2 – Biblia

BIBLIA

Doterajšie delenie a štepenie cirkvi z dôvodov vierouky bolo temer vždy spôsobené rozdielnym poznaním. Obe rozdelené strany mali vždy „to svoje“ poznanie a boli presvedčené o správnosti „svojho“ poznania. Preto sa snažili obhájiť to svoje poznanie za každú cenu. Dnes spätne vidíme, že vo väčšine prípadov išlo o nedorozumenia. Najčastejšie preto, že zdroj poznania bol rôzny.

Boh nám však zanechal svoje Slovo. Svoje Slovo nám Boh zanechal na to, aby sme poznali cestu k nemu a aby sme mali spoločný zdroj poznania.

 

Ak dovolíme, aby toto sväté Božie Slovo bolo naším spoločným zdrojom poznania, tak Ježiš Kristus bude pre nás tým spoločným základným kameňom jednoty.

Lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. {Ef 2:1}

 

Závery Druhého vatikánskeho koncilu v 21. článku Dekrétu o ekumenizme odovzdávajú RKC to isté posolstvo pre postup k dosiahnutiu jednoty:

Ale aj tak je Sväté písmo pri samom dialógu výborným nástrojom v mocných rukách Božích

na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ predkladá všetkým ľuďom.

 

ČO BY MAL VEDIEŤ KRESŤAN KATOLÍK O BIBLII ?

 

To, čo každý iný kresťan.

Grécke slovo „biblia“ znamená knižočky. Teda biblia je zbierka niekoľkých samostatných knižočiek – t.j. kníh menšieho rozsahu. V dnešnej terminológii rozumieme pod slovom Biblia jednu knihu, ktorá sa skladá z dvoch samostatných častí: Starého a Nového zákona. Hoci Starý zákon a Nový zákon tvoria v Biblii jeden organický celok, sú to dve samostatné časti. Pre kresťanov je platná len celá biblia, teda Starý aj Nový zákon, avšak záväzný je len Nový zákon. Pre Židov je platný len Starý zákon. Nový zákon vôbec nepoužívajú a neuznávajú ho, pretože ešte stále čakajú Mesiáša.

Pokiaľ ide o slovenský názov týchto dvoch častí, v tom sa názory kresťanských cirkví rozchádzajú. Sú 3 možnosti názvov a ich kombinácie:

                    Starý zákon – Nový zákon

                    Starý testament – Nový testament

                    Stará zmluva – Nová zmluva

Najzaužívanejšia forma je Starý zákon – Nový zákon, ale je to súčasne aj najmenej vhodná forma, pretože kresťania nežijú pod zákonom, ale v milosti. Preto novšia časť biblie má niesť jednoznačne názov Nová zmluva – lebo nejde o nový druh zákona, ale o novú formu zmluvy, ktorú s nami uzatvára sám Boh. Keďže slovo testament je latinského pôvodu (testamentum – zmluva, termín, závet), nebolo by múdre používať toto cudzie slovo, keď máme jeho rovnocennú slovenskú verziu. A tak sa zdá najsprávnejším pomenovanie Starý zákon – Nová zmluva.

Starý zákon bol písaný v hebrejčine, a niektoré jeho časti v aramejčine. Pokiaľ ide o Novú zmluvu, predpokladá sa, že bola písaná v starogréčtine, v dialekte nazývanom koiné. Rukopisy originálov sa nezachovali. Nie je však vylúčené, že i NZ bola písaná pôvodne v hebrejčine.

 

PREČO SA KATOLÍCKA BIBLIA LÍŠI OD OSTATNÝCH ?

 

To je nedorozumenie. Katolícka biblia neexistuje, pretože biblia je len jedna. Sú však určité odlišnosti v prekladoch a zostave biblií. Pre RKC je povolená (záväzná) len tá biblia, ktorá má náležitosti predpísané RKC:

¨    vydanie muselo mať biskupskú pečať – imprimátur

¨    preklad musel mať kanonizáciu RKC

¨    preklad musel byť opatrený vysvetlivkami

¨    preklad musel byť urobený z latinského prekladu zvaného Vulgata

Takto to bolo rozhodnuté v roku 1546 na Tridentskom koncile. Bibliu, ktorá spĺňala uvedené náležitosti, nazývali členovia RKC „katolícka“.

V súčasnosti predpisuje potrebné náležitosti pre katolícky typ biblie Kódex kanonického práva (kán. 825)

nasledovne:

 

 

»§1 Knihy Svätého písma nemožno vydávať, ak nie sú schválené Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov; takisto, aby sa mohli vydávať ich preklady do národného jazyka, sa vyžaduje, aby boli schválené tou istou vrchnosťou, a súčasne vybavené potrebnými a dostačujúcimi vysvetlivkami.«

»§2 Preklady Svätého písma, opatrené vhodnými vysvetlivkami, môžu katolícki veriaci s povolením Konferencie biskupov pripraviť a vydať aj v spolupráci s oddelenými bratmi.«

PREČO RKC MUSÍ PREKLADAŤ BIBLIU Z LATINČINY ?

 

Počas mnohých stáročí si týmto opatrením RKC zaistila úžasnú jednotu vo vnútri svojej cirkvi, pretože používala len latinský preklad zvaný Vulgata. Zamedzilo sa tak mnohým vieroučným i jazykovým sporom.

Hlavným dôvodom používania latinčiny v cirkvi bola myšlienka spoločnej reči, ktorá by spájala kresťanov zo všetkých národov. A tak sa stala latinčina spojovníkom medzi duchovenstvom, ale súčasne brzdou a prekážkou medzi laikmi. Tí nemali ako porozumieť biblickým základom, a tak samotným podstatám vierouky nerozumeli.

Pritom k uzákoneniu latinčiny došlo prirodzenou cestou. Veď už za čias života Pána Ježiša tu na zemi bol jeho pobyt situovaný do Rímskej ríše, kde sa používala latinčina. A tak je prirodzené, že táto reč hneď po gréčtine bola ako prvá obohatená výrazmi kresťanského pôvodu.

Dnes je to už pár rokov, čo Druhý vatikánsky koncil povolil liturgiu v národných jazykoch. Nezrušil latinskú liturgiu, len povolil liturgiu v národných jazykoch. A výsledok je úžasný – liturgia v latinčine sa stáva prebytočnou. Národy používajú svoju vlastnú reč, a niet vlastne kedy, kde a prečo používať latinčinu.

A tak to bude i s prekladmi. Stačilo povoliť používanie prekladov biblie v národných jazykoch, a zrazu sa národy prebudili. Katolícki veriaci veľmi skoro zistili, ako RKC zaostala za evanjelickými prúdmi v oblasti vydávania biblie. Ale aj katolícki teológovia veľmi skoro zistili, že katolíci poriadne zaostali v biblickom výskume, keďže sa Vulgatou, ako čínskym múrom, ohradili na dlhé stáročia. Zatiaľ čo evanjelické prúdy urobili úžasné kroky v skúmaní pôvodných manuskriptov, katolícka špičková teologická elita prešľapovala na mieste. Hoci sa snažila nezaostávať, nemala to kde prakticky využiť, keďže pre praktické použitie bola predpísaná Vulgata. A tá bola vo funkcii porovnávacej biblickej normy nemenná.

Prvým míľovým skokom dopredu bola oprava Vulgaty.

