MAJSTER JÁN HUS

 

Slová Ježiša Krista:

Vylúčia vás zo synagóg, ba prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu. A budú to robiť preto, že nepoznali Otca ani mňa.

{Jn 16:2–3}

100. Historické a dobové pozadie

Ján Hus sa narodil v Husinci v Čechách okolo roku 1370. Študoval v Prahe na Karlovej univerzite. V roku 1393 dosiahol hodnosť bakalára a o tri roky neskôr sa stal majstrom slobodných umení. Od roku 1398 už sám prednášal ako profesor a popri tom študoval teológiu. V roku 1400 bol vysvätený za kňaza, ale teológiu študoval ďalej aj po vysvätení a v dobe od roku 1402 do roku 1413 bol kazateľom v Betlemskej kaplnke v Prahe.

Vyrastal a žil vo veľmi zvláštnej dobe.

Bola to doba hroznej krízy, ktorú od roku 1378 prežívalo celé územie, patriace pod vplyv Západnej cirkvi. Toto historické obdobie sa nazýva schizmou RKC, alebo tiež pápežskou schizmou. Schizma nastala nasledovne.

V roku 1305 sa prenieslo sídlo pápežov z Ríma do Avignonu. Toto veľmi ťažko znášali rímski nacionalisti, preto sa niekoľkokrát pokúsili vrátiť pápežský trón späť do Ríma. Podarilo sa to definitívne až pápežovi Gregorovi XI., za výdatnej pomoci sv. Kataríny Sienskej. Po smrti Gregora XI. bol v Ríme na jeho miesto zvolený 18. 4. 1378 Urban VI. Všetci kardinálski voliči sa zúčastnili korunovačných slávností, čím potvrdili platnosť voľby. Ale čoskoro tento pápež prestal spĺňať predstavy kardinálov, preto voliči vyhlásili voľbu za neplatnú. O päť mesiacov neskôr tí kardináli, ktorí boli s Urbanom nespokojní, zišli sa v mestečku Fondi, kde 20. 9. 1378 zvolili za pápeža Klementa VII. To ale Urban VI. nerešpektoval, preto sa nový pápež Klement VII. snažil dostať do Ríma pomocou vojska. Keďže sa mu nepodarilo Rím vojensky dobyť, usídlil sa natrvalo v Avignone v tamojšom pápežskom sídle a začalo pápežské dvojvládie, ktoré trvalo 39 rokov.

Obaja pápeži boli tak presvedčení o svojej pravosti a neprávoplatnosti druhého, že každý toho druhého dal do kliatby. To im však nestačilo. Vzniesli kliatbu i na protivníkových stúpencov. Rím exkomunikoval avignonských stúpencov a Avignon exkomunikoval rímskych stúpencov! Teda súčasne bola exkomunikovaná celá rímskokatolícka cirkev. Nikto nemohol ostať neutrálny – každý musel niekam patriť. A preto, že niekam patril, musel byť druhou stranou prekliaty! Bola to hrozná situácia. Nikto nemohol uniknúť, ani sa nemal kam skryť. Lebo každá farnosť patrila pod určitú diecézu a diecéza patrila pod jedného z dvoch pápežov. Pod jedného pápeža patrila a druhým pápežom bola prekliata. Hranice krajín sa často stávali druhotnými, lebo mier, či nepriateľstvo boli určované hranicami diecéz.

Dodnes sa v RKC udržal názor, že obaja pápeži boli praví.

»Otázka legitimity je dodnes nejasná a tak zostane navždy. Svätci boli na oboch stranách. Sv. Katarína Sienská rozhodne vystupovala pre jedinú právoplatnosť Urbana VI. a rovnako dôrazne obhajoval výhradnú platnosť Klementa VII. neúplatný hlásateľ pokánia sv. Vincent Ferrerský. Obaja pápeži boli nad to všetko tak hlboko presvedčení o svojej vlastnej legitimite a o neprávoplatnosti druhého, že považovali za vážny záväzok svedomia brániť všetkými spôsobmi svoje pápežstvo a potierať protivníka. Následky rozkolu boli hrozné. Celé kresťanstvo sa rozštiepilo na dve potierajúce sa poslušnosti. Pretože každý z pápežov dával protivníkových stúpencov do kliatby a nikto nemohol ostať nezúčastnený, ocitlo sa fakticky v kliatbe celé kresťanstvo. Roztržka prechádzala všetkými zemiami, diecézami a farnosťami, budila boje a rôznice. Cirkevné hodnosti a s tým spojené správy majetkov boli obsadzované dvojmo – navzájom súperiacimi kandidátmi dvoch pápežov.« [i]

Svet sa rozdelil podľa toho, ktorého pápeža podporoval. Európa bola územne rozdelená podľa vplyvu dvoch pápežských monarchov. Pod Rím patrilo Uhorsko, Taliansko, časť Nemecka, Anglicko a Škandinávia. Pod Avignon patrilo Francúzsko, Španielsko, Savojsko, Portugalsko, Škótsko, Neapol, Sicília a časť Nemecka.

A tento hrozný rozkol neodstránila ani smrť pápežov. Obaja mali po smrti svojich nástupcov: Rím troch, Avignon jedného. »Pápeži exkomunikovali seba navzájom i prívržencov druhej strany. Každý mal po svojej smrti nástupcu.« [ii]

Jedinou spoločnou črtou oboch pápežstiev bola snaha ubrániť si svoje pápežstvo aj násilím. Rímsky pápež Urban VI. dal svojich rímskych odporcov uväzniť a päť kardinálov dal bez milosti popraviť. Avignonský pápež Benedikt XIII. – nástupca Klementa VII. – bol štyri roky väzňom vo svojej kúrii, pretože Francúzi obliehali Avignonskú pevnosť vojensky, žiadajúc pápežovo odstúpenie. Benedikt však zanovite vzdoroval obliehaniu a v roku 1403 sa mu podarilo ujsť do Provence. Nakoniec ho Francúzi znovu uznali za pápeža.

