsobu uzavierania manželstva.

¨  Všetky evanjelické cirkvi k uzatváraniu manželstva majú jednotný prístup; ak sa RKC doposiaľ nepridala, tak to nie je pre neodstrániteľnosť prekážok, ktoré tomu bránia, ale pre neochotu tieto prekážky odstrániť.

¨  Ak odhodíme nebiblický výraz sviatostné manželstvo, tak vzápätí môžeme prijať biblický výraz sväté manželstvo, ktoré chápu všetci kresťania v príkladnej jednote.

¨  Sväté manželstvo samozrejme existuje, svätým ho však nerobí spôsob uzavretia, ale skutočnosť, že v ňom prebýva a koná Svätý Duch!

¨  Sväté manželstvo je také, v ktorom trvalo býva a slobodne koná Svätý Duch!