Máloktorý kňaz vedel o zásahoch, ktoré boli v minulosti urobené do vydania Sixtínskej Vulgaty. A nemali ani potuchy, že Klementínska Vulgata vôbec nie je totožná s Hieronymovým prekladom. Ale každý sčítanejší teológ vedel o nedostatkoch a chybách, ba i sporných miestach v Klementínskej Vulgate. Preto pápež Pius X. vytvoril v roku 1907 komisiu na opravu Klementínskej Vulgaty. Táto komisia síce usilovne pracovala, ale jej výsledky boli prakticky nepoužiteľné, lebo Klementínska Vulgata bola predpísaná ako záväzná, a nesmela sa meniť. Prelom nastal až po Druhom vatikánskom koncile. Vtedy bola zriadená oficiálna pápežská komisia, ktorá pracovala vyše 10 rokov na oprave latinskej Vulgaty. Výsledkom bolo jej revidované vydanie, ktoré vyšlo 25. apríla 1979. Aby sa toto revidované vydanie odlišovalo i názvom od pôvodného vydania, staré vydanie sa v súčasnosti nazýva Sacra Vulgata a revidované vydanie má názov Nova Vulgata – Bibliorum Sacrorum, alebo jednoduchšie Neovulgata.

V súčasnosti je Neovulgata v RKC záväzným Písmom, avšak už nie v tom zmysle, ako to predpisoval Tridentský koncil. Neovulgata je záväzná pre účely liturgické a pre citovanie biblie v úradných dokumentoch, publikáciách a pre verejné účely, reprezentujúce RKC.

O tom, čo je napísané stručne v predchádzajúcich dvoch odstavcoch, by sa dala napísať celá kniha. Dnešní katolícki veriaci si nevedia vôbec predstaviť, aké ťažké boje museli prebojovať katolícki teológovia, aby sa mohlo vôbec o chybách vo Vulgate nahlas hovoriť. Veľkou pomocou a prielomom v tomto smere bola biblická encyklika, ktorú vydal pápež Pius XII. V roku 1943. Hájila síce tradičné poňatie biblie, ale už tým, že existovala, rozbúrila polemiku u katolíckych biblistov. A tá sa ešte viac rozčerila na Druhom vatikánskom koncile. Výsledkom bola Konštitúcia o Božom slove – Dei verbum. O prekladoch Písma sa v nej hovorí:

»22. Veriacim kresťanom musí byť dokorán otvorený prístup k Písmu svätému. Preto cirkev už od začiatku prijala za svoj najstarší grécky preklad Starého zákona, nazývaný Septuaginta. Má však vždy v úcte aj iné preklady východné a latinské, zvlášť takzvanú Vulgatu. Božie slovo však má byť prístupné všetkým dobám, preto sa cirkev s materskou starostlivosťou stará, aby boli zhotovené dobré a správne preklady do rôznych jazykov, predovšetkým z pôvodných textov posvätných kníh. Ak sú vypracované v spolupráci s odlúčenými bratmi, keď sa to ukázalo ako vhodné, a cirkevná autorita k tomu dala povolenie, môžu ich používať všetci kresťania.«

»25. …Okrem toho nech sa zhotovia vydania Písma svätého aj pre nekresťanov, opatrené primeranými poznámkami a upravené pre ich pomery. O účinné rozširovanie týchto vydaní, všetkými spôsobmi, nech sa múdro starajú duchovní pastieri i kresťania každého stavu.«

Ak zvážime, že v dobe vzniku tejto konštitúcie ešte Neovulgata neexistovala, musíme konštatovať, že doporučenie používať Neovulgatu nie je záverom koncilu. Je to výsledok trendu tradičného rímskokatolíckeho duchovenstva, ktoré sa s revolučnými závermi Druhého vatikánskeho koncilu dodnes nijako nevie zmieriť.

Každý sa môže sám presvedčiť, že uvedená konštitúcia Dei verbum z Druhého vatikánskeho koncilu nepredpisuje preklady z Vulgaty, ale naopak – doporučuje preklady z originálov!

A teda dnes sa už vlastne nejedná o predpis – skôr je to zaužívané, rokmi osvedčené opatrenie, ktoré vo forme doporučenia doznieva. Presne tak ako latinská liturgia odišla z bohoslužieb RKC sama, tak i latinská verzia biblie sama časom ustúpi novým, moderným prekladom. Ale naďalej si treba vážiť a považovať za rozumné, že voči vonkajšku v oficiálnych aktoch RKC sa používa jednotný typ prekladu.

 

 

IMPRIMATUR

 

Čo je to imprimátur?

Keď v roku 1439 vynašiel Johann Guttenberg kníhtlač, zaužíval sa zvyk, ktorý sa zachoval viac-menej až dodnes. Dovtedy sa knihy opisovali ručne a každý opis bol vlastne originálom – ktorý mal však zákonite svoje chyby. Tieto chyby záviseli hlavne od kvality a kondície pisára. Ak sa pri kontrole odhalili, mohli sa odstrániť jedine prepísaním celého listu. Kníhtlač dávala možnosť nielen vytlačiť mnoho rovnopisov – výtlačkov, ale aj vysádzanú matricu ešte pred vytlačením opraviť. Preto sa sadzačské práce skladali z vlastného vysádzania textu a z jeho kontroly. Vysádzaný neopravený text bol však po technickej stránke spôsobilý pre tlač a od opraveného textu sa ničím neodlišoval. Preto kníhtlačiari zaviedli tzv. „tlačiarenskú pečať“, ktorou sa začala odlišovať skontrolovaná matrica od neskontrolovanej. Touto pečaťou dával tlačiarenský majster oprávnenie k tlačeniu.

Prvá kniha, ktorú Guttenberg vytlačil, bola latinsky písaná biblia. Aby bola istota, že sa kníhtlačou nebudú rozširovať knihy závadné, cirkev zaviedla dvojstupňovú kontrolu.

Prvý stupeň kontroly bola kontrola obsahu. Obsahovo nezávadné knihy mali latinskú pečať nihil obstat, čo znamená nezávadné, alebo doslova „nič neprekáža“. K tomu bol priložený podpis kontrolóra a dátum. Kontrolórom mohol byť len cirkevný kanonik, ktorého splnomocnil biskup.

Druhý stupeň kontroly vlastne nahrádzal kníhtlačiarovu pečať a jeho účelom bolo skontrolovať správnosť podľa rukopisu. Latinská pečať mala názov imprimatur, čo doslovne znamená opečatené (lat. imprimo – vtisnúť, otlačiť). Túto kontrolu mohol vykonať iba diecézny biskup, pričom jeho meno, podpis a dátum povolenia boli súčasťou pečate.

Toto cirkevné opatrenie kníhtlačiari prijali, a takto bola v kresťanských knihách tlačiarova pečať vystriedaná cirkevnou pečaťou. Bolo to veľmi múdre opatrenie, zvlášť múdre pre tlač biblií. Vieme si vôbec predstaviť, ako ľahko sa v tej dobe mohli rozšíriť falošné výtlačky, zapríčinené nedopatreniami pri sádzaní? A keby sa takéto falošné výtlačky stali pre iného tlačiara podkladom pre jeho vydanie, chyby by sa znásobovali a kolovali by biblie svojím obsahom závadné.

Biblia bola vtedy veľkou vzácnosťou a nevlastnili ju ani mnohí kňazi. Preto bolo veľmi žiadúce, porovnávať vysádzané znenie s rukopisom. A diecézny biskup obyčajne bibliu vlastnil, takže mohol porovnanie uskutočniť.

Tomuto múdremu opatreniu vďačíme za to, že ľudia boli v prvej vlne rozmachu kníhtlače uchránení od šírenia nepravých a závadných kníh. Aj v dnešnej dobe sa treba dívať s úctou na snahu hodnostárov RKC, uchrániť Bibliu pred šírením chybných výtlačkov.

 

Prečo imprimátur nepotrebovali reformovaní?

Lebo reformácia bola založená práve na biblii. Luther priniesol heslo „sola Scriptura“, čo v preklade znamená jedine Písmo. Trend RKC v tej dobe staval na ľuďmi vytvorenej tradícii a bibliu používal už len symbolicky. Luther a aj iní reformátori sa pričinili o to, že biblia sa rozšírila nielen medzi všetkých kňazov a kazateľov, ale rozšírila sa v hojnom počte aj medzi šľachtu a vtedajších gramotných obyvateľov.