»Následky rozštiepenia boli strašné. Rím exkomunikoval Avignon a Avignon zas odpovedal podobným tónom. Súčasne bolo exkomunikované celé kresťanstvo. Všade boli hádky, spory, neistota. Komu nevyhovela kúria rímska, obrátil sa do Avignonu, a naopak. Nielen Cirkev, ale i jednotlivé biskupstvá, kapituly a kláštory sa rozdvojili na tábory urbanistov a klementistov. Biskupstvá a opátstva udeľovala i kúria rímska, i kúria avignonská a pretendenti domáhali sa svojich miest so zbraňou v ruke.« [iii]

V roku 1407 sa obaja pápeži dohodli, že sa stretnú v Savone a na spoločnom stretnutí obnovia jednotu. »Pápeži sa síce pohli do Savony, ale nedošli až ta. Obávali sa druh druha.« [iv]

Po 31 rokoch zúfalstva sa západná cirkev rozhodla rázne skoncovať s dvojpápežskou anarchiou. Kardináli zvolali koncil do Pisy, kam boli predvolaní obaja pápeži. Keďže sa ani jeden z nich nedostavil, koncil ich označil za schizmatikov, heretikov a rušiteľov jednoty kresťanstva, pozbavil ich pápežstva a na ich miesto bol zvolený pápež Alexander V. On rozpustil snem a usadil sa v Bologni. Tým nastala ešte horšia situácia, pretože ani jeden, ani druhý pápež neuznali pisánsky koncil za právoplatný a preto neodstúpili.

Tak vznikla trojpápežská trojvláda troch platných pápežov, z ktorých ani jeden neuznával tých druhých dvoch. Všetci traja boli rovnako legitímni a keďže každý z nich bol dvoma ďalšími odmietnutý, boli teda aj rovnako nelegitímni.

Samozrejme táto nová situácia trojvlády vyvolala nové prerozdelenie území, pretože mnohé krajiny sa rozhodli pre tretieho pápeža. Urobili tak vo viere, že sa situácia čoskoro vyjasní a on ostane tým jediným. K novému pápežovi Alexanderovi sa pridalo Anglicko, Francúzsko a väčšina Nemecka. Avignon mal stúpencov v Španielsku, Portugalsku a Škótsku. A Rím podporovali Rimania a traja panovníci – Ladislav Neapolský, kráľ Žigmund a duplicitný kráľ Nemecka Ruprecht Falcký.

Keď po pár mesiacoch vysvitlo, že sa nič meniť nebude, že ostanú traja pápeži, zúfalstvo sa začalo meniť na apatiu. Začal vládnuť strach, ľudia sa báli prehovoriť.

Po náhlej smrti Alexanderovej bol ihneď zvolený jeho nástupca Ján XXIII. Jemné cirkevné kruhy hovoria, že bol nehodný, objektivisti tvrdia, že to bol lotor. Faktom je, že pôvodne bol námorníkom a vojakom. Kardinálom sa stal až v roku 1402. Po zvolení za pápeža sa pokúsil usadiť v Ríme, ale dostal sa do konfliktu s Ladislavom Neapolským, ktorý ho z Ríma vyhnal. Preto Ján XXIII. hľadal útočište u Žigmunda, ktorý v tej dobe bol už cisárom rímskym, a kráľom uhorským a nemeckým. Žigmund odstúpil spod vplyvu rímskeho pápeža, a tým celé územie jeho vládneho vplyvu prijalo pápežskú autoritu Jána XXIII.

A v tejto situácii prichádza na javisko dejín Ján Hus.

Ako horlivý kazateľ Božieho slova získaval si veľa stúpencov. Keď sa stal kazateľom v Betlemskej kaplnke, začal tam kázať česky, preto jeho stúpenci boli predovšetkým Česi – pospolitý ľud, bohatí mešťania a študenti. Tým, že okrem kázania v kaplnke aj dvakrát denne prednášal, začal sa okolo neho formovať aj silný prúd stúpencov spomedzi z univerzitných učencov. Obklopovala ho však aj priazeň vyšších stavov – kráľ Václav bol Husovým priateľom, kráľovná Žofia si ho vyvolila za spovedníka a aj pražský arcibiskup mu bol spočiatku veľmi priaznivo naklonený.

Na štarte jeho kazateľskej cesty boli jeho kázne zamerané hlavne na základy kresťanského života, neskôr však dostávali smer mravnej obrody. A keď začal potrebu mravnej obrody hlásať v plnej zodpovednosti, nemohol si nevšímať, že túto obrodu potrebuje naliehavo aj cirkevná vrchnosť. A tak sa z trendu mravnej obrody začala kryštalizovať potreba obrody duchovnej. Tá dostávala v Husových kázňach i prednáškach veľmi výraznú podobu, až sa začala formovať do potreby reformácie v cirkvi. Husova prvotná predstava o reformácii však bola mylná – dúfal, že sa to dá uskutočniť v rámci cirkvi, v spolupráci s cirkevnou vrchnosťou.

 

John Wyclif

 

Samozrejme, že pri myšlienke potreby duchovného očistenia cirkvi Hus nebol sám. Všetky krajiny, patriace pod vplyv západnej cirkvi, vnímali pápežské dvojvládie ako hrozný duchovný úpadok. V mnohých krajinách povstali predchodcovia reformácie, ktorí sa nebáli oznamovať svetu pravdu aj napriek tomu, že boli pápežskou diktatúrou zastrašovaní a často kruto prenasledovaní. Jedným z nich bol John Wyclif.

Hlavným prínosom tohoto anglického teológa bola rehabilitácia biblie. Denne ju čítal a celé svoje bytie i konanie podriadil Božiemu slovu. Pochopil, že Biblia, akožto Božie slovo je jediným merítkom pre bytie a konanie celej cirkvi. A práve preto, že množstvo stredovekých cirkevných hodnostárov bibliu vôbec nepoznalo, snažil sa o jej rozšírenie. Pokúsil sa preložiť bibliu do angličtiny, čo sa mu podarilo vďaka týmu ochotných spolupracovníkov. Tak vznikol prvý kompletný preklad biblie v anglickej verzii. Hoci ešte nebola známa kníhtlač, biblia sa rozšírila závratnou rýchlosťou. A ľudia mali možnosť porovnávať cirkevné praktiky v svetle Božieho slova. Wyclif odsudzoval všetky tie cirkevné učenia a ustanovenia, ktoré boli v evidentnom rozpore s Božím slovom. A toho bolo neúrekom.

Myšlienky, ktoré Wyclif knižne zverejnil, boli myšlienkami krvácajúcej Európy. Ibaže za kritiku pápežstva sa obvykle platilo hroznou mučeníckou smrťou. Takže ľuďom dobre padlo, môcť nahlas vysloviť to, čo bolo obručou na ich srdci a pritom – v prípade nebezpečia – môcť sa vyhovoriť, že to tvrdí Wyclif a nie oni.

Jeho učenie začalo získavať živnú pôdu zvlášť v Čechách a Ján Hus mnohé jeho názory prijal a rozširoval.

 

Problémy Karlovej univerzity

 

Wyclifovo učenie sa stalo na pražskej univerzite dôvodom k búrlivým diskusiám, ale aj dôvodom k ostrým sporom Čechov s Nemcami. A práve tu treba pochopiť hlavnú príčinu vtedajších problémov a následného Husovho odsúdenia. Spory totiž nevznikali na ohnisku wyclifovskom, ani tak na ohnisku národnostnom, ale na ohnisku pápežského rozkolu!

V tej dobe prednášali na univerzite profesori štyroch národností – bavorskej, saskej, poľskej a českej. Na pôde univerzity síce mali predstavovať jeden akademický celok, ale boli to príslušníci rôznych národov. A ich národy boli podriadené rôznym pápežom. Zatiaľ čo Nemci boli jednoznačne stúpencami Ríma, Česi sa prikláňali k požiadavke ich kráľa Václava IV., aby univerzita bola k dvojpápežstvu neutrálna. To malo za následok, že v postoji Čechov chýbala pietna úcta k existujúcim pápežom, ba naviac – vznikal voči nim kritický antagonizmus. Wyclifovo učenie posilňovalo a utvrdzovalo Čechov v kritickom postoji voči pápežom, kdežto Nemcov toto učenie provokovalo. A tak roku 1403 bolo Wyclifovo učenie na univerzite prehlásené za kacírske. Proti tomu Hus a jeho početní stúpenci ostro protestovali a napriek univerzitnému zákazu šírili Wyclifove myšlienky naďalej.

Tak sa Hus dostáva do sporu aj s pražským arcibiskupom, ktorý tiež odsúdil Wyclifovo učenie a nariadil poslúchať jediného pápeža – rímskeho.

Spor Čechov s Nemcami trval na univerzite niekoľko rokov a v roku 1409 dosiahol vyvrcholenie, ktorého iniciácia je Husovi pripisovaná tak trochu neprávom. Vtedy už bolo rozhodnuté, že bude zvolaný koncil do Pisy, kde sa ukončí pápežský dualizmus. Kráľ Václav naďalej zastával stanovisko, aby sa univerzita stavala neutrálne voči existujúcemu pápežskému dualizmu, ktorý mal pisánskym koncilom skončiť. Česi chceli kráľovu požiadavku dodržať, ale na univerzite mali len jeden hlas, kdežto cudzinci, ktorí boli naďalej prívržencami Ríma, mali dohromady tri hlasy, preto Čechov zákonite vo všetkom prehlasovali. To bol dôvod, prečo kráľ Václav zmenil volebný poriadok univerzity. Chcel si zaistiť, aby tí, ktorí sa snažili plniť jeho vôľu, mali možnosť to aj prakticky zrealizovať. Preto im pomohol k prevahe, a síce tak, že 18. januára 1409 vydal Kutnohorský dekrét, v ktorom pridelil Čechom tri hlasy a cudzincom jeden spoločný hlas. Profesori cudzích národností to neprijali a v máji 1409 opustili univerzitu i Prahu. Spolu s nimi opustilo Prahu veľké množstvo študentov, ktorí odišli študovať na iné univerzity.

Dôsledok Kutnohorského dekrétu mal dva protichodné účinky.

Zatiaľ čo urazení cudzineckí profesori a študenti sa rozišli po celej Európe, Ján Hus sa stal rektorom univerzity a tí profesori a žiaci, ktorí na univerzite ostali, boli bezvýhradne jeho stúpencami. Preto i Wyclifovo učenie získalo na tejto univerzite živnú pôdu a rýchlo sa šírilo po celých Čechách.

Na druhej strane urazení profesori a študenti, ktorí opustili Prahu, dodávali sporu na Karlovej univerzite celkom inú podobu. Za hranicami Českého kráľovstva veľmi rýchlo rozšírili fámy o kacírskom wyclifovskom učení v Čechách, o kacírstve českého kráľovstva a o neschopnosti českého kráľa čeliť tejto kacírskej vlne. Ján Hus bol označovaný ako kacírsky vodca a takto sa stal známym vo veľmi krátkej dobe na celom území vtedajšej západnej cirkvi. A takto prišla zvesť o ňom i k tretiemu pápežovi, Alexanderovi V.

 

Vývin ďalších udalostí

 

V roku 1410 dal pražský arcibiskup Husa do cirkevnej kliatby. Kliatba bola odpoveďou arcibiskupa na Husov protest proti páleniu Wyclifových kníh. Súčasne ho rímska pápežská kúria požiadala, aby sa osobne dostavil do Ríma. Hus sa omluvil, ale do Ríma nešiel.

V marci roku 1411 vyhlásil pražský arcibiskup nad Husom zostrenú kliatbu a 18. júna 1411 vyhlásil nad Prahou interdikt. Tu ale rázne zasiahol kráľ Václav. Vymenoval rozhodcovský zmierovací súdny tribunál, ktorý malvyriešiť spor medzi arcibiskupskou kapitulou a univerzitou. Súd uložil arcibiskupovi zrušiť interdikt aj kliatbu nad Husom. Arcibiskup odmietol toto splniť a odcestoval za kráľom Žigmundom požiadať ho, aby vojenskou výpravou nastolil v Čechách poriadok. K Žigmundovi však nedošiel, lebo cestou zomrel.

Kráľovské aspekty pápežského rozkolu

 

Kráľ Václav IV. a cisár Žigmund Luxemburský boli pokrvní bratia. Keby sa však títo bratia akokoľvek snažili nažívať v príkladnej bratskej láske – nemohli. Pápežský rozkol im to nedovolil. Každý mal zverenú krajinu, ktorej vládol. A každá z týchto krajín patrila pod iného pápeža. Takže keby títo bratia chceli z titulu bratskej lásky otvoriť jeden druhému náruč – nemohli. Hoci boli panovníci – nemohli. Platilo pápežské prekliatie. Ak si chceli ctiť pápeža, museli rešpektovať – aspoň navonok – pápežské prekliatie svojho brata.

V takejto situácii nemohli ani Česi v Čechách nažívať s Nemcami v pokoji, lebo Nemci – to bol Žigmund a vláda rímskeho pápeža, kdežto Česi – to bol Václav IV. a neutralita. Žigmund iste ťažko znášal, že v Čechách – v krajine svojho pokrvného brata – ho nemajú radi. A pritom neláska bola často len dôsledkom patričnosti pod rôznych pápežov. Česi tiež pociťovali dôsledok nelásky Žigmunda k svojmu kráľovskému bratovi. A pritom tá neláska bola len opakovaným dohováraním rímskeho pápeža, že Václav IV. dovolí v Čechách bujnieť kacírstvu…

V otázke českého kacírstva bol Ján Hus akýmsi vysunutým tykadlom, ale pretože bol chránencom kráľa Václava IV., nikto sa ho pre istotu nedotkol. Odrazu sa však situácia zmenila – stalo čosi zvláštne.