Čo však je dôležitejšie – reformácia priniesla potrebu prekladov do vlastnej reči. Zatiaľ čo RKC ostala pri latinskej verzii, reformované cirkvi si zabezpečili svoje – národné preklady. Tlač biblií pre evanjelické cirkvi zabezpečovali konkrétne osoby, patriace k tej-ktorej evanjelickej cirkvi. Tieto konkrétne osoby boli zodpovedné za správnosť vydania, a tak dohliadali na jeho celý priebeh osobne. Čiže vydavateľ bol súčasne i kontrolórom. Naproti tomu pre RKC mohli tlačiť aj tlačiari sekulárni, a teda potrebovali cirkevnú cenzúru.

 

Je to snáď zlé, že imprimátur platí i dnes?

Samozrejme, že i v dnešnej dobe musí byť niekto, kto je za vydanie biblie zodpovedný a v konečnom štádiu dáva súhlas k vydaniu.

Treba oceniť, že RKC má v tom poriadok. Je to nielen múdre, ale aj opodstatnené. Čo však kresťania z evanjelických cirkví ťažko nesú, je skutočnosť, že kresťania z RKC akoby sa báli vziať do ruky bibliu, vydanú niektorou z evanjelických cirkví. Akoby to bolo čosi nečisté. A to je umelo vytváraná prekážka zo strany cirkevnej vrchnosti RKC. Doplácajú na to predovšetkým katolícki veriaci, a síce tým, že v dôsledku toho často nemajú žiadnu bibliu. Pritom ostáva faktom, že preklady evanjelických cirkví sú ďaleko presnejšie, pretože RKC počas svojej latinskej éry v prekladateľstve veľmi za evanjelickými cirkvami zaostala.

A tak to, čo bolo kedysi dobré, dnes je pre katolíkov prekážkou a bremenom. A to odrazu z troch dôvodov.

1.  Člen RKC, keďže nemá doporučené čítať nekatolícke preklady, nemá možnosť porovnávať a sám sa presvedčiť. Jeho slepá viera v správnosť katolíckeho prekladu má ten dôsledok, že ak číta chybne preloženú časť, ani nezistí, že je chybná.

2.  Pečať „imprimátur“ nezaručuje správnosť prekladu, len konfesijný súhlas! Veľmi často sa stáva, že je odobrený aj nesprávny alebo nepresný preklad, ak vyhovuje tendencii výkladu v duchu RKC.

3.  V čase, keď vzniklo nariadenie cirkevnej pečate „imprimátur“, RKC používala výhradne latinský preklad biblie. Teda vydanie novej biblie nebolo ťažké skontrolovať, keďže diecézny biskup tiež vlastnil latinskú verziu. Pôvodná kontrola bola vlastne len porovnávaním latinského výtlačku s latinskou predlohou. A účelom bolo odstránenie chýb a záruka, že sa žiadna časť nevynechala. Dnes sa však jedná o preklady biblie do národných jazykov. Ten, kto bibliu prekladá, pracuje na preklade 10–20 rokov. Keby chcel biskup skontrolovať takúto prácu, musel by to robiť dlhé roky. A pritom prekladateľ musí byť v uvedených jazykoch špičkový odborník, zatiaľ čo kontrolujúci biskup obyčajne ovláda tieto jazyky iba pasívne. Ide tu teda o formálne odobrenie – aby biskup poznal prekladateľa a na základe dôvery mu povolil jeho prácu vydať.

Takže imprimátur je dnes už vlastne iba formalitou.

 

KANONIZÁCIA

 

Čo máme rozumieť pod slovom kanonizácia?

Slovo „kánon“ znamenalo v gréčtine pôvodne prút. A keďže na meranie dĺžok sa používala tyčka zhotovená z prútu, začalo sa jej hovoriť „kánon“ vo význame merítko. Tak vznikol prenesený význam tohto slova – „mierka, merítko, norma“.

V biblickej terminológii má toto slovo svoj osobitný význam. Kánon je norma, ktorá určuje, z čoho je biblia zostavená. Zavedenie takejto normy do praxe a jej rešpektovanie pri vydávaní biblie sa nazýva kanonizácia.

Kánon je teda záväzný zoznam kníh, ktoré má Biblia obsahovať.

 

Aký je počet kníh v Biblii pre katolíkov a ostatných?

Každá z oboch častí biblie obsahuje určitý počet spomínaných knižočiek. Nová zmluva obsahuje 27 kníh, a sú to tie isté knihy pre evanjelikov i pre RKC. Teda v NZ nie je žiaden rozdiel. Stará zmluva obsahuje 46 záväzných kníh pre katolíkov a 39 kníh pre ostatných kresťanov. Židovský kánon obsahuje len 24 záväzných kníh.

 

Kto spôsobil túto rozdielnu zostavu – kanonizáciu?

Správnym zodpovedaním tejto otázky môžeme dôjsť k veľmi závažnému zjednocujúcemu prameňu.

Odpoveďou však nie je, kto to spôsobil, ale kto bol oprávnený robiť kanonizáciu SZ!

Ak vieme, že NZ je písmo záväzné pre kresťanov, patrilo by sa vedieť, že SZ samotný – bez NZ – je písmo dodnes záväzné pre judaizmus. Z toho vyplýva oblasť kompetencie. Keby teraz Židia chceli kresťanstvu diktovať, ktoré knihy má NZ obsahovať a ktoré treba dať preč, považovalo by sa to za hrubý zásah do vnútorných vecí kresťanov. Ale rovnako nesprávne bolo, keď RKC urobila výber starozákonných kníh bez ohľadu na ten výber, ktorý urobili Židia.

Nevieme presne, kedy bola napísaná najstaršia kniha SZ, ale vieme pomerne presne, že poslednou knihou SZ bolo proroctvo Malachiášovo, a ten dopísal svoju knihu asi roku 435–430 pred Kristom. Od tohto dátumu môžeme považovať SZ za kompletný. To je súčasne najstarší dátum, kedy mohla kanonizácia SZ prebehnúť v definitívnej forme.

Dá sa predpokladať, že dávno pred týmto termínom musela existovať určitá záväzná zbierka kníh. Židia si svoje knihy starostlivo archivovali, avšak r. 586 pred Kristom bol zničený Šalamúnov chrám, a spolu s ním i chrámový archív, ktorý uchovával posvätné texty. Keď sa Židia vrátili zo zajatia, začali znovu budovať archív svojich posvätných kníh, čo možno považovať za prirodzený priebežný proces kanonizácie.

Ukončenie tohto procesu ovplyvnila tragédia. V roku 70 nášho letopočtu bol zničený jeruzalemský chrám a židovská štátoprávna pospolitosť zanikla. Židia boli rozptýlení, šírili sa rôzne sekty. Za najsilnejšiu a najobávanejšiu sektu Židia považovali kresťanov.

Aby sa zamedzilo prenikaniu iného učenia do judaizmu, Židia zvolali asi roku 90 nášho letopočtu synodu do Jamnie, kde sa dohodli, ktoré knihy budú pre judaizmus záväzné. A to je súčasne dátum, kedy bol proces kanonizácie Starého zákona dokončený. Pre jamnijský kánon sa zaužíval častejší názov „hebrejský kánon“, alebo „palestínsky kánon“, a v nezmenenej podobe ho dodnes používajú Židia i kresťania.

 

RKC nemohla prijať hebrejský kánon ak má len 24 kníh

To je zase len neznalosť. Lebo 24 kníh podľa jamnijskej kanonizácie obsahuje presne tie isté knihy, ktoré používajú evanjelické cirkvi. Len spôsob počítania sa odlišuje, takže jamnijských 24 je kresťanských 39. Ukážeme si to prakticky:

¨  Tóra (Zákon) je základom hebrejského kánonu a obsahuje 5 kníh Mojžišových (grécky názov Pentateuch). To je rovnaký počet aj pre kresťanov.