Keď neapolský kráľ vyhnal pápeža Jána XXIII. Z Ríma, pápež sa spojil so Žigmundom. Žigmund poskytol Jánovi XXIII. nielen ochranu, ale i svoju priazeň. Prirodzene, že Žigmund sa predtým musel viditeľne odkloniť od Ríma. A keďže Žigmundov brat Václav už pred voľbou Alexandra V. bol pripravený prijať nového pisánskeho pápeža, vyzeralo to tak, že príchodom Jána XXIII. konečne sa odstráni polarita medzi kráľovskými bratmi a budú sa môcť mať radi – majúc toho istého pápeža. Snáď už-už mohlo dôjsť k ich objatiu – ale na scéne sa znovu objavil Ján Hus a namiesto zblíženia došlo k politickej kríze. Totiž pápež Ján XXIII. nielen že bol predtým válečníkom, ale ním aj ostal. Chcel potrestať neapolského kráľa vojenskou krížovou výpravou a aby na to zabezpečil potrebný zdroj financií, vypísal rozsiahly predaj odpustkov. Keď však začal predaj odpustkov v Čechách, Ján Hus proti tomu ostro vystúpil, zbuntošil celú Prahu a následne celé Čechy. Počínanie pápeža nazval svätokupectvom a 17. júna 1412 usporiadal na univerzite verejnú diskusiu k odpustkom, kde teologicky zdôvodnil nesprávnosť pápežovho počínania. A tak Ján XXIII. stratil v Čechách priazeň zo dňa na deň. Preto veľmi pružne zareagoval a v júli 1412 vyhlásil nad Husom najvyšší stupeň kliatby – osobný interdikt.

Interdikt bol v stredoveku najhroznejším stupňom pápežského vydierania. Keď pápež chcel niečo stoj čo stoj dosiahnuť a niekto s tým nesúhlasil, pápež ho dal do kliatby a vyhlásil interdikt nad mestom, v ktorom sa dotyčná osoba zdržovala. V meste, nad ktorým bol vyhlásený interdikt, nesmeli sa vysluhovať sviatostné bohoslužby. Preto nevinný úprimne veriaci ľud bol ochotný urobiť pre pápeža čokoľvek, len aby interdikt bol z mesta sňatý. Osobný interdikt však dovtedy nebol zaužívaný. Tento druh trestu vlastne uvaľoval inerdikt na každé miesto Husovho pobytu. To malo mať taký dosah, že by sa Hus stal vyhnancom prakticky všade – kamkoľvek by prišiel, zovšadiaľ by ho museli vyhnať, lebo kdekoľvek by sa objavil, tam sa nesmeli konať bohoslužby ani vysluhovať sviatosti. Interdikt bol uvalený aj nad Prahou. Kliatba bola vyhlásená vo väčšine pražských kostolov.

A to bolo priveľa aj na kráľa Václava. Doteraz Husa ochraňoval, ale ďalej už nemohol, lebo v Husovej prítomnosti sa nekonali bohoslužby, neboli podávané sviatosti a nesmeli sa konať ani cirkevné pohreby. Preto Václav požiadal Husa, aby opustil Prahu. Hus nechcel spôsobovať Pražanom ťažkosti, preto kráľovi vyhovel. Našťastie mal veľkú oporu v českej šľachte a tak mohol nasledujúce dva roky stráviť na Kozom Hrádku a na hrade Krakovec pri Rakovníku.

Ale proti spomínanej kliatbe sa Hus písomne odvolal 18. 10. 1412 „k sudcovi najspravodlivejšiemu, Ježišovi Kristovi“.

 

101. Kostnický koncil

 

Pretože existencia troch pápežov bolestne ničila celú zem, jej svetský panovník cisár Žigmund chcel s tým už konečne skoncovať. Dohodol u pápeža Jána XXIII., aby bol zvolaný všeobecný koncil na území jeho vládneho vplyvu. Za miesto konania koncilu vybral Kostnicu. Ján XXIII. predpokladal, že na koncile bude konečne potvrdený ako jediný pápež, preto súhlasil a zvolal koncil na 1. novembra 1414.

Kostnický koncil bol zahájený 5. novembra 1414. Počtom účastníkov to bol najveľkolepejší koncil všetkých dôb. Prišlo tam 29 kardinálov, 150 opátov, temer 200 biskupov a arcibiskupov, 300 doktorov teológie zo všetkých západných univerzít, 170 kniežat, vyslanci všetkých západných štátov a mnoho kňazov, mníchov i bežných návštevníkov. Všetci prišli v snahe ukončiť konečne rozkol.

Koncil si stanovil vyriešiť 3 úlohy:

1.  odstrániť pápežské schizma   – causa unionis

2.  prejednať vieroučné otázky   – causa fidei

3.  zreformovať Cirkev             – causa reformationis

Prvé zasadanie koncilu sa konalo 16. novembra 1414. Je zaujímavé, že hoci Kostnica bola preplnená množstvom účastníkov, na toto zahajovacie zasadanie prišlo len 16 kardinálov a 32 biskupov. Bolo to snáď preto, lebo Ján XXIII. požadoval, aby bol potvrdený ako jediný právoplatný pápež, kdežto účastníci koncilu chceli, aby odstúpili všetci traja pápeži.

Na koncile sa oficiálne zistila trestuhodná minulosť Jána XXIII. a mal byť za ňu súdený. Ale on sa to včas dozvedel a tak v prestrojení tajne ušiel z Kostnice 20. marca 1415. Spoza hraníc sa snažil zrušiť koncil a prikázal ho rozpustiť. Preto kráľ Žigmund dal Jána XXIII. zatknúť a priviesť naspäť do Kostnice. Bol postavený pred súdny tribunál koncilu a súdený pre odstrašujúci spôsob života, svätokupectvo a podporovanie schizmatu hanebným útekom z Kostnice. Súdom bol 29. mája 1415 zosadený z pápežskej stolice a daný do väzenia. Z väzenia sa dostal von až po štyroch rokoch.

Rímsky pápež Gregor XII. doručil 4. júla 1415 koncilu svoju bulu, ktorou vyhlásil, že koncil nebol všeobecný, pretože ho nezvolal on. Preto oznámil, že ho teraz oficiálne zvoláva a dáva mu legitimitu. Súčasne v tento deň Gregor XII. Z pápežského stolca odstúpil.

Ostával ešte avignonský pápež Benedikt XIII. Ten odstúpiť nechcel, preto ho Kostnický snem zosadil 26. júla 1417 ako heretika a schizmatika. On sa však ani potom nevzdal. Usadil sa v opevnenom sídle pri Valencii a do smrti si osvojoval pápežskú hodnosť. Ba dokonca mal ešte dvoch svojich nástupcov – Klementa VIII. a Benedikta XIV.

Následne snem zvolil za pápeža Martina V. Stalo sa to 11. novembra 1417. Martin V. bol uznaný skoro celou západnou cirkvou, s výnimkou malých území, ktoré ostali Benediktovi.

Martin V. však ako pápež sklamal, pretože rešpektoval len jedno jediné ustanovenie Kostnického koncilu – svoje zvolenie za pápeža. Ostatné ustanovenia tohto koncilu na celej čiare ignoroval:

1. Dekréty, ktorými bol pápež podriadený koncilu odmietol podpísať.
2. Dekréty, ktoré zaväzovali k reforme cirkvi taktiež odmietol.
3. Sám reformu cirkvi nezapočal, hoci k tomu bol zaviazaný koncilom.
4. Expápeža Jána XXIII. prepustil z väzenia za vysoké výkupné a dokonca mu daroval aj kardinálsky klobúk a biskupstvo.

Koncil bol rozhodnutím pápeža Martina V. ukončený 22. apríla 1418.

102. Kostnický proces proti Husovi

Faktografické údaje z Kostnice o Jánovi Husovi

Na Kostnický koncil cisár Žigmund povolal i Jána Husa, aby sa tam definitívne prejednali a uzavreli otázky jeho vierouky. Spolu s pozvaním mu ponúkol i sprievodný list, ktorým zaručoval Husovi bezpečnosť a slobodný návrat z koncilu domov.

Hus prijal cisárovo pozvanie na koncil i sprievodný list. Z Čiech Husov sprievod vyrazil 11. októbra 1414 a do Kostnice došiel v sobotu 3. novembra 1414. Sprievod viedli Václav z Dubej a Ján z Chlumu, ktorý bol súčasne vyslancom Karlovej univerzity na koncil. Účastník sprievodu Peter z Mladoňovíc bol v tej dobe pisárom Jána z Chlumu. On podrobne zapísal všetky okolnosti Jána Husa na ceste do Kostnice i v Kostnici – až po jeho smrť.

V piatok 9. novembra 1414 pápež Ján XXIII. sňal z Jána Husa interdikt i všetku kliatbu, napriek protestom mnohých kardinálov. Musel to urobiť preto, lebo Hus bol riadnym pozvaným účastníkom koncilu, ale pápežov interdikt, ktorý na ňom spočíval, nedovoľoval vysluhovať v Kostnici bohoslužby a podávať sviatosti – napriek tomu, že v Kostnici bolo prítomné všetko duchovenstvo Európy. A keďže Husa vyhnať z Kostnice nemohol, neostávalo mu nič iné, ako zrušiť svoje predchádzajúce zlorečenstvo. Zachovalo sa veľmi veľa Husových listov a aj listy od priamych účastníkov kostnického koncilu. Z jedného listu sa dozvedáme, že pápež Ján XXIII. mal veľký spor s kardinálmi, ohľadne interdiktu. V liste sa ďalej píše, že 9. novembra prišiel k Husovi audítor sv. paláca Apoštolského s kostnickým biskupom a s kostnickým starostom. Títo vyslanci mu prišli oznámiť, že »pápež z plnosti svojej moci zrušil rečený interdikt i náležitosti vyobcovania, vynesené proti majstrovi Jánovi«. [v] Poprosili ho, aby sa nezúčastňoval slávnostných omší v katedrále, z dôvodov možného pobúrenia medzi kardinálmi. Ale súčasne mu oznámili, že sa môže voľne pohybovať v Kostnici a navštevovať kostoly a ktorékoľvek miesta.

V uvedenom liste z 10. novembra 1414 sa hovorí: »A preto sme v Kostnici slobodní a majster denne koná služby božie. A konal ich na celej ceste až sem.«

Hus slobodne kázal od 10. novembra do 28. novembra. Keďže bol pozbavený kliatby, ako kňaz RKC mal právo kázať v Kostnici i okolí. S tým vodcovia RKC nepočítali. Z Kostnice ho vyhnať nemohli, preto ak ho chceli umlčať, ostávalo im jediné východisko – museli ho internovať. A tak ho 28. novembra dali zatknúť a väznený bol až do 6. júla 1415, kedy bol popravený upálením.

Tridsať vyňatých článkov

Husov bývalý priateľ Štěpán Páleč iniciatívne v Kostnici rozšíril výňatky z jeho diela „O cirkvi“. Boli to obratne z kontextu vytrhnuté vety, často jemne pozmenené do celkom iného významu. Tento materiál, upravený do 42 článkov, stal sa podkladom pre Husovo súdenie a odsúdenie. Dovtedy vlastne neexistovala proti Husovi žiadna písomne sformulovaná obžaloba a proces proti nemu mal byť vedený len na základe žaloby, že je zástancom bludného učenia Wyclifovho. Pálčove články však zmenili situáciu, lebo umožnili koncilu usmerniť obžalobu proti jeho vlastnému učeniu. Tieto články boli neskôr sformované do tridsiatich bodov obžaloby a tak ich RKC rozširuje dodnes. Svedok kostnického procesu, Peter z Mladoňovíc, píše o vzniku článkov nasledovne:

»Tento pak Páleč, přišed do Kostnice, ihned se spolčil s Michaelem de Causis, podněcovatelem proti Husovi a jeho odpůrcem. A sepsav nějaké články proti Husovi a jiné, které, jak říkali, vybrali ze spisů „O cirkvi“, běhal po všech přednějších kardinálech, arcibiskupech, biskupech a jiných prelátech, a to jsme ho viděli téměř každodenně prováděti; a tam řečeného Mistra Jana Husa obžalovával a popuzoval je, aby ho rozhodně zatkli. Potom si přibral mnichy, kazatele a z jiných řádů, ukazoval jim řečené a jiné články a štval je a podněcoval a zvláště vyšší, jako mistry teologie, proti mistru Husovi a dával jim články, proti řečenému mistru Husovi sebrané, a jiné žaloby, které jsem si od jednoho z nich také já opsal.« [vi]

Odsúdenie Jána Husa

Prvý výsluch Husa bol zahájený 5. júna 1415 – teda až po siedmych mesiacoch Husovho pobytu v Kostnici. Pritom pol roka musel stráviť ako väzeň – hoci prišiel na koncil dobrovoľne a nedal ani náznakom najavo, že by chcel z neho zbabelo ujsť.

Druhý výsluch bol 7. júna a posledný výsluch 8. júna.

Odsúdený a upálený bol 6. júla 1415.

Post scriptum k procesu

Rok po Husovom upálení – 30. mája 1416 – umrel tou istou smrťou na hranici Jeronym Pražský. Bol taktiež Majstrom pražskej univerzity. Zomrel preto, že nechcel podpísať oprávnenosť rozsudku proti J. Husovi. Tí účastníci koncilu, ktorí si chceli uchrániť život, museli súhlasiť, že Hus bol upálený oprávnene.