¨  Nebím (Proroci) je zbierka 8 prorockých kníh. Sú to nasledovné knihy: Jozue, Sudcov, Samuelove knihy, Kráľovské knihy, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Dvanásť malých prorokov. Kresťania však počítajú Samuelove knihy za dve, Kráľovské knihy za dve a Dvanásť malých prorokov ako 12 samostatných kníh. Takže rozsahom ide o tie isté knihy, ale líšia sa počtom – kresťania tu majú 21 kníh, teda o 13 kníh naviac.

¨  Ketubím (Spisy) obsahuje 11 nasledovných kníh: Žalmy, Job, Príslovia, Rút, Pieseň Šalamúnova, Kazateľ, Plač Jeremiášov, Ester, Daniel, Ezdráš a Nehemiáš, Knihy kronické (Paralipomenon). Kresťania počítajú Knihy kronické za dve a Ezdráša a Nehemiáša samostatne. Taktiež je tu zhodný rozsah kníh, ale rozdielny počet – kresťania majú 13 kníh, čiže naviac o 2 knihy.

Uvedené knihy sa nazývajú protokanonické (gr. prótos – prvý; prvotný), pretože sú obsiahnuté vo všetkých troch typoch kánonu – hebrejskom, evanjelickom i katolíckom.

V rannej cirkvi sa stávalo, že v niektorých starozákonných kódexoch sa nachádzalo len 22 kníh. Bolo to spôsobené tým, že niektorí pisári pripájali knihu Rút ku knihe Sudcov a Plač Jeremiášov k Jeremiášovej knihe. Tu však išlo o chybu, a nie o spor. Teda 39 = 39. Židia si uvedomujú, že počet ich spisov je 39, ale aby počet kníh zodpovedal počtu hlások v hebrejskej abecede, urobili z toho 24 kníh.

 

Ako vzniklo katolíckych 46 kníh?

Pochádza to z použitia nerovnakých prameňov.

Zatiaľ čo evanjelickí kresťania rešpektujú fakt, že SZ je hebrejského pôvodu, a teda treba brať za záväzný ten kánon, ktorý stanovili Židia, RKC si vzala za záväzný grécky prepis SZ. A ten má o sedem kníh viac.

Tento grécky prepis SZ má meno Septuaginta. Vznikol v treťom alebo druhom storočí pred Kristom v egyptskej diaspóre Židov. Neskôr bol podľa tohto prepisu zostavený tzv. „alexandrijský kánon“. Podľa povesti tento preklad dal vyhotoviť egyptský kráľ Ptolemaius Filadelfus veľmi zvláštnym spôsobom. Dal vylodiť sedemdesiat vtedajších špičkových znalcov písma na ostrove Patmos a zabezpečil, aby po celú dobu práce neboli rušení. Vrátili sa pre nich, až keď bol preklad hotový. Z toho pochádza názov Septuaginta (lat. septuaginta – sedemdesiat). Niektoré pramene uvádzajú, že prekladateľov bolo v skutočnosti 72 – z každého pokolenia Izraela po 6 zástupcov. Iné staré pramene uvádzajú, že preklad bol ukončený v rekordnom čase za 70 dní a z toho pochádza jeho názov. I keď sa nezachovali historicky presné údaje o vzniku Septuaginty, zato sa však zachovala samotná Septuaginta v nezmenenej podobe, a dodnes sa používa. Úlohou prekladateľov bolo preložiť z hebrejčiny všetky posvätné knihy do vtedajšieho najrozšírenejšieho jazyka, ktorým bola gréčtina. Keďže v tej dobe ešte nebol ustanovený židovský kánon SZ, nemohlo byť presne určené, ktoré knihy sa majú prekladať a ktoré nie. A tak sa v tomto preklade objavilo aj sedem kníh, ktoré sa nenachádzajú nikde inde. Týchto sedem kníh RKC nazýva deuterokanonické (gr. deuteros – druhý, druhotný).

 

V tejto veci treba vedieť, že

¨  najprv vznikol kánon jamnijský, potom kánon evanjelický, a nakoniec kánon RKC;

¨  kánon RKC vznikol posledný a bol len protireakciou na kánon evanjelický, ktorý bol uvedený o 12 rokov skôr;

¨  v kánone RKC názov „deuterokanonické knihy“ priniesli samotní predstavitelia RKC. Teda sami priznávajú, že tieto knihy sú druhotné. Nie vo význame časovom, ale hodnotou druhotné!

 

Sú deuterokanonické knihy nepravé?

O pravosť tu predsa nejde. Ide o to, či do Biblie patria alebo nie. Súčasná doba je charakteristická tým, že dnes si už každý trochu sčítaný človek môže sám overiť desiatky faktov, ktoré hovoria v neprospech deuterokanonických kníh. Na posúdenie niekoľko z nich uvádzam.

¨  Prvým faktom je, že Židia tieto knihy nezaradili do svojho kánonu a dodnes sa od nich dištancujú. Ranná cirkev radostne uvítala existenciu gréckej Septuaginty, a hojne ju používala. Spočiatku bola Septuaginta pomocou pre prvotnú cirkev. Ale veľmi skoro došlo k vážnym rozporom so Židmi, ktorí v nej zistili mnohé nepresnosti a časť prekladu nebola preložená doslovne. Preto sa Židia od tohto prekladu dištancovali a začali používať od druhého storočia presnejšie grécke preklady – Aquilov (135), Teodociónov (180) a Symmachov (asi 198). Samozrejme, že i západní kresťania pochopili, že potrebujú dobrý preklad, a tak vzniklo niekoľko latinských verzií, avšak nie veľmi vydarených. Preto rímsky biskup Damasus roku 382 poveril učeného mnícha Hieronyma, aby tie existujúce latinské verzie opravil. Hieronymus 3 roky pracoval na revízii latinských textov. Potom sa však rozhodol pre vlastný latinský preklad priamo z hebrejčiny. Začal v roku 390 a dokončil ho okolo roku 406. Kresťania spočiatku tento preklad odmietali, ale neskôr sa veľmi osvedčil, rozšíril a pre všeobecnú obľúbenosť ho začali nazývať Vulgata (lat. vulgatus – všeľudový, všeobecne medzi ľudom rozšírený). Bola to vlastne prezývka, avšak zaužívala sa a dnes je tento názov oficiálnym termínom.

¨  Druhým faktom je odmietavé stanovisko Hieronyma voči deuterokanonickým knihám. Hieronymus síce zachoval počet kníh podľa Septuaginty, avšak SZ prekladal z hebrejčiny a nie z gréčtiny! Z toho dôvodu 5 deuterokanonických kníh vôbec nepreložil a do Vulgaty boli prevzaté zo starších latinských prekladov. Ďalšie dve deuterokanonické knihy síce preložil, ale viditeľne ledabolo, takže v roku 1976 museli byť tieto dve knihy preložené pre Neovulgatu úplne samostatne. Jedná sa o knihu Judit a knihu Tobiáš. Úvod k týmto dvom knihám z Písma svätého, vydaného RKC, hovorí sám za seba.

»Keďže Hieronym si málo cenil knihu Tobiáš, preložil ju narýchlo za jeden deň, a len preto, aby vyhovel naliehavým žiadostiam biskupov Chromantia a Heliodora. Okrem toho do prekladu uviedol niektoré svoje moralizačné dodatky, napríklad verše 2:12–18; 3:18–22; 6:16–22; 7:14–15.«

»Hieronym v úvode Knihy Judita spomína, že v latinských rukopisoch našiel mnoho variantov. Vyznáva, že sa pokúsil o revíziu latinského textu podľa aramejskej osnovy, ale že mu veľmi nezáležalo na presnom podaní textu: prekladal ho viac podľa zmyslu, než v jeho slovnom znení, mnoho veršov vynechal a preklad urobil cez jednu noc. Preto sa text Vulgaty pri prekladoch do moderných jazykov už viac nepoužíva: takmer všetky dnešné preklady a Nová Vulgata používajú za základný text grécku recenziu Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu s prípadnými opravami podľa iných gréckych manuskriptov a Starolatinského prekladu. Aj tento úvod a rozdelenie Knihy Judita sú k textu preloženému z gréckej osnovy«. is it safe to buy viagra online forum 

¨  Tretím faktom je, že dve z deuterokanonických kníh neboli pôvodne napísané v hebrejčine ani v aramejčine, ale v gréčtine. Sú to Druhá machabejská kniha a Kniha múdrosti. Ak pripustíme, že posledná kniha SZ podľa židovského kánonu pochádza asi z roku 430 pred Kristom, tak 2. Machabejská kniha tam jednoznačne nemôže patriť, lebo pochádza najskôr z roku 130 pred Kristom. Predpokladá sa, že uvedené dve knihy boli do Septuaginty priložené dodatočne. Taktiež kniha Judit bola pravdepodobne do Septuaginty pridaná dodatočne, pretože jej vznik sa datuje na začiatok 1. storočia pred Kristom, a vtedy Septuaginta už existovala.

¨  Štvrtým faktom je, že deuterokanonické knihy boli po celý čas zdrojom nešvárov a nejednotnosti kresťanov, lebo sú dva typy biblií: S deuterokanonickými knihami a bez nich. RKC celých tisíc rokov tento problém neriešila a dodnes v ňom nie je jednotná. Luther v roku 1534 uzavrel tento problém za reformované kresťanstvo tak, že definoval tieto knihy ako »užitočné, ktoré sa však nemôžu stavať na roveň k inšpirovanému Písmu svätému«. Tridentský koncil 8. apríla 1546 na protest voči Lutherovi uzákonil deuterokanonické knihy za záväzné pre RKC. Fakt, že ich samotná RKC nazvala „deuterokanonické“, naznačuje, že i pre ňu sú druhotné. Westminsterská konfesia v roku 1648 deuterokanonickým knihám odmietla priznať inšpirovanosť a v roku 1827 Biblická spoločnosť prijala uznesenie vydávať biblie bez týchto kníh.

¨    Piatym faktom je skutočnosť, že Pán Ježiš veľmi často citoval SZ, ale ani jeden jeho citát v NZ nepochádza z niektorej z týchto kníh.

¨  Šiestym faktom je, že aj apoštol Pavol cituje vo svojich listoch niekoľkokrát starozákonné pasáže zo Septuaginty, ale nepoužil žiadnu časť z týchto sporných kníh.

¨  Siedmym faktom je, že naši vierozvestcovia – Konštantín a Metod – preložili do staroslovienčiny postupne celú bibliu, ale 1. a 2. knihu Machabejskú vynechali.

¨  Ôsmy fakt je snáď najpresvedčivejší. Slovo živého Boha je pravdou! Keby teda deuterokanonické knihy mali do Biblie patriť, museli by byť predovšetkým pravdivé! A my vieme, že tieto knihy pôsobia mnoho problémov práve tým, že nie sú pravdivé! Ibaže RKC nedokáže nazvať veci pravým menom, a tak namiesto slova lož používa zjemňujúci výraz nepresnosť. Otázku pravdivosti najlepšie ilustruje úvod ku knihe Judit, nachádzajúci sa v Písme svätom, ktoré vydala RKC:

» 4.2 Problém historickosti. Všetky tieto historické, chronologické, geografické a iné údaje spôsobujú veľa vážnych problémov, lebo nezodpovedajú vedeckým poznatkom z dejín starovekého Blízkeho východu. Uvádzame iba tie najvýraznejšie nepresnosti a nedôslednosti: 1. Nabuchodonozor (605–562 pred Kristom) nebol kráľom Asýrčanov, ale Babylončanov, a nikdy nevládol v meste Ninive, ktoré zaniklo s Asýrskou ríšou r. 612 pred Kristom.«

» 4.3 Hypotetický záver. Všetky tieto konštatácie a náznaky privádzajú k záveru, že Kniha Judita nie je historický spis v pravom zmysle slova. Údaje o osobách a situáciách sa vzťahujú na časový rozsah viacerých storočí, kým udalosť zachytená v Knihe sa odohrala iba za niekoľko mesiacov. Autor spisu spája mená a skutočné fakty z rôznych období a vytvára dielo, ktoré nemožno presne zaradiť do určitého historického rámca.« canadian generic viagra online

¨  Deviaty fakt udáva samotná RKC a je zapísaný v úvode Biblie, vydanej RKC, nasledovne: »Názvom deuterokanonické knihy sa chce iba pripomenúť, že kanonickosť daných spisov sa neuznávala hneď od začiatku a všade v Cirkvi. Čo sa týka výrazu deuterokanonické spisy, treba poznamenať, že ide o termín zaužívaný iba od čias Sixta Sienskeho (1520–1569) v katolíckej tradícii, kým protestanti ich nazývajú apokryfy…« [iii]

 

Čo sú apokryfy?

Svetovým – a teda aj slovenským – jazykovým problémom je nejednotnosť RKC a evanjelických cirkví pri zostave kresťanskej terminológie. Takže ak použijeme dáky výraz, najprv si musíme objasniť, čo jedni a druhí pod výrazom rozumejú, a potom sa dohodnúť, čo budeme pod daným výrazom rozumieť odteraz my. Grécke slovo „apokryfos“ znamená skrytý, ukrytý. V tom sme jednotní.

¨  Sedem kníh SZ, ktorými sa líši alexandrijský kánon od hebrejského sa nazýva:

                            v RKC                            deuterokanonické knihy

                            v pravoslávnej cirkvi        nekanonické knihy

                            v EC                               starozákonné apokryfy

¨  Po jamnijskej synode, keď Židia dostali záväzný kánon, ostatné posvätné knihy odvrhli a zničili. Mnohé z nich sa však dodnes uchovali a nazývajú sa:               

                               v RKC         apokryfy

                               v EC            pseudoepigrafy, resp. pseudepigrafy

¨  Staré vydanie Vulgaty (tzv. klementínske vydanie z roku 1592) obsahovalo na konci – za NZ – prídavok, ktorý mal názov apokryfy. Evanjelici ich nazývajú pseudoepigrafy.

¨  Okrem toho existujú rôzne knihy a evanjeliá, týkajúce sa NZ. Tieto sa nazývajú svorne v RKC i evanjelických cirkvách novozákonné apokryfy. Najznámejšie sú Tomášovo evanjelium, Petrovo evanjelium, Evanjelium egyptské a Nikodémovo evanjelium.

Na otázku „Čo sú apokryfy?” môžeme odpovedať , aby to pochopili všetky kresťanské prúdy. Tu je odpoveď:

Apokryfy sú knihy, ktoré do kánonu Biblie nepatria.

 

 

VYSVETLIVKY

 

Aké vysvetlivky má obsahovať katolícka biblia?

RKC je v tomto veľmi prísna, lebo biblia bez vysvetliviek nemôže byť schválená. Ale súčasne predpis o vysvetlivkách poskytuje úsmevne širokú voľnosť. Totiž podľa Kódexu kanonického práva, (Kánon 825), má

biblia obsahovať tri typy vysvetliviek: potrebné, dostačujúce a vhodné. Z toho by sme však neboli múdri, preto si vysvetlivky ukážeme v inom svetle.

V podstate sú len dva typy vysvetliviek: dobré a zlé.