Tu si musíme uvedomiť, že Hus bol odstránený inštitúciou, ktorá sa volá RKC. Tým hrozným spôsobom bol odstránený preto, lebo prestal rešpektovať jej zásady a pritom chcel ostať jej členom.

Ale prípad Jeronyma je trochu iný. Jeronym zomrel preto, že sa nedal ani násilím prerobiť. Tí ostatní – ktorí chceli žiť – museli zradiť svoje presvedčenie pod nátlakom toho najkrutejšieho donucovacieho systému – hrôzostrašného úkladenia na život. To úkladenie praktizovala dlhé stáročia inštitúcia, ktorá si hovorí rímskokatolícka cirkev!

Dva názory súčasníkov z RKC na Husovu smrť

Kardinál Josef Beran na Druhom vatikánskom koncile prehlásil:

»Skúsenosť nám ukazuje, že každý postup proti slobode svedomia je morálne škodlivý i vtedy, ak majú jeho pôvodcovia na mysli prospech pravej viery. Katolícka cirkev stále trpí pre to, čo bolo v minulosti jej menom vykonané proti slobode svedomia, ako bolo v pätnástom storočí upálenie Jána Husa, alebo v sedemnástom storočí vonkajšie donútenie veľkej časti českého národa, aby zase prijal katolícku vieru, podľa upatňovanej zásady Coius regio – eius religio (Čie panstvo, toho i náboženstvo). Svetská moc, i keď chce slúžiť katolíckej cirkvi alebo to aspoň predstiera, v skutočnosti takými činmi spôsobuje trvalú ranu v srdci národa.«

Štefan Swieźavski, profesor dejín na Katolíckej univerzite v Lubline a osobný priateľ pápeža Jána Pavla II. napísal pozoruhodný článok: »Ján Hus – heretik či predchodca Druhého vatikánskeho koncilu?« Článok vyšiel v časopise Štúdie, ktorý vydáva Kresťanská akadémia v Ríme. Profesor Swieźawski tam mimo iného píše:

»Pokiaľ som sa mohol zoznámiť s prípadom Jána Husa a pokiaľ poznám učenie katolíckej viery, som hlboko presvedčený, že veľký český reformátor bludy nehlásal. A ak sa nám zdajú niektoré jeho názory za príliš radikálne a ak by mohli byť z hľadiska teologického uvažovania uznané za chybné, potom predsa aj u najväčších teológov sa tiež nájdu jednotlivé tézy, ktoré sa nezhodujú s katolíckymi dogmami. Neporovnateľne dôležitejšia je pozitívna stránka celého Husovho prípadu. Jeho tézy ohľadne cirkvi, za ktoré vytrpel ukrutnú smrť, sa predsa zhodujú s hlavnými smernicami eklesiológie vyhlásenej Druhým vatikánskym koncilom. Veď predsa Druhý vatikánsky koncil hlása ideu cirkvi ako Božieho ľudu, primát služby a svätosti, zdôraznenie činnosti svetských ľudí v cirkvi, časté prijímanie i pod oboma spôsobmi pre všetkých a tiež zvýsadnenie postavenia chudobných a chudoby.

Zdá sa teda požiadavkou spravodlivosti, aby Svätý otec rozhodol zahájiť revíziu procesu, ktorý na Kostnickom koncile Husa odsúdil, a tak túto veľkú mučenícku postavu očistiť od výčitiek, ktoré na nej neprávom ležia.«

Ešte k »Tridsiatim vyňatým článkom«

Keďže Hus sa nachádzal v ovzduší nepriateľstva, niet sa čo diviť, že jeho nepriatelia prijali nepravdivé podvrhy. Ale ako je to dnes?

Dnes – po vyše 500 rokoch – sa v slovenských školách musia žiaci učiť na hodinách náboženstva RKC tie isté lživé výroky. Hoci jeho kniha „O cirkvi“ je preložená do mnohých jazykov a moderný český preklad z roku 1965 je bežne dostupný, takže každý sčítanejší občan sa môže sám presvedčiť, čo Hus napísal a ako to napísal. Ale súčasne sa tým presvedčí, že výroky, za ktoré bol odsúdený, sú zmanipulovaným lživým podvrhom. A presvedčí sa tiež, že RKC v tomto bode zotrváva tvrdošijne na pozícii stredovekej inkvizície.

Totiž počas dlhých mesiacov väzenia v pivnici kostnického dominikánskeho kláštora poskytla vyšetrujúca komisia Husovi jeho spis o cirkvi. Keď prokurátor Michal de Causis doručil vyšetrujúcej komisii Pálčove články, Hus ich už mal k dispozícii, opísané od svojich priateľov. A tak mohol písomne vypracovať svoje stanovisko k týmto článkom. Vzniklo tak pozoruhodné Husovo dielo „Prohlášení o článcích Pálčových“. Teda kto nechce porovnať dotyčné články s Husovým spisom o cirkvi, má ešte druhú možnosť – prečítať si priamo Husov postoj k týmto lživým obvineniam. [vii]

103. Paradoxy a paralely

Paradoxon verejnej mienky

Ján Hus zomrel ozajstne. Bol usmrtený brutálnou, trýznivou smrťou.

V nedávnej minulosti cítila väčšina nášho národa spravodlivé pohoršenie nad brutálnym zavraždením Róma v Žiari nad Hronom, keď ho skinovia poliali benzínom a zaživa podpálili.

Je zvláštne, že to, čo považovali skinovia za akt spravodlivosti, táto väčšina národa nazvala brutálnou vraždou. A pritom brutálnu vraždu Jána Husa spokojne nazýva tá istá väčšina národa aktom cirkevnej spravodlivosti.

Paradoxon jurisdikčný

RKC dodnes tvrdí, že Hus bol koncilom „iba“ vyhlásený za kacíra. Odsúdený bol radou Kostnice, ktorá ho dala upáliť podľa platných ríšskych zákonov. Teda odsúdený bol vraj svetskou vrchnosťou.

Ibaže sa vo všetkých dokumentoch akosi zabúda objasniť, čím sa Ján Hus previnil proti svetskej vrchnosti. Ak ho totiž neodsúdila cirkev pre vieroučné otázky, svetská vrchnosť predsa vierouku nemá čo posudzovať. Či nie? A vieme, že Hus viedol cnostný, bezúhonný život, a ničím nezadal svetskej vrchnosti dôvod ani na najmenšie pohoršenie. Teda podľa občianskeho trestného zákonníka niet dodnes dôvod k odsúdeniu Jána Husa ani na týždeň väzenia – o treste smrti ani nehovoriac…

Veľké klamstvo RKC spočíva v tom, že sa dodnes snaží zodpovednosť za svoj zločin ukryť pod perinu svetskej moci. Hoci sama netají nasledovné hrozné fakty.