 

Dobré vysvetlivky

sú tie, ktoré objasňujú súvisiace okolnosti – napríklad zemepisné, dejepisné a národopisné údaje, tiež váhové, mierkové a kalendárne vysvetlenia. Tento typ vysvetliviek je žiadúcou pomôckou, pretože uplynulé tisícročia priniesli toľko zmien, že niektoré časti biblie sú nám značne vzdialené. Funkcia takýchto vysvetliviek je podobná ako funkcia automapy na palubnej doske auta. Katolícke vydania biblie majú tento typ vysvetliviek spracovaný obzvlášť starostlivo, odborne a s vynikajúcou zrozumiteľnosťou. Obyčajne ide o prevzaté vysvetlivky z prekladu nazývaného Jeruzalemská biblia.

Takýto typ vysvetliviek používajú samozrejme aj všetky evanjelické cirkvi, len na rozdiel od RKC nie sú všetky umiestnené priamo v Biblii. Niektoré – napríklad mapy – sú umiestnené na konci Biblie, za vlastným textom Božieho slova. Iné sú vydávané ako samostatné príručky k čítaniu Biblie s rôznym rozsahom a stupňom odbornosti, aby všetky kategórie čitateľov mohli byť uspokojené na svojej úrovni a podľa rozsahu vedomostí. Vysvetlivky s vysokým stupňom teologickej odbornosti vychádzajú samostatne a nazývajú sa exegéza. 

Zlé vysvetlivky

sú tie, ktoré objasňujú také časti, ktoré by boli každému jasné aj bez vysvetlenia. Temer vždy ide o vieroučné vysvetlenia. Tento typ vysvetliviek chápeme ako konfesijné úpravy myslenia čitateľa. A  o tých sa chcem zmieniť.

Je potrebné uvedomiť si, že bibliu dal Boh napísať pre ľudí. Nuž či nie je naivné predpokladať, že by tento vševedúci Boh nevedel zostaviť zrozumiteľný list človeku, ktorého stvoril a ktorého tak dobre pozná? Boh predsa nedal napísať rébus, aby ľudia nemohli porozumieť. Dal napísať zrozumiteľné slovo. Svoje Slovo!

 

Ak ľudia biblii nerozumejú,

nejde o nezrozumiteľnosť Písma,

ani o nedostatok rozumu,

ale ide o nedostatok Ducha!

 

Skúste si predstaviť, že otec píše svojmu dospelému synovi list. Povedzme z Košíc do Žiliny. A v Žiline poštár list otvorí, doplní ho svojimi poznámkami, a potom doručí adresátovi so slovami: „Dal som tam moje vysvetlivky, aby ste porozumel, čo vám tatuško píšu…“ – Nie je to absurdné? Či naozaj otec tak málo pozná svojho syna, že nevie, ako mu napísať, aby to syn chápal? Či naozaj je ten syn taký hlúpy, že by neporozumel listu od svojho otca bez zásahu cudzieho poštára? A pokiaľ ide o poštára – skúste ho sami zodpovedne zaradiť: ide o talent, naivitu, či provokáciu, že chce vytvárať svojimi vysvetlivkami spojivo medzi otcom a synom? A – poveril otec poštára touto prácou? Lebo ak nie, ak to urobil svojvoľne, musí počítať s hnevom a trestom, až sa raz otec v Žiline objaví…

Už chápeme tento typ vysvetliviek? Takých poštárikov máme viac, ako treba. Písmo sväté však hovorí: 

Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. {Jn 16:13} Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. {Jn 14:26}

Kto verí tomuto slovu skutočne, ten sa spoľahne, že mu Svätý Duch vysvetlí všetko, čo On uzná za dobré vysvetliť. Veď kto by mohol bibliu vysvetliť lepšie než ten, kto ju diktoval.

 

Ale príbeh etiópskeho eunucha ukazuje, že biblii sa nedá bez vysvetliviek rozumieť

Ak by sme si prečítali len nasledujúce dva verše, naozaj to vyzerá, že človek pri čítaní biblie bez vysvetliviek bezmocne nič nechápe: Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ {Sk 8:30–31}

Ak si ale prečítame celú stať, vidíme, že ten prípad nám hovorí pravý opak. Tento príbeh je dôkazom, že Boh vie o každom z nás. Ak niekto potrebuje vysvetliť slovo Božie, sám Duch Svätý má nekonečné množstvo možností, ako podať vysvetlenie v pravú chvíľu. V tomto prípade Duch Svätý poslal apoštola Filipa. A Filip eunuchovi poslúžil nielen zvesťou o Ježišovi, ale ho hneď aj pokrstil.

Pánov anjel povedal Filipovi: „Vstaň a choď na juh k ceste, čo vedie z Jeruzalema do Gazy; je pustá.“ On vstal a šiel. Tu videl Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, a už sa vracal. Sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Tu povedal Duch Filipovi: „Choď a pridaj sa k tamtomu vozu.“ Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ A poprosil Filipa, aby nastúpil a sadol si vedľa neho. Stať Písma, ktorú čítal, bola táto: „Viedli ho ako ovcu na zabitie a ako baránok onemie pred tým, čo ho strihá, tak ani on neotvorí ústa. Pre jeho pokoru bol súd nad ním zrušený. A kto bude rozprávať o jeho rode? Lebo jeho život sa berie zo zeme.“ Eunuch povedal Filipovi: „Prosím ťa, o kom to prorok hovorí? O sebe, či o niekom inom?“ Tu Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom z Písma, zvestoval mu Ježiša. Ako išli cestou, došli k akejsi vode a eunuch vravel: „Pozri, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ Filip mu povedal: „Ak veríš z celého srdca, slobodno.“ A on odpovedal: „Verím, že Ježiš Kristus je Boží Syn.“ Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. Keď vystúpili z vody, Pánov Duch Filipa uniesol a eunuch ho viac nevidel; ale šiel svojou cestou plný radosti. {Sk 8:26–39}

 

A tak práve uvedený príbeh je pre nás náznakom záruky, že Boh sa postará o každého, kto ho úprimne hľadá:

 A Ježiš im zasa povedal:

„Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje,

nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“

{Jn 8:12}

 

SÚ V PREKLADOCH BIBLIE ĽUDSKÉ ZÁSAHY ?

 

Áno, vo všetkých prekladoch biblie sú ľudské zásahy. Jedná sa v podstate o dva druhy zásahov.

 

¨  úpravy – redakčné, tendenčné

¨  chyby – neúmyselné a úmyselné

 

Treba vedieť, že každý preklad je súčasne výkladom, lebo prekladateľ má možnosť ovplyvniť myslenie čitateľa voľbou a úpravou výrazov. Niekedy je toto ovplyvnenie úmyselné, niekedy vyplýva z možností jazyka, do ktorého sa prekladá. Ako príklad uvádzam slovo „služobník“ a jeho odvodeniny. NZ obsahuje v gréčtine minimálne 6 výrazov, ktoré v slovenčine znejú jednotne „služobník“ len preto, lebo zásoba slovenských slov neumožňuje spomenuté výrazy rozlíšiť.

 

Úpravy redakčné

Ako redakčné úpravy treba spomenúť rozdelenie kníh biblie na kapitoly a verše, a tiež rozdelenie kapitôl na ucelené časti. Pokusov o členenie jednotlivých kníh biblie bolo niekoľko. Už v starozákonnej dobe používali Židia členenie Mojžišových kníh na odseky, ale toto členenie bolo v rôznych oblastiach rôzne, a jednota sa nedala dosiahnuť, pretože šlo len o akýsi dohovor, ktorý nesmel byť do textu písma graficky zaznačený.

 

Súčasné delenie Biblie vznikalo v troch etapách.

1.  Koncom dvanásteho storočia zaviedol Štefan Langton z Cantenbury členenie Biblie na kapitoly.

2.  Toto členenie vzápätí upravil v Paríži Hugo Caro tak, že každú kapitolu rozdelil na sedem častí, ktoré boli na začiatku označované malými písmenami abecedy.