 

• Ján Hus nebol väznený svetskou mocou, ale cirkevnými hodnostármi! Od 6. decembra 1414 do 24. marca 1415 ho väznil pápež vo vlhkých podzemných priestoroch kostnického dominikánskeho kláštora. – z kláštora sa stala väznica!
• Svetská moc nemohla vymôcť u cirkevnej moci pre Husa slobodu! Cisár Žigmund osobne dôrazne protestoval proti Husovmu uväzneniu a predsa sa mu nepodarilo tento stav zmeniť. Keď začalo byť jasné, že Hus sa z Kostnice živý nevráti, cisár Žigmund dal koncilu prejednať svoj sprievodný list pre Husa, ktorým mu zaručoval nielen bezpečnosť, ale i slobodný návrat domov. Koncil dokument posúdil a cisárovi dal odpoveď, že »tento dokument síce zaväzuje toho, kto ho vydal, ale nemôže zaväzovať sudcov pri vynášaní rozsudku«. Koncil tu hovorí o sudcoch a rozsudku. Keby tu koncil mal na mysli svetských sudcov a ich rozsudok, tak by cisárovi Žigmundovi nemohli dať takúto odpoveď, lebo najvyšším predstaviteľom svetskej moci v tej krajine bol práve cisár Žigmund!
• Väzniteľom Husa bol biskup! Keď po pápežovom úteku z Kostnice odišli za ním aj jeho sluhovia, takže Husa nemal kto strážiť v kláštornom väzení, prevzal ho 25. marca 1415 kostnický biskup a väznil ho vo veži svojej pevnosti Gottlieben až do 6. júla 1415. Bol dôslednejší ako pápež – Husa väznil poviazaného! Cez deň bol pripútaný za nohy, v noci mal zviazané i ruky. A z biskupského sídla sa stala tiež väznica.
• Ján Hus bol vydaný svetskej moci po odsúdení! Bol vydaný až po predchádzajúcom cirkevnom odsúdení a prečítaní siahodlhého rozsudku.
• Bol vydaný – nie na súdenie, ale na výkon trestu smrti! Lebo súd sa konal v kostnickom chráme a v tom istom chráme prečítali aj rozsudok! Očitý svedok – Ján z Mladoňovíc – o tom uvádza: »Keď teda všetky články proti nemu podané boli už skončené a prečítané, prečítal jeden audítor, lysý a starý, prelát ustanovený z národa vlašského, konečný rozsudok proti majstrovi Jánovi Husovi, a on, majster Ján, na určité body tohto rozsudku, činiac proti nemu námietky, hoci mu zabraňovali, odpovedal. … A keď bol rozsudok ukončený, tak, ako je napred uvedené, v jednotlivých svojich bodoch, opäť pokľaknúc majster Ján Hus za všetkých svojich nepriateľov hlasito sa modlil a vravel: „Pane Jezu Kriste, teba prosím pre tvoje veľké milosrdenstvo, odpusť všetkým mojim nepriateľom, a ty vieš, že ma krivo obžalovali, krivých svedkov proti mne viedli a krivé články proti mne vymysleli. Odpusť im pre nesmierne milosrdenstvo svoje.“ A keď toto riekol, mnohí a zvlášť prední z kňazstva, s rozhorčením naň pohliadajúc, sa mu posmievali. … Vtedy povedal kráľ vojvodovi Ľudovítovi, synovi kedysi Klemovmu z Bavorska, ktorý vtedy stojac pred ním vo svojej nádhere, držal v rukách zlaté jablko s krížom: „Choď, vezmi ho!“ A Klemov syn už spomenutý, vezmúc majstra, dal ho do rúk drábov a doviedol až na smrť.« [viii]

 

A tu si musíme povedať pravdu, ktorá znie ako jurisdikčný paradoxon.

RKC dodnes tvrdí, že Jána Husa neodsúdila na trest smrti.

Keby to však bola pravda, tak by sa RKC dopustila vraždy,

a síce tým, že vydala svetskej moci na popravu človeka, ktorý na popravu odsúdený nebol.

Ak by ho však na smrť odsúdila,

NZ nepozná žiadnu časť, ktorá by oprávnila RKC odsúdiť človeka na smrť.

Takže – tak či tak – RKC sa dopustila vraždy, z ktorej dodnes neurobila pokánie.

Paradoxný zvrat

Pár týždňov po tom, ako Hus opustil väzenie dominikánskeho kláštora, do priestorov tohto väzenia bol posadený nový väzeň – bývalý väzniteľ Jána Husa – expápež Ján XXIII.! Dostal sa tam rozsudkom koncilu, ktorý sám zvolal. A tak v Kostnici sedeli dvaja väzni RKC: vo veži biskupského hradu Gottlieben bol pripútaný Ján Hus a v pivnici dominikánskeho kláštora skutočný lotor – expápež Ján XXIII. Ibaže tá istá RKC z Husa vyrobila popol a z lotra – kardinála.

Paralela s Ježišovým procesom

Máloktorá kauza je taká jasná, ako táto. Ide o vraždu. Justičnú vraždu. Právo nepozná pojem odovzdávania odsúdenca rôznym odlišným právnym systémom. Skúsme si to vysvetliť plastickým príkladom.

Predstavme si, že pred 150 rokmi v niektorej krajine Afriky, ktorá bola kolóniou britského kráľovstva, malý černoško zašliapol posvätnú dážďovku. V nepísaných zákonoch domorodcov bol za to trest smrti. Domorodci ihneď chlapca odviedli k britskému guvernérovi a odovzdali mu ho so žiadosťou, aby nad ním okamžite vyniesol rozsudok smrti. Čo myslíte, spravil to? Nemohol, lebo podľa britských zákonov sa černoško neprevinil.

Tak je to i s Husom. Ak ho cirkevná moc po odsúdení odovzdala svetskej moci, tak svetská moc mohla posudzovať nanajvýš jeho bezúhonnosť – a tá bola štítom jeho neviny!

Ale v dejinách ľudstva je známa jedna veľmi podobná justičná vražda. Tam vraždychtiví náboženskí predáci síce veľmi túžili vraždiť, ale ich zákon im to nedovoľoval. Preto hľadali cestu, ako dodržať zákon a predsa vraždu uskutočniť.

Pilát im povedal: „Vezmite si ho vy a súďte podľa svojho zákona!“ Židia mu odpovedali: „My nesmieme nikoho usmrtiť.“ {Jn 18:31}

Pilát podľa svetských zákonov nemal prečo Ježiša súdiť ani odsúdiť. A tak sa vraždychtiví veľkňazi pokúsili predložiť mu v spotvorenej forme zákon svoj.