3.  Dnešné členenie kapitol na verše zaviedol Róbert Štefánus v roku 1551. Toto členenie môžeme považovať za definitívne, pretože bolo prijaté všetkými komunitami, ktoré používajú Bibliu.

Okrem delenia kníh na kapitoly a verše, je zaužívané ešte delenie kapitol na ucelené časti. Nazývame ich perikopy. Zatiaľ čo súčasné delenie na kapitoly a verše je prijaté v celosvetovom meradle ako jednotne platné, delenie na perikopy nebolo nikdy jednotné. K zjednoteniu nemohlo dôjsť z toho dôvodu, že perikopy sú označované nadpismi a tie nemajú v žiadnom vydaní objektívny charakter. Preto nadpisy perikop treba brať ako účinnú pomôcku pri vyhľadávaní jednotlivých častí textu, ale vždy treba mať na zreteli, že je to úprava vydavateľa, konfesijne ovplyvnená, a preto pre čitateľa nezáväzná.

 

Úpravy tendenčné

Toto je veľmi krehká oblasť, pretože sa dotýka všetkých kresťanských cirkví, spoločenstiev, denominácií, a rovnako i nekresťanských komunít. Pravdivé a úplné zodpovedanie tejto otázky vyvoláva vždy reťazový protest všetkých ľudí, používajúcich bibliu, pretože všetci sú aspoň jedným typom chyby dotknutí. Vyzerá to ako začarovaný kruh.

V biblii sú totiž úpravy, ktoré do nej vložili ľudia vedome. Tí, čo prišli potom po nich, tieto úpravy nevedomky prijali ako pravdu – v úprimnej viere, že to naozaj tak je. A keď sa potom stretnú s pravdou, nie sú schopní ju prijať – naopak, začnú budovať teologické doktríny, ktorými obhajujú „pravdu svojich otcov“, ktorá bola v skutočnosti podvrhom.

 

Podľa typu môžeme tieto tendenčné úpravy rozdeliť na:

¨  slovné biblické bacily

¨  vieroučné zásahy

 

Biblický bacil

Je to nežiadúci slovný výraz – obyčajne skomolenina – ktorý sa dostal do jazyka nevedno presne ako a kedy. Vírusovým systémom ho ľudia bleskovo rozmnožili. Jeho vlastnosťou je, že tam, kde sa trvalo používal, jazyk stratil svoju obrannú schopnosť vypudiť ho. Používanie slovného bacila zastiera skutočný význam pomenovania a neumožňuje ani žiadne pomocné synonymné objasnenie.

Typickými príkladmi takýchto bacilov sú slová „peklo“, „biskup“ a „krst“. Najčastejšími pôvodcami takýchto bacilov bývajú horliví, ale neodborní prekladatelia.

Mechanizmus vzniku slovného bacila si ukážeme na príklade slova biskup, v gréčtine „episkopos“. Grécke slovo „episkopein“ má svoj presný slovenský ekvivalent v slovách dozerať, dohliadať. Teda „episkopos“ je dozorca. V NZ je veľmi veľa miest, kde je použitý výraz „episkopein“ v rozmanitom tvarosloví. Ale my o tom nevieme, pretože je to do slovenčiny preložené správne – ekvivalentnými slovenskými výrazmi. Ale zrazu prekladateľ na niekoľkých miestach toto slovo nepreloží, a nechá ho odznieť v pôvodnej forme. Tak vzniká bacil, lebo my vnímame toto nepreložené slovo v inom význame, ako ho predkladá originál. A takýmto spôsobom – na podnet prekladateľa – začíname sami vytvárať „funkciu“ episkopa-biskupa, ktorú originál nepozná.

Vieroučné zásahy

Vždy, keď sa Božie príkazy zanedbávali alebo svojvoľne menili, bolo ich treba postupom času zjemňovať a prispôsobovať vierovyznaniu. Tak vznikali preklady s novými ustálenými pomenovaniami, ktoré síce zachovali princíp príkazu, ale skutočný význam tohto príkazu či javu zavrhli.

Príkladom takéhoto trendu je zmena výrazu „sobota“ za „deň sviatočný“, a zámena Božieho mena „JHVH“ za „Hospodin“, respektíve „Pán“. To následne vyvolalo potrebu zmeny celkového znenia desatora Božích prikázaní.

 

Toto je len veľmi stručná ukážka tendenčných chýb. Každá cirkev, denominácia či spoločenstvo má vo svojej vierouke takéto chyby. Našťastie žiadna nemá všetky – každá má len niektoré. A preto je dobre, že máme toľko rôznych cirkví a denominácií, lebo každá cirkev vidí predovšetkým chyby tých druhých. Nuž a práve tomu vďačíme, že sú nám tie chyby známe. Inými slovami – jedni druhých strážime. A to je dobre.

 

Chyby neúmyselné

Charakter neúmyselných chýb je rozmanitý a rôznorodý. Nedá sa vôbec stručným spôsobom všetky tieto typy chýb vymenovať. Skôr však treba upozorniť na dôsledky týchto chýb. Platí tu nepriama úmernosť – čím je chyba väčšia, tým sú dôsledky menšie. To platí i opačne – čím je chyba menšia, tým nebezpečnejšie pôsobí. Lebo veľká chyba býva zjavná, a kresťania si ju nielen uvedomujú, ale sa aj na ňu vzájomne upozorňujú. Ale malé chybičky sa často tolerantne prehliadnu a dosah zbadáme, až keď je zjavne zhubný.

Pre praktickú ilustráciu ukážem jednu „maličkú“ chybičku prekladateľov a jej dosah. Je to známy príkaz Pána Ježiša, uvedený v závere Matúšovho evanjelia.

Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Pán Ježiš to však takto neprikázal. Jeho príkaz znie:

Choďte teda, [čiňte učeníkmi] všetky národy, [krstiac] ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a [učiac] ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. {Mt 28:19–20}

Chybný preklad vznikol nasledovne. Na mieste, kde sa nachádza slovenské slovo učte, v gréčtine je výraz „mathéteusate“, ktoré sa dá len obtiažne preložiť. Je to sloveso od slova učeník v príkazovom tvare. Otrocky presný preklad by teda znel „učeníkujte“, čo je nezmysel, lebo také slovo slovenčina nepozná. Preto sa dá výraz „mathéteusate“ preložiť presne len v spojení s pomocným slovesom. Význam tohto slova vieme podať len opisne.

Každý dobre chápe, čo je to učiť. Podľa tohto chybného prekladu učiteľ, ktorý odprednáša látku, vyskúša žiaka a nechá ho so štvorkou prejsť do ďalšieho ročníka, splnil Ježišov príkaz. – Lebo učil… A žiak možno bude príkazy zachovávať. Ale sám nikdy nebude schopný učiť! Lebo látku zvládol len tak-tak, aby „prešiel“. Skutočný Ježišov príkaz však dáva učiteľovi povinnosť viesť žiakov tak, aby sami začali učiť látku, ktorú im svojím praktickým príkladom a teoretickým výkladom umožnil dokonale zvládnuť. To je význam výrazu čiňte učeníkmi. Pritom učiteľ má povinnosť ostať ochotným učiteľom aj voči svojim „už učiacim“ žiakom a viesť ich naďalej tak, aby aj sami zachovávali to, čo učia! Predstavuje to dlhodobú trpezlivú starostlivosť o zverených žiakov. A to je význam priebehového tvaru učiac ich zachovávať.

Vidíme tu prakticky, že skutočné naplnenie Ježišovho príkazu predstavuje lavínovité šírenie evanjelia a dlhodobú starostlivosť učiteľov o svojich žiakov. A ani jedno, ani druhé sa u nás nedeje. Lebo v zmysle chybného prekladu učiteľovi postačuje učiť…

 

Chyby úmyselné

Tieto chyby sa vzťahujú hlavne na dobu pred objavením kníhtlače. Neboli spôsobené zlým zámerom vydavateľa, ale prehnanou iniciatívou pisára, ktorý sa snažil opraviť text, ak sa mu zdal chybný. Vďaka tomu, že sa zachovalo veľké množstvo rukopisov z rôznych krajín a rôznych období, všetky takéto chyby sú evidované. Nepôsobia zhubne, ale naopak – majú vysokopozitívny charakter, lebo umožňujú súčasným biblickým bádateľom zatrieďovať staré rukopisy podľa typov chýb.

 

STRUČNÝ POPIS SLOVENSKÝCH PREKLADOV

 

V súčasnosti máme v slovenčine 7 živých – bežne používaných – prekladov Nového zákona a 4 preklady celej biblie. Okrem toho existuje asi 13 starších prekladov častí biblie a niekoľko kompletných starších prekladov NZ. Na taký malý národ, ako sme my, je to úctyhodná literárna klenotnica.

Kresťan by však mal vedieť i čosi o ich teologických hodnotách.

Roháčkov preklad

Je spomedzi súčasných prekladov najstarší. Vychádzal postupne, tak ako vznikal, od roku 1910. Kompletný NZ vyšiel v roku 1924 a kompletná biblia v roku 1936. Do roku 1989 vyšlo 11 vydaní v počte viac ako 200 000 výtlačkov.

Je to celoživotné dielo profesora Jozefa Roháčka. Jeho cieľom bolo dosiahnuť čo najvernejší preklad, takže sa snažil preložiť doslovne každé jednotlivé slovo. Preto sám prekladateľ uvádza, že „tam, kde bolo treba voliť medzi vernosťou prekladu a krásou reči, bola daná prednosť vernosti“. Vytýčený cieľ dosiahol, a tak v súčasnosti je tento preklad najpresnejší spomedzi všetkých slovenských prekladov. Napriek zastaralému pravopisu je dodnes hojne používaný vo všetkých evanjelických cirkvách.

Porúbčanov preklad

V roku 1968 vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme preklad NZ od Štefana Porúbčana SJ. Tento preklad bol vzácny tým, že v dobe komunizmu pokryl nedostatok Písma svätého v RKC. V súčasnosti už nie je hromadne distribuovaný, hoci potrebné cirkevné schválenie má. Sú na to dva dôvody. Nebol preložený z latinčiny, ale z gréčtiny a nemá dodržané poradie jednotlivých kníh, ktoré je v RKC zaužívané.

Preklad RKC z Vulgaty

V rokoch 1952–1955 Biblická komisia Spolku svätého Vojtecha v Trnave pripravila vydanie Písma svätého. NZ vyšiel v roku 1952 a SZ vyšiel samostatne v roku 1955. V rokoch 1968–1970 v Spolku svätého Vojtecha vyšlo celé Sväté písmo v štyroch zväzkoch – bola to reedícia predchádzajúceho vydania. V roku 1995 vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme celé Sväté písmo v reprezentačnej jednozväzkovej úprave s úvodnými poznámkami ku každej knihe, ktoré vypracoval profesor biblických vied Dr. Heriban. Toto je v súčasnosti najrozšírenejší katolícky preklad.

Žiaľ – tento preklad nepredstavuje organický celok, pretože NZ je už opravený podľa Neovulgaty, kdežto Starý zákon je preklad z roku 1955 z latinskej verzie Klementínskej Vulgaty.

Preklad ECAV

V roku 1978 dokončila komisia Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. (ECAV) preklad celej biblie. Preklad vyšiel v roku 1978 a v roku 1984 vo vydavateľstve Tranoscius a v roku 1991 ho vydala Slovenská biblická spoločnosť v Banskej Bystrici. Ide o jednozväzkovú knižnú úpravu, a jeho nesporná prednosť je malý rozmer knihy pri zachovaní dostatočne veľkého kontrastného písma. Preklad vyniká výbornou slovenčinou.

Preklad Bohuslava Košu

Tento preklad NZ vyšiel v Anglicku v roku 1983 a je veľmi málo známy, pretože nikdy nebol v predaji v obchodnej sieti. Je to na škodu, pretože sa jedná o pozoruhodný typ prekladu, obohateného v poznámkach synonymami a verziami gréckej pôvodiny. Súčasťou prekladu je príloha, obsahujúca dosť rozsiahly grécko-slovenský slovník. Druhé vydanie tohto prekladu bolo už bez uvedenej prílohy. Kniha bola distribuovaná zdarma ako misijný materiál. Vyšla len v malom náklade.

Preklad NZ z Neovulgaty

V roku 1986 bol vydaný samostatne NZ, upravený Slovenskou liturgickou komisiou podľa opravenej verzie Vulgaty. Opravená verzia má názov Neovulgata. Táto verzia NZ je v súčasnosti pre RKC záväzná. Preklad vyšiel do roku 1995 v piatich vydaniach.

Preklad Jeruzalemskej Biblie

Preklad urobil Anton Botek počas emigrácie v Ríme, ale vydaný bol postupne až v rokoch 2004 – 2006  zásluhou Jána Ďuricu. Je to „preklad z prekladu“ – z francúzštiny do slovenčiny. Je vydaný v piatich zväzkoch a má dve charakteristické črty. Je v ňom kompletný poznámkový aparát z Jeruzalemskej Biblie a v starozákonnej časti je Božie meno v tvare Jahve na všetkých miestach kde sa nachádza v hebrejskej predlohe.

Slovenský ekumenický preklad NZ

Bol vydaný Slovenskou biblickou spoločnosťou v roku 1995. Na jeho vzniku sa podieľali zástupcovia nasledovných 11 cirkví, ktoré sú združené v Slovenskej biblickej spoločnosti:

Apoštolská cirkev na Slovensku, Bratská jednota baptistov na Slovensku, Cirkev adventistov siedmeho dňa, Cirkev bratská, Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, Evanjelická cirkev metodistická, Gréckokatolícka cirkev, Kresťanské zbory na Slovensku, Pravoslávna cirkev, Reformovaná cirkev na Slovensku, Rímskokatolícka cirkev.

Prínosom tohoto prekladu je jeho schválenie a doporučenie všetkými horeuvedenými cirkvami.

Voľný preklad – Nádej pre každého

Typ tohto prekladu sa nazýva bežne Living Bible – Živá biblia. Zakladateľ tohto typu prekladu je K. N. Taylor. Slovenský preklad NZ vyšiel vo vydavateľstve Creativpress v roku 1993 a má názov Nádej pre každého. Je pozoruhodný tým, že nie je doslovným prekladom anglického vydania Living New Testament, ale je výsledkom tvorivej práce prekladateľského kolektívu. Slovenský národ v tomto jedinečnom diele dostal vzácny literárny klenot. Preklad je určený k prvému zoznámeniu sa s Božím slovom, na bežné čítanie a bežné používanie. Napriek tomu, že nie je určený pre teologické rozbory, môže napomôcť aj kazateľom a farárom. Jeho vysoká literárna i teologická hodnota spočíva v správne priradenom vzťahu moderného slovenského jazyka a nemenného Božieho slova.

Preklad nového sveta Svätých písiem

Vyšiel v roku 1991. Je to preklad z anglického prekladu, vydaného v roku 1984. Obsahuje 66 kníh biblie. Je tendenčne upravený pre vierouku Svedkov Jehovových, a z toho dôvodu nie je vhodný pre kresťanov! Uvádzame ho len z dôvodu jeho literárnej existencie.

 

 

 

 


 [i] Sväté písmo starého i nového zákona, Rím 1995, str. 837, 863

 [ii] Sväté písmo starého i nového zákona, Rím 1995, str. 864

 [iii] Sväté písmo starého i nového zákona, Rím 1995, str. 18

Komentáre sú uzavreté.