Len čo ho zazreli veľkňazi a ich sluhovia, kričali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ Pilát im povedal: „Vezmite si ho a ukrižujte. Ja na ňom nenachádzam vinu.“ Židia mu odpovedali: „My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna.“ {Jn 19:6–7}

Ale ani to nezabralo. Preto nakoniec pohrozili Pilátovi politicky. A to už zabralo.

Od tej chvíle sa Pilát usiloval prepustiť ho. Ale Židia kričali: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi.“ Keď Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša von a sadol si na súdnu stolicu na mieste zvanom Lithostrotus, po hebrejsky Gabbatha. Bol Prípravný deň pred Veľkou nocou, okolo poludnia. Tu povedal Židom: „Hľa, váš kráľ!“ Ale oni kričali: „Preč s ním! Preč s ním! Ukrižuj ho!“ Pilát im povedal: „Vášho kráľa mám ukrižovať?!“ Veľkňazi odpovedali: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša. {Jn 19:12–16}

Veľmi zaujímavo znie v tejto súvislosti článok č. 14 z „30 vyňatých článkov Majstra Jána Husa“, za ktoré bol odsúdený.

»Doktori, ktorí učia, že ten, kto trestu cirkevnému prepadol, ak sa napraviť nechce, súdu svetskému má byť odovzdaný, nasledujú šľapají veľkňazov, zákonníkov a farizejov, ktorí Krista, ktorý im nechcel vo všetkom poslušný byť, odovzdali súdu svetskému, vraviac: „Nám nesluší zabiť žiadneho.“ Oni sú vrahovia nad Piláta horší.«

Paralely názorové a vieroučné

• Hus kázal o potrebe prijímania „pod obojakým spôsobom“.

Odvolával sa na to, že „sám Kristus nám dal tento príkaz“.

A hoci kostnický koncil na 13. verejnom zasadaní 15. júna 1415 zakázal prijímanie kalicha pre laikov, práve tým   to zákazom potvrdil, že Hus kázal pravdu. V dokumente o tom sa píše: »Prehlasuje teda toto sväté koncílium, ktoré je v Duchu Svätom v Kostnici zhromaždené, aby dalo veriacim náležitý liek proti takýmto omylom, po zrelom uvážení a četných poradách mnohých doktorov a nariaďuje: že hoci Kristus túto úcty    hodnú sviatosť započal pod obojakým spôsobom chleba i vína – a hoci bola i veriacimi prvotnej cirkvi pod obojakým spôsobom prijímaná – bola napriek tomu zavedená zvyklosť…« Tu Hus vyjadruje poslušnosť voči Kristovi a vtedajší vrcholní predstavitelia RKC písomne prehlásili voči Kristovi svoju vzburu!

• Hus chcel reformu cirkvi.

A kostnický koncil to predsa chcel tiež. Mal to v záhlaví svojho programu ako jeden z troch bodov – „causa reformationis“. Rozdiel bol len v chápaní slova reforma. Hus predkladal zlobu cirkvi v zrkadle Božieho slova. A žiadal nápravu založenú na autorite Biblie. Duchovenstvo RKC chcelo odstrániť zlobu tiež, ale nechcelo sa vzdať svojich vydobytých cirkevných pozícií. Preto si predstavovalo reformu založenú na autorite cirkvi.

• Hus zdôrazňoval kritiku nehodného pápežstva.

A pisánsky koncil o pár rokov neskôr oboch pápežov nielen že prehlásil za „nepriateľov cirkevnej jednoty a za heretikov“, ale ich aj odsúdil a zosadil.

• Hus odmietol poslušnosť nehodnému pápežovi.

A predstavení kostnického koncilu – Husovi sudcovia – odmietli taktiež poslušnosť tomu istému pápežovi. Keď pápež prikázal rozpustiť koncil, odmietli ho poslúchnuť a dokonca o tom vydali písomný dokument, dekrét „Haec sancta Synodus“, v ktorom prehlásili, že platí opak – pápež musí byť poslušný koncilu: »Koncil je právoplatný, reprezentuje celú cirkev a musí sa mu podriadiť každý kresťan i pápež v tom, čo rozhodne vo veciach viery, prekonania schizmatu a všeobecnej reformy cirkvi v hlave i v údoch.«

• Hus nazval svätokupectvom snahy tretieho pápeža o obohatenie odpustkami.

A kostnický koncil toho istého pápeža na kostnickom koncile odsúdil – pre svätokupectvo – a uvrhol do väzenia pár týždňov pred Husovou popravou.

Posúďte teda sami.

Bol Ján Hus kacír a či Boží prorok?

104. Záver

Ján Hus – symbol novej etapy pre Božiu cirkev

Ak si pozorne prečítame túto stať o Husovi, alebo iné historické pravdivé knihy, ktoré vydala RKC, zistíme, že

RKC bola po roku 1378 sama sebou zničená.

Polovicu cirkvi exkomunikoval s kliatbou pápež Urban VI.

a druhú polovicu exkomunikoval s kliatbou jeho protivník, pápež Klement VII.

Jediný neprekliaty človek v celej  RKC
bol v tej dobe Ján Hus

pretože tretí právoplatný pápež z neho v plnom rozsahu všetky kliatby sňal.

Od chvíle, keď bol Ján Hus zbavený kliatby, až do uväznenia,

vysluhoval v Kostnici a okolí bohoslužby a pri nich –

právoplatne – žehnal

aby mal kto niesť pochodeň novej, očistenej, obnovenej – reformovanej – cirkvi.

Reformácia začala v Čechách a v Nemecku preto, lebo tam bol Jánom Husom pripravený ľud.

Boli požehnaní jediným žijúcim neprekliatym kňazom RKC.

Všetci ostatní členovia cirkvi, včítane všetkého jej duchovenstva, boli právoplatne prekliati a právoplatne vylúčení z cirkvi. Jediný člen RKC, ktorého zbavil kliatby právoplatný vodca tejto cirkvi,

bol 6. júla 1415 upálený.

A tak 6. júla 1415 RKC samovražedne zanikla.

105. Posolstvo evanjelikov

Pokým RKC k vražde Jána Husa nezmení svoj postoj, Husovi stúpenci sú vlastne stále v jej očiach odsúdenci na smrť. Proti trestu upálením nechráni v súčasnosti Husových stúpencov pred katolíkmi Božie „nezabiješ“, ale len štátoprávne ustanovenia Slovenskej republiky, ktoré by upálenie kvalifikovali ako trestný čin úkladnej vraždy.

Preto ak nás už upaľovať nechcú, chceme to počuť!

Lebo

kto nariadil upálenie Jána Husa, bol vrah.
Kto ho upálil, bol vrah.
A kto s tým dnes súhlasí je tiež vrah!

 